Choď na obsah Choď na menu
 


História Košíc

30. 11. 2009

O meste

Košice sú pre cestovný ruch atraktívne napriek tomu, že nepatria medzi veľkomestá v pravom slova zmysle. Medzi najčastejších návštevníkov patria Maďari, Česi, Rakúšania, Poliaci a Ukrajinci. Občas sa objavia aj turisti zo vzdialenejších krajín.

"Najvychytenejšia" je najvýchodnejšia gotická stavba v Európe, Dóm sv. Alžbety. Súčasť komplexu, vynovená Kaplnka sv. Michala je tiež sprístupnená verejnosti. Plánuje sa rekonštruovať nedostavaná Matejova veža, okrem toho je vyhlásená verejná zbierka na obnovu vnútra. Celý dóm potrebuje spolu asi 320 miliónov.

Dóm sv. Alžbety

Interiér katedrály skrýva viaceré poklady, jedinečný hlavný oltár so 48 obrazmi, pastofórium, nápis pod kráľovskou lóžou, severnú bránu, či postranné oltáre, ale aj mnohé ďalšie. Okrem návštevy hlavných priestorov je možné zostúpiť do podzemia a pozrieť si najstaršiu časť, kde je Rákociho hrobka, alebo vystúpiť do severnej veže a kochať sa pohľadom na mesto. Zaujímavé sú dvojité vretenovité Kráľovské schody, nazývané aj schody lásky. V celej Európe je takýchto len 9. "Je to niečo úžasné, krásne, priam neskutočné, čo pred toľkými storočiami dokázali ľudia postaviť," hovorí Kanaďan Dave Burns.

Štátne divadlo

Dominantou Košíc je aj Štátne divadlo postavené s prvkami neobaroku a secesie, s bohato zdobeným interiérom. Tohto roku budova pre turistov nebude sprístupnená, pretože v nej bude prebiehať rekonštrukcia.

Miklušova väznica

Na rohu Hrnčiarskej ulice a ulice Pri Miklušovej väznici sú hneď dve turistické atrakcie. Jednou je Rodošto, pamätný dom Františka II. Rákociho, druhou je Miklušova väznica. Návštevníkov tu zaujímajú hlavne mučiarenské praktiky a osoba kata Mikluša. Menej známa je Katova bašta.

Hlavná ulica

Turistov oslovuje atmosféra Hlavnej, ktorú dotvára potôčik vinúci sa jej stredom. Skoro každý dom je z iného štýlu, má svoj vlastný príbeh a históriu. Hrajúca fontána sa páči mladým aj starým, turisti, ale aj Košičania si pri nej radi posedia v parku. Spisovateľ, prekladateľ a sprievodca cestovného ruchu Milan Kolcun tvrdí, že návštevníci oceňujú najmä spomalený životný rytmus daný letnými terasami, a pekným prostredím. Nadšenci pre históriu si prídu na svoje pri prehliadkach početných expozícií košických múzeí.

Túlajme sa mestom

Nielen pre Košičanov sa konajú každý prvý víkend v mesiaci tzv. potulky mestom. Vždy ponúkajú inú tému, napr. židovské, podzemné, barokové Košice či Šándor Márai a jeho Košice, v auguste to budú strašidelné Košice.  Často sa dostaneme aj do miest, ktoré nie sú bežne prístupné.

Európske veľkomesto Košice

V polovici 13. storočia, keď stavali na Zelenej hore pri Hrabušiciach hrad, boli Košice bohatým a prosperujúcim mestom. Keď Levočania zbúrali Marcelov hrad na Zelenej hore o dve storočia neskoršie, Košice boli stredoeurópskym veľkomestom, strediskom diaľkového obchodu, s rozvíjajúcou sa poľnohospodárskou výrobou v obciach, ktoré si kupovali aj v obciach, ktoré im daroval kráľ Žigmund v Šariši ako odmenu za finančný príspevok na jeho vojny v Poľsku. Ťažiskom ich poľnohospodárskej výroby, domáceho i zahraničného (diaľkového) obchodu boli vinice.

V období najväčšieho rozvoja mali Košice v r. 1480 vyše 8600 obyvateľov a to už bolo puncom veľkomesta v strednej Európe. Tomuto označeniu zodpovedala aj rozloha mesta. Západoeurópske mestá v 8. - 11. storočí mali rozlohu 10 - 15 hektárov v porovnaní s rímskymi mestami. Väčšie nezvykli byť ani v 12. - 13. storočí, maximálne do 20 hektárov.

Stavili na vinice

K významným mestám sa začlenili Košice aj počtom brán - v stredoveku ich mali púť a súčasťou opevnenia bolo aj deväť veží: garbiarska, šlosiarska bednárska, kolesárska, mäsiarska, hrnčiarska, povraznícko-pugilárska, obuvnícka, kováčska, podľa cechov, ktoré ich strážili a v čase útoku bránili. Mesto malo málo ornej pôdy zato sa pýšilo vinicami a práve na ne stavilo. Výsledkom bol vysoký zisk z domáceho aj zahraničného obchodu s vínom. Od 13. storočia kupovalo mesto vinice mimo Košíc a nielen v tokajskej oblasti.

Špecializácia a investície

Do polovice 13. storočia sa jednotlivé predmestské osady Košíc špecializovali na určitý druh výroby, čo sa aj odrážalo v ich názvoch ako napr. Cesnaková Ves, Srpová Ves. V Cesnakovej Vsi súvisela veľká spotreba cesnaku s rozšíreným chovom alebo pasením ošípaných a s výrobcami z ich mäsa. V Srpovej Vsi kuli srpy (kosáky, kosy ešte nepoznali), ktorými žali obilie, trávu a vyhľadávali ich nielen domáci roľníci, ale aj diaľkoví kupci aj o tri storočia neskoršie. V Bočiarskej Vsi sa špecializovali na výrobky z dýhy, ktoré sa používali v domácnosti aj ako obaly na transport tovarov.

Od polovice 13. storočia už boli v meste ulice, kde sídlili remeselnícki majstri. Vsi sa mohli v staršom stredoveku presťahovať aj s príbytkami. Roľnícke a pastierske boli z dreva a prútia vymazaného hlinou (neskoršie sa vsi volali dedina, lebo tá mala už vymedzenú dedičnú plochu) bez základov, čiastočne zapustené do zeme. Dali sa previezť aj na vzdialené územie a tam poskladať. Takéto sťahovanie bola obrana ľudí pred feudálnymi povinnosťami a v roku 1405 ho zakázal dekrét kráľovskej rady.

Mesto kupovalo pôdu v iných chotároch

Investícia do nej bola rentabilná aj z hľadiska získania pracovnej sily v mieste kúpy. Postupne kupovalo mesto aj celé poľnohospodárske obce. Ťahanovce, Vyšné Košice, Vyšný a Nižný Klátov (vtedy Tejkeš), Myslava, Kavečany.

Žigmund rozšíril hranice košického domínia na šarišské obce, patriace k hradu Sokoľ - hrad aj dedinu Sokoľ - Suchú dolinu, Tepličany, Kostoľany, Malú Viesku, Veľkú, Malú, Strednú Lodinu, Ružín, Rokycany. V roku 1447 kúpili Košice Bašku, r. 1480 Kalšu pri Slanskom N. Meste, potom banskú osadu Zlatá Idka, v roku 1466 mestečko Garadna, susednú Vyšnú a Nižnú Soboňu. Držali ako záloh niektoré šľachtické hrady v rôznych župách Košickej provincie aj s dedinami panstva. 

Mestu patrili aj lesy

Vo vlastnom chotári šesť a 18 lesov v chotároch osemnástich obcí. Lesy boli dôležité pre zásobovanie mesta, pre remeselnícku výrobu a obchod. Až do konca 14. storočia bol výnosným zamestnaním lov vtáctva. Vtáčkari, lovci vtákov dodávali na trh živé vtáctvo, ich mäso aj surovinu, ako perie, kosti. Chytali ich do sietí. Lukratívnym zamestnaním bolo vyhotovovanie sietí pre vtáctvo aj zver, ktorú do nich dostali, a živú - najmä vysokú exportovali.

Z mestských lesov dodávali na stredovekých hostinách žiadané mäso veveričiek a kún, obchodovali s kožušinami, pretože košické lesy boli plné kožušinovej zveri. Z nej boli ďalšie suroviny pre obchodovanie - srsť, kože, kosti, loj - a s tým súvisiace povolania.

Svoje postavenie mal aj vznik kožušníckeho cechu. Jeho stanovy z roku 1307 sú najstarším dokladom pre existenciu cechu v celom Uhorsku a jeho majstri boli známi naozaj široko-ďaleko. To treba povedať aj o košických haringároch a spôsobe zasoľovania rýb, ktorý bol známy v 14. storočí v Poľsku aj Sasku.

Košice mali dobre zabezpečené zásobovanie, ktoré bolo v stredoveku v mestách s tisíc obyvateľmi problematické. Bolo oň postarané, veď Košice boli centrom obchodu s dobytkom, koňmi, ošípanými, ovcami a vo veľkej miere využívali svoje možnosti v tom, čoho sa dnes mestá zbavujú - v lesoch a poľnohospodárstve. 


Košický hrad a rozhanovská bitka

Kde sa bojovalo, zostalo doposiaľ nevyjasnené

Pred 697 rokmi - v piatok 15. júna 1312 sa odohrala bitka medzi vojskami kráľa Karola Róberta a oligarchov Omodejovcov, ktorá vošla do dejín ako bitka pri Rozhanovciach. Iluminátor ju zdokumentoval známou kresbou Viedenskej obrázkovej kroniky (ako ozbrojenci Košíc zachraňujú kráľa v bitke pri Košiciach) a zachytil na nej časť mohutného štvorhranného objektu s vyčnievajúcimi vežami.

Je to najstaršie vyobrazenie Košického hradu na nedobytnom vrchu Hradová, nad údolím Hornádu, z ktorého 466 metrovej nadmorskej výšky mali tí, čo stáli na veži, celé okolie ako na dlani.

V súvislosti s touto historickou udalosťou, ktorá nie je iba regionálnou, ale vošla do dejín, sú dve nejasnosti: kde presne sa bitka odohrala a zamieňanie si Košického hradu s hradom Sokoľ. Mnohí cyklisti sa chcú dostať k hradu Sokoľ a ocitnú sa na mieste, kde sú stopy po Košickom hrade. Dokonca na internete hľadajú možnosť, ako sa dostanú ku Sokoľu tí, ktorí sú z iných častí Slovenska, lebo podľa mapy sa im to nepodarilo.

V tejto bitke pomohli kráľovi zvíťaziť košickí mešťania. Kráľovský iluminátor (akýsi predchodca fotoreportéra) na kresbe nadmerne vyzdvihol do výšky Hradovú, aby tým symbolizoval pomoc košických mešťanov, ktorí išli popri Hradovej na pomoc kráľovi. Zalesneným terénom sa museli nielen predierať, ale čeliť aj strážnym oddielom Omodejovcov, kým prišli na bitevné pole. Kde bolo, o tom sú rôzne údaje viacerých kronikárov. Rovnaký názor na bitku však majú všetci vtedajší kronikári, ktorí ju zaznamenali. S nimi sa zhodli aj historici, že bitka 15. júna 1312 bola najkrvavejšia v Uhorsku od čias Tatárov a že jej víťaz mal na bitevnom poli viac obetí, ako porazený protivník.
Iluminátor túto bitku označil ako bitku pri Košiciach. Syn kráľa Karola - kráľ Ľudovít si ju pripomínal slovami svojho otca ako „bitku proti Matúšovi, pred mestom Košice". Bola podľa toho asi na pomedzí košického chotára nad Torysou. Stredovekí kronikári zapisovali aj významné historické udalosti po určitom odstupe času a preto presnosť informácií v jednotlivých kronikách utrpela. Aj v opise tejto bitky sa v Chronicum Pictum píše, že bitka bola blízko Hornádu, pri Košiciach. Spišsko-sobotská kronika, aj Leibitzerova kronika vypovedá rovnako: bitka sa odohrala pri Rozhanovciach, pri rieke Toryse.

Predmet bádania i literatúry

Rozhanovskou bitkou sa zaoberali naši aj iní historici, analyzovali ju z hľadiska politického, vojenského, hodnotili celé obdobie, kedy vládli Anjouovci, ale aj detaily priebehu a dôsledky tejto bitky. Jonáš Záborský v divadelnej hre nazvanej „Bitka u Rosanoviec" spracovali ozbrojený zápas dvoch feudálnych táborov v Uhorsku - Matúša Čáka a Karola Róberta. O bitke vychádzajú rôzne štúdie, spisovateľ Jozef Branecký opísal túto udalosť v románe pre mládež „Poklady Matúša Čáka". Táto téma našla uplatnenie aj vo výtvarnom umení - maliar T. Dörre ju stvárnil v olejomaľbe „Rozhanovské bojisko" a neznámy autor v 19. storočí namaľoval obraz „Rozhanovská bitka z roku 1312". Nachádzal sa v Pešti v obrazovej kronike Chronicum Pictum z r. 1358 je farebná ilustrácia tejto bitky v miniatúrnej podobe. Dva obrazy s rozhanovskou tematikou namaľoval pri príležitosti 700 ročného jubilea Rozhanoviec košický maliar Vojtech Seliga.

Zámena s hradom Sokoľ

To, že Košický hrad upadol do zabudnutia, pripisuje historik prof. Halaga aj mäteniu odbornej a laickej verejnosti zamieňaním s neďalekým hradom Sokoľ. V 30. rokoch minulého storočia uverejnil profesor zemepisu Martinka svoje predstavy o tom, že hrad na Hradovej sa volal Sokoľ, a že písomné údaje o Sokoli sa vzťahujú na Hradovú. Dokladá to aj údajmi o kráľovských poľovačkách. Tie v tamojšom revíri určite boli, lebo hrad bol kráľovským majetkom. Prechádzal z jedného majiteľa či užívateľa na druhého, ktorý ho dostal za verejné služby od kráľa a o ktorý prišiel, ak sa panovníkovi spreneveril. Sokoľ bol však jeden hrad a na Hradovej druhý.
Hrad bol v stredoveku miestom, ktoré dávalo záruku bezpečnosti pre obyvateľov pod ním. Zvyčajne sa týčil na najvyššom mieste, odkiaľ bystrozrakí pozorovatelia mapovali pohyb konských záprahov, jazdcov i peších odrazu v niekoľkých chotároch. Výnimkou nebol ani Košický hrad na Hradovej pod tunajšou výhliadkovou vežou. Hradová má názov po hrade, to je isté. Isté nie je, kedy hrad vznikol. Obdobie jeho vzniku je zahalené ani nie tak tajomstvom, ako nedostatkom písomných zmienok pred 13. storočím
.

Záruka bezpečia mesta

Dobyť hrad znamenalo pre útočníka dobyť všetko, čo len bolo možné: bohatstvo, moc, územie. Pre ochrancov znamenalo "byť na hrade" zabránenie týmto snahám a poskytnutie bezpečnosti na tom území, ktoré ochraňovali, v tomto prípade Košiciam. Nebezpečie číhalo zo všetkých strán aj na obchodné karavány. Tie často prepadávali dokonca aj vojaci z kráľovských hradov, aby ich ozbíjali. taký zbojnícky zvyk zaviedol palatín Omodej z rodu Abovcov, zástupca kráľa, po panovníkovi prvý muž, ktorý vládol na východnom Slovensku (ako Matúš Čák na západnom). Nejeden kupec, čo vyšiel s nákladom tovaru smerom na Spiš do Poľska, len čo opustil košické teritórium, stal sa obeťou zlodejov v kráľovských vojenských mundúroch. Ozbrojenci, lúpežníci rytieri, prepadávali aj furmanov s tovarom pre košický trh. Aj pre toto Košičania pripisovali veľký význam obrane a opevneniu mesta proti uzurpátorským spôsobom a snahám. Tomu slúžil aj ich hrad.
Nikdy, v žiadnych zachovaných dokumentoch sa neuvádzal ako kráľovský. Kto ho vybudoval do podoby mohutnej stavby s niekoľko metrov širokými múrmi trojhrannej veže, slúžiacej na obranu, i kruhovej veže, aj mohutného opevnenia, za ktorého štyri metre hrubými múrmi mohla vydržať dlho aj najpočetnejšia vojenská posádka, to sa nevie. Tento typ stavby bol neobvyklý u feudálnych obytných hradov.

Nešetrili peniazmi

Na mestské opevnenie ani na údržbu a financovanie hradu, čo bolo zakotvené aj v mestskom nariadení Košičania peniazmi nešetrili. Ak niektorý košický mešťan zomrel bez závetu, jeho pozostalosť rozdelilo mesto na tri časti, z ktorých dve šli na opevnenie a objekty Košického hradu. Ale aj prvú časť  zvyčajne určili na verejnoprospešné ciele.
Hrad bol obrannou dominantou Košíc, pod ktorou mali Košičania záhrady a vinice. Dnes nieto po nich ani stopy, hoci vinice boli vôkol Košíc od Opátskeho cez Červený breh až po Vyšné Košice, kde bola aj Hradová. Dnes si nevieme predstaviť, že na týchto miestach, kde je napr. Dojčenský ústav, botanická záhrada, boli rozmiestnené nepriateľské vojská a vrhali ničivé strely na mesto pod sebou a že ich útoky odrážali kanónmi práve z Košického hradu. Z doterajšieho výskumu sa usudzuje, že hrad bol asi skôr ako osídlenie Košíc a že siahal až do Ťahanoviec, kde je zvyšok múru.

Vzájomná rivalita

Medzi obidvoma územiami patriacimi k hradom, boli vymedzené hranice. Je známe z dokladov, že Košičania chceli dostať to vlastníctva Sokoľ, aby zabránili jeho opakovanému darovaniu nejakému feudálovi, ktorý sa neštítil zbojstiev, narušovania hraníc Košíc, poškodzovania majetku. To sa Košičanom aj podarilo a  v roku 1421  sa ponáhľali s jeho zbúraním. Lenže mocnejší boli iní rivali.

Niekedy v 40. rokoch  15. storočia videli uhorskí magnáti v Hradovej objekt, ktorý ich ohrozoval. O čom sa presvedčili aj počas jeho dvojmesačného obliehania., pričom vojská boli umiestnené po celej západnej strane od Šibenej hory až po Červený breh. Čo nedokázali zbraňami, to urobili "vyšším" príkazom, podľa ktorého mal byť Košický hrad na Hradovej zdemolovaný v roku 1445 pod dohľadom Juraja Rozgonyho. Ešte dlho pretrvávala spomienka na hrad v ústnom podaní aj v moderných dokumentoch o jeho nezničiteľnosti vojskom, keď sa v kúpno-predajných zmluvách pre lepšiu identifikáciu uvádzalo: "pod horou zbúraného starodávneho hradu Košice".

sv. Alžbeta

Od narodenia kňažnej, z ktorej sa stala žobráčka a po smrti svätá, uplynulo 800 rokov

Osem symbolických putovaní s posolstvom svätej Alžbety

S menom svätej Alžbety sú Košice späté od 13. storočia. S jej menom sa spája farský kostol, ktorého bola patrónkou. Ako jeho patrónka je vyobrazená na starej pečati Košíc. Pečať pôsobí dojmom oltára, po bokoch s anjelmi. Do pozadia oltára sú zakomponované dve veže ako symbol opevneného mesta. Košický skvost sakrálnej architektúry - dóm - jej je zasvätený a jej meno nieslo v minulosti námestie, v súčasnosti ulica. S osobnosťou sv. Alžbety sa spájajú tiež dejiny Slovenska i Maďarska.

V roku 2007 si nielen mesto Košice ale i Karpatský euroregión pripomenul osemsto rokov od narodenia svätej Alžbety - Uhorskej - Durínskej v Sarospataku v roku 1207 ako dcéry kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy a jej krátky život (zomrela ako 24 ročná) bohato naplnený dobročinnosťou v prospech chudobných a chorých, ktorým slúžila v nemocnici, ktorú vybudovala. Prínosom je zoznámenie sa s reáliami obdobia v ktorom žila kňažná Alžbeta, ochrankyňa charitatívnej činnosti. Je veľa dobročinných organizácií i rehoľných spoločností, ktoré nesú jej meno. Výjavy z jej života zobrazujú obrazy hlavného oltára v košickom Dóme.

Jednoročná snúbenica

Osudom detí kráľovských rodičov bolo podriadenie sa politickým a mocenským záujmom krajiny. Tak to bolo aj u Alžbety. Už ako jednoročnú ju zasnúbili s durínskym zemským grófom Ľudovítom IV., vtedy osemročným. Na oboch stranách viedli rodičov politické dôvody. U rodičov prežila iba štyri roky života, potom ju vychovávali v sídle jej snúbenca na zámku Wartburg v Durínsku do 14 rokov, kým sa nevydala, sama ešte dieťa za 22 ročného Ľudovíta. Durínsky kniežací dvor, na ktorom sa žilo vo veľkom prepychu, nevychádzal dobre s cirkevnou vrchnosťou a manželovi rodičia aj príbuzenstvo vyčítali Alžbete jej štedrosť a súcit. Manžel ju v dobročinnosti podporoval, čo trvalo krátko, pretože ako 80 ročný po 6 rokoch manželstva zomrel v Taliansku, kde bol počas križiackej výpravy. Krátko potom sa narodilo Alžbete jej tretie dieťa a druhá dcéra. Musela z Wartburgu odísť, ale sama, pretože deti jej odobrali a jej nepriznali dedičstvo po manželovi. Zostala bez prostriedkov a bez detí. Kazateľovi Konrádovi, ktorý bol jej spovedníkom sa podarilo pre ňu získať menšiu čiastku z dedičstva, ktoré jej právom patrilo. Z týchto peňazí Alžbeta vybudovala nemocnicu vo Marburgu, kde sa starala o chorých. Žila v chudobe modlitbami, rozjímaním, slúžila chudobným v ťažkých podmienkach, kým sama nepodľahla chorobe a po 4 rokoch obetavej a namáhavej práce nezomrela 17. novembra 1231. (Preto posledné symbolické putovanie pripadá na 18. novembra). Pochovaná je v Marburgu.

Za svätú ju pápež Gregor IX. vyhlásil 27. mája 1235. Relikvie - jej hlavu a dve kosti uložili v roku 1588 vo viedenskom kláštore Uršuliniek, kde ich uchovávajú dodnes, ďalšie v historickom múzeu, v relikviári, v Štokholme. Alžbetinu dcéru Gertrúdu, ktorá sa stala rehoľníčkou, uctievajú ako blahoslavenú.

Zasvätili jej dva kostoly

Sv. Alžbeta sa stala patrónkou Košíc odvtedy, ako jej zasvätili starý kostol, na mieste ktorého postavili dnešný. Bola obľúbená a uctievaná, o čom svedčí aj to, že Košice si zvolili do pečate jej podobu. Starší kostol r. 1378 vyhorel a po požiari ho čiastočne opravili, aby slúžil veriacim. Kedy začali stavať nový kostol, nie je presne známe, bolo to pravdepodobne okolo r. 1380. Predpokladá sa to preto, lebo v odpustkovej Bule pápeža Bonifáca IX. ktorou chcel pomôcť stavbe nového kostola udelením odpustkov darcom, je uvedený rok 1402. Tiež na náhrobných kameňoch ktoré použili do základov, je najmladší z nich z r. 1378. V čase Žigmundovej smrti - ktorý podporoval stavbu kostola - v r. 1436 bol v jadre kostol dohotovený a v stavbe pokračovali mešťania.

Hlavný oltár sv. Alžbety (z roku 1474 - 1477) je jednak najvýznamnejšou pamiatkou v interiéri Dómu a jednak patrí medzi najdôležitejšie pamiatky stredovekého umenia na Slovensku. Je jedným z najväčších maľovaných neskorogotických krídlových oltárov v strednej Európe a má možnosti troch obmien. Oltár má dva páry pohyblivých krídel so 48 obrazmi a otvorený má na dvoch stranách archy po 12 obrazov alžbetínskeho cyklu so scénami zo života sv. Alžbety Uhorskej. Je to skvost v skvoste, akým je Dóm sv. Alžbety.

 

Výstavba Dómu sv. Alžbety bola v roku 1508 prerušená kvôli politickej situácii a vpádu Turkov

Keby ho dokončili, mohol mať dve veže

Najväčší skvost nášho mesta, Dóm Svätej Alžbety sa staval celé stáročia. Tohto roku si pripomíname 500. výročie ukončenia výstavby. Avšak to neznamená, že budova Dómu bola dokončená. K dokončeniu prác nikdy nedošlo.

Ako je známe, v našom meste na mieste dnešného Dómu už v 13. storočí stál kostol zasvätený sv. Alžbete Uhorskej. Tento jednoloďový chrám však bol v 14. storočí zničený požiarom a tak sa po roku 1378 začal stavať nový. To bolo možné určiť podľa toho, že najmladší náhrobník zabudovaný do základov lode pochádzal práve z roku 1378. Pod ním bol pochovaný Poliak Jakub (Iacobus Polonus).

Peniaze, potrebné na stavbu, pochádzali z viacerých zdrojov. Jednak ich ponúkli veriaci. Boli to ľudia, ktorí darovali vo svojej záveti nemovitosť (dom, záhradu, vinicu...). Samozrejme, toto boli tie skromnejšie hodnoty. Kráľ Žigmund (1387 - 1437) venoval polovicu príjmov "košického tridsiatku" na výstavbu Dómu a daroval mestu aj rôzne výsady, ktoré priamo, či nepriamo napomáhali financovanie výstavby. Od roku 1405 košickí kupci boli oslobodení od platenia cla v celej krajine. Spomenuté a nespomenuté hospodárske úľavy, či privilégia zvyšovali životnú úroveň košických občanov, ktorí potom mohli venovať väčšie obnosy na výstavbu, takže Dóm bol v roku 1437 zväčša hotový.

Potom nasledovalo obdobie nepokojov, mesto držal v rukách Ján Jiskra pre Ladislava Pohrobka. V tomto období výstavba nepokračovala. V roku 1462 J. Jiskra vstúpil do služieb Mateja Korvína (1458 - 1490), ktorý stavebné práce všemožne podporoval. Dohromady na 15 rokov sa vzdal novoročných darov a pomáhal aj inými hospodárskymi úľavami a právami.

Občianstvo mesta bolo možné získať aj tým spôsobom, ak niekto zdarma dovážal stavebný materiál na Dóm, ako to vykonal Hans Wagner a István Benedik Zenth.

Výstavba pokračovala s veľkou intenzitou. Panovník totiž svoj centralisticky riadený štát prísne kontroloval a teda dane plynuli riadne do štátnej pokladnice. Uhorsko vedel ochrániť od vonkajších nepriateľov. V krajine panoval mier, čo okrem iného napomáhalo stavebnej aktivite. Avšak jeho následník Vladislav II. Jagelónsky (1490 - 1516) zvaný "Dobře", bol slabým panovníkom. Preto bol zvolený za uhorského kráľa, lebo to vyhovovalo stavom. Štát riadili stavy. Vladislava do krajiny nevpustili skôr, než neumožnil, aby Matejove najdôležitejšie centralizačné nariadenia boli anulované a tak kráľovské príjmy, teda dane sa scvrkli na zlomok Matejových. Stalo sa, že nemal peniaze na svoje výdaje.

A navyše v krajine už nepanoval mier. Totiž jeho brat, Ján Albert si chcel sadnúť na jeho trón a preto obliehal Košice. Jeho delá v roku 1490 - 1491 poškodili Dóm natoľko, že mesto sa obrátilo na pápeža, aby pomohol s jeho obnovou. Obliehanie bolo spojené aj s tým, že poľské vojská vyplienili okolie mesta. Predmestské časti boli zrovnané zo zemou, ovocné stromy boli vyrúbané a aj mestský špitál bol zrúcaný. Po obliehaní v Košiciach nastali roky príšernej chudoby a ešte k tomu sa pripojil obávaný mor. Oprava kostola bola vykonaná v rokoch 1496 - 1497.

Vladislav II. nebol v situácii, aby mohol pomôcť, dokonca dal Košice do zálohy Györgyovi Szathmárymu, päťkostolskému biskupovi (1511). Po smrti svojej ženy (1506) vedenie kráľovskej rady prenechal kancelárovi Tamásovi Bakóczovi, neskoršiemu primasovi. On len mlčky sedel a občas prehodil pritakávajúce slovo po latinsky alebo česky. Tak dostal prezývku Dobře. Hrady, ktoré mali ochraňovať krajinu pustli, svojich vojakov nevedel platiť. Uhorsko sa rútilo do katastrofy, ktorú potom spečatila bitka pri Moháči (1526).

V tomto období šľachtici, zemania, ale i občania venovali svoje nehnuteľnosti aj naďalej Dómu. Avšak politická situácia sa zhoršovala a po príchode Turkov do krajiny prioritou bola obrana a ochrana proti ním, úprava a oprava múrov a bášt, zabezpečenie zbraní, platenie žoldnierov či vojakov, nie dokončenie výstavby Dómu. A tak vyššie uvedené skutočnosti spôsobili, že v roku 1508, teda pred 500 rokmi sa výstavba Dómu prerušila. Keby ho boli bývali dokončili, mal by dnes dve štíhle gotické veže, tak ako je to napríklad v prípade chrámu sv. Víta v Prahe.

Autonómia kráľovského mesta má 661 rokov

Získali aj tzv. právo meča, teda mohli súdiť a popravovať

V roku 1342 sa Košice stali kráľovským mestom a o päť rokov neskôr stáli v krajine na druhom mieste po Budíne.

Kráľ Ľudovit I., či inak Veľký (1342 - 1382), udelil listinou vydanou v roku 1347 v Diósgyőri podľa budínskeho zvyku Košiciam niektoré výsady.

Košice vzhľadom na výhodnú polohu, že ležali na križovatkách obchodných a vojenských ciest, organicky získavali podľa svojich potrieb výsady, ktoré dopomáhali ďaľšiemu rozvoju mesta. Roku 1319 získalo veľké colné privilégium. Pred 665-imi rokmi panovník zaradil naše mesto medzi hlavné kráľovské mestá a rozšíril kompetenciu richtára a prísažných aj na prípady, ktoré predtým prislúchali kráľovi (1342). V roku 1346 mesto získalo právo meča, čo znamenalo, že mohlo súdiť a vykonávať popravu, čo ináč bolo šľachtickou výsadou.

Ľudovít Veľký 28. júla 1347 vydal listinu, ktorá zaradila Košice hneď vedľa Budína, priznajúc im všetky práva a výsady. Spomeňme aspoň niektoré dôležité body. Listina rozhodla, že košickí občania nemusia na vlastné trovy zabezpečovať kráľovým ľuďom ubytovanie, ale títo museli za služby platiť. Palatín sa svojvoľne nemôže u nich ubytovať a nemôže rozhodovať v ich právnych záležitostiach.

Dom, či nehnuteľnosť košického mešťana je možné predať cudzincovi len vtedy, ak sa chce stať stálym občanom mesta. Kto nemá dediča, svoj majetok môže zanechať slobodne tomu, komu chce. Ak niekto kúpi nehnuteľnosť a ak tento akt nikto od dátumu kúpy do trinástich mesiacov nenapadne, stáva sa táto jeho majetkom. Plebana a jeho zástupcu, vikára si košickí občania mohli slobodne voliť. Tak isto aj richtára, ktorý v každej svetskej veci mohol rozhodovať. Richtár sa volil na obdobie jedného roka.

Byť richtárom v tej dobe bola veľká sláva, lebo ak išiel na rôzne jednania, k jeho sprievodu patrilo 24 vojakov a pred ním sa niesla zástava mesta.

Mesto mohlo rozhodovať samostatne aj v trestných veciach svojich občanov.

Nášmu mestu sa takto otvorila legislatívna možnosť autonómneho vývoja, čo aj v historicky nie najpriaznivejších obdobiach ďalších storočí bolo základnom, ku ktorému sa bolo možno vracať a tieto výsady viac-menej aj naďalej uplatňovať.

 

V 16. - 17.

storočí bolo z predpísaných daní až 75 percent nedoplatkov

Neplatiči buď ušli, alebo nechali chátrať domy

Pohľad do minulosti často potvrdí starú múdrosť, že to, čo je vymyslené, už netreba vymýšľať, ale len zdokonaľovať. I v minulosti fungovali mestá podľa určitých regúl. Tak, ako dnes, i v minulosti mali svoj rozpočet. Boli príjmy z daní a poplatkov a kalkulovalo sa s nimi aj pri výdavkoch v prospech mesta.

Zmena v príjmoch mesta

Platilo sa za nehnuteľnosti, bola daň z remesiel. Keďže existoval aj zahraničný dovoz a vývoz, tridsiatky, ktoré sa z nich vyberali, tvorili napríklad v roku 1556 takmer 24 percent zo všetkých príjmov mestskej pokladnice Košíc. Postupne klesali spolu s príjmami zo skladu. Oproti tomu sa mestské príjmy začali orientovať na dane a vlastné podniky. V 18. storočí z predpísaných daní 20 570 zlatiek sa najviac, 6 500 zlatiek, vybralo od domov a remesiel.
Daňový úradník mal čo robiť, aby všetko evidoval, skontroloval a vymáhal. Všetci Košičania neboli poriadni ani dochvíľni v platení poplatkov za svoje domy. Podľa evidencie daňového úradníka o domoch vnútorného mesta v rokoch 1563 až 1632 sú nedoplatky bezmála 11 tisíc zlatiek, čo je asi 75 percent z predpísaných daní pre Košice na jeden rok za všetko. Niektorí zadĺžení majitelia domov riešili situáciu tak, že zmizli na neznáme miesto, alebo tí, čo zostali, nechali svoje nehnuteľnosti chátrať. Okolo roku 1700 bolo vo vnútornom meste 40 domov, ktoré označili ako dezolátne a približne toľko schátraných. Keď už je reč o daniach a zničených domoch, spomenieme smutnú udalosť, ktorá na čas zastavila vzostup Košíc. Stala sa zhodou okolností v apríli, trinásteho, roku 1556. Nešťastná trinástka vraj privolala požiar, ktorý spôsobil nesmierne škody.

Počet obyvateľov iba odhadom

V súpise daňovníkov sa v 15. a 16. storočí neuvádzajú košické ulice popri hradbách. Podľa prof. Ondreja R. Halagu to boli uličky s chudobnými obyvateľmi a v jednotlivých kvartáloch ešte asi nemali osobitný názov a ich daň bola jednak veľmi nízka a jednak zvyčajný predpis dane sa im mal znižovať o jednu zlatku z tzv. "obťažovania". U Cigánskeho obyvateľstva sa platila kolektívna daň a platil ju vajda.

Na zdaňovanie boli aj v tom čase predpisy i výnimky. Od dane boli oslobodení mestskí funkcionári, mestské, cirkevné, kráľovské budovy, daň neplatili tí, vlastníci, ktorých dom bol postihnutý živelnou pohromou, tí, ktorí nedosahovali zdaňované minimum. Preto ani neboli zahrnutí do súpisu daňovníkov. Počet domov sa menil, ak vezmeme do úvahy napr. aj takú skutočnosť, akou bolo oslobodenie od všetkých daní kráľom po požiari (r. 1406), ťažko sa dá vypočítať aj počet obyvateľov Košíc podľa vlastníctva domov. Aj bombardovaním v r. 1490 - 1491 bolo poškodených veľa obytných i cirkevných budov a katastrofálne dôsledky mal požiar v roku 1556. Vtedy zostalo 128 domov, v podstate nevýznamných, pretože tie najkrajšie, vrátane radnice, ulíc na juhu a západe, Dómu sv. Alžbety s vežou, kostola sv. Michala, kláštorov, veží hradieb, zhoreli. Panovník preto oslobodil mesto od daní na osem rokov. O rok po požiari (1557) vykázal súpis domov - vrátane aj neobývateľných v predchádzajúcom rozsahu - počet 400 a pokles nájomníkov z takmer 300 v roku 1480 na vyše 190 v roku 1557.

Tým, že sa zdaňovali iba domy, či domácnosti, počet obyvateľov v stredoveku sa nezisťoval. Predstavu o tom, koľko ich mali mestá, teda aj Košice získavajú odborníci odhadom podľa počtu domov a daňových poplatníkov alebo podľa miestnych špecifík a daností. V 15. storočí mohli mať Košice najmenej vyše 8 600 obyvateľov a podľa odhadu pre vtedajšie stredoeurópske mesto, akým boli Košice sa ich počet mohol približovať aj k 10 tisícom.

Čím Košičania v stredoveku platili?

Čim platili cudzinci a akým kurzom sa riadili? Ako vyzeral grajciar, groš, toliar?

Vychádzajú z obchodných zmlúv i iných dokumentov, po roku 1340 bol v Košiciach ustálený kurzový lístok. Obchodné zmluvy, uzatvárané v 14. storočí, mali údaj o tom, či sa platby uhradia podľa budínskeho alebo košického kurzu. Hostia, ktorí prichádzali do Košíc z cudziny, ale aj mimo Košíc za obchodom a kvôli zmluve, mohli platiť drahými kovmi alebo cudzími mincami. Nevedno, odkedy razila Košická komora vlastné mince, avšak v 14. storočí sa bežne vymieňali nové košické denáre za staré.

Keďže sa hovorí "nemám ani deravý groš", spomeniem prederavený groš Gabriela Bethlena z roku 1623. Toliaru Gabriela Bethlena z toho istého roku, hovorili pre jeho tvar "hranáč".

Vďaka vedutám máme predstavu o sídlach v minulosti

Veduty európskeho mesta Košice

Šesťzväzkové dielo G. Brauna "Civitates orbis terrarum" so súborom medirytinových vedút Košíc, hradu Šariš, Novohradu, Bratislavy, Komárna a iných miest pochádza z rokov 1572 - 1617. V roku 1604 bolo v Augsburgu vydané dvojzväzkové dielo Samuela Dilbauma "Eikonografia" s leptami uhorských miest a pohraničných pevností, ktoré boli obliehané počas tureckých vojen.

Najstarším vyobrazením Košíc je veduta mesta v šesťzväzkovom diele G. Brauna. Ďalší obraz Košíc je v dvojzväzkovej tlačenej kronike kasselského architekta a kronikára Wilhelma Schäffera, zvaného Dilich v "Ungarische Chronica" z roku 1600.

Čo sú vlastne veduty? (V preklade veduta znamená pohľad).

Sú maliarskym, kresliarskym, grafickým alebo reliéfnym vyobrazením krajiny, pevnosti, hradu, mesta v ich prirodzenej podstate, je to obraz konkrétnej krajiny. Veduty patria k mnohým zachovaným prameňom a historickým dielam, vďaka čomu nadobudneme predstavu o sídlach v minulosti o ich uliciach fasádach, i pevnostiach, z ktorých sú už dnes iba ruiny. Vznikli ako maliarsky druh v 16. storočí v renesancii v Taliansku a Holandsku. A ako grafické techniky, ktoré boli schopné rozširovať obraz vo väčšom počte exemplárov sa používali drevorezy, medirytina a lept. Vývoj pokračoval v 17. storočí kombináciou rytiny a leptu a v 19. storočí sa objavila kameňotlač.

Vedutami európskych miest ilustrovali cestopisné a historicko - geografické štúdie. Boli v tom čase obľúbené. V knihe, vydanej v Nemecku "Türkische und Ungarische Chronica" je veduta Košíc od L. Schnitzera. Niektorí možno poznáte vyobrazenie Košíc z letáku o požiari a výbuchu pušného prachu - podľa predlohy L. Schnitzera ho vyhotovil neznámy autor v roku 1674.

Koncom 17. storočia vyšli v Taliansku, Nemecku, Rakúsku práce s vedutami Košíc ako európskeho mesta. Medzi 200 vedutami európskych miest toho obdobia od augsburského rytca Gabriela Bodenehra boli aj Košice. S ich vyobrazením sa stretol čitateľ v diele Mateja Bela, aj Jána Korabinského v 18. storočí. Vtedy sa začali používať veduty Košíc aj na listinách. Ich autormi boli košický senátor A. Svajczer, rytec S. Mansfeld a F. Assner.  

 

Po okupácii Košíc kráľ uväznil radných i richtára a vyhnal ich z krajiny

Jubilujúci historik PhDr. Ondrej Halaga sa zaoberal jazykovo-národnostnou štruktúrou Košíc a jej vývojom. Mnohí sa domnievajú, že v Košiciach sa od nepamäti hovorilo maďarsky alebo nemecky a nepripúšťajú existenciu jazyka tunajších pôvodných obyvateľov, ich vtedajšiu východnú slovenčinu. Mestská kniha z rokov 1393 - 1405, ktorá je najdôležitejším dokladom o tomto dejinnom úseku Košíc svedčí, že slovenčina bola druhým hovorovým jazykom Košičanov.

Mesto si ľudí preverovalo

Košice ako významné stredisko medzinárodného obchodu boli príťažlivé pre kolonistov, ktorí sa tu snažili usadiť na čas, aby zbohatli alebo natrvalo. Popri poctivých kupcoch sa nedalo zabrániť prílevu špekulantov. Tí po krátkom pobyte zbohatli a odišli aj so ziskom, ktorý by mal zostať v Košiciach. Práve pre toto si mesto kupcov preverovalo. Ak sa niektorý zdal byť podozrivý, musel zložiť kauciu až do 32 mariek striebra, prípadne kúpiť dom a do roka sa oženiť.

Bol tu však aj opačný proces. Košičania sa sťahovali do Ľvova, Viedne, Norimbergu a inde. Košičania označovali kupcov, ktorí prišli zo Zátisia - Maďari. Tak isto mali vžité, že pojem Maďari brali ako svoj protiklad - uhorskú šľachtu a vojsko. Pokiaľ ide o počiatky stykov košických Slovanov s Maďarmi, ten spadá do obdobia okolo r. 1200. Vplyv maďarčiny vychádzal z kráľovskej a šľachtickej kancelárie pri zápisoch nielen predkolonizačných osobných mien, ale aj miestnych názvov a pomenovaní častí chotárov. Prof. Halaga píše: "Pojem Maďari" sa vo vedomí Košičanov (a mešťanov celého Pentapolisu) v 14. - 16. storočí výrazne odlišoval. Bol to predovšetkým ich triedny protiklad, uhorská šľachta, ale aj uhorské vojsko. Maďarmi boli tiež Košičanom kupci zo Zátisia. Výraz Uhorsko už v 14. a 16. stor. zúžili v zmysle "Maďarsko" na Zátisie. V mestskej knihe (1393 - 1405) presahujú maďarské vplyvy a krstné mená počet vyslovene maďarských mien. Niektoré maďarské mená sú zapísané s dialektickými zmenami košickej nemčiny alebo s prvkami slovenčiny. To znamená, že išlo o Maďarov už udomácnených a že pisár ich mená prevzal z nemeckej resp. slovenskej reči stránok.

Prelom do jazykového vývoja Košíc podľa prof. Halagu vniesla násilná maďarizácia Košíc po ich okupácii Jánom Zápoľským v roku 1536. Tých legitímnych zástupcov staroobyvateľov Košíc, ktorí neutiekli (a tým si zachránili život), začal prenasledovať. Predstaviteľov samosprávy - richtára, členov rady a volenej obce dal do okov, uväznil ich a po jednomesačnom väznení ich dal v okovách hnať do Sedmohradska do vyhnanstva. Ich miesta v Košiciach na čele mesta zaujali zátiskí a sedmohradskí Maďari. Títo Zápoľským dosadení funkcionári začali úradovať po nemecky, ale zaviedli maďarské chotárne názvy a pomaďarčovali mená ľudí.

Jazyk bol výrazom politickej moci

Po Bočkayovom povstaní maďarčina silne konkuruje nemčine a od začiatku 17. storočia je maďarčine konkurentom už iba latinčina. Úradný jazyk - nemčina aj maďarčina bol výrazom politických snáh a mocenskej prevahy podľa toho, ktorá vrstva vládla v Košiciach. V skutočnosti sa neúradne, v styku medzi ľuďmi jazyk nemenil, nebolo by to prakticky možné. Ak na magistráte niektorý občan Košíc niečo vybavoval po "košicky", zapisovalo sa to v preklade. Iba to, čo nevedel pisár preložiť, zostalo v hovorovej forme.

Podľa zachovalých testamentov obdarovávali dotyční testátori určitou čiastkou slovenský kostol alebo slovenského kňaza a testamenty robili v slovenčine aj mešťania - šľachtici. Kniha prísah z obdobia Márie Terézie, aj po nej, obsahuje slovenské prísahy pre najvyšších úradníkov a členov rady. Z obdobia, kedy bola úradnou rečou slovenčina, či "košičtina", sa zachoval doklad o súpise obyvateľov z roku 1785 pod názvom Summarium slobodného a kráľovského mesta Kossickeho... podpísaný radným pánom Kraussoma Martinusom Ostraticzkym.

Cirkev mala poriadok

Národnostný a náboženský útlak v Košiciach kritizovali artikuly, ktorými nariadil panovník, aby boli v správe Košíc zastúpené všetky tri národnosti: Maďari, Nemci a Česi, t. j. Slováci. Tým, že Košice boli podrobené na sneme verejnej kritike pre národnostnú diskrimináciu, v 2. polovici 17. storočia v stočlennej volenej obci mali rovnaké zastúpenie všetky tri národnosti a spoločne uvádzali do funkcie nového richtára.

Na rozdiel od politickej správy, ktorá mala neporiadok vo vedení mestských kníh po zavedení úradného jazyka maďarského, cirkev mala v spisoch poriadok. Občania chceli takého kňaza, ktorý by im kázal v ich jazyku. Zachovali sa o tom doklady. Bol to pozývací list slovenskému kňazovi s odôvodnením, že v Košiciach sa slovo božie káže nielen po nemecky a po maďarsky, ale aj po slovensky.

Dokonca podľa jedného uznesenia mestskej rady Košíc mal slovenský kazateľ vyšší plat ako ostatní kapláni. Počas Bočkayovho povstania dostala slovenská cirkev kostol sv. Michala, ktorý sa odvtedy začal volať "slovenský" (1604). Slovenská cirkev žiadala, aby dvakrát týždenne boli vo všetkých kostoloch slovenské bohoslužby a aby mohla slovenských zosnulých pochovávať so slovenským spevom. Hlavný farský kostol - Dóm sv. Alžbety považovali za svoj aj slovenskí veriaci, vychádzajú už zo spomínaných testamentov. Slovenská evanjelická cirkev mala vo vlastníctve dom na Slovenskej ulici, až kým ho od nej nekúpil námestník richtára Novelli.

Čas spôsobuje starnutie, ľudská ruka barbarstvo

Plynutie času zanecháva stopy, ktoré ak človek nezahladí, budú stále výraznejšie a tým zničujúcejšie. Najviac ich vidno na nehnuteľných pamiatkach.

Času pomáha v znehodnocovaní aj ľudská ruka a výsledok je niekedy taký žalostný, že minulosť sa niekedy nedá zachrániť. Ruku k zničeniu viedli nové projekty, často megalomanské, neúcta k hodnotám i k piete. Príkladov máme v meste dosť. Namiesto Mlynského jarku máme komunikáciu, na Štúrovej a Hlavnej sa vyníma Dargov, bývalý Schalkház (Slovan) tiež "padol", ani mestské kúpele už nič nepripomína. Boli to dominanty, žiadne zrúcaniny chalúpok. O sochách nehovoríme.

Ak hovoríme o neúcte k piete, príkladom je rumovisko na Žriedlovej, kde bol starý evanjelický cintorín, založený okolo roku 1687. Pochovávali na ňom do roku 1889 a okrem hrobov boli na ňom rodinné krypty starých evanjelických rodín a zároveň významných osobností mesta, ktoré sa podieľali na jeho rozvoji. Ako podnikatelia obchodníci, verejní činitelia, advokáti. Bol tu, či je, pochovaný aj účastník vojny Juhu proti Severu. Projekt parku v 70. rokoch minulého storočia pomohol toto pietne miesto zdevastovať. Múr zbúrali, hroby sú zarovnané, náhrobné kamene, ak nezmizli, tak sú vtlačené do zeme. Z múrov, kde boli osadené kovové tabule ich nejaké ruky museli vysekať, možno do zberu. Vidno prepadnutú pôdu, no nič čo by pôsobilo pietne. Podľa slov vedúceho Referátu marketingu Magistrátu mesta Petra Neuwirtha bude na tomto mieste memoriálny park.

Príkladom vyslovenej neúcty a barbarstva k miestu, odkiaľ sa šírila medzi ľudí civilizácia z benediktínskeho kláštora v Košiciach-Krásnej - je miesto, kde kedysi stál, nad obcou, v lokalite Breh. Nekoľkoročný archeologický výskum v r. 1971 - 1981 tu prebiehal pod vedením Dr. Bela Pollu a vtedy ešte zvyšky kamenných múrov svedčili o existencii kláštora. Keď bol v Košiciach na návšteve pápež Ján Pavol II., prišla sem veľká skupina ľudí z bývalej Juhoslávie, rodákov Mareka Križina, ktorý v kláštore na Brehu pôsobil ako hospodársky správca a bol tu, v Košiciach umučený. Títo pútnici si pred spiatočnou cestou z miesta bývalého kláštora odniesli na pamiatku trošku hliny v krabičke od filmu. Boli presvedčení, že keď sa sem raz vrátia, bude toto miesto patriť medzi pamiatky alebo bude pútnické. Tí, čo si kamene odviezli na stavby základov svojich domov, si určite ani nespomenú, aké staré sú to kamene, kto z nich postavil múry a čím sa zaoberali ľudia, čo za nimi žili.

Vďaka statkárovi Soósovi sa u nás darilo priadke morušovej

Vzorový hodvábnicky ústav bol pre celé Uhorsko

Na Krajinskej hospodárskej výstave v Budapešti v roku 1886 v expozícii tkanín z domácej produkcie aj surovín sa popri konopných a ľanových výrobkoch vynímal ľahučký hodváb v rôznych farbách. Znie to neuveriteľne, ale bol to naozaj domáci výrobok a to z dielní Spolku chovateľov hodvábnika v Košiciach. Tento spolok ako súčasť Poľnohospodárskeho spolku v Košiciach mal v programe pestovanie hodvábnika aj spracovanie vlákna. Pri spolku vznikol tzv. Vzorný hodvábnický ústav.

V druhej polovici 19. storočia sa zaktivizoval v Košiciach župný Poľnohospodársky spolok, aby pomohol pri riešení najdôležitejších problémov v poľnohospodárstve župy za spolupráce odborníkov v tejto oblasti. Tiež aby sa obnovili, prípadne zreorganizovali jestvujúce, ale nečinné spolky so špecifickým zameraním na jednotlivé poľnohospodárske kultúry, pestovateľstvo, chovateľstvo, lesné hospodárstvo atď. Na čele župného Poľnohospodárskeho spolku boli väčšinou statkári a učitelia Poľnohospodárskej školy v Košiciach. V nich bola záruka odborného vedenia.

Do Košíc ako do sídla župy sa sústredilo organizovanie poľnohospodárskeho života okolia a jeho problémy sa riešili aj v poľnohospodárskych spolkoch. Ministerstvo totiž v tom čase nemalo také orgány, s ktorými by mohlo spolupracovať. Preto sa reorganizovali spolky.

Medzi prvými sa obnovila činnosť Spolku chovateľov hodvábnika. Znie to exoticky, spolok však fungoval a bol veľmi aktívny v získavaní záujemcov o toto odvetvie aj na vidieku. Ako vôbec vznikla myšlienka pestovať hodvábnika na východnom Slovensku?

Statkár z Trstenej pri Hornáde Alexander Soós de Soóvár sa takmer štyridsať rokov zaoberal teoreticky aj prakticky chovom hodvábnika, jeho udomácnením na východnom Slovensku a v domáckej výrobe hodvábu. Viedla ho k tomu snaha vytvoriť vlastné zdroje tejto vzácnej suroviny pre spracovanie látok a chcel pomôcť vidieckym obyvateľom, aby sa stali pestovateľmi hodvábnika na morušiach, ktoré vysadia, a tkáčmi z jeho vlákna. Preto Spolok chovateľov hodvábnika začal propagovať toto odvetvie na vidieckych školách, odkiaľ sa informácie dostali k rodičom detí - budúcim chovateľom. Soósovi sa podarila výsadba takmer 3 miliónov stromov moruše pre chov hodvábnika a v roku 1877 inicioval vznik Hornouhorského hodvábnického družstva so 116 členmi a získal preň podporu vlády. Prípravu na spracovanie a tkanie mal do detailov premyslenú, zadovážil jednoduché tkáčske stavy, farby na hodváb, sám si osvojil technológiu spracovania vlákna aj tkanie a naučil to aj budúcich majstrov v tomto remesle. Ďalší spolok - Hornouhorský spolok pre šírenie domáckeho remesla sa začal zaoberať propagovaním tejto činnosti.

Po jednoročnom pôsobení dostal od vlády podporu 1 800 zlatých na zakladanie škôlok morušovníkov, postavenie sušiarní a strojné zariadenie pre výrobu hodvábnych nití a látok. Keď už bolo všetko pripravené, aby sa "spustilo" toto nové odvetvie a nadviazalo na pláteníctvo, 76-ročný A. Soós v roku 1879 zomrel. Jeho smrťou stratili spolky, družstvo a celé toto odvetvie jeho hybnú silu. Aktivita spolku začala klesať, chov hodvábnika pokračoval, aj výkup zámotkov a družstvo ďalej existovalo. No Spolok chovateľov hodvábnika, ktorý po Soósovej smrti už nebol taký aktívny, v roku 1887 svoju činnosť skončil.

Priadka morušová sa u nás začala pestovať koncom 17. storočia. Najväčší rozmach sa dosiahol za panovania Márie Terézie a hodvábnictvo bolo rozšírené okrem Abovsko-Turnianskej župy v Nitrianskej a Bratislavskej. Alexander Soós bol uznávaným odborníkom v tomto, odvetví a okrem toho, že bol správcom Vzorného hodvábnického ústavu v Košiciach vymenovali ho za komisára chovu hodvábnika v Uhorsku.

Po stagnácii chovu po Soósovej smrti nastalo jeho oživenie po vzniku ČSR, kedy sa na Slovensku dopestovalo vyše 37-tisíc kíl zámotkov. V r. 1962 bol u nás chov zrušený. 

Košice si naprávali reputáciu, keď zostúpili z priečky európskeho veľkomesta a stali sa obyčajným vidieckym

Vatry z peňazí zapálili na Hlavnej

Košice označovali v stredoveku ako stredoeurópske veľkomesto. Spĺňali všetky kritériá pre zaradenie k iným metropolám rozlohou, opevnením, hospodárskou prosperitou, významným postavením v obchode, poľnohospodárskou aj remeselnou výrobou.

Postupom času, v priebehu ktorého sa zmenili výrobné, obchodné, ekonomické, technické, dopravné a iné, s nimi súvisiace pomery jednotlivých krajín, Košice stratili svoje predošlé postavenie v obchode i význam. dokonca začiatkom 20. storočia ich označili ako "vidiecke" mesto s veľkým počtom vojska.

Predtým prekvitajúce poľnohospodárstvo bolo v 19. a 20. storočí minulosťou a remeselná výroba nemala sľubnú budúcnosť so svojím zastaralým cechovým zriadením, brániacim sa akejkoľvek modernizácii, lebo v nej cechy videli likvidačný nástroj. Politické pomery po porážke maďarskej revolúcie v roku 1849 spôsobili v Košiciach stagnáciu hospodárstva.

Politika ako brzda

Kým boli colné hranice medzi Uhorskom a Rakúskom, trh v Košiciach (aj v iných uhorských mestách) pozostával prevažne z komodít východoslovenskej proveniencie, obohatených o tu nedostatkové tovary z dovozu, čiže bola určitá regulácia a odbyt mali výrobky domácich remeselníkov. Od roku 1850 bola situácia na trhu veľmi kritická. Bol zaplavený rakúskymi tovarmi práve v dôsledku zrušenia colných hraníc. Domáci výrobcovia neboli po porážke revolúcie odškodnení za dodaný (aj zničený) tovar vojenským útvarom a bezvýsledne sa niekoľko rokov dožadovali, aby im ho štát zaplatil. Veľa obchodníkov aj roľníkov bolo takto poškodených a okrem toho prišli aj o vtedy platné bankovky - košútovky. Ako sme už písali, rakúska vojenská správa v Uhorsku ich skonfiškovala bez náhrady a verejne ich na námestiach pálila. Takúto vatru z peňazí zapálili v Košiciach dvakrát - v júli a v auguste 1849 na Hlavnej ulici.

Politické pomery boli brzdou pre Uhorsko a pochopiteľne aj pre Košice a navyše došlo k menovej reforme v roku 1857, odkedy sa základnou jednotkou rakúskej meny stal zlatý. V Košiciach bol nedostatok kapitálu, takže o priemyselnom podnikaní sa mohlo iba rozprávať, ale remeselnícke podniky takými zostali aj naďalej. Nielenže nemali ich vlastníci potrebný kapitál, ale v Košiciach nebol v 60. rokoch 19. storočia peňažný ústav, ktorý by mohol poskytnúť financie na priemyselné podnikanie.

Ako protiklad pôsobila aristokracia, ktorá sa v období provizória od r. 1860 pretekala v zakladaní účastinných spoločností v poľnohospodársko-potravinárskom priemysle, aj v Košiciach (mlyny, liehovary).

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v r. 1867 sa našťastie pohol z miesta aj hospodársky život v Košiciach. Nebol to nijaký "boom", slimačie tempo, ale predsa cesta k lepšiemu.

Riadenie z jedného miesta

Keď vláda nadobudla presvedčenie, že kapitalistický hospodársky poriadok si vyžaduje usmerňovanie hospodárskeho života z jedného miesta, zriadila sa r. 1850 na terajšom území Slovenska v bývalom Uhorsku Obchodná a priemyselná komora (OPK) v Bratislave a v Košiciach, neskôr v B. Bystrici. Všetky oblasti hospodárstva mala OPK usmerňovať, čo to bol obchod, remeslá a najproblematickejšie bolo poľnohospodárstvo. Preto OPK navrhla zriadenie samostatnej poľnohospodárskej komory.

Košice ako mesto by potom mohli zohrať významnejšiu úlohu v poľnohospodárskej výrobe. V meste sa síce výstavbou rozloha pôdy zmenšovala, no stále malo lesy, lúky, oráčinu v chotároch obcí v Abovsko-Turnianskej župe, aj v Šarišskej a z týchto nehnuteľností plynul mestu značný zisk. Niekdajšia prosperita z viníc sa mohla mestu vrátiť pri ich lepšom speňažovaní.

V Košiciach sa sústreďovalo celkové organizovanie poľnohospodárskeho života ako do sídla župy a v tejto oblasti začali nadobúdať znovu Košice na význame - konkrétne ako trh spotrebiteľov a sprostredkovateľov.Na organizačnú prácu v poľnohospodárskej sfére sa podujal župný Poľnohospodársky spolok na čele so statkármi Berzeviczym, Barczaym, Fiedlerom a profesormi Poľnohospodárskej školy v Košiciach. Spolok pôsobil v celej Abovsko - Turnianskej župe a v Košiciach organizoval kongresy, poľnohospodárske a vinohradnícke výstavy. V r. 1900 zorganizoval Krajinský kongres spojený s výstavou vín s komerčným zameraním, na predaj zahraničným obchodníkom. Bola to druhá úspešná výstava po predchádzajúcej v r. 1880 zorganizovanej OPK, ako Vinohradnícka výstava. Zúčastnilo sa na nej takmer sto vystavovateľov - pestovateľov vínnej révy a obchodníkov. Výstava prezentovala široký sortiment vín, pálenky, hrozna, vinohradnícke náradie a trojjazyčný katalóg bol v angličtine, nemčine a francúzštine.Praktické zameranie mal Záhradnícky spolok v Košiciach jednak v poradenstve v ovocinárstve, pestovaní zeleniny a ruží, ktoré poskytovali záujemcom nielen z Košíc záhradníci Uhl, Migály a Varga. A Uhl získal na výstave vo Viedni striebornú medailu za odrody ruží. Záhradnícky spolok raz ročne vystavoval kvety, zeleninu a ovocie vypestované svojimi členmi.

Obchodná a priemyselná komora v spolupráci so spolkami aj z iných oblastí poriadala výstavy domácich výrobcov v záujme propagovania tunajších výrobkov, aj tých, ktoré boli v zahraničí ocenené medailami. Zlatú medailu za sedací nábytok z ohýbaného dreva získal na svetovej výstave v Melbourne veľkovýrobca nábytku Eissler a zlatú na svetovej výstave v Paríži za unikátne parkety z rôznofarebného dreva továrnik Dunkel. Najviac oceňovaní boli košickí údenári za šunky a salámy, napr. Adolf Freudenfeld, ale aj paprikový likér, ktorý dodávali bratia Kohnovci na viedenský dvor a srbskému kráľovi.

Aj keď sa Košice už nemohli stať centrom medzinárodného obchodu, výstavy im vrátili dobrú povesť obchodníkov.

Daň z tlače kariet zaviedol Karol I.

Potvrdenie dali na "eso"Karty sa začali rozširovať vďaka tlači. Bol o ne veľký záujem a to bol dôvod, aby to anglický panovník Karol I. speňažil. Preto v roku 1628 zaviedol daň z tlače kariet a to dosť vysokú, ktorá sa stále zvyšovala. Po roku 1765 tlačila priamo na eso potvrdenie o zaplatení tejto dane. Karty sa začali pokútne predávať a podvodníci začali falšovať esá s potvrdeniami a predávať ich. Na dani z tlače kariet bohatli aj iní panovníci i vlády. V roku 1862 bola daň upravená na stabilnú sumu a v niektorých krajinách mal na tlač kariet monopol štát. V Rakúsku kvôli vysokej dani začali tlačiť karty veľkých rozmerov, z ktorých opotrebované okraje odstrihovali a čistili. Tento vývoj vyvrcholil v 30. rokoch 20. storočia tlačou plastových kariet, ktoré sa stali nezničiteľnými.

Na rakúsky a, samozrejme, uhorský trh sa dostávali aj karty vytlačené v Košiciach vo Werferovej tlačiarni. Začal ich vyrábať v roku 1836 so zaujímavým grafickým riešením a zrejme aj na rôzne hry a využitie, usudzujeme z toho, že ich vyrábal dvadsať druhov. Po roku 1840 Werfer výrobňu karát preložil do Debrecína a neskoršie ju predal.

Štrajk bankových úradníkov

Koncom júna roku 1921 zvolalo Združenie peňažných úradníkov do Košíc členskú schôdzu, aby na nej prerokovalo nový služobný poriadok a ustanovenie tzv. personálnej komisie. Do jej pôsobnosti žiadalo združenie zahrnúť kompetencie týkajúce sa všetkých personálnych a platových záležitostí pokiaľ ide o úradníctvo ako celok, aj o jednotlivcov, návrhy na reorganizáciu práce, dobrozdania a kontrolu nad plnením služobného poriadku, ktorý vypracovalo združenie a ktorý by akceptoval aj Zväz československých bánk v Prahe. Podporu takejto forme boja za existenčné práva vyjadrili Košičanom aj ich kolegovia z Bankového úradu Ministerstva financií ČSR a Slovenskej roľníckej banky. Dokonca aj pražskí štrajkujúci bankoví úradníci, ktorí usporiadali po svojej členskej schôdzi manifestačný sprievod Prahou.

Zväz československých bánk v Prahe uverejnil vyhlásenie, ktorým protestoval proti takejto forme boja za ochranu úradníkov. Argumentoval tým, že banky sú ochotné ísť do krajných možností, čo sa týka ochrany úradníka, ale nemôžu pristúpiť na podmienky, ktoré by rušili možnosť jednotného vedenia a disponovania v banke. Zástupcovia nemeckých bánk na rokovaní v Prahe sa vyjadrili, že štrajk úradníkov nie je mzdový, pretože úradníci sú najlepšie platení v privátnych aj štátnych bankách v ČSR. Zhodli sa v názore so Zväzom čsl. bánk v tom, že personálnu komisiu, ktorú štrajkujúci žiadajú, nemôžu povoliť. Pripomína totiž soviety a bola by ich obdobou. Navrhli prijať nový služobný poriadok, k čomu v priebehu mesiaca aj došlo.Štrajk bankových úradníkov podporovala v Košiciach Čsl. strana socialistov, železničiari a bankoví úradníci v Bardejove a v Prešove. Kým úradníci štrajkovali, na ich miesta prijali nových ľudí. Vytvoril sa podporný fond pre štrajkujúcich a kolegovia Živnobanky vo Viedni do neho ako prví prispeli 500 tisíc korunami.

Starodávne mestské novosti 

V roku 1920 Ministerstvo verejného zdravotníctva ČSR výnosom určilo poplatky za liečenie v štátnych a iných verejných nemocniciach na Slovensku. V Košiciach 20 Kč za tretiu triedu, za druhú 45 Kč a za prvú 70 Kč denne. Najnižšie boli poplatky v župnej nemocnici v Michalovciach a to za tretiu triedu 8 Kč, za druhú 25 a za prvú 45 Kč denne. Najvyššia taxa za izbu v tretej triede bola v Košiciach, Lučenci a v "babskej" nemocnici (pôrodnici na terajšej Moyzesovej ulici) v Košiciach a to 25 Kč denne.

Prví na Slovensku

Čašníci košického hotela Schalkház začali ako prví na Slovensku v marci 1921 obsluhovať hostí v bielych kazajkách. Krátke sako do pása a čierne nohavice boli predpísanou rovnošatou, o ktorej rozhodovali účastníci celoslovenskou snemu čašníkov v Bratislave koncom februára 1921. V kazajkách sa mali objaviť v rovnakom termíne - 1. apríla. Košičania tento termín prebehli, čím získali neoprávnené prvenstvo, pretože všetci čašníci na Slovensku mali byť prvý v jeden deň. O predstihu rozhodlo vedenie hotela Schalkház kvôli väčšej návštevnosti.

Šetrenie drevom

Na vykurovanie hotelov, reštaurácií a úradných miestností sa spotrebuje množstvo dreva a preto úspornejší spôsob vykurovania je hnedým uhlím. Už od 1. augusta 1868 bude prijímať záväzné objednávky na hnedé uhlie firma Adalberta Pondelníčka z Úbreže. Prednostne sa vybavia objednávky väčšieho množstva.

Vojnové časy mesta

Posledné dni slovenských Košíc

Předneseno v bratislavském rozhlase přenosem z Prešova,
16. listopadu v 18.05 hodin – 1938.
------------------------------------------------
Kto by mohol zabudnúť na večer dňa 2. novembra 1938, keď sme všetci sedeli u prijímačov priamo sme hltali každé slovo o osude Košíc. Bolo to až nápadné, ako košické ulice vo večerných hodinách vždy preplnené obyvateľstvom sa akosi vyprázdnili a stíchli v očakávaniu. Nikdy nezabudnem na ten okamih, keď hlásateľ bratislavskej stanice sa pri hlásení jednotlivých miest odstúpených rozhodnutím viedenskej komisie Maďarom akosi odmlčal a len po dlhšej pauze vyslovil meno metropole slovenského východu – Košíc. Tú noc snáď v Košiciach nikto nespal. Bola to ozaj strašná noc, lebo sa dávali do pohybu masy slovenského a českého ľudu, ktoré si v Košiciach založili svoje domy a žili tu v pokoji a kľude. Už v túto osudnú noc boli urobené niektoré prípravy k evakuácií. Boli to predovšetkým vojaci, ktorí sa ujali iniciatívy a dali evakuácií určitú formu. Vojenské heslo: byť pripravený sa tu zase osvedčilo proti byrokratickej pomalosti. Dnes , keď v pomernom kľude upravujeme svoj život do poriadku, vraciame sa v okyptenom Slovensku do novej usilovnej práce, nie je možné zabudnúť na tých desať dní, ktoré sme prežili. Koľko nádejí, koľko plánov rozhodnutie arbitrážnej viedenskej komisie zmarilo.
Prvý evakuačný deň v Košiciach bolo by možné charakterizovať slovom chaos a zmätok. Rozhľad a kľud vojakov, urobil z tejto trmy-vrmy plán. Keď bola prevedená evakuácia úradov, prikročené bolo postupne k odsťahovaniu rodín štátnych a verejných zamestnancov. Ako na povel vyprázdňovali sa celé bloky domov na Rašínovej (dnes Štefánikova ul.), Vodnej či Letnej, a košickými ulicami ako dlhý had pohybovali sa autokolóny s nábytkom. Občianstvo zachovalo sa v týchto ťažkých chvíľach ozaj príkladne. Len kde tu bolo vidieť slzu v oku ženy, ktorá posledným pohľadom z obloka svojho bytu v ktorom prežila viac rokov svojho života Zvláštnu kapitolu, a spomienku zaslúžia si deti, ktoré okrem svojich hračiek vzali so sebou aj svojich miláčikov: psov a mačky. Ťažko sa mnohí lúčili, ale najťažšie bolo u tých, ktorí odchádzali zo svojich domčekov na ktorých vo veľa prípadoch je dlžoba a všetky úspory za niekoľko rokov. Povedal som už, že zásluhou vojakov podarilo sa previesť evakuáciu takým spôsobom, že sa podarilo zachrániť hodnoty za desiatky miliónov. Len niekoľko zasvätených do tajov evakuácie vie, že tu hrali rozhodujúcu rolu štyria muži. Poviem ich mená, lebo by bolo veľkým nevďakom, keby boli zabudnuté. Na prvom mieste to bol generál Mézl, ktorý pozdejšie odovzdal velenie generálovi Čihákovi, a okrem týchto, boli to riaditelia evakuácie podplukovník Dyk a major Zelenka. To sú pravda len hlavy celého obrovského procesu, a nieje ani možné boli vymenovaní stovky vojakov, ktorí bez rozdielu národnosti boli v službe vo dne i v noci . Sú to hrdinovia bez mena, ktorým patrí vďaka zato, že slovenskej krajine zachránili obrovský majetok.
Mal som možnosť do poslednej chvíle sledovať túto veľkú prácu , a nesmiem preto zabudnúť ani na civilného dirigenta evakuačných prác hlavného radcu Roudnického z krajinského úradu v Bratislave, ktorý sa ukázal mužom na pravom mieste. Svojim rozhľadom, kľudom a energiou stal sa dôležitým činiteľom vo veľkej súhre s vojakmi.
Ešte len jedno meno, ktoré priamo súvisí so záchranou tabakovej továrne a so záchranou hodnôt v sume 30 miliónov korún. O záchranu sa zaslúžil poručík Bloch z Prahy ktorého zásluhou sa podarilo na niekoľko sto vagónoch odviesť všetko strojné zariadenie a zásoby tovaru. Je to celý rad ľudí, ktorý bez chvíle odpočinku, bez nároku na odmenu robili povinnosť najkrajšiu – zachraňovali majetok slovenskej krajiny.
Za týchto pomerov, za priamo horúčkovitého náhlenia priblížil sa deň 10. novembra, ktorý viedenským rozhodnutím bol posledným dňom našej vlády v Košiciach. Nakoľko maďarský národný výbor chcel , aby sa odchod našich vojakov uskutočnil v naprostom kľude, vydal vyhlášku v ktorej upozorňuje maďarsky a slovensky, aby občianstvo sa zdržalo akýchkoľvek poznámok pri odchode vojakov.
Predtým ešte došlo k dohode, že naše vojsko odíde z Košíc 10. novembra pred obedom, hoci bolo stanovené, že posledný náš vojak opustí Košice o polnoci 10. novembra. Išlo tu zrejme zo strany Maďarov o preventívne opatrenie, aby nenastalo dlhé bezvládie, nakoľko maďarské oddiely, ktoré boli v priestore Košíc, dostali by sa do mesta až o šiestej hodine ráno. Nakoľko bol naším vojskom dobre obsadený celý obvod Košíc, zariadil gen. Čihák, aby jednotky, ktoré boli v priestore Košíc odišli ešte v noci. Mesiac zalieval svojim svetlom mesto, ktoré ešte do ranných hodín bolo v správe československých úradov. Táto posledná noc nastala vlastne už v 18. hodín, lebo bolo prísne zakázané chodiť po uliciach. Rozkazu bolo vzorne uposlúchnuto a razom 18. hodiny boli košické ulice bez jediného človeka v civile. Službu udržiavali hliadky našich vojakov a čochvíľa prechádzal mestom oddiel ťažkých tankov, ktoré majú na starosti, aby nebol nikde porušený kľud. Ešte o piatej hodine prechádza posledná stráž na motocykloch po Štefánikovej a pred budovou Zemského vojenského veliteľstva zhromažďujú zase tí, ktorí budú posledný opúšťať mesto. Pred budovou múzea zaujíma postavenie oddiel tankov a ťažkých obrnených automobilov. Pred budovou zemského vojenského veliteľstva zastavilo niekoľko osobných automobilov, ktoré odvezú posledných úradných činiteľov z Košíc.
Presne o pol siedmej prichádza so svojim pobočníkom generál Čihák, ktorému hlásia jednotliví velitelia situáciu. V tej chvíli prechádzajú okolo autokolóny ktoré vykonali veľký kus práce. Je to na sto vozov z ktorých každý je ozdobený štátnou alebo Slovenskou zástavou. Vojaci sa usmievajú nakoľko sa im podarilo ešte v noci odviesť z obilného skladišťa vyše sto vagónov obilia. Tiež civilné občianstvo pozoruje toto hemženie: Po odchode autokolón nastupujú jednotlivé vojenské oddiely k odchodu. Vojaci sú vzorne vyčistení, a prekvapuje všeobecne ich dobrý vzhľad, keď sa uváži, že boli vyše troch týždňov vo vojenských objektoch a zákopoch. Ako by si boli vedomí toho, že posledný raz prechádzajú Košicami, že sa z oblokov na nich pozerajú kritické oči, vykračujú veľmi rázne. Počas odchodu vojakov zhromažďuje sa viacej obecenstva, viacej občianstva, ktoré s údivom pozoruje ako maďarský skauti roznášajú zástavy s červeným krížom. Z Kasární slobody prichádza oddiel vojakov, ktorí si ešte posledný raz so svojimi dôstojníkmi zaspievali štátnu hymnu. Mladý poručík hovorí, že to bolo také oduševnenie, ktoré nieje možné opísať slovami. Podľa jeho slov nemohli dať velitelia povel: „ K nohe zbraň! Po tomto oddiely prichádza 32. pluk, ktorého vzhľad je taký, akoby išiel robiť parádne defilé. Veliteľ pluku dáva povel smerom ku generálovi Čihákovi , ktorý “V pravo hleď! ktorý jednotlivý velitelia oddielov opakujú.
O osem hodín 55 minút prichádza ku generálovi Čihákovi nadporučík Dr. Václavík, ktorý hlási, že z košickej stanice odišiel pod ochranou obrneného vlaku posledný evakuačný vlak a stanicu odovzdal maďarským železničným úradom hlavný adjungt Kačka. To už prešiel 32. pluk, a prichádzajú v automobile maďarský styční dôstojníci, ktorí sa presne o deviatej hlásia generálovi Čihákovi. Sú to plukovník Walter Stielly, kapitán Kálmán Köry, Kapitán Sándor Zachar a rytmister Jenö von Benszo. Generál Čihák zoznamuje maďarských dôstojníkov s dôstojníkmi československými. Dr. Kašpar, z notárskeho úradu hlási, že bolo prevedené odovzdanie 300 objektov. Medzi československými a maďarskými dôstojníkmi dochádza po zoznámení ku korektnému hovoru. Maďari sa zaujímajú o farby výložiek našich vojakov a zoznamujú našich s farbami ich oddielov. Kapitán Králiček hlási, že odchádza oddiel SOS po Štúrovej ulici. Maďarský dôstojníciso záujmom sa spytujú čo je to SOS. Po vysvetlení akosi krútia hlavami, a nemôžu pochopiť, že na našich predných hliadkach stáli do posledného okamihu naši statoční četníci a financi, z ktorých je utvorená stráž obrany štátu. Prechádzajú cyklistické oddiely a Štefánikova ulica na ktorej nieje možné vidieť človeka, hoci je už viac ako deväť hodín, sú všetky obchody zatvorené, len na slávnostnej bráne pri hotely Schalkház sa pilne pracuje a práve dávajú tesári hore veľkú svätoštefanskú korunu, keď touto bránou prechádza posledný oddiel v smere na Seňu.
Z oblokov pri krajskom súde, spúšťajú dolu koberec s nápisom: „Éljen Magyarország!“. S opúšťajúcimi oddielmi našich vojakov pribúda na jednotlivých domoch stále viac a viac maďarských zástav, ktoré pred troma dňami, akoby kúzelným prútikom švihol , zmizli . Stalo sa tak na pokyn generála Čiháka, ktorý oznámil maďarskému národnému výboru, že nemôže prevziať záruku za tieto zástavy, ktorých je možno dosiahnuť rukou. Behom jednej hodiny zástavy zmizli, a Košice poskytovali celkom normálny vzhľad.
Pred budovou múzea, počas odchodu našich vojakov niekoľko ľudí máva na odchádzajúce oddiely, a tu , tam možno počuť výkrik „Dovidenia!“ Sú to okamihy veľmi silné a v mnohých tvárach možno badať neskrývanú slzu.
O pol desiatej dáva generál Čihák rozkaz k odchodu posledných oddielov. Prechádza malý oddiel cyklistov, ktorého veliteľ má bicykel ozdobený slovenskou zástavou. Z jedného obloka hodila mu neznáma dievka hrsť kvetín, ktoré vojaci dali za čiapky.
V deväť hodín 35 minút, hlási kapitán Sequens, že odchádza smerom na Prešov posledný oddiel policajnej stráže. Za nimi prechádzajú ťažké tanky, obkolesené motocyklami. Na tieto netvory pozerajú sa Maďari s netajeným obdivom.
V 9.40 hodín nastáva medzi zhromaždenými pohnutie, ktorému sa neubránia ani maďarský dôstojníci, ktorí počas odchodu zdravili našich vojakov. Do vzorného pozoru sa pred generála Čiháka stavia veliteľ motorizovaného prezvedného oddielu od pluku útočnej vozby major Sadil. Vojak Telom i dušou hlási: „ Pane generále major Sadil hlási odchod svojho oddielu, ako posledného z územia Košíc!“ Generál ďakuje dôstojníkovi a prosí ho, aby svojim dôstojníkom a vojakom tlmočil jeho vďaku za vzorné plnenie povinností. Major Sadil so svojím pobočníkom poručíkom Vláčilom lúči s maďarskými dôstojníkmi korektne, ale tvrdo vojensky. Na jeho tvári sa nepohol ani sval. Je to ozajstný vojak, ktorý bol prvý ktorý 30.decembra 1918 bol ako prvý ktorý obsadzoval Košice. Ako mladý poručík prechádzal po Fö-utca, a 10. novembra odchádzal tiež nie po Štefánikovej triede, ale zase po Fö-utca, ako bola táto ulica hneď prekrstená. Do revu motorov oddielu majora Sadila, ktorý energicky zatvoril poklop tanku a odchádza , počuť ešte niekoľko slov zdvorilostných fráz z obidvoch strán. Maďari stoja v pozore, a posledný z Košíc odchádza generál Čihák. Počuť ešte jeden výkrik“ Éljen Magyarország!“
V 09.50 sú už Košice v rukách Maďarov. Na prvej zatáčke k Prešovu ešte jeden pohľad na mesto, ktoré sa pripravuje, aby po dvadsaťročnom napredovaní kráčalo do novej epochy, ktorá nebude ani len desatinu tak radostná, ako tá ktorá bola dňa 10.novembra skončená.

Ferenc Szálasi

Cítil sa vinný, ale svoje činy neľutoval

Maďarskú nacistickú Stranu šípových krížov (Nyilaskeresztes párt), založil košický rodák Ferenc Szálasi. Bola nositeľom i vykonávateľom hrôz, pri počutí ktorých aj dnes naskakujú človeku zimomriavky.

Boj o Košice a ich okupácia

Od mníchovského diktátora išiel vývoj k podobnému aktu, k viedenskej arbitráži, ktorý stanovil pre Slovákov výhodné hranice. Československá republika musí odstúpiť územie o rozlohe 10 309 km2 s 853 670 obyvateľmi, z ktorých bolo 503 980 Maďarov, 272 145 Slovákov, 26 158 Židov, 8 947 Nemcov a ostatných národností. Na Slovensku ostalo 60 008 Maďarov. Veľký boj sa viedol o Košice. Maďarská delegácia svoje požiadavky presadzovala na základe štatistiky z r. 1910,kedy mesto malo 44 211 obyvateľov, z ktorých bolo Slovákov 14,8%, Maďarov 75,4%, iných 7,2%. Alew podľa historika M. Potemru pri rozhodovaní sa nebrali do úvahy historické skutočnosti, ktoré podľa iných štatistických údajov z celkového uvedeného počtu 20 438 obyvateľov hovorilo po slovensky, čo znamenalo, že boli slovenskej národnosti. Slovenská tlač na Slovensku reagovala názorom, že "Košice nikdy neboli maďarské".

Okupácia Košíc a južného Slovenska vyvrcholila príchodom a manifestáciou regenta Miklósa Horthyho do Košíc 11. 11. 1938. Na slávnostnej omši v Košickom dóme pozdravil Horthy aj slovenský ľud, sľubujúc mu slobodu slovenskej reči a kultúry. To ostalo len pri sľuboch, ako sa ukázalo pri uplatňovaní politických, národnostných a kultúrnych práv a slobôd slovenského ľudu. Skutočným cieľom maďarských vládnucich kruhov bolo obnovenie svätoštefanského Uhorska a jeho maďarizácia.

Po nastolení horthyovského nedemokratického a autoritárskeho režimu si obyvatelia skoro uvedomili podstatný rozdiel v porovnaní s československým režimom, založeným na zásadách parlamentnej demokracii. Rozdiely boli vo všetkých oblastiach života politického, hospodárskeho, sociálneho, národnostného, školského i kultúrneho. Politické a občianske práva boli obmedzené v oblasti hlasovacieho práva, ako aj zhromažďovacieho a spolčovacieho. Uzákonené a vykonávané boli previerky u väčšiny verejných zamestnancov z hľadiska národnej a štátnej spoľahlivosti, čo vytváralo priestor na anonymné udávanie. Veľký počet slovenských zamestnancov, ale aj maďarských prekladali na územie trianonského Maďarska, čo sa týkalo aj učiteľov, železničiarov a poštárov, s cieľom ich izolácie od pôvodného etnického prostredia. Do Košíc prichádzali predstavitelia džentríckej byrokracie.

Politický život v Košiciach sa vyznačoval tým, že sa tu vytvorili tri skupiny politických strán: československá, ľavicová a maďarská, čo ich nútilo k spolupráci ako výrazu vyspelosti politickej demokracie. Po roku 1939 maďarské vládnuce kruhy sledovali politiku obmedzovania slovenského života. Bratislavská vláda prijatím zákona o reciprocite prinútila maďarskú stranu povolať požiadavky slovenskej menšine v takej miere, akú bude mať maďarská menšina na Slovensku. V duchu tejto zásady v Maďarsku sa mohla vytvoriť Slovenská strana národnej jednoty (SSNJ) a vydávanie jej orgánu Slovenská jednota. Významnú úlohu v organizačnej a politickej činnosti za národnostné práva a postavenie Slovákov zohrával Dr. Emanuel Böhm, ktorý s prispením slovenských vysokoškolákov J. Bačíka a M. Potermu pripravil niekoľko memoránd ako kritiku na politiku a požiadavky slovenskej menšiny.

Nyilašský teror

Koncom vojny vstúpil do života obyvateľov Košíc s tragickými dôsledkami Ferenc Szálasi. Košický rodák bývalý dôstojník maďarskej armády založil podľa nacistického vzoru Stranu šípových krížov (Nyilaskeresztes párt). Maďarské vládnuce kruhy odmietli s ním spolupracovať, ale on vybudovali miestne organizácie aj v Košiciach. Podľa autorov knihy V tieni Šípových krížov L. Olexu a V. Viplera strana získala v Košiciach r. 1940 okolo 1500 členov a pokúsila sa získať aj slovenské obyvateľstvo. V nasledujúcom období, keď už spojenecké vojská víťazne postupovali na všetkých frontoch, odpadávali od hitlerovského Nemecka bývalí spojenci: Taliansko, Fínsko, Bulharsko, Rumunsko a povstalecké Slovensku a tak posledným spojencom sa stalo horthyovské Maďarsko. Jeho váhavý a neúspešný pokus o prímerie so Sovietskym zväzom viedlo k nemeckej okupácii v marci 1944, ktorá uvoľnila cestu k nastoleniu fašistickej totality na čele s F. Szálasim. Je pozoruhodné ako píše M. Potemra, že slovenský fašistický režim i ľudácke noviny Slovák privítali nástup maďarského fašizmu a že Szálasi pri príležitosti prevzatia moci pozdravil J. Tisu. Oba štáty sa tak stali poslednými spojencami nacistického Nemecka.

Nyilaši v Košiciach nastolili nebývalý teror proti všetkým, ktorí nesúhlasili s novým režimom, čo viedlo k hromadným popravám a prenasledovaniu pod vedením a rozhodovaním dvoch vedúcich predstaviteľov, G. Gyarmatiho a L. Darabosa. Šokujúcou udalosťou v meste bola poprava obesením 12 väzňov na Hlavnej ulici s nápismi na hrudi: som zbeh, Komunista, partizán, Žid. K hromadným popravám došlo v údolí Čermeľu pri železničnom tuneli. V období hrôzovlády nyilasi popravili okolo 500 osôb a do koncentračného tábora poslali na 1200 ľudí. Akí to boli ľudia? Jeden z nich L. Darabos pred súdom vyhlásil: "Cítim sa vinný, ale svoje činy neľutujem". Szálasiho odsúdili v Maďarsku na trest smrti a popravili ho.

LADISLAV TAJTÁK, HISTORIK

Ferenca Szalasiho označovali titulom Vodca národa a jeho meno bolo oficiálnym pozdravom

Na popravu stačil ústny rozkaz

V knihe "V tieni šípových krížov" autorov L. Olexu a V. Viplera je uvedený aj rozsudok trestu smrti obesením dvanástich mužov. Traja z nich mali iba 23 rokov, jeden bol 34-ročný a ostatní boli štyridsiatnici.

Ako sa píše v tomto dokumente, rozsudok bol "v zmysle rozhodnutia ústneho rozkazu Vodcu národa. Pod ním sa rozumie Ferenc Szálasi, ktorý ako vtedajší predseda vlády a vodca Strany šípových krížov mal neobmedzenú moc aj v okupovaných Košiciach, kde dvanásť odsúdených popravili na stĺpoch verejného osvetlenia na Hlavnej ulici.

Z prekladu rozsudku (Krajským domom osvety v Košiciach) sa dozvedáme: "Na základe svojej právomoci odsudzujem pri partizánskej činnosti pristihnutých A. Hatcha, L. Hercza, A. Grüna, M. Kohána, M. Gulyása. Za zločin opätovného úteku z vojnového operačného pásma zaistených odsudzujem J. Suhu, A. Fabiána, V. Szerényiho, O. Szücsa, F. Cseha, J. Dulínyiho na trest smrti obesením. Vzhľadom na to, že skrývanie sa a prechovávanie vojenských zbehov rozrástlo sa v meste (Košiciach) do takých veľkých rozmerov, považoval som čas za dozretý na skoncovanie s touto vlastizradnou činnosťou a preto uvedené osoby neodsudzujem na zlikvidovanie, ako to určuje nariadenie, ale ako odstrašujúci príklad na TREST SMRTI OBESENÍM. Rozsudok je podpísaný hlavným županom a zároveň vojenským vládnym zmocnencom Gyarmathym. Ako pozdrav sa uvádza: VYTRVAŤ! NECH ŽIJE SZÁLASI! Dátum je uvedený 5. január 1945.

Košickým seniorom - v čase popráv boli mladí alebo deti - sa oživili spomienky na myilasyiovské či szalásziovské hromadné popravy. Na Hlavnej ulici pred terajšou budovou Štátnej vedeckej knižnice boli v tom čase iné stromy ako teraz. Na jednom z nich obesili prvého odsúdeného. Podľa očitých svedkov sa konár odlomil a preto údajne ďalšieho muža obesili na stĺp verejného osvetlenia oproti, pred budovou, kde teraz sídli banka. Ďalšieho popravili pred budovou bývalého Baťu a posledná poprava bola pred budovou vojenského veliteľstva, dnes Košického samosprávneho kraja.

Szálasi sa musel obávať odplaty, preto ušiel do južného Maďarska, kde ho chytili Američania a odovzdali ho spravodlivosti, ktorá ho odsúdila na trest smrti.

Tieto tragické udalosti v Košiciach inšpirovali akad. mal. Júliusa Bukovinského, ktorý v roku 1945 namaľoval olej a nazval ho "Pred oslobodením". Zachytil na ňom výraz zdesenia v tvári ľudí na košickej ulici, kde szalasiovci popravili dvanásť ľudí.

Obeťou Šípových krížov bola aj Sára Schalkház

Názov hotela Schalkház nie je neznámy ani mladšej košickej generácii, pretože seniori naň s nostalgiou často spomínajú. Predtým, než sa začal vola Slovan, bol preslávený svojimi službami, i ako stredisko spoločenského a umeleckého diania.

Meno mal podľa svojho zakladateľa a jeho potomkov. Patrila k nim aj Sára Schalkház, dcéra hoteliera Leopolda Schalkháza. Bola ambiciózna a literárne sa prejavovala od detstva. Po absolvovaní Učiteľského ústavu v Košiciach užila iba krátko a stala sa redaktorkou. Písala poviedky, ktorý vyšli knižne a začala sa venovať problematike žien ako novinárka a od roku 1929 po odborných sociálnych kurzoch, ju prijala do Spoločnosť Sestier sociálnej pomoci.

Počas druhej svetovej vojny sa stala riaditeľkou maďarského Hnutia katolíckych pracujúcich žien, založila vysokú školu pre pracujúce ženy v Maďarsku a Dom pre pracujúce ženy v Budapešti. Stala sa rehoľnou sestrou a začala pomáhať v rámci Spoločnosti Židom. Ukrývali sa v Dome pre pracujúce ženy a vďaka nej ich prežilo asi tisíc. Rehoľné sestry Domu sa o nich starali aj s vedomím, že riskujú vlastný život. Medzi svetskými zamestnanými ženami sa našla udavačka, ktorá sestry udala a Dom po obkľúčení začali prehľadávam ozbrojené jednotky nacistickej strany Šípových krížov. Sára sa práve v tom čase, keď hľadali ukrývajúcich sa Židov, vrátila do Domu a hoci mohla uniknúť nyilašom, zostala ako zodpovedná riaditeľka Domu. Odvliekli ju so zatknutými na breh Dunaja, kde popravovali ľudí a hádzali ich do Dunaja ak do neho sami nespadli. Tam zastrelili aj Sáru Schalkház. Jej telo sa nenašlo.

"Oslobodenie"

Pasáž o oslobodzovaní Košíc v knihe maršala Červenej armády A. A. Grečka je plná nezmyslov

Spomína zúrivé pouličné boje, pritom nepadol ani jediný výstrel

O "oslobodení" Košíc na konci 2. svetovej vojny sa už popísali hory papiera. Texty boli väčšinou ďaleko od pravdy. Medzi nehoráznosťami, popísanými o našom meste, vyniká kniha maršala Červenej armády Andreja Antonoviča Grečka (1903-1976) "Cez Karpaty". Dielo vyšlo prvýkrát v Moskve v roku 1972 a o rok neskôr aj v slovenčine.

Na 421 až 423 strane si môžeme prečítať verziu obsadenia Košíc ala Grečko. Citujeme: "Útok na obranné postavenie okolo Košíc sa začal 19. januára 1945 silnou delostreleckou prípravou a leteckým úderom. Priamo na mesto útočili útvary 3. horského zboru, kým 17. gardový strelecký zbor zasadzoval úder z juhozápadu, od Košíc. Naše vojská narazili na tvrdý odpor. Košíce boli veľmi dôležitým komunikačným, uzlom na východnom Slovensku. Preto sa nepriateľské vojská stoj čo stoj usilovali udržať mesto."

Skutočnosť však bola taká, že mesto držali v rukách prívrženci Strany šípových krížov (nyilasi) a tí vyslali parlamentárov k sovietom s tým, že do 19. januára 1945 mesto opustia. Žiadna obrana mesta neexistovala, pretože obranné boje sa viedli na Dargove, kde na to boli podmienky. Každý, kto pozná Košice, vie, že poloha mesta bola nevhodná na obranu.

Sovieti dohodu dodržali a v dohodnutý čas mesto obsadili. Odznelo niekoľko výstrelov do vzduchu a Červená armáda bola v meste. Ale Grečko sa "pamätá" ináč. Opäť citujeme: "Večer po zlomení odporu na prístupových cestách k mestu a jeho predmestiach útvary 18. armády sa dostali do zúrivých pouličných bojov. Dňa 19. januára bol nepriateľ z Košíc vyhnaný a s veľkými stratami zatlačený na západ. Mnoho nepriateľských vojakov bolo zajatých."

Keby to bola pravda, asi by sme mali veľký vojenský cintorín, v ktorom by boli pochovaní aj obrancovia mesta. Podľa pamätníkov, sovietski vojaci pozbierali zo 5 000 civilov a ako vojenských zajatcov ich prezentovali vyšším miestam. Tak sa Andor Gánóczy dostal do Arménska, bratovi známeho maliara Antala Jaszuscha, Elekovi vybili všetky zuby, lebo sa chceli dozvedieť plán obrany mesta, ktorý neexistoval. Attila Füzy bol na Kaukaze.... Starý pán Nándor Bavolyár pod svojím jazykom prepašoval z Ruska zoznam odvlečených Košičanov domov. Pred svojou smrťou mi ho chcel dať, ale nestihol to. Ale nie všetci sa mali zle. Spomenutý Bavolyár a majster Löffler sa mali pomerne dobre, lebo Rusi zistili, že majú umelecký talent a tak na bežiacom páse im vyrábali sošky Lenina a Stalina, za čo im ešte aj zaplatili.

Ale čudujme sa ďalej. Grečko vymenuváva vojenské útvary, ktoré sa najviac zaslúžili o dobytie mesta. Citujeme: "Rozkazom najvyššieho veliteľa bol 344. streleckému pluku majora F. F. Armejeva a 838. streleckému pluku majora P. B. Natenova udelený čestný názov ´košický´. Vojskám, ktoré sa zúčastnili na oslobodení Košíc, sa vyslovilo poďakovanie. Moskva pozdravila hrdinov delostreleckými salvami." Potom nasleduje ďaľšia lož. Obyvatelia vraj s radosťou privítali svojich osloboditeľov. Vzhľadom na vtedajšie etnické zloženie mesta a spôsob, ako sa vojaci ČA "predstavili", si to ťažko vieme predstaviť. Predseda Komunistickej strany Slovenska a predseda Slovenskej národnej rady Karol Šmidke, keď prišiel do Košíc povedal: "Čo sme urobili za 25 rokov, to Červená armáda zničila za jednu noc."

Čítajme však ďalej: "Pred ústupom hitlerovci zničili mesto, vyhodili do vzduchu a vyradili z prevádzky závody, zapálili železničnú stanicu. Neušetrili ani kultúrne pamiatky, historické ustanovizne a pamätníky. Všetko barbarsky zničili. V múzeu sa váľali úlomky sôch a rozrezané plátna obrazov. Hitlerovci vykradli divadlo a odviezli jeho majetok." Ešteže autor nezabudne svojich pochváliť: "A ak v Košiciach predsa len zostalo mnoho obytných domov a verejných do budov, stalo sa to iba preto, že sovietske vosjká rýchlo zaútočili." Akosi na tuhé pouličné boje a letecké bombardovanie sa tu už pozabudlo.

Vraj ešte vybuchovali granáty, ale velenie ČA už vyvíjalo činnosť, prichádzali desiatky ľudí. "Prišli vedúci pracovníci úradov, hoci ich nikto nevolal. Ponúkli svoje služby, aby pomohli Červenej armáde obnoviť v meste poriadok." Nuž, v skutočnosti nyilasi pred odchodom odovzdali mesto do rúk Lajosa Valkaiho, ktorý sa tak stal povereným mešťanostom. On ododvzdal mesto sovietom o čom spísali v maďarčine záznam. Potom vedenie mesta deportovali, ale čoskoro zistili, že Košice takto nebudú fungovať a priviezli ich späť. Valkai tak riadil spolu s ostatnými ešte nejakú dobu mesto.

Samozrejme, v dobe, keď spomínaná kniha vyšla a robila si zrejme nárok na odbornú publikáciu z oboru histórie, nikto si nemohol dovoliť kritizovať dvojnásobného hrdinu ZSSR a ČSR, i člena Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR a iných vrcholných orgánov. Dnes je už však načase uviesť veci na pravú mieru a povedať pravdu o tomto ťažkom období.

"Víťazný február" v Košiciach.

Vyše štyri desaťročia sa oslavoval "víťazný február". V roku 1948 vraj pracujúci ľud vzal do svojich rúk moc a vládol. Avšak skutočnosť bola iná. Jedna strana získala monopol moci a "pracujúci ľud" sa mohol len prizerať. Absurdná doba totality pominula, ale dokaličila dve-tri generácie. Pred tým, ako si pripomenieme udalosti v Košiciach začiatkom roka 1948, letmo si pripomeňme širšie súvislosti.

Po 2. svetovej vojne väčšiu časť bývalého Československa obsadila Červená armáda, tento štát sa dostal do sovietskej sféry vplyvu. Mali byť podriadené sovietom. Nositeľkou tejto idey boli komunisti. Čiže páchali vlastizradu, veď sa snažili presadzovať záujmy cudzej mocnosti.

Po r. 1945 sa v Československu začal budovať národný štát Slovanov a prezident Edvard Beneš aj s ostatnými politikmi presadzovali "obmedzenú" demokraciu. V praxi to znamenalo, že nie všetky predvojnové politické strany mohli znovu obnoviť svoju činnosť. Tie povolené sa museli združiť do Národnej fronty (NF), nadstraníckej organizácie, ktorú manipulovali komunisti. Ak by sa niektorá strana nebola podvolila prianiu komunistov alebo by vystúpila z NF, bola by zrušená.

V období rokov 1945 až 1948 sa teda odohrával mocenský zápas. V roku 1946 sa konali parlamentné voľby. V Čechách vyhrali komunisti, ale na Slovensku zvíťazila Demokratická strana (DS). Napriek tomu komunisti presadzovali svoje predstavy, a tak v novembri 1947 sa stal predsedom Zboru povereníkov (vlastne slovenskej vlády) komunista Gustáv Husák.

Vo februári 1948 nastala vládna kríza. Ešte stále "slepí" nekomunistickí politici sa domnievali, že vec sa môže vyriešiť ústavným spôsobom. Niekoľko ministrov vlády odstúpilo. Všeobecne sa predpokladalo, že sa vypíšu nové parlamentné voľby. Avšak komunisti si neboli istí, či zvíťazia. Využili nátlak ulice na prevzatie moci. Mali ľahkú úlohu, lebo kľučové ministerstvá (vnútro, národnej obrany) mali obsadené svojimi ľuďmi. Prezident Edvard Beneš nakoniec túto nezákonnú akciu akceptoval a vymenoval Klementa Gottwalda, predsedu KSČ, za ministerského predsedu.

Rozhodujúce udalosti sa odohrávali v Prahe a v Bratislave, ale aj v našom meste si komunisti dali záležať, aby sa im nič nevymklo z rúk. V budove niekdajšieho Župného domu sídlil Dom košického vládneho programu, kde časť expozície sa venovala práve tejto udalosti. V Košiciach už 21. augusta 1945 komunisti prevzali moc, veď predsedom Mestského národného výboru (MsNV) sa stal komunista Július, či Gyula Maurer, ktorý prišiel do Košíc ako vojak Červenej armády. Bol aj oblastným tajomníkom KSS.

Komunistická strana tajto získala rozhodujúci vplyv na verejný život mesta a všade sa snažila vybudovať svoje základné organizácie. Avšak vo voľbách v roku 1946 sa väčšina Košičanov vyslovila jasne. Komunisti získali len 20 percent hlasov. Z oprávnených 30 790 voličov (Maďari a Nemci stratili štátne občianstvo, takže nemohli voliť) získali len 4 850 hlasov. Nečudo, veď KSS mala ku koncu marca 1947 len 1 523 členov. Víťazná DS prevzala patričný počet postov v košickom národnom výbore. Nakoľko porazení komunisti sa snažili aj v tomto orgáne presadzovať svoje predstavy, medzi členmi DS a KSS to začalo iskriť.

23. januára 1948 sa predseda MsNV dr. Burenský (predseda DS v Košiciach) a Štofko (podpredseda DS v Košiciach) vzdali svojich funkcií. O šesť dní bolo predsedníctvo doplnené, pričom za podpredsedu bol zvolený komunista Július, kedysi Gyula Rácz, zakladajúci člen KSČ v Košiciach.

15. februára v slávnostne vyzdobenom hoteli Slovan privítali delegáti III. oblastnej konferencie KSS predsedu Zboru povereníkov, Gustáva Husáka. Ten vo svojom prejave konštatoval, že "buržoázno-kapitalistické elementy sa stále pokúšajú o zvrátenie nášho ľudovodemokratického režimu."

20. februára došlo už k spomínanej vládnej kríze. Komunista K. Gottwald na presadenie požiadaviek komunistov vyzval robotníkov, aby vytvárali Akčné výbory NF. Komunistická "historiografia" písala, že táto výzva sa stretla "so živým ohlasom".

21. februára košickí komunisti po príchode zástupcu ÚV KSČ vytvorili jednotku Ľudovej milície (ĽM), ktorá mala 70 až 80 členov. Predošlý deň o tom rozhodol Ústredný výbor KSČ. Bola to vlastne polovojenská jednotka neskoršej štátostrany. Na jej čele stál interbrigadista (komunista, ktorý bojoval v Španielsku za občianskej vojny v rokoch 1936 až 1939) István Fábry, ktorý to neskôr dotiahol až na post podpredsedu Slovenskej národnej rady.

Činnosť jednotky riadil Oblastný výbor KSS. Závod Liehovary a konzervárne úč. spol. požičal jednotke dve nákladné a osobné autá. Stanica Zboru národnej bezpečnosti (polícia) v Košiciach dala protiprávne milicionárom niekoľko pištolí a pušiek. Jednotku ubytovali v priestore vojenskej správy. Podľa Dezsőa Rojáka predmníchovského komunistu - milicionári neďaleko svojej ubytovne akosi zázrakom objavili skladisko zbraní a vyzbrojili sa. Košický štáb ĽM bol prvý na Slovensku.

23. februára došlo po schôdzi Oblastného výboru KSS na čele s poslancom Oskárom Jeleňom k zriadeniu Krajského akčného výboru. Strana sa mu za túto činnosť odmenila. Stal sa námestníkom ministra vnútra, povereníkom vnútra a nakoniec veľvyslancom vo Varšave. Na ten deň na námestí Osloboditeľov zorganizovali komunisti veľkú manifestácia "pracujúcich mesta". V 34 podnikoch či pracoviskách mali základnú organizáciu KSS, takže nebolo ťažké ľudí zlanáriť na "spontánnu" demonštráciu, kde súdruh Jeleň a oblastný tajomník KSS Ladislav Priesol "vysvetlili" príčiny vládnej krízy a posledný z nich prečítal rezolúciu adresovanú prezidentovi Benešovi. V nej ho košickí pracujúci žiadali schváliť vládu doplnenú pokrokovými ľuďmi (rozumej komunistami a ich posluhovačmi), ako to navrhuje K. Gottwald.

Aj Zbor povereníkov, vtedajší vrcholný štátoprávny orgán Slovenska "pracujúci žiadali očistiť… od reakčných rozvratníkov. Železničiari a zamestnanci ČSD v Košiciach vyslovili v telegramoch dôveru predsedovi Zboru povereníkov dr. G. Husákovi a žiadali doplniť Zbor povereníkov takými ľuďmi, ktorí majú dôveru národa." píše Dezső Roják a Štefan Toman. Čiže sa robil všemožný nátlak v réžii komunistov.

Na výzvu Celoštátneho zjazdu závodných výborov v Prahe 24. februára 1600 košických robotníkov "spontánne" sa zúčastnilo manifestačného štrajku. Samozrejme "aj tentoraz vyjadrovali plný súhlas s postupom Kl. Gottwalda a... dr. G. Husáka." píšu predošlí falšovatelia dejín. Takto komunisti neústavnými akciami dosiahli, že paralyzovali prácu Demokratickej strany v Košiciach. V deň 23. februára dokonca sádzači odmietli sádzať jej časopis.

25. februára Akčný výbor práve jednal, keď došla správa, že E. Beneš podľahol nátlaku komunistov a krízu vyriešil podľa ich želania. Prijali to s veľkou radosťou a prezidentovi poslali ďakovný telegram. Ešte v ten deň sa organizovala veľká manifestácia na Námestí osloboditeľov. "Vyše 6 000 ľudí sa zhromaždilo okolo slávnostne vyzdobenej tribúny a manifestovali za novú, skutočne ľudovú vládu Klementa Gottwalda."(Roják)

27. februára sa Akčný výbor obrátil k občanom mesta s výzvou: "Občania! Po vládnej kríze menoval prezident v zmysle požiadaviek všetkých pokrokových občanov ČSR novú vládu..." Kríza bola zažehnaná. "Sledujte miestny rozhlas a vykonávajte presné pokyny Akčného výboru v záujme pokoja, poriadku..."

O budúcom osude Československa bolo rozhodnuté. Žiaľ až do konca roka 1989.

V Košiciach strašia duchovia voskových figurín

Img-4b2b24260bf841fca8662c090e7bae56f4f401a9 Múzeá voskových figurín patria k najobľúbenejším atrakciám každej turistickej destinácie. Na Slovensku síce máme len jedno takéto múzeum, na rozdiel od zahraničných však okrem „tuctových“ figurín ponúka (dokonca zadarmo) aj jeden naozaj nezvyčajný „bonus“ – skutočných duchov!
 

Ak chcete navštíviť jediné slovenské „wax museum“, musíte sa pozrieť do Košíc, konkrétne do gotickej Urbanovej veže v historickom centre mesta. Funguje od roku 2004 a je zamerané na historické osobnosti, ktoré ovplyvnili dejiny východného Slovenska, alebo pochádzajú z tohto regiónu. Návštevníci tu môžu vidieť sochy cisára Žigmunda Luxemburského, kráľa Mateja Korvína, kniežat Františka II. Rákociho a Gabriela Betlena s manželkou Katarínou Brandeburskou či kráľa popartu Andyho Warhola.

Straší im vo veži

Dva tucty figurín však nie sú jedinými obyvateľmi historickej Urbanovej veže. Odkedy sa do nej nasťahovalo voskové múzeum, v bývalej zvonici vraj straší. Znie to síce neuveriteľne, ale je to fakt! Potvrdili to viacerí návštevníci, ktorí z veže doslova zutekali po tom, čo na nich niektorá zo sôch zažmurkala, pohla rukou či od nej z ničoho nič zavanul mrazivý chlad. Iných zase vyplašili pohybujúce sa tiene. Niektoré figuríny, respektíve ich duchovia, sa neradi fotografujú – ak si ich zvečníte, namiesto obrázku budete mať len čiernu alebo šedú škvrnu. Šantenie duchov zažíva na vlastnej koži aj správkyňa múzea Valéria Gašparová:

„Pred otvorením i po záverečnej zvykne byť počuť na drevených schodoch ťažké kroky. Sprvu sme si s kolegyňou mysleli, že nejaký turista zablúdil a nevie nájsť cestu von. Celú vežu sme dôkladne prehľadali, ale nikoho sme nenašli. Keď sa to opakovalo častejšie, kolegyňa dala zo strachu výpoveď. Navštívila nás dokonca známa veštkyňa, ktorá potvrdila, že tu máme duchov. Podľa nej vraj po veži blúdia duše voskových figurín.“

Nie je však vylúčené, že tam hľadá večný pokoj aj duch košického zvonára, ktorý zhorel vo veži pri katastrofálnom požiari v roku 1556. Ten vraj ako prvý zbadal obrovské plamene, ktoré zachvátili celé stredoveké Košice, a aj keď už horeli všetky budovy navôkol, on vytrvalo zvonil na všetky zvony, aby zburcoval celé mesto. Vďaka tomu ušlo do bezpečia mnoho mešťanov, ktorí by inak prišli o život, sám sa však zachránil nestihol. V okienku Urbanovej zvonice vraj dokonca občas vidieť aj jeho tieň...

Prísne strážené tajomstvo

Všetky košické figuríny boli vyrobené v Budapešti. Ich autorom je renomovaný maďarský umelec Miklós Kölle. Aj keď sú celosvetovo známe ako voskové figuríny, s voskom v skutočnosti nemajú nič spoločné. Sú vyrobené zo špeciálnej hmoty, ktorej zloženie je prísne stráženým tajomstvom. Aj preto ide o pomerne drahý špás. Výroba jednej figuríny totiž vyjde na takmer milión korún.

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.