Choď na obsah Choď na menu
 


História Slovákov

23. 7. 2008

Do dejín bez fanfár

Stáročia takmer bez správ o našich prapredkoch

 

Zo šera prvopočiatkov našich dejín vystupuje v trochu jasnejších obrysoch iba franský kupec Samo. Založil ríšu, ktorá pretrvala tridsaťpäť rokov. Vieme o ňom, že viedol úspešné boje proti Avarom a Frankom, že mal pravdepodobne dvanásť manželiek, asi dcér najmocnejších náčelníkov, a s nimi dovedna tridsaťsedem detí. Nad obdobím pred Samom a ešte aj dlho po ňom sa prevaľujú hmly.

Prišelci:

Pomenovanie Slovan pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou zo slovanskej podoby indoeurópskeho slova „kleu“, čo znamená tiecť, plynúť, plávať. To sa pretvorilo na „slov“, „slav“ a označovalo vody, jazerá, rieky. Keďže naši slovanskí predkovia obývali územie, kde bolo veľa jazier, potokov, riek, prischlo im pomenovanie Slovan. Tým územím bola oblasť od Visly až k brehom Dnepra a Donu. Nevedno, ako sa oni volali sami. No tak ich nazývali byzantskí vzdelanci, ktorí sa od 6. storočia s nimi častejšie stretávali.
Čo zapríčinilo, že sa naši prapredkovia pobrali zo svojej domoviny? Veľké sťahovanie národov. A to zasa zapríčinila zmena klímy. Tuhé zimy a suché letá menili rozsiahle ázijské stepi na vyprahnuté púšte. Pôvodní obyvatelia sa pohli i so svojimi stádami, aby si našli úrodnejšie kraje a zachránili si život. Mongolské a turkotatárske kmene zaberali aj územie osídlené slovanskými kmeňmi, a tak aj oni tiahli ďalej, cez vysoké vrchy Karpát do strednej a juhovýchodnej Európy. Vydobyli si alebo zabrali miesto po Germánoch. Na území Slovenska žili naši predkovia už pred rokom 512, keď ich prvý raz spomínal byzantský historik Prokopios.
Aj na našom území sa venovali tomu, čomu i v pôvodnej domovine. Teda pásli dobytok a obrábali zem. Ale aj bojovali. Bojovali i v cudzích službách. V oddieloch longobardského kráľa tiahli až na územie Talianska, do oblasti dnešných Benátok, kde pomáhali búrať múry rímskych pevností. Historik Matúš Kučera v knihe Slovensko v dobách stredovekých k tejto kapitolke uzatvára: „V jednej ruke zbraň, v druhej motyka - tak vstupovali naši predkovia do krajiny, ktorú dnes nazývame Slovenskom.“

Osídľovanie:

Čo si dejiny najväčšmi pamätajú? Boje, výboje. A mená tých, ktorí ich vedú a rozširujú alebo ničia ríše. Mená Atila a Džingischán vysoko vytŕčajú nad ostatnými. Takých postáv v našich dejinách niet. Ani takých, ktoré by vôbec boli zakotvili v našej prvopočiatočnej histórii. Je to dlhá história bez mien.
Jeden prúd našich predkov prenikol cez karpatské priesmyky a obsadzoval úrodné nížiny a doliny. Druhý obišiel vrchy a dostal sa na naše územie povodím Dunaja, aby v jeho blízkosti zapustil korene. Historik Matúš Kučera, odborník na stredoveké dejiny Slovenska, konštatuje: „Slovania osídľovali nové kraje bez veľkého kriku, bez nadmerného rinčania zbraní, nenápadne.“ Ako dôkaz môže poslúžiť i to, že nik z vtedajších kronikárov nezaznamenal podrobnosti o obyvateľoch nášho územia. Dokonca ani Prokopios.
Začiatkom 6. storočia si naši predkovia zakladali na našom území osady, venovali sa pastierstvu, poľnohospodárstvu i remeslám, zžívali sa a iste aj bojovali s germánskymi Longobardmi, Gepidmi a Herulmi. Huni, ktorí pod Atilovým vedením dobyli takmer celú Európu, tak ako rýchlo vzbĺkli na javisku dejín, tak rýchlo i pohasli. Tatári, ktorí pod Džingischánovým vedením pokorili takmer celú Európu, po jeho smrti zmizli v prepadlisku dejín. Naši predkovia, priviazaní k pôde, pretrvávali.

Avarské ohrozenie:

Avari patrili k dobyvateľom. Tento ázijský kočovný kmeň sa v druhej polovici 6. storočia usadil v oblasti stredného Dunaja. Vedci presne ohraničili tú oblasť: územie dnešného Maďarska so strediskom svojej moci v okolí Debrecína. Avari si vytvorili pevnostné ostrovy na slovanskom území, prepadávali osady, rabovali, plienili. A keď sa vyberali na ďalšie výboje, do prvých šíkov nahnali našich predkov.
Bol to vzťah nadradeného a porobeného? Len takýto vzťah? Vedci sa tým už dávnejšie zaoberajú. Poznatky zhrnuli dvaja českí autori, Michal Lutovský a Naďa Profantová, v knihe Samova ríša. Podľa písomných a archeologických nálezov občas možno hovoriť o útlaku, občas o spolužití. Bolo to rôzne od kmeňa ku kmeňu. Podľa nich „vznikla synkretická kultúra, v ktorej ťažko rozlíšiť nomádske a slovanské prvky“. Pri porovnávaní obydlí a sídlisk z toho obdobia zistili, že skromnejšie je zastúpená materiálna kultúra u Avarov.
Tak či onak, Avari neboli príjemní susedia. Často vznikali roztržky a boje s nimi. Naši predkovia využívali každú príležitosť, aby sa zbavili ich nadvlády. Museli ju však strpieť v 6. i 7. storočí.

Bojovník Samo:

Avari na rýchlych koňoch boli obávanými bojovníkmi. Ohrozovali viacerých susedov. Medzi nimi i Byzantskú ríšu. Keď ju prepadli a chceli si ju podrobiť, zaplietli sa do ťažkých bojov. Situáciu využili naši predkovia a povstali. Po ich boku zasiahol do bojov i franský kupec Samo. A to tak úspešne, že uznanie vyjadril i neznámy autor zo 7. storočia v kronike neskôr nazvanej Fredegarova: „Preukázal takú veľkú schopnosť proti Avarom, že to vzbudilo obdiv, a nesmierny počet ich padol pod slovanským mečom.“
Prvá známa postava našich dejín nie je až taká známa. Kupec Samo pravdepodobne pochádzal z oblasti dnešného Francúzska. Bol keltského pôvodu? Alebo slovanského? Niektorí dnešní národní horlivci si myslia, že bol Slovák, poprípade Slovien. Podobne, ako si niekdajší národní horlivci - J. M. Hurban, J. Záborský, V. Pauliny-Tóth -, ba i niektorí dnešní - profesor Š. Ondruš - mysleli a myslia, že Matúš Čák bol Slovák. Bol Samo kráľom? Sotva. Kráľa vymenovávali a pomazávali pápeži. Bola jeho ríša štátom? Sotva. Označujú ju za nadkmeňový útvar. Kde leží Wogastisburg, miesto slávneho Samovho víťazstva nad Frankmi? Dodnes ho neodhalil ani rozsiahly výskum.
O Samovi však bezpečne vieme, že bol veľkým bojovníkom. Porážal nielen takých obávaných bojovníkov, ako boli Avari, ale i rovnako nebezpečných Frankov. Takisto vieme, že jeho ríša bola rozsiahla, priam obrovská. Zahŕňala juhozápadné a južné Slovensko, časti dnešného Maďarska, Rakúska, južnej Moravy a Čiech.

Kým prišiel Pribina:

Po Samovej smrti roku 658 sa história znova len veľmi skromne zmieňuje o našich predkoch. Takmer dvesto rokov. Všeličo iba predpokladáme. „Možno predpokladať,“ píše politológ Andrej Nuoška v knihe Slovensko kráľovské a republikánske, „že po zániku Samovej ríše mohli sa formovať ďalšie slovanské politické útvary (vojvodstvá, kniežatstvá). Predovšetkým sa to dá očakávať v okrajových častiach Podunajskej nížiny, teda aj v krajine Slovienov.“ Nuoška ako dôkaz uvádza archeologické nálezy na západnom Slovensku, napríklad v Ducove.
Na prelome 8. a 9. storočia na sever od Dunaja a Tisy už iste jestvovalo niekoľko slovanských kniežatstiev. Keďže Avari ešte stále predstavovali nebezpečenstvo, dá sa predpokladať, že na ťažení franského vojska proti nim roku 791 po oboch brehoch Dunaja sa zúčastnili i slovanskí bojovníci. Ďalšie kusé správy poskytujú z roku 803 Annales Laurissenses. Píše sa v nich o politických útvaroch Slovanov v susedstve Panónie. Aj správa z roku 811 potvrdzuje existenciu slovanských kniežat a vojvodcov v oblasti Dunaja. Obrátili sa na franského kráľa so žiadosťou o pomoc v boji proti pokračujúcim nájazdom Avarov.

Nouška uzatvára:

„Toto všetko by naznačovalo, že knieža Pribina, o ktorom je prvá zmienka z roku 828, mal jedného alebo i viac predchodcov - mohli to byť nielen nitrianske kniežatá, ale kniežatá a kmeňoví náčelníci z Považia, Pohronia a vari aj z ďalších krajov. História si ich mená nezapamätala. Bližšie sa prizrela iba Pribinovi a jeho nasledovníkom.

 

Po stopách pamiatok z Blatnohradu
 
  
 
Archeologička, vedecká pracovníčka Maďarského národného múzea. Autorka desiatich publikácií. Venovala sa výskumu najmä starých Slovákov a Blatnohradu. Od detstva bola chromá na obe dolné končatiny. Pohybovala sa sediac na vozíku. Bola ctižiadostivo pracovitá... - Ágnes Csemiczká-Sósová (1925-1993)
 
Stretnutie s Ágnesou Csemiczkou-Sósovou (1925-1993)
Nebo nad moravami Blatnohradu bolo husté a ťažké. Skôr ako som sa stretol s významnou archeologičkou doktorkou Agnesou Csemiczkou - Sósovou, s kolegom, budapeštianskym slovenským novinárom a prozaikom Michalom Hrivnákom, pochádzajúcim so Slovenského Komlóša, sme sadli skoro ráno do auta a vydali sa na cestu do Blatnohradu. Chceli sme na vlastné oči vidieť stopy Pribinovho hradu a pamätník svätého Cyrila a svätého Metoda, ktorý odhalili roku 1985. Boli sme zvedaví na zvyšky Pribinových chrámov. Prechádzali sme pozdĺž rozvodneného, vtedy pochmúrneho a opusteného Blatenského jazera. Ako som vravel, celý deň s menšími prestávkami smoklilo. Pohľad z auta šedivý, smutný až čierny. Deň bol smútočný. A predsa som sa radoval. Po tejto zemi chodili naši predkovia. Do tejto zeme ich pochovávali. Ktovie koľko pokolení siaha z Nitrianska do Panónie a naopak?

 

Z Keszthelyu je už len pár kilometrov do Blatnohradu, cestou si na križovatkách všímame orientačné tabule, ktoré návštevníkov informujú, kde je osadený pamätník slovanských učencov. V blízkosti tejto pamiatky sú stopy po Pribinovom hrade a okolo neho šíre moravy. Nechýbajú ani základy chrámov.

Čím viac sa približujeme k bývalej Pribinovej a Koceľovej rezidencii, tým viac pribúda žírnej roviny, ktorá je posiata neprehľadnými močiarmi. Sem - tam dáky strom, potom veľká mládka, moravy a kúsok hnedastej zelene, čosi ako lúčka, na ktorú nesmieš vkročiť, lebo by si sa zaboril do lepkavého hustého mľandravého blata. Zrejme aj preto v týchto jarných mesiacoch tu nevidno človiečika. Samé vysokánske topole, rozkrídlené pichľavé agáty, stromy Germánov, a rašeliniská.

 

Pripadali sme si ako v podvečer v cintoríne. Možno sme sa ani veľmi nemýlili. Pod moravami sú hroby už od čias Rimanov, ktorí Zadunajsko nazvali Panóniou. A celkom určite tu pochovávali svojich mŕtvych aj Pribinovi a Koceľovi vladykovia, či starejší. Dotýkam sa blatnohradskej zeme...

Pamätník svätého Cyrila a svätého Metoda je umiestnený v strede močarísk. Cesta k pamätníku je vydláždená betónovými kockami. Vravím si, prečo, ozaj, prečo práve tu v Blatnohrade umiestnili pamätník slovanských učencov?

Vieme, autor Frigyes Janzer spolupracoval nie so slovenskými, srbskými či chorvátskymi historikmi, ale s bulharskými. O kúsok ďalej je umiestnený pamätný stĺp s bronzovou tabuľou, ktorá návštevníka informuje o pôsobení uhorského kráľa Štefana v tomto regióne.

Základy Pribinovho hradu ležia v strede obrovských močarísk. Zrejme to bol panovníkov zámer z pochopiteľných strategických dôvodov. Prstami sa dotýkam vlhkých kameňov, hladkých múrov. Roky boli tieto kamenné základy skryté pred zvedavcami. Potom prišli archeológovia.

 

V Keszthelyi (mestečko, ktoré má okolo dvadsaťtisíc obyvateľov) je vo vkusnej viacpodlažnej budove umiestnené Balatonské múzeum, kde sú uložené aj nevšedné nálezy z Blatnohradu.

Jedným z tých, ktorí skúmali Pribinov Blatnohrad, bol aj riaditeľ Balatonského múzea doktor Richard Müller. Nemal som možnosť sa s ním stretnúť, lebo ako mi oznámila odborná pracovníčka múzea, etnografka Katalin Petanovicsová, bol práve v Paríži. Poprosili sme, či by nám mohla ukázať niektoré nálezy z posledných rokov, ktoré boli objavené v Pribinovom Blatnohrade. Odvetila, že kľúče od trezoru, kde sú uložené vzácne nálezy, má len riaditeľ. Nálezy totiž vraj nie sú očistené. Pochybujeme, uvažujeme, ale nevzdávame sa.

Bolo mi akosi ľúto. Som tu, hľadím na velikánsky trezor, v ktorom sú pamiatky po Pribinovi, Koceľovi a nemôžem ich vidieť, tobôž si na ne siahnuť. Prosíkame, aby nám pomohli, lebo neverím, že by v tomto pomerne veľkom múzeu neboli po Pribinovi pamiatky uložené aj mimo trezoru. Odkaz riaditeľa je konštantný, prosíkanie bezcenné. Múzejníci vedia svoje tajomstvá rafinovane chrániť. Najmä tu, v Blatnohrade, kde sa neveľmi pýšia tým, že kresťanstvo a kultúru do tohto regiónu priniesol Pribina a jeho syn.
Prosíkame ďalej, aby sme sa dostali aspoň k dajakej keramike. Lebo si myslím, že hlinené predmety nemôžu byť uložené v trezore. Keramiky muselo byť na Pribinovom hrade, resp. na okolí, neúrekom. Tak ako na všetkých staroslovenských hradiskách a sídliskách.
Vraveli nám, že keramika sa spracúva, čistí... A vraj niet v múzeu nikoho, kto by sa nateraz zaoberal deviatym storočím. Do nášho rozhovoru s pani Petanovicsovou vhupla pani Munkásová, ktorá je odborníčkou na neolitnú kultúru. Mám teda kapitulovať, alebo ďalej dobiedzať? Napokon horko-ťažko nám archeologička Zsuzsanna Munkásová priniesla jednu keramickú nádobu z čias Pribinu.

 

Miško Hrivnák chcel chytiť nádobu do rúk, ale obe dámy nás upozornili, že takéhoto vzácneho predmetu z čias kniežaťa Pribinu sa môžeme dotknúť iba očami. Nádoba je vraj krehká. Má mimoriadnu historickú cenu. Bude iste centrom záujmu aj tých, ktorí prídu po nás.

V múzeu nám pripomenuli, že výskum na Blatnohrade od roku 1961 vedie pracovníčka Maďarského národného múzea v Budapešti doktorka Ágnes Csemiczki - Sósová. Či ju nájdeme na pracovisku v budapeštianskom múzeu alebo doma, nik nám nevedel povedať. Archeológovia pracujú v teréne od neskoršej jari do jesene, v čase priaznivých klimatických podmienok. V zimných mesiacoch, v časoch pľuští - svoje nálezy spracúvajú exaktne.
Nezostávalo nám iné, ako dúfať, že v Budapešti sa stretneme s doktorkou Csemiczkou - Sósovou.

 

Keď sme boli v Keszthelyi, nebolo by správne, aby sme si nepochutnali na rybacine. Je tam hotel Helikon, Helikon štrand, podávajú Helikonov ovocný pohár... Helikonovú tortu... ba aj víno. Dozvedáme sa, že názov Helikon (Helicon) pretrval v tejto oblasti z čias Rimanov, zo začiatku nášho letopočtu. Bol to grécky názov hory zasvätenej Apolónovi. My sme luxusný helikon, samozrejme, obišli a išli sme si sadnúť do malej reštaurácie, kde kúrili uhlím v klasických železných kachliach. V tejto peknej kúrii sme si pochutnali na perfektne upečenom a citrónom vyzdobenom „fogašovi“ alias zubáčovi. Obďaleč sme začuli slovenské slová...

Boli to vety úradnej sprievodkyne Márie Bézséniovej, ktorá hovorila peknou mäkkou slovenčinou, akoby som bol kdesi v Ľubietovej pod Veprom. Vravela, že je rodáčkou zo Slovenského Komlóša. Pochádza z rodiny slovenských dolnozemských starousadlíkov. Rozprávala nám aj o Blatnohrade.

 

Je rada, že môže záujemcom ukázať základy Pribinovho hradu, základy kostolov a základy baziliky, ktorú objavili roku 1946. Táto bazilika z čias Pribinu prekrývala starý drevený kostol. Je pravdepodobné, že kostol mal dve fázy výstavby. Staršia sa spája so západnými misiami a mladšia z dreva a hliny s Pribinovým chrámom svätého Jána Krstiteľa, ktorý je známy aj z historických prameňov.

Hriali nás tieto teplé slovenské slová hlboko v Zadunajsku. Tešilo ma, že som stretol človeka, ktorý dobre pozná pribinovsko-koceľovskú históriu.

 

Cestou z Keszthelyu do Budapešti som sedel v aute ako na tŕňoch. Bol som zvedavý, či sa nám podarí stretnúť sa v Budapešti s archeologičkou Csemiczkou - Sósovou, ktorá vedie systematický archeologický výskum v Blatnohrade. Priateľ, šéfredaktor Ľudových novín, týždenníka Slovákov v Maďarsku, spisovateľ, novinár Zolo Bárkányi pomohol. Telefonoval krížom - krážom a jeho snaha nebola daromná.

Doktorka Csemiczki - Sósová nás privítala veľmi vľúdne. Mala už svoje rôčky, ale aj skúsenosti. Ak by som mal hádať, tak by som povedal, že má viac ako dozretých šesť krížikov a menej ako kostrbatých sedem. Je pripútaná na invalidný vozík. Až potom som sa dozvedel, že prekonala detskú obrnu. V jej byte na stenách visí niekoľko akvarelov nášho maliara, profesora Ladislava Čemického, s ktorým je rodina v príbuzenskom vzťahu. Stýkajú sa už menej ako málo.

 

Systematický archeologický výskum na Blatnohrade začala doktorka Ágnes Csemiczki - Sósová realizovať roku 1961. Desať rokov predtým viedol výskum Géza Fehér. Predtým to bol Aladár Radnóti, ale aj ďalší, medzi nimi amatérsky v 19. storočí už aj Ján Kollár.

Kolegovia archeológovia doktorke Csemiczkej - Sósovej vraveli, aby sa na výskum do Blatnohradu neunúvala, že tam už nič zaujímavého nemôže objaviť. Niet divu. Pribinov hrad hľadal jej kolega Géza Fehér desať rokov daromne. Lenže... O pani doktorke jej kolegovia hovoria, že má röntgenové oči. A tento prídomok ju posmeľoval.

 

Po troch rokoch intenzívnej práce bola doktorka Csemiczki - Sósová na stope Pribinovho hradu v rozmeroch stopäťdesiakrát dvesto metrov. Bola to doslova senzácia. Prichádzali neveriaci a bolo načim veľa dokazovať. Pracovala od svitu do mrku, na invalidnom vozíku, zabalená v deke. Skláňala sa nad kamennými múrmi, alebo hnedozemou.

Výslednicou ďalšieho výskumu bolo úplné objavenie základov časti fortifikácie Pribinovho hradu. Odkryla aj základy ďalšieho kostola zasväteného Panne Márii a základy ďalšieho chrámu, ktorý bol zasvätený Hadriánovi... Všetky tieto pamiatky nehnuteľného charakteru pochádzajú z obdobia okolo roku 840.

Našla tiež železné krížové kovanie blatnícko-mikulčického typu, aké objavil docent Anton Točík v Komjaticiach, v chotárnej časti Kňazova jama, I toto je konkrétny dôkaz o vzájomnej kontinuite.

V pohrebisku odkryla päťdesiat hrobov a ďalšie stovky zostali pre kontrolný výskum. Predpokladala, že v nálezisku je ukrytých ďalších asi tisíc hrobov. Okolo hradu, ktorý má asi tristo štvorcových metrov, je pustatina, veľké šíre moravy, ale podstatné je, že našla hradný dvor a od hradu asi päť - šesť kilometrov sa nachádza sídlisko, kde je predpoklad objaviť remeselnícke dielne.

 

Nálezov je veľa. Všetky sa postupne odbornou expertízou spracúvajú. Našlo sa veľké množstvo keramiky, náhrobných kameňov, zlaté a pozlátené náušnice, záušnice, gombíky, náramky, ostrohy, nože, kostené predmety...

 
     
 
S doktorkou Csemiczkou - Sósovou sedíme nad mapou Blatnohradu. Vysvetľuje, že prístup k Pribinovmu hradu bol cez moravy zložitý. Archeologička tvrdí, že ešte v 19. storočí sa mohli k tejto lokalite priblížiť len na člnoch. Močariská málokedy vyschli tak, aby sa mohlo v týchto končinách chodiť bez prekážok.

 

V tlači z roku 1847 miestny občan Blatnohradu Anton Doležálek upozorňoval čitateľov, že zvyšky akejsi stavby na moravách Blatnohradu načim zachrániť. Ozval sa aj známy politik Ferenc Deák a Doležalovu myšlienku podporil. Aj historik Flóris Rómer sa pokúšal čo - to na tejto lokalite zachrániť, ale neúspešne. Miestni občania pomaly, ale veľmi rafinovane kamene zo zvyškov hradu, kostolov a sídlisk odnášali na stavby svojich rodinných domov. Ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia bolo vraj sem - tam vidno dajaké kamenie, ktoré pri hospodársko - technickej úprave pozemkov bolo postupne zlikvidované. Veľa sa zničilo aj pri ťažbe piesku a štrku, upozornila nás doktorka Csemiczki - Sósová.

Zanietene nám rozprávala o svojich výskumoch v Blatnohrade v súvislosti s Pribinom a Koceľom, ktorí ju zaujali spočiatku z pohľadu historičky. Pribina ako zakladateľ, budovateľ Blatnohradu, Koceľ ako otcov pokračovateľ, šíriteľ kresťanstva a kultúry.

Hovorí, že Koceľ prostredníctvom Cyrila a Metoda šíril staroslovenské písmo. Napokon ako rodákovi z Nitry mu bola kultúra blízka.

Od jesene 866 do jari 867, teda asi pol roka pobudili Cyril a Metod v Blatnohrade, kde im Koceľ „pridelil“ päťdesiat učeníkov, ktorých úlohou bolo osvojiť si a potom šíriť staroslovenské písmo aj v Panónii. Podľa jej výskumov sa Metod aj roku 885 zdržiaval v Blatnohrade, resp. v Panónii, kde pôsobili Metodovi žiaci, ktorí šírili staroslovenské písmo.

Hovorí, že je kamuflážou používať pojem „staroslovienske“ písmo. Je toho názoru, že v oblasti Blatnohradu nežili Slovieni, ale Slováci. Presnejšie starí Slováci.

 

Súhlasí s profesorom Milanom S. Ďuricom z padovskej univerzity, ktorý sa venuje moderným dejinám Slovenska. Tvrdí, že aj po vyhnaní Metodových a Gorazdových učeníkov Wichingom z Nitry staroslovenský jazyk sa v Panónii rozširoval aj v ďalších storočiach.

V okolí Blatnohradu sa dodnes zachovalo niekoľko staroslovenských jazykových prvkov chotárnych častí. Spomeňme aspoň lokalitu Zalakomár (komár), lokalitu Rézes (režeš), Mekenye (mäkký), Zala (žala)... Tieto ostavšie jazykové prvky lokalít demonštrujú Pribinovu a Koceľovu misiu.

Podľa slov Á. Csemiczkej - Sósovej môžeme povedať, že pôsobenie Pribinu a Koceľa v tomto regióne zohralo významnú úlohu na historicko - kultúrnom poli. Tvrdí, že títo Nitrania viedli iný životný štýl, ako predchádzajúci obyvatelia rímskej zdecimovanej Panónie, či Avari alebo Frankovia. Dokazujú to archeologické nálezy. Potešila sa, že objavila to, čomu mnohí neverili, o čom pochybovali. Stopy týchto kultúrnych hodnôt môžeme identifikovať prostredníctvom objavených základov nehnuteľností a významných artefaktov, ktoré sa nachádzajú v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti ale aj v Balatonskom múzeu v Keszthelyi, neďaleko Blatnohradu.

Pani Csemiczki - Sósová tvrdí, že po príchode starých Maďarov do Blatnohradu asi v 10. - 11. storočí si tento región zachoval staroslovenský kolorit. Podľa archeologických výskumov obyvateľstvo zostalo ešte aj v 11. storočí staroslovenské.

Po založení uhorského štátu vznikol v 11. storočí na tzv. Hradnom ostrove opevnený kláštor, kde Csemiczki - Sósová našla aj základy cintorínskej kaplnky s polkruhovou apsidou. Táto stavba nadväzuje na podunajské staroslovenské tradície. V osade objavila aj sídlisko a pohrebisko z 10. až 11. storočia. Pochovávanie bolo podľa staroslovenského rítu. Jej výskumy mali a majú aj medzinárodný ohlas. Získala dve ocenenia od bulharských vedcov (!) a jej neľahkú prácu ocenili aj bavorskí vedeckí pracovníci.

S doktorkou Csemiczkou - Sósovou som sa naposledy stretol koncom roku 1992. Vtedy mi hovorila, že v Nemecku vyjde jej rozsiahla publikácia o Blatnohrade. Samozrejme, v nemeckom jazyku. Vravela, že túto knižku mi pošle. Žiaľ, nestalo sa tak. Pani Csemiczki - Sósová roku 1993 zomrela.
Pracovníci Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre sľúbili, že urobia všetko, aby knižku Csemiczkej - Sósovej získali, nechali preložiť a vydali. Nečudo, Blatnohrad bol živou tepnou starých Slovákov, našich predkov.
Laco Zrubec
Z knihy Tajomstvo dotykov (krátené)
 
Laco Zrubec patrí k širokospektrálnym umeleckým tvorcom. Desaťročia pôsobil ako redaktor týždenníka Život, kde nadviazal kontakty s redaktormi týždenníka Slovákov v Maďarsku. Je spisovateľom, tvorcom literatúry faktov, píše historické romány, románovú epiku, kroniku. Od roku 1962 vydal 30 titulov. Žije a pracuje v Nitre. Je aktívnym členom Nitrianskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov.

  

 

Sándor Petőfi (Alexander Petrovič)

Pochádzal z číro slovenskej rodiny

 
   
 
V rozpore so všeobecne rozšírenou mienkou básnik Sándor Petőfi (Alexander Petrovič) nepochádzal zo zmiešaného srbsko-slovenského manželstva, keďže jeho otec bol pomaďarčený slovenský evanjelik a matka Slovenka...
 
- uisťuje čitateľov článok v maďarskej mutácii časopisu National Geografic. Maďarský romantický básnik, revolucionár v živote i v tvorbe, jeden z vodcov revolúcie v r. 1848 Sándor Petőfi sa narodil 1. januára 1823. Základným jadrom jeho tvorby sú vlastenecké a revolučné básne, napr. Pieseň národa.

 

Štefana Petroviča (1791 - 1849) a Máriu Hrúzovú (1791 - 1849) zosobášil 15. septembra 1818 v Asóde evanjelický duchovný Mikuláš Daniel. Sobáš sa konal v Aszóde preto, lebo tu žil nevestin otec. V tejto obci a tiež v blízkom Maglóde žilo veľa slovenských evanjelikov, ktorí sa sem prisťahovali zo severouhorských stolíc

 

 

 

.
 
  
 

Spornou je otázka, akým jazykom sa rozprávali v rodine Petrovičovcov. Podľa článku uverejneného v týždenníku Élet és Irodalom „Petőfi nemal nič spoločné so srbským pôvodom. Petőfi bol po obidvoch rodičoch slovenského pôvodu." Otcovi predkovia pochádzali z Vaďoviec v Nitrianskej stolici. Obidvaja rodičia boli evanjelici, čo tiež potvrdzuje ich slovenský pôvod. Keby hocikto z nich bol Srb, potom jeho vyznanie by bolo pravoslávne. Na rozdiel od mienky slovenských odborníkov, maďarskí literárni historici zdôrazňujú, že Sándor Petőfi sa narodil ako Maďar. Otec Štefan Petrovič v tom čase údajne rozprával skôr po maďarsky, kým matka Mária Hrúzová lepšie ovládala slovenčinu.

 

Slováci v Uhorsku

Tvrdenia, že Slováci boli v Uhorsku asimilovaní prirodzenou cestou, sú pravdivé len čiastočne. Štát ich k tomu nútil aj násilím, ale nebol veľmi úspešný.

Bez mýtov o svätoštefanskom kráľovstve a tisícročnom útlaku.

V kolektívnej historickej pamäti Slovákov sa v súvislosti s Uhorskom fixovala spomienka na národnostný útlak prejavujúci sa v mnohostranných procesoch násilnej maďarizácie. Posledné desaťročia Uhorska - aj bez mýtov o tisícročnom útlaku a bez klišé o stále sa stupňujúcej maďarizácii - dostatočne zdiskreditovali svätoštefanské kráľovstvo a dokonale odcudzili väčšinu obyvateľstva jeho integrujúcim ideám. Aj vďaka tomu sa proces rozpadu štátu uskutočnil až nečakane rýchlo a slovenské elity odmietli roku 1918 všetky sľuby maďarských politikov.

Národnostná otázka sa už počas revolúcie 1848/9 ukázala byť kľúčovou príčinou jej porážky. Maďarským politikom muselo byť zrejmé, že od legislatívneho zakotvenia národnostnej otázky bude závisieť ďalší vývoj v štáte. Aj preto sa po rokoch diskusií siahlo po vypracovaní národnostného zákona (1868). Ten síce akceptoval národnostné práva jednotlivcov a tváril sa navonok veľmi liberálne, ale nezaručil ani kolektívne práva, nezabránil likvidácii Matice slovenskej, ani slovenských stredných škôl. Vďaka absencii akýchkoľvek sankcií za porušovanie jednotlivých paragrafov sa jeho hlavným problémom ukázala byť skutočnosť, že ho v Uhorsku nikto nerešpektoval. Aj preto prvotný nesúhlas Slovákov so znením zákona vyústil do volania po jeho dodržiavaní.

Konfrontácia

Skutočnosť, že maďarské elity riešili národnostnú otázku konfrontačným spôsobom, možno pochopiť, ale nie ospravedlniť. Pocit izolácie v strednej Európe, trauma ostrova obklopeného nežičlivým (slovanským) morom a fakt, že práve hraničné regióny štátu boli obývané nespoľahlivými nemaďarskými elementmi, ako aj schizofrenický strach z Ruska, viedli ideológov jednotného maďarského politického národa k uplatňovaniu rôznych násilných foriem asimilácie a k cieľavedomému pretváraniu multietnického Uhorska na nacionálne homogénny štát v duchu predstavy, že silný štát musí byť tvorený jedným národom. Fakt, že tvary „uhorský“ a „maďarský“ mali v maďarčine rovnakú podobu, sa využíval na zámerné zastieranie skutočných zámerov a viedol k stotožňovaniu štátnej a etnickej roviny.

Politický, ekonomický i spoločenský tlak nútil ľudí meniť etnickú identitu v prospech maďarskej. Záujmom Maďarov bolo dosiahnuť početnú prevahu, čo sa im podarilo oficiálne až roku 1900, keď ich podiel v štáte presiahol 50 percent. Uvedeným zámerom bola podriadená tzv. štatistická maďarizácia, ktorá pri sčítaní obyvateľstva často umelým spôsobom nadhodnocovala maďarský element. Štatistika z roku 1910 je v tomto smere najmenej dôveryhodná a nie je preto korektné používať ju ako východiskový stav na demonštrovanie národnostného vývoja v 20. storočí.

Do lona väčšiny

Je len čiastočnou pravdou, že asimilačné procesy sú sprievodným javom modernizácie a že dominantný národ priťahuje do svojho lona prirodzeným spôsobom príslušníkov iných minorít. Veď Slováci boli konfrontovaní s maďarizáciou už od začiatku 19. storočia, keď maďarčina nahrádzala latinčinu a stávala sa úradným jazykom. Rovnako máme zdokumentovaný výrazný nárast maďarského elementu v lokalitách, ktoré industrializácia a urbanizácia nezasiahli, a kde teda dochádzalo k posilneniu Maďarov umelým alebo násilným spôsobom.

Asimilačné procesy sú typickým sprievodným javom spolunažívania viacerých etník a dynamického modernizačného procesu. Zdrojom prirodzenej asimilácie sú zmiešané manželstvá, migrácie a život v inonárodnom prostredí, ako aj prípady dobrovoľnej voľby identity. Ak má jeden z národov výhodnejšie postavenie a ak príslušnosť k nemu poskytuje objektívne väčšie možnosti uplatnenia a spoločenského vzostupu, vstupujú do urýchľovania asimilačných procesov ďalšie faktory.

Násilná asimilácia

Existuje však hranica, po prekročení ktorej sa uplatňovali rôzne formy násilnej asimilácie a keď jednotlivec prestával mať právo voľby. Uhorský politický a hospodársky liberalizmus sa dal do služieb maďarizačných cieľov. Odbúravanie (absencia vysokého, likvidácia stredného a minimalizácia ľudového) národnostného školstva, nemožnosť vzdelávať sa v materinskom jazyku, prenasledovanie za jeho kultiváciu a pestovanie, vytláčanie slovenčiny z kostolov a spolkového života, ekonomická diskriminácia, diskriminácia pri zamestnávaní v štátnej správe - to všetko sa odohrávalo so všestrannou podporou štátu.

Za účelom maďarizácie vznikali inštitúcie od materských škôlok až po maďarizačné spolky, ktoré mali naplniť sen o tridsaťmiliónovom maďarskom národe. Vlnu protestov vyvolali presuny slovenských detí do maďarského prostredia. A to ešte nie je reč o politických krokoch, keď sa proti elitám nemaďarským národov účelovo používali paragrafy trestného zákona.

Tempá rastu Maďarstva boli najsilnejšie práve v národnostných regiónoch. Jediným, kto udržiaval „pahrebu národného bytia“, boli dedina a roľníci. Dosah maďarizácie bol na vidieku minimálny. Medzi roľníctvom vzrástol podiel dvojjazyčnosti z 10 percent (1880) na 14,6 percenta (1910), v prípade mestského obyvateľstva možno zaznamenať nárast z 27 až na 49 percent.

Efektivita maďarizácie však ostala nízka, veď tesne pred prvou svetovou vojnou počet Slovákov hovoriacich po maďarsky dosiahol 20 percent. Asimilačné straty sa pohybovali okolo 400 000 Slovákov, ale mnohí sa po prevrate rýchlo vrátili k svojej pôvodnej (alebo potlačovanej) identite. Tvrdenie, že Slováci stáli pred rokom 1918 na prahu svojho národného zániku, teda nezodpovedá pravde.

Roman Holec (Autor pôsobí v Historickom ústave SAVa na Filozofickej fakulte UK)

 

Bez pochopenia

Národnostná politika v Uhorsku medzi rokmi 1867-1918 bola plná chýb, ale na asimiláciu vplývali najmä demografické, migračné a spoločenské procesy.

Uhorská národnostná politika z konca 19. storočia definitívne nadobudla najmä v historiografii susedných štátov nálepku „diabolská“. Pred rokom 1848 ešte maďarská politická elita chcela modernizovať krajinu tak, že pritom nepociťovala rozpor medzi vlastným liberalizmom a nacionalizmom. Verila, že vďaka zrušeniu šľachtických privilégií bude aj pre prostých Nemaďarov prijateľné, keď bude štát maďarskojazyčný. Ako vieme, Jar národov priniesla niečo iné. Aj Slováci urobili obrovský krok na ceste k premene na národné spoločenstvo. Namiesto harmónie vznikol konflikt, ktorý nedokázal prekonať ani segedínsky národnostný zákon z roku 1849. Zato obdobie rakúskeho cisárskeho neoabsolutizmu svojou politikou rovnakého útlaku obmedzilo maďarskú hegemóniu, maďarizáciu.

Maďarská politická trieda, ktorá v roku 1867 uzavrela rakúsko-uhorské vyrovnanie, mala pocit, že podriadením krajiny ríši, ktorá poskytovala „ochranný dáždnik“ tak voči Rusku, ako aj voči „panslavistickým“ a dácko-rumunským tendenciám, zabezpečuje práve jednotu štátu a maďarskú hegemóniu. Dnes sa nezvykne spomínať, že táto elita donútila Viedeň, aby aj západnú polovicu ríše riadili konštitučne, hoci to bola jedna zo základných podmienok vyrovnania.

Politický národ

Národnostný zákon v Uhorsku sa pripravoval od roku 1861. Chceli ním upokojiť nemaďarské národnosti, ale ich požiadavky na územnú autonómiu odmietali. Národnostný zákon číslo 44 z roku 1868, dielo Ferenca Deáka, zaviedol tézu „uhorského politického národa“, „ktorého rovnoprávnym členom je každý občan vlasti, nech by patril ku ktorejkoľvek národnosti“. Zákon poskytoval široké práva ohľadne používania jazyka spolu s kolektívnymi právami v oblasti školstva, náboženstva a spolčovania. Uznal nemaďarské spoločenstvá dnešným pojmom za „kultúrne národy“, ibaže im odopieral politickú samostatnosť. To však bolo pre Rumunov, Srbov, Slovákov, Rusínov a Sasov neprijateľné.

Kultúrny národ totiž bez politickej dimenzie neexistoval - a ani dnes neexistuje. Maďarskí politici chceli vidieť národnosti skôr ako etniká, folklórne atrakcie. Pravda, mali obavy zo silných Rumunov, Sasov a Srbov. Slováci patrili k tým slabším. Na konci radu stáli Rusíni a Švábi.

Hriechy

Je zbytočné vymenúvať hriechy maďarských politikov, ktorí sa v mnohonárodnostnej krajine usilovali vybudovať národný štát francúzskeho typu - bolo ich dosť. Takmer za každým urážlivým krokom boli skryté aj iné - stranícke, ríšske - zámery. Aj uzavretie slovenských gymnázií a útoky na Maticu slovenskú časovo spadali do období, v ktorých vláda musela svoje maďarské vlastenectvo dokazovať na úkor národností, keď voči Rakúsku si podobné gesto nemohla dovoliť.

Premiér Dezső Bánffy koncom 19. storočia rozpútal národnostnú politiku používajúcu až policajné metódy, aby doma vyvážil svoju ústupčivú politiku voči Viedni. Vidíme to aj v roku 1904, počas prvej vlády Istvána Tiszu, keď predložil smutne známy Berzeviczkého návrh školského zákona pre nepopulárne zvyšovanie výdavkov na armádu a v snahe dosiahnuť zmier v parlamente. Politika „tvrdej ruky“ voči národnostiam teda neslúžila len na potlačenie ich hnutí, ale aj - vrátane apponyiovských školských zákonov - na kompenzáciu v očiach maďarských nacionalistov servilnej politiky voči Viedni.

Dva milióny

Kým sociálnu biedu v skutočnosti nemožno pripísať na vrub liberálnemu vládnemu systému, - za posledné roky sa do zámoria vysťahovalo 300-tisíc Slovákov a 400-tisíc Maďarov - politická zodpovednosť maďarských vlád za proces asimilácie je oveľa zjavnejšia. V desaťročiach po roku 1848 sa asimilovali dovedna dva milióny obyvateľov, z toho bolo odhadom 600-tisíc Nemcov, 700-tisíc židov a 400-tisíc Slovákov. Aj keď vláda a silácke kultúrne spolky urýchľovali asimiláciu školskou politikou i takmer úplným pomaďarčením administratívy, v skutočnosti boli pre zrýchlenie asimilácie rozhodujúce demografické, migračné a spoločenské procesy.

Posledné desaťročia tisícročného maďarsko-slovenského manželstva, ktoré spomínal Andrej Hlinka, charakterizuje neslýchaná pestrosť. Rýchly rozvoj regiónu vrátane štátnej podpory ekonomiky šiel ruka v ruke so stagnáciou celých oblastí. Príkladné rešpektovanie súkromného vlastníctva - majetkový základ existencie národa - právne istoty a príkladné zaobchádzanie s politickými väzňami sa nezriedka spájali s demontážou časti zákonov, napríklad zákona o národnostiach z roku 1868 a miestnymi, patriarchálnymi formami útlaku.

Černovská tragédia z roku 1907, keď polícia strieľala do davu a zomrelo 15 ľudí, aj keď sa nedá oddeliť od mocenských pomerov doby, bola len do malej miery súčasťou národnostnej politiky. Zahraničná propaganda, kritizujúca Uhorsko, z nej však spravila symbol tejto politiky. Spolu s množstvom tlačových procesov naznačovali medzinárodnej verejnosti, že v Uhorsku sú Nemaďari vystavení útlaku akéhosi ruského či tureckého ázijského typu.

Propaganda zakrývala, že národnosti početne aj z hľadiska svojej kultúry, ekonomiky a politickej organizovanosti urobili veľký pokrok. Mali si to uvedomiť aj budapeštianske vlády. V roku 1913-14 sám ministerský predseda, konzervatívny gróf István Tisza, chcel pozmeniť dovtedajšiu neúspešnú národnostnú politiku „ústupkami“, ktoré sa mali po Rumunoch poskytnúť aj Slovákom. Tým zároveň vyslovil súd o minulosti: ako neslobodno robiť národnostnú politiku. A to aj napriek tomu, že v tom čase ani inde v Európe štát nebol voči svojim národnostiam tolerantný.

Pravda, história ešte neuzavrela polemiku o maďarskej národnostnej politike tohto obdoba. Polemiky medzi národnými spoločenstvami sa beztak nezvykli vyriešiť. Polemiky nás však nielen rozdeľujú, ale aj spájajú.

Zoltán Szász (Autor pôsobí v Historickom ústave Maďarskej akadémie vied)

 

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.