Choď na obsah Choď na menu
 


Dejiny

14. 4. 2012

Zrodený z krvi

Vznik Izraela sprevádzali násilie a teror a násilie a teror sprevádzajú aj jeho súčasnosť

„Na základe nášho nezadateľného práva a na základe rezolúcie Valného zhromaždenia OSN vyhlasujeme týmto vytvorenie židovského štátu v Palestíne, ktorý ponesie názov Izrael,“ oznámil svetu štrnásteho mája 1948 prvý izraelský premiér David Ben Gurion.
Po takmer dvoch tisícročiach diaspóry mali Židia opäť svoju vlasť. Jej zrod sprevádzali vyhrážky, teror a krviprelievanie. Anglický novinár a historik Paul Johnson napísal, že „Izraelu sa podarilo prekĺznuť do života náhodným oknom v dejinách, ktoré sa otvorilo na pár mesiacov v rokoch 1947 - 1948“. Veľmi výstižné, ak sa pozrieme, čo všetko vzniku židovského štátu predchádzalo a vzápätí nasledovalo na svetovej politickej scéne.

 

Príchod do Palestíny

Podľa legendy rozhodol o vzniku Izraela sám Boh. Mojžišovi, ktorý viedol Židov pri ich odchode z Egypta, povedal: „Vystúp tu na pohorie Abarím, na horu Nebó, ktorá je v moábskej zemi, oproti Jerichu a pozri na kanaansku krajinu, ktorú dávam synom Izraela do vlastníctva.“ Vtedy vraj už stodvadsaťročný Mojžiš Hospodina poslúchol a krátko potom zomrel. Jeho miesto na čele izraelitov zaujal Jozua a dotiahol Božiu víziu do konca.
Príchod do zasľúbenej zeme, kde z väčšej časti boli iba skaly a púšť, sa však nezaobišiel bez násilia. Potvrdzuje to aj Biblia. Kanaanski vládcovia nemienili len tak odovzdať svoje územie prišelcom a bránili sa. Krv tiekla na oboch stranách. Spojené izraelské kmene pod Jozuovým velením napokon počas niekoľkých rokov ovládli celú krajinu západne od rieky Jordán. Biblické rozprávanie sa končí zoznamom porazených kráľov.
Odborníci sa domnievajú, že starozákonné texty v skutočnosti opisujú postupný presun izraelských kočovných kmeňov do hornatých území Palestíny. Tie spočiatku žili s miestnym obyvateľstvom v mieri. No keď sa po čase začali usádzať a venovať poľnohospodárstvu a obsadzovali oblasti s úrodnou pôdou, dostali sa do konfliktov s tamojšími mestskými štátmi.

Prvé kráľovstvo Židov

Po tom, čo židovský kráľ Dávid niekedy na začiatku desiateho storočia pred naším letopočtom dobyl Jeruzalem, vytvoril z neho politické a náboženské stredisko a hlavné mesto ríše, v ktorej sa izraelské kmene zjednotili. Vrchol dosiahla za vlády Dávidovho syna Šalamúna. Ten bol nielen silným a múdrym panovníkom, ale aj úspešným diplomatom. S vládcami susedných krajín uzatvoril veľa výhodných spojeneckých zmlúv, takže jeho kráľovstvo sa mohlo nerušene rozvíjať. Vďaka bohatstvu z daní a obchodu dokázal Šalamún uskutočniť po celej krajine, no predovšetkým v jej metropole, množstvo na tie časy obdivuhodných stavebných projektov. Najznámejším sa stal jeho palácový komplex s chrámom, ktorého nádheru opisujú aj viaceré sväté knihy.
Po Šalamúnovej smrti sa ríša rozpadla na dve kráľovstvá a napokon úplne zanikla. Koniec všetkých nádejí izraelitov prišiel v roku 70 nášho letopočtu, keď rímske vojská porazili dlho sa búriaci Jeruzalem. Mesto bolo zničené, väčšina obyvateľstva mŕtva. Tých neveľa, čo prežili, Rimania vyhnali alebo odvliekli do zajatia.
Na svoj ďalší štát potom museli Židia, medzitým roztrúsení po celom svete, čakať takmer dve tisícročia. Celý čas nemali vlasť a žili v takzvanej diaspóre, teda mimo svojej domoviny. Stáročia prenasledovaní, preklínaní a zaznávaní.

Opäť Palestína

Keď sa koncom 19. storočia predstavitelia sionistického hnutia vedeného Theodorom Herzlom rozhodovali, kde by mal ležať nový židovský štát, vybrali si Palestínu, starodávny biblický Kanaan. Hoci tam vtedy žilo len veľmi málo Židov. Výber zdôvodňovali a obhajovali historickými väzbami z predkresťanskej éry, čo bolo a je, ako vždy v takýchto prípadoch, veľmi problematické. Herzlove rokovania s tureckým sultánom, aby Židom vyčlenil časť územia, kde by sa mohli usídliť a vytvoriť svoj štát, boli neúspešné. Nepochodil ani u Angličanov. No sionisti sa svojej myšlienky na novú vlasť v Palestíne už nikdy nezriekli. Sám Herzl sa jej naplnenia nedožil. Zomrel v roku 1904.
Do konca prvej svetovej vojny bola Palestína súčasťou zanikajúcej Osmanskej ríše. Po konferencii v San Reme, kde sa rozdeľovali mandátne správy nad blízkovýchodnými štátmi, pripadla Palestína Veľkej Británii. Spoločnosť národov zároveň určila, že „mandátová mocnosť bude zodpovedná za zabezpečenie takých politických, správnych a hospodárskych podmienok v krajine, ktoré by umožnili vytvoriť židovskú vlasť“. Predstavy však zostali iba na papieri. Veľká Británia odmietala Židom povoliť prisťahovanie do Palestíny a to dokonca aj po nástupe Hitlera k moci a uplatňovaní rasových zákonov. Sionistické organizácie prešli od rokovaní k násiliu. Nasledovalo ilegálne prisťahovalectvo, teror, krviprelievanie. Najznámejšie z polovojenských židovských organizácií bojujúcich proti Britom boli Irgun a Hagana, z ktorej sa neskôr stala riadna izraelská armáda.

Až po holokauste

Problémy v Palestíne po druhej svetovej vojne prerástli Britom cez hlavu a Veľká Británia sa vo februári 1947 vzdala mandátu. O zriadení židovského štátu mala rozhodnúť opäť svetová organizácia, OSN. Valné zhromaždenie vyberalo z dvoch návrhov: federácia arabských a židovských kantónov v spoločnom štáte alebo rozdelenie na dva nezávislé štáty, arabský a židovský. Rozhodlo sa v prospech druhého riešenia, hoci to spočiatku nemalo väčšinovú podporu.
Svoje pri tom zohralo i zlé svedomie sveta, ktorý si uvedomoval hrôzy nedávneho holokaustu. Ale aj obrovský tlak sionistov na predstaviteľov jednotlivých štátov, ktorí spočiatku váhali alebo boli proti. Patril k nim napríklad aj americký prezident Harry Truman, ktorý so sionistami odmietal rokovať a s vyhlásením nezávislosti Izraela nesúhlasil. Jednak z obáv, že by to mohlo poškodiť záujmy amerických ropných spoločností v arabských krajinách, ale tiež preto, že vznik Izraela podporoval Stalin a nedalo sa vylúčiť, že nový židovský štát, vzhľadom na zväčša ľavicovú orientáciu sionistov, by sa ľahko mohol stať spojencom Sovietskeho zväzu.
Napokon Truman súhlasil, že sa stretne s nestorom sionistického hnutia a neskorším prvým prezidentom Izraela Chaimom Weizmannom. Po ani nie hodinovom rozhovore názor zmenil a prikázal americkému delegátovi hlasovať za.
Svoje záporné stanoviská nečakane zmenili v poslednej chvíli aj viaceré latinskoamerické štáty. Hovorí sa, že najväčšiu zásluhu na tom mala rodiaca sa izraelská tajná služba, ktorá sa uchýlila k vyhrážkam i vydieraniu popredných juhoamerických politikov. Hlasovanie v OSN sa napokon skončilo až s neuveriteľným výsledkom 33 : 13 v prospech samostatného Izraela.

Nesúhlas arabského sveta

Rozdelenie územia Palestíny sa nepáčilo Arabom, ktorí na ňom tvorili väčšinu obyvateľstva viac než sedem storočí. Považovali za obrovskú krivdu, že by mali takýmto spôsobom doplatiť na odčinenie zločinov holokaustu, ktoré oni nespáchali. Navrhovali vytvoriť jeden štát, kde by žili vedľa seba Židia a Arabi s rovnakými právami, ale Židia by zostali menšinou. S tým nesúhlasili sionisti. Takže konflikt sa črtal ešte skôr, ako Izrael vôbec vznikol.
Predstaviteľ palestínskych Arabov už pred hlasovaním v OSN povedal, že ak sa samostatný židovský štát stane skutočnosťou, vyhlásia mu vojnu s podporou ďalších, okolitých arabských štátov, len čo Angličania opustia územie. To sa aj stalo. Krátko potom, čo Ben Gurion vyhlásil zrod Izraela, prekročili vojská piatich arabských štátov hranice bývalej mandátnej Palestíny.
Začala sa prvá zo série izraelsko-arabských vojen. Napriek arabskej presile sa po roku bojov skončila víťazstvom Izraela, na čom malo veľkú zásluhu aj vtedajšie Československo, ktoré dodalo vznikajúcej izraelskej armáde nielen zbrane vrátane lietadiel, ale vycvičilo aj jej pilotov a ďalších odborníkov. Samozrejme, so súhlasom Sovietskeho zväzu. Tak ako sa neskôr na príkaz z Moskvy postavilo na opačnú stranu.

Ďalšie štyri

Po prvej arabsko-izraelskej vojne, ktorú Židia nazvali Vojnou za nezávislosť, nasledovali ešte ďalšie štyri. Iniciátorom bola raz jedna, raz druhá strana.
Druhá izraelsko-arabská vojna bola súčasťou takzvanej suezskej krízy a vypukla 29. októbra 1956. Izrael, neskôr podporovaný Veľkou Britániou a Francúzskom, zaútočil na Egypt, ktorý vyhlásil poštátnenie Suezského prieplavu. Väčšina akcií The Suez Canal Company patrila britským a francúzskym investorom. Po zákroku OSN museli Francúzsko a Veľká Británia svoje vojská stiahnuť. No izraelské jednotky boli evakuované až v marci nasledujúceho roku, keď ich v prieplavovom pásme vystriedali mierové jednotky OSN.
Takzvaná Šesťdňová vojna bola tretím blízkovýchodným konfliktom medzi Židmi a Arabmi. Začala sa 5. júna 1967 nečakaným a veľmi dobre pripraveným leteckým útokom Izraela na Egypt. Napriek tomu považujú za jej iniciátora Egypt, ktorý krátko predtým uzatvoril pre izraelské lode Tiranskú úžinu, čo sa podľa medzinárodného práva považovalo za vojnový akt.
Hoci Egypt útok očakával a vyhlasoval, že je pripravený, už prvý deň zničili izraelskí piloti väčšinu egyptského letectva. Málo platná bola aj pomoc Jordánska a Sýrie. Jednoznačnými víťazmi tretej vojny sa stali Židia. Izrael sa zmocnil Gazy, Golanských výšin, Západného brehu Jordánu a východného Jeruzalema.
Štvrtá arabsko-izraelská vojna vypukla ešte v tom istom roku - 21. októbra 1967. Predchádzalo jej potopenie izraelského torpédoborca Eljat egyptskými raketovými člnmi. Trvala takmer tri roky a nebola vojnou v pravom zmysle slova. Išlo o sériu lokálnych cezhraničných incidentov bez klasických frontových bojov. O víťazstve v nej ťažko hovoriť, pretože obe strany utrpeli nemalé straty. Nazvali ju preto tiež Opotrebovávacou vojnou.
Piata vojna, nazývaná aj Jomkipurská, vypukla v roku 1973. Šiesteho októbra, počas najväčšieho židovského sviatku - Dňa zmierenia (Jom Kipur) - zaútočili vojská Egypta a Sýrie na Golanské výšiny a v oblasti Suezského prieplavu. Izrael utrpel na jej začiatku veľké straty a hovorí sa, že minister obrany Moše Dajan bol odhodlaný použiť na odvrátenie porážky aj jadrové zbrane. Situácia sa však napokon obrátila v prospech Izraela, ktorého armáda prešla pri protiútokoch až k Damasku a ohrozovala aj Káhiru. Konflikt sa skončil 25. októbra, keď už hrozilo, že každú chvíľu môže prerásť až do stretu medzi ZSSR a USA.
Izrael síce dosiahol z vojenského hľadiska víťazstvo, ale vyšiel z vojny veľmi oslabený. Odborníci preto tvrdia, že piata vojna bola z politického a globálneho hľadiska remízou alebo dokonca veľmi miernym víťazstvom arabskej koalície. Izrael po nej totiž stratil svoju vojenskú dominanciu z predchádzajúcich rokov.

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.