Choď na obsah Choď na menu
 


História Česko - Slovenska

25. 8. 2012
Československá republika (uváděno také jako Republika československá, ČSR), Československá socialistická republika (ČSSR),                                                Česká a Slovenská federativní republika(ČSFR).                                

Stát ve střední Evropě, který existoval od 28. října 1918 do 31. prosince 1992. Vznikl po 1. světové válce jako jeden z nástupnických států rozpadlého Rakouska-Uherska. Zahrnoval území Čech, Moravy, Českého Slezska (jižní část Slezska), Slovenska a Podkarpatské Rusi („Horní Uhry“).

Mezi dvěma válkami, 1918–1938

Po vzniku Československa bylo snahou zakladatelů Československa - reprezentovaných např. T.G. Masarykem, E. Benešem, M. R. Štefánikem a dalšími - vytvořit jednotný, centralistický „národní stát“ založený na ideji čechoslovakismu, příkladem a garantem se stala Francie.
Na jeho území se hovořilo více než půl tuctem jazyků - česky, německy, slovensky, maďarsky, polsky, rusínsky a dalšími nářečími ukrajinštiny. Mezi další jazyky patřily jidiš, rómština, rumunština a jejich nářečí.
Tehdy navrhované federativní uspořádání s ochranou a integrací menšin, podle příkladu Švýcarské konfederace, bylo zakladateli ČSR odmítnuto. Za státní jazyk byl prohlášen jazyk československý.
Prvním československým prezidentem se stal Tomáš Garrigue Masaryk (T. G. M.), kterého v roce 1935 vystřídal Edvard Beneš.
Do československých poměrů vážně zasáhla celosvětová hospodářská krize první poloviny třicátých let, v roce 1933 tak byl v Československu téměř 1 000 000 nezaměstnaných. Dalším vážným zásahem do vývoje situace v ČSR byl nástup Adolfa Hitlera k moci v sousedním Německu, který se stal podnětem pro vznik Sudetoněmecké strany, která vyvolávala v českém pohraničí protičeské nálady a kladla československým oficiálním orgánům požadavky dle zadání A. Hitlera. Od roku 1937 se situace začala dramaticky radikalizovat, což vyvrcholilo protičeským pučem v září 1938.

Druhá světová válka, 1938–1945

Ústup československé politické reprezentace před „Mnichovskou dohodou“, diktátu podepsaného 29. září 1938, znamenal konec předválečné ČSR, první republiky. České pohraničí, tzv. Sudety, bylo o den později, 30. září 1938, postoupeno Německu a na Těšínsku částečně Polsku. Podobně byla Maďarsku na jeho severních hranicích postoupena slovenská území.
K rozpadu zbylého Česko-Slovenska, druhé republiky, došlo 14. března 1939. Slovensko toho dne vyhlásilo samostatnost a stalo se satelitem hitlerovského Německa. Zbylé území dnešního Česka se stalo 15. března 1939 tzv. Protektorátem Čechy a Morava.
Odešla první vlna emigrace. Mnozí z těch, co zůstali, zejména Židé, Romové i jiné národnosti, jakož i odbojáři, zahynuli v koncentračních táborech nebo byli popraveni. V roce 1940 bylo v Londýně Edvardem Benešem ustanoveno Prozatímní státní zřízení ČSR, vznikla tedy československá exilová vláda.

Tři roky po válce, 1945–1948

Po skončení války v květnu 1945 bylo Československo obnoveno, ale bez území Podkarpatské Rusi, které bylo připojeno k sovětské Ukrajině v rámci expanze SSSR na západ. Podstatná část obyvatel, 3 až 4 miliony, německé a maďarské národnosti, byla „odsunuta“, resp. „vyhnána“, na základě Benešových dekretů v pojetí kolektivní viny se souhlasem spojenců.
První vlna znárodnění převedla jak za války „arizované“, tak i další majetky do rukou nomenklaturních kádrů.
Samostatnost poválečné ČSR byla oslabena. Již tehdy se v československé politice začala prosazovat závislost na Sovětském svazu, připravovaná Komunistickou stranou Československa (KSČ) za války v Moskvě. Jak Beneš, tak i někteří další členové jeho exilové vlády v Londýně tyto přípravy nakonec přinejmenším pasivně tolerovali.
Předpokládá se, že Jan Masaryk, syn T. G. M., exilový a poválečný ministr zahraničí, svůj nesouhlas s touto politikou, krátce po únorovém puči v březnu 1948, nakonec zaplatil životem (existuje však i verze o jeho sebevraždě).

První poválečné parlamentní volby

V květnu 1946 se konaly první poválečné parlamentní volby, které vyhrála v českých zemích se ziskem 40 % hlasů KSČ. Vytěžila nejen maximum z poválečného růstu popularity levice a SSSR jako vítěze nad nacismem, ale díky slibům další pozemkové reformy získala většinu hlasů venkovského obyvatelstva. Zklamání naopak zažili národní socialisté s pouhými 24 %. Jako třetí se umístila lidová strana s 20 % a na posledním místě sociální demokraté (15 %). Zato na Slovensku jasně zvítězila Demokratická strana a komunisté vzdor agresivní kampani, která místy hraničila s terorem, získala jen 30 %.
Ale i přes neúspěch na Slovensku získali komunisté 30 % hlasů a stali se nejsilnější stranou v zemi. Výsledek voleb se odrazil ve složení vlády. Komunisté si podrželi nejen vlivná místa na ministerstva vnitra, informací a zemědělství, ale získali i křeslo premiéra, do něhož usedl předseda strany Klement Gottwald. Ministem obrany se stal tajný člen KSČ generál Ludvík Svoboda, který navenek vystupoval jako nestraník.

Od „Února“ k „Listopadu“, 1948–1989

Komunistický puč, dovršený 25. února 1948, vedl k převzetí veškeré moci KSČ a k jednomu z totalitních režimů bývalé zájmové sféry Sovětského svazu. Tento den byl jako „Vítězný Únor“, následně jeden z hlavních státních svátků, režimem oslavován až do roku 1989.
Po roce 1948 odešla druhá vlna emigrace. Režim konsolidoval svou moc vykonstruovanými procesy, popravami, vězněním a vládou strachu. Druhá vlna znárodnění a kolektivizace převedla další majetky do rukou vznikající „nové třídy“ (Milovan Džilas).
Krátké období tání v Sovětském svazu v polovině šedesátých let vedlo i k uvolnění v tehdejší ČSSR a k Pražskému jaru v roce 1968. Naděje na „socialismus s lidskou tváří“ byly na rozkaz Moskvy rázně ukončeny invazí států Varšavské smlouvy, oficiálně nazvanou „bratrská pomoc“. Tehdejší českoslovenští politici (Alexander Dubček a další) neviděli jinou možnost než opět, jako před třiceti lety, nátlaku ustoupit.
V této době odešla třetí vlna emigrace. Nastoupila tzv. normalizace. Následující dvě desetiletí jsou označována za vládu „šedé zóny“, vládu konformismu.
Po uvolnění poměrů uvnitř Sovětského svazu a prosazení perestrojky v druhé polovině osmdesátých let se v listopadu 1989 i socialistické Československo otevřelo okolnímu světu a vydalo se na cestu k demokracii a tržnímu hospodářství.

1989–1992

Jako důsledek vleklých národnostních sporů Československo zaniklo k 1. lednu 1993, kdy na jeho území vznikly dva samostatné státy, Česká republika a Slovenská republika.
 

Mýty okolo Štefánikovej smrti šírili aj ľudáci

M. R. Štefánik

Smrť M.R. Štefánika je dodnes zahalená tajomstvom.

Hoci patrí medzi najvýznamnejších slovenských politikov, preslávil sa aj ako vedec, astronóm, cestovateľ, či letec. A práve letectvo sa mu stalo osudným.

Hviezda generála Štefánika naplno zažiarila v čase vzniku Československej republiky, keď sa spolu s Edvardom Benešom a Tomášom G. Masarykom asi najväčšou mierou pričinili o vznik nového štátu.

"Vznik Československa znamenal pre Slovensko bod 1 v moderných dejinách, kedy sa prvýkrát vytvorili hranice tejto krajiny," hodnotí historik Slovenskej akadémie vied (SAV).

Československo monarchiou

Ak by však Štefánik neprijal víziu T.G. Masaryka obsiahnutú vo Washingtonskej deklarácii, Československo mohlo mať úplne inú tvár ako napokon malo. V deklarácii totiž bolo Československo definované ako republika, pričom slovenský politik sa netajil svojimi monarchistickými náladami.

Kto bol M. R. Štefánik

  • Narodil sa 21. júla 1880 v Košariskách, v rodine evanjelického farára
  • Vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prahe
  • Pracoval v meudonskom observatóriu neďaleko Paríža u profesora Janssena
  • Ako francúzsky občan sa zúčastnil na bojových a iných zahraničných akciách, ktorými ho poverila francúzska vláda
  • Jeho aktivity ohodnotila udelením najvyššieho francúzskeho vyznamenania - Radu čestnej légie a udelila mu hodnosť generála
  • V prvej československej vláde pôsobil Štefánik v rokoch 1918-1919 ako minister vojny
  • Pochovali ho nad jeho rodnými Košariskami na Bradle 11. mája 1919
  • Štefánikova busta s pamätnou tabuľou, faksimile jeho podpisu, ako aj jeho životné krédo "Veriť, milovať, pracovať", zdobí vestibul budovy NR SR
  • Prezident Rudolf Schuster vymenoval 7. mája 2004 Štefánika do hodnosti generála Ozbrojených síl SR in memoriam.

Štefánik o sebe veľakrát vyhlasoval, že síce je republikán, ale sú chvíle, keď republikán musí byť monarchistom. Nezanechal žiadne písomné dielo, kde by tento svoj postoj vyargumentoval, ale z útržkov rozhovorov a korešpondencie sa dá dedukovať, že si uvedomoval vznik nového štátu tvoreného prinajmenšom z dvoch veľmi rozdielnych častí. Domnieval sa, že monarchia môže byť tým, čo bude tento štát držať pohromade.

Nebol monarchistom z presvedčenia, ale prikláňal sa k tomuto riešeniu z čisto pragmatických dôvodov, aby budúcnosť štátu upevnil cez zjednocujúci element dynastie. K Habsburskej monarchii mal negatívny vzťah ako k štátu, ktorý už doslúžil svojmu účelu.

Samovražda, či politická objednávka?

Svoje "československé dieťa" však rásť dlho nevidel. Už 4. mája 1919 cestou z Talianska na Slovensko jeho lietadlo havarovalo. Prečo a ako k tejto tragédii prišlo, sa dodnes nepodarilo spoľahlivo vysvetliť. Udalosť neustále sprevádzajú mnohé, priam bájne príbehy.

Jedným z nich je tvrdenie, že jeho vraždu si objednali práve Beneš s Masarykom. Historik však niečo také odmieta a tvrdí, že je to výmysel.

Mýty okolo Štefánikovej smrti šírili aj ľudáci

Súvisí to s pamäťami Mauricea Janina, jeho dlhoročného priateľa, ktorý Štefánika poznal najviac. Ten vo svojich pamätiach uviedol, že podľa jeho názoru spáchal Štefánik samovraždu. Tento názor sa v roku 1934 dostal aj k Benešovi a Masarykovi. Tí dvaja robili všetko preto, aby túto vec zahladili a aby sa o samovražde nehovorilo. Dokonca požiadali Janina, aby túto vec zo svojich pamätí vynechal. Ten to nakoniec teda nepublikoval, nechal to len v rukopise, ktorý bol archívnym zákonom na jeho žiadosť chránený až do roku 2000.

Ak by mali títo dvaja ľudia nejaký podiel na Štefánikovej smrti, tak by sa určite tejto tézy chytili.

Podľa historika veľkú zásluhu na živení tejto teórie o Štefánikovej smrti mali hlavne slovenskí ľudáci.

Sú to výmysly, ktoré začali šíriť v tom období, keď pomohli Hitlerovi rozbiť Československo a na svoju obhajobu hľadali rôzne argumenty, že tá republika bola nanič.

Politika musí mať morálne limity

Napriek tomu, že sa Milan Rastislav Štefánik preslávil ako politik, od súčasných zástupcov ľudu sa v mnohom líšil. A to aj vďaka politickej kultúre, ktorá bola v tom čase značne odlišná.

Edvard Beneš

Historky o Benešovom zapojení do Štefánikovej smrti šírili ľudáci, tvrdí historik.

Štefánik bol síce "diplomat a pragmatický politik, hľadajúci pragmatické riešenia", no o svojich hraniciach mal jasno.

Kládol si veľmi vysoké morálne limity, ktoré nebol nikdy ochotný prejsť. Pod tou morálkou sa rozumelo, že nie je možné spolupracovať s kýmkoľvek a za akýchkoľvek okolností. I keď to pomôže určitému cieľu.

Odkaz Milana Rastislava Štefánika je teda viac ako jasný.

Politika sa nedá redukovať na morálku, ale politika musí mať morálne limity.  

 

 

Tomáš Garrigue Masaryk

Prvý československý prezident sa narodil pred 160 rokmi, 7. marca 1850 v Hodoníne.

Všade v prírode je krásne, ale jeseň v Topoľčiankach je najkrajšia, povedal pri jednej príležitosti Tomáš Garrigue Masaryk. Zhrnul tým pocity zo svojich deviatich pobytov v prezidentskom letohrádku. Mestečko ležiace v hornej časti Požitavskej nížiny volali vtedy malou Prahou. Prezident tu mal svoje letné sídlo, kde pravidelne oddychoval a úradoval najmenej päť týždňov v roku.

Tomáš Garigue Masaryk

Tomáš Garigue Masaryk

Karlovi Čapkovi sa zdôveril: "Já jsem byl vlastně napůl Slovačisko."

Otca mal Slováka z Kopčian, matka pochádzala s ponemčeného moravského prostredia. Ján Smrek napísal, že Masaryk aj cítil slovensky, len to mal dať aspoň z času na čas znať.

Dnes sa pripomína Masarykov čechoslovakizmus, už menej jeho vrúcny vzťah k Slovensku. Kto vie o tom, že Masaryk bol členom pražského spolku slovenských študentov Detvan? Alebo o jeho pravidelných návštevách Bystričky pri Martine, kde s rodinou letoval ešte ako univerzitný profesor?

Postupne sa stal skutočným znalcom slovenských pomerov, na rozdiel od tých českých politikov, pre ktorých krajina medzi Dunajom a Tatrami bola pri prevrate v októbri 1918 "španielskou dedinou". A mnohí si Slovákov ešte dlho mýlili s južnými Slovanmi, predovšetkým Slovincami, ako to vtedy zaznamenal český novinár Jan Hajšman.

Vysvetlenie je pomerne jednoduché. Česi a Slováci žili síce dlho v tesnom susedstve, v jednej, ale rozdelenej monarchii. Najmä po štátoprávnom vyrovnaní v roku 1867 bolo Uhorsko akoby iným štátom. A so Slovincami zasadali českí poslanci v ríšskej rade a na balkánskom juhu monarchie pracovalo veľa českých odborníkov.

Masaryk však dobre vedel, kto sú Slováci. O to viac prekvapuje jeho nepochopenie podstatnej slovenskej otázky. Muž, ktorý napísal, že štáty sa udržujú ideálmi, na ktorých vznikli, vložil tomu svojmu do kolísky mylný predpoklad, že existuje jediný štátny národ československý, poznamenáva český historik Anton Klimek.

Ako sa vyjadril slovenský historik Dušan Kováč, TGM zostal jednou z najvýznamnejších postáv slovenských dejín. Veď vznik Československa, na ktorom mal Masaryk leví podiel, zachránil Slovákov pred úplnou maďarizáciou. Krátko predtým sa k slovenskej národnosti hlásilo už len 2 715 vzdelancov Uhorska, prevažne farárov, duchovných správcov a pôrodných babíc.

Tomáš Garigue Masaryk

- narodil sa 7. marca 1850 v Hodoníne

- jeho otec mal slovenský pôvod

- študoval filozofiu na Viedenskej univerzite

- v roku 1878 si vzal v New Yorku Američanku Charlotte Garrigueovú, mali spolu šesť detí

- na Karlovej univerzite podporoval slovenských študentov, medzi nimi aj Milana Rastislava Štefánika

- v roku 1891 ho zvolili za poslanca Ríšskeho snemu za mladočechov

- v roku 1899 založil Realistickú stranu, ale veľa úspechov s ňou nedosiahol

- po vypuknutí prvej svetovej vojny emigroval, pracoval na vzniku štátu Čechov a Slovákov

- 14. novembra 1918 ho Revolučné národné zhromaždenie zvolilo za prezidenta

- parlament ho za hlavu štátu zvolil ešte v rokoch 1920, 1927 a 1934, o rok neskôr zo zdravotných dôvodov z funkcie odstúpil, nahradil ho Edvard Beneš

- zomrel 14. septembra 1937 v Lánoch

Živá fakľa proti okupácii zahorela pred 40 rokmi

Jan Palach

Jan Palach sa rozhodol obetovať, aby vytrhol ľudí z okupačnej letargie.

Archív bezpečnostných zložiek

Každý človek zrejme niekedy zažil deň, na ktorý nezabudne. Takým bol pre mnohých obyvateľov Prahy prechádzajúcich cez Václavské námestie aj 16.január 1969.

Práve v tento deň sa totiž v centre hlavného mesta vtedajšieho Československa upálil študent Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej Jan Palach. Kto však vlastne bol tento mladý človek, ktorý sa so svetom živých rozlúčil ako Pochodeň číslo 1? A čo ho k tomuto činu donútilo?

Palach sa narodil v Prahe 11. augusta 1948 v rodine cukrára. To, že komunisti zhabali otcovu živnosť, sa neskôr premietlo aj do Palachového svetonázoru. Napriek tomu sa počas študijných rokov nepresadzoval ako vedúca osobnosť.

Jeho spolužiaci a učitelia na strednej škole ho skôr charakterizovali ako človeka spravodlivého, ktorý sa dokázal zastať slabšieho a ktorý nenávidel krivdu.

Vlastné rozhodnutia

Podobnou optikou ho vnímal aj jeho niekdajší spolubývajúci na vysokoškolskom internáte Jan Hlaváč. Podľa neho vyžarovala z Palachovho správania viera v tradičné protestantské hodnoty, akými sú pracovitosť. Šetrnosť, zásadná slušnosť a zdvorilosť v jednaní s ľuďmi.

"Mohol ľahko vzbudzovať dojem zakríknutého "tichošlápka", prípadne človeka, ktorý je bezradný a nedokáže si urobiť vlastný názor. Tým však určite nebol. Bol vytrvalý, húževnatý a schopný urobiť vlastné rozhodnutia," spomína si po rokoch.

A práve vlastné rozhodnutie ho priviedlo v osudný deň aj na Václavské námestie. Na miesto, kde ho stretla nielen smrť, ale aj nehynúci zápis do histórie.

Hlaváč si tento deň v spomienkach presne vybavuje aj po desaťročiach. Palach podľa neho opúšťal internátnu izbu o niečo neskôr, než u neho bolo zvykom. Nijako zvlášť sa však nad tým nepozastavoval.

"Matne si spomínam, že Palach vstal asi hodinu až dve pred odchodom a že tam u seba niečo písal. (....) Usmial sa a srdečne nás pozdravil na rozlúčku: Chlapci, ahoj. Odišiel." Nikto z jeho spolubývajúcich však netušil, že naposledy.

Horiaca pochodeň

Kroky Jana Palacha ale neviedli na seminár, ako si jeho priatelia mysleli, ale do centra Prahy. Smrtka na pražskom orloji o tretej hodine popoludní odbila totiž práve tomuto mladému človekovi. Človeku, ktorý chcel prebrať národ z okupačnej letargie.

Mnohí z tých, čo videli horiacu ľudskú pochodeň, nezabudnú na tento okamih dokonca života. Manželia Indroví z Hradce Králové boli medzi tými, ktorí boli na osudnom mieste v Palachovej blízkosti. Takto vyrozprávali pamätné okamžiky Lidovým novinám vo februári 1969:

"Boli sme s manželkou v Dome potravín. Keď sme vyšli von, uvideli sme od fontány pri Múzeu vybehnúť horiacu postavu, z ktorej šľahali zvlášť silné oranžové plamene. Bežala k soche sv. Václava, otočila sa smerom k hlavnej stanici a pred Domom potravín klesla na zem. Manželka vykríkla: Horí človek! Utekaj tam!

Jan Palach

Portrét Jana Palacha. Tento visí na budove základnej školy vo Všetatoch.

Keď som k nemu dobehol, bol tam už dispečer, ktorý na neho hodil kožuch a ja svoj plášť. Spomínam si, že na nohách mal ešte dámsky vínovo-červený kabát. Po uhasení plameňa sa kožuch dispečera nedal zobrať. Bol spečatený so zvyškami odevu Jana Palacha.

Keď som zodvihol svoj kabát z hornej časti tela, Palach vydýchol a prvé slová boli: Prečítajte si list. Manželka sa opýtala: Kde je list? Odpoveď: Pri Múzeu. Poslal som manželku nájsť tašku a sám som zostal pri Palachovi, pokým neprišla sanitka. Palach viac neprehovoril."

Palachov testament

Svedkom hrôzostrašného výjavu bol aj šofér ostravskej televízie Broněk Kulig. Ten v nasledujúcich dňoch vyrozprával tento príbeh v Moravskoslezkom večerníku. "Strašne sa z neho dymilo, lietali plamene na všetky strany. Ako zmyslov zbavený bežal smerom na Vinohrady. Ľudia za ním utekali ako za horiacim zjavením. (.....)

Už som tiež na mieste. Ženské zvracajú, idem bližšie, okolo sa hlasno diskutuje. Ešte sa dymilo z cárov jeho šiat, vlasy mal celé zoškvarené a celý bol začmudený. Ruku mal celú spálenú. Tá koža bola po celej dĺžke popraskaná, čierna. Ešte žil."

Aj Kulig si pritom vybavuje na Palachove naliehanie, aby našli list. Čo v ňom vlastne stálo? Zďaleka to nebol list na rozlúčku od samovraha. Prečo teda tak naliehal, aby ho našli a prečítali neznámi ľudia? Práve im, ale nielen im, každému človeku, ktorý si ešte v čase totality zachoval zdravú a otvorenú myseľ bol jeho list určený.

"Vzhľadom k tomu, že sa naše národy ocitli na okraji beznádeje, rozhodli sme sa vyjadriť svoj protest a prebudiť ľudí tejto krajiny nasledujúcim spôsobom.

Naša skupina sa skladá z dobrovoľníkov, ktorí sú odhodlaní sa dať pre našu vec upáliť. Ja som mal tú česť vylosovať si jednotku a tak som získal právo napísať prvé listy a nastúpiť ako prvá pochodeň.

Naše požiadavky sú: Okamžité zrušenie cenzúry a zákaz rozširovania "Správ".

Ak nebudú naše požiadavky splnené do piatich dní, t.j. Do 21. januára 1969 a ak nevystúpi ľud s dostatočnou podporou (t.j. s časovo neobmedzenou stávkou), vzplanú ďalšie pochodne.

Pochodeň č.1

P.S: Spomeňte si na august. V medzinárodnej politike sa uvoľnil priestor pre ČSSR. Využime ho."

Môj čin splnil účel

Palach sa však už nikdy nemal dozvedieť, či budú ich požiadavky splnené. O tri dni nato totiž na následky ťažkých popálenín zomrel.

Svoj čin však neoľutoval. Keď sa pred smrťou rozprával so svojim spolužiakom Ľubošom Holečkom, Palach mu údajne povedal: "Môj čin splnil účel. Ale nech to už nikto neurobí. Nech sa tí študenti pokúsia zachrániť, aby celý život nasadili k splneniu našich cieľov. Nech sa pričinia živí v boji..."

Napriek jeho želaniu, v ďalších mesiacoch nasledovalo Palachov príklad ďalších 26 ľudí - Pochodní. Sedem z nich zomrelo.

Fotogaléria

Jan Palach

Miesto, kde sa Palach polial horľavinou a zapálil. Za zábradlím je vidieť nádoba.
Autor: Archív bezpečnostných služieb

Jan Palach

Rekonštrukcia: Figurant stojí na mieste, kam dobehol horiaci Palach.
Autor: Archív bezpečnostných služieb

Jan Palach

Jan Palach na zájazde v ZSSR v roku 1967.
Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Záznam o výpočúvaní Palachovej matky Libuši.
Autor: Archív bezpečnostných služieb

Jan Palach

Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Pohľadnica, ktorú Palach poslal svojmu bratovi z brigády v Tbilisi v roku 1968.
Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Jan Palach na základnej škole (v tretej rade uprostred).
Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Jan Palach so svojimi rodičmi.
Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Palach vyfotil aj podstavec sochy svätého Václava na Václavskom námestí.
Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Palach vyfotil v pražskej ulici aj zničený sovietsky tank.
Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Dobový kolorit po augustovej okupácii, ako ho´zachytil Jan Palach.
Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Sovietské transportéry a západonemecké auto na fotografii Jana Palacha.
Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Fotografia, ktorú Palach urobil bezprostredne po okupácii v auguste 1968.
Autor: Archív Ladislava Žižka

Jan Palach

Fotografia, ktorú Jan Palach vyfotil v centre Prahy bezprostredne po okupácii v auguste 1968.
Autor: Archiv Ladislava Žižky

Jan Palach

Tu bol Jan Palach pochovaný v rokoch 1974 až 1990.

Jan Palach

Sto metrov od sokolovne a cez cestu je obecný úrad. Ešte v roku 2005 tu bolo aj kino.V jeho sále sa každoročne konajú spomienkové stretnutia.

Jan Palach

"V horoskope samoupálenie ukazuje dôvod činu slnko ako dispozitér 3. domu: informácia, komunikácia - na počiatku 8. domu smrti," píše Milan Špůrek v komentári k horoskopu, ktorý je v pamätnej sieni vystavený.

Jan Palach

Meno Jana Palacha nesie aj miestna základná škola. Jeho portrét visí zvonka vedľa vchodu, busta stojí pod schodami a na prvom poschodí vedľa riaditeľne je pamätná sieň, či skôr chodba.

Jan Palach

Všetaty ležia kúsok od Mělníka, hodinu cesty vlakom do Prahy. Na meno Jana Palacha tu narazíte často. Mestečkom vedie Stezka Jana Palacha - od stanice okolo rodného domu k škole, na vyhliadku a končí na cintoríne.

  Jan Palach

Portrét Jana Palacha. Tento visí na budove základnej školy vo Všetatoch.

  Jan Palach

Celá veta tohoto nápisu vo vnútri budovy FF UK v Celetnej znie: "Student fakulty Jan Palach se upálil, aby vyjádřil protest proti okupaci Československa vojsky tzv. Varšavské smlouvy sovětského bloku."

  Jan Palach

Parte Jana Palacha.
Autor: Archív Karlovej univerzity

  Jan Palach

Zasadací poriadok jedného z kurzov na Filozofickej fakulte KU, ktorý Jan Palach navštevoval.
Autor: Archív Karlovej univerzity

  Jan Palach

Rodný dom Jana Palacha vo Všetatoch.
Autor: Archív bezpečnostných zložiek

  Jan Palach

List, ktorým matka Jana Palacha odpovedala na kondolencie.
Autor: Archív bezpečnostných zložiek

  Jan Palach

Farár Jakub Trojan pri hrobe Jana Palacha v Olšanoch.
Autor: Archív bezpečnostných zložiek

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.