Choď na obsah Choď na menu
 


História Slovenska

17. 4. 2010

Slovensko v susedstve Rímskej ríše

Územie dnešného Slovenska bolo už pred niekoľkými tisícročiami križovatkou dôležitých obchodných ciest a migračných pohybov európskeho významu.

Toto postavenie a význam Slovenska sa dodnes prejavuje minimálne v stredoeurópskom priestore, čo je zároveň výzvou i záväzkom pre jeho obyvateľstvo.

Poloha Slovenska v susedstve Rímskej ríše v prvých štyroch storočiach po zmene letopočtu spôsobila, že vtedajšie obyvateľstvo - germánske, keltské, či iného pôvodu - sa dostalo do pozornosti antických autorov. Dnešní bádatelia teda už nie sú odkázaní len na archeologický výskum a poznanie sprostredkované pozostatkami materiálnej kultúry. Písomné pamiatky - či už diela historikov, geografov, etnografov, cirkevných autorov, alebo aj epigrafické a numizmatické texty - umožňujú dnešným historikom pomerne presne datovať a interpretovať mnohé udalosti politického, hospodárskeho, ale aj duchovného života vtedajšieho obyvateľstva.

Postup na sever

Rimania, ktorí sa v prvých storočiach svojej existencie orientovali na Itáliu a stredomorský priestor, si ku koncu 1. storočia pred Kr. čoraz viac všímali krajiny za Alpami a v oblasti stredného Dunaja. Illýrske vojny Gaia Octavia, budúceho prvého rímskeho cisára v rokoch 35 - 33 pred Kr., priviedli Rimanov až k Dunaju (otázne je len to, či k oblasti medzi Sávou a Drávou alebo na severe), takže na prelome letopočtov tu vytvorili provinciu Illyricum, ktorá sa neskôr rozčleňovala a z ktorej sa neskôr vyčlenila provincia Pannonia. V roku 15 po Kr. si priamo na Dunaji zriadili legionársky tábor Carnuntum (na území dnešného Petronellu a Bad Deutsch-Altenburgu v Rakúsku), po ktorom nasledovali tábory Vindobona (dnešná Viedeň), Brigetio (dnešný Szöny) a Aquincum (na území dnešnej Budapešti), čím si vytvorili základ neskoršej rímskej hranice (Limes Romanus) a predpoklady na prenikanie na územia severne od Dunaja.

V 1. storočí po Kr. nemala Rímska ríša ešte dostatok síl na to, aby prenikala na sever od Dunaja, ale svoje záujmy chránila a presadzovala aspoň vytváraním vazalských štátov - Marobudovej ríše a Vanniovho kráľovstva (Regnum Vannianum, v roku 21 - 51 po Kr. - Tac. Ann. II, 63; Ann. XII, 29 - 30). Podporovaním svojich chránencov, prípadne rozoštvávaním a vyvolávaním vzájomných sporov vnútri barbarských kmeňov (Tac. Ann. II, 63) zasahovala účinne do politických pomerov a odvádzala ich pozornosť od bohatých provincií na juh od Dunaja.

Národy na území dnešného Slovenska žili v priamom susedstve Rímskej ríše celé štyri storočia až do rozkladu rímskej politickej moci na strednom Dunaji. Toto súžitie malo rôzny charakter - mierový i konfliktný, a poznačilo obidve strany. V dnešnej odbornej literatúre sa viac hovorí o vplyvoch vyspelej rímskej provinciálnej kultúry na tzv. barbarské národy, zatiaľ čo opačné vplyvy na rímsku provinciálnu kultúru ešte nie sú dostatočne a v plnej šírke preskúmané.

Vzájomné vplyvy sa prejavovali ešte dlho po zániku rímskej nadvlády v Panónii a po odchode veľkej časti romanizovaného obyvateľstva z provincie ohrozovanej vpádmi a príchodom nových etník. Predmetom historického výskumu bude dlho otázka, s akými rezíduami antickej provinciálnej kultúry sa stretávali prichádzajúci Slovania v strednom Podunajsku a čo z tejto kultúry preberali alebo mohli prebrať. Široký záber územia obsadeného Slovanmi (ešte pred príchodom starých Maďarov), od Tatier cez Podunajskú nížinu až k Jadranskému moru ukazuje, že Slovania sa stretávali s mnohými prvkami materiálnej i duchovnej kultúry Rimanov. V Pécsi (Sopianae) napríklad poznali v dobrom stave a fungujúce kresťanské kostoly a pohrebné kaplnky s bohatou freskovou výzdobou, pri južnej časti Blatenského jazera mali možnosť poznať neskoroantické sídliská chránené mohutnými hradbami (Fénekpuszta), v Ptuji (antické Poetovio) i v Emone (Ľubľana) priamo nadviazali na neskoroantické osídlenie a civilizáciu. V tomto smere ešte nie je ukončený archeologický výskum, ale ani analýza neskoroantických písomných prameňov, takže možno predpokladať mnohé nové poznatky.

Modus vivendi

Štyri storočia susedstva prinášali do vzájomného súžitia etník na oboch stranách Dunaja konfliktné, ale aj mierové situácie. Len čo Rimania posunuli svoju hranicu k brehu Dunaja, okamžite pokladali územie na sever od rieky za svoju sféru vplyvu a životných záujmov, a podľa toho sa aj správali. Snažili sa ovplyvňovať politický a sociálny život národov na území dnešného Slovenska priamymi i nepriamymi prostriedkami: vytváraním vazalských štátov, stavaním obranných (či útočných) zariadení na území teoreticky patriacom barbarom, podplácaním alebo vykupovaním si mieru (Tac. Germ. 42), dokonca i priamymi vojenskými akciami na barbarskom území. Počas markomanských vojen plánoval cisár Marcus Aurelius dobytie nového územia a zriadenie provincie Markomanie (SHA, Mark. Aur. 24, 5), ktorá by hranicu Rímskej ríše posunula až na hrebene Tatier.

Barbarské obyvateľstvo na sever od Dunaja tiež využívalo skutočnosť, že táto rieka nebola až taká neprekročiteľná, a podnikalo ozbrojené útoky na rímske územie (dokonca aj v zime po zamrznutej rieke - Cass. Dio 71, 7). Hlavným cieľom väčšiny takýchto akcií bolo získanie koristi - otrokov, dobytka, prípadne vyplienenie miest vo vnútrozemí (Cass. Dio 71, 13 a 16). Po úspešnom postupe sa obyčajne stiahli na svoje územie a čakali na odvetnú akciu Rimanov. Počas markomanských vojen sa však začína objavovať nový prvok v politike barbarských kmeňov. Už netúžia len po koristi, ale medzi ich požiadavkami sa objavuje (hoci zatiaľ nie dôrazne) hlad po pôde! Preto požadujú od rímskeho cisára možnosť usadiť sa na rímskom území, čo im Rímska ríša - aj v dôsledku toho, že pohraničné provincie boli veľmi spustošené - dovolila (Cass. Dio 71, 11 - 12). Avšak sústavný a trvalý tlak barbarských kmeňov na rímske územie sa prejavil až od polovice 4. storočia po Kr. a súvisel predovšetkým s etnickými presunmi až v ďalekej Ázii.

Ozbrojené akcie, vojny a vpády na nepriateľské územie z jednej či druhej strany však neboli jedinou formou vzťahu oboch civilizácií. Mierová koexistencia trvala časovo dlhšie ako ozbrojený vzťah, len z nášho pohľadu je v úzadí práve preto, že antickí autori venovali udalostiam na strednom Dunaji mimoriadnu pozornosť viac v dobe ozbrojených konfliktov, zatiaľ čo mierové susedstvo ich príliš nevzrušovalo.

Rimania využívali územie dnešného Slovenska ako tranzitné územie pre svoje diaľkové obchodné cesty. Z nich najvýznamnejšia, aj keď nie jediná, bola Jantárová cesta. Okrem nej prechádzali cez dnešné územie Slovenska viaceré obchodné cesty, doložené jednak nálezmi rímskych mincí, remeselných výrobkov, ale aj správami antických autorov (napr. Klaudios Ptolemaios II, 11, 30).

Zabezpečenie obchodných kontaktov a ochrana obchodníkov boli aj jednou z príčin, prečo Rimania budovali systém legionárskych táborov, stanice pre pomocné oddiely, strážne veže či predsunuté stavby po oboch stranách Dunaja. Zároveň však tieto stavby, spolu s vyspelými mestami vnútrozemia Panónie slúžili pre obe strany ako výhodné miesta pre obojstranný obchod (Cass. Dio 71, 12). Obidve strany získavali výmenným i peňažným obchodom predmety, ktoré potrebovali pre svoj život. Hoci sa to Rimanom príliš nepáčilo, barbari napriek zákazom nakupovali pri týchto obchodoch aj zbrane. To však bola len menšia daň za to, že pri obchodnej výmene získavali aj dôležité informácie o situácii v susednom barbariku.

Vzájomné kontakty neslúžili len na výmenu a získavanie surovín, remeselných výrobkov, potravín alebo informácií. Celá rímska hranica - Limes Romanus - slúžila zároveň ako prostriedok na pozvoľnú a nepretržitú výmenu civilizačných vymožeností jednej i druhej strany. Pre barbarov to znamenalo získavanie a preberanie výrobkov vyspelej remeselnej výroby, ovplyvňovanie a postupné prispôsobovanie sa ich životného štýlu vyspelejšej rímskej civilizácii. Svedčí o tom nielen množstvo rímskych výrobkov, ale napríklad aj Tacitova správa o tom, že Germáni obľubovali a používali aj rímske mince, že aj vo vojenstve preberali mnohé rímske prvky (Tac. Ann. II, 45). Marobud, Arminius a mnohí iní Germáni strávili dlhé roky v rímskych službách ako vojaci osobnej stráže alebo ako rukojemníci, takže mali možnosť odpozorovať rímsku taktiku a spôsob vedenia bojov. Napokon preberanie vyspelejšieho životného štýlu sa odrazilo aj v budovaní stavieb, vychádzajúcich z provinciálnych vzorov, ale určených pre (pravdepodobne) germánskych náčelníkov ako to dokazuje stavba v Bratislave-Dúbravke či v Milanovciach (dnes Veľký Kýr).

Aj pre Rimanov bola civilizačná a kultúrna výmena veľmi dôležitá. Perspektívne pohraničie na Dunaji lákalo obyvateľov Itálie, Galie, Germánie, ale aj (najmä v 3. storočí po Kr.) z Blízkeho Východu, takže sa Panónia veľmi rýchlo romanizovala. Odvážni priekopníci, či už vo vojenských alebo civilných službách, sa usadzovali najprv pri vojenských táboroch, neskôr aj v mestách. Svedčí o tom aj nápis Q. Atilia Prima z konca 1. storočia po Kr., ale aj množstvo nápisov z nasledujúcich storočí. Pri vzájomnom porovnávaní života Rimanov a "barbarských" Germánov historik Tacitus dokonca nastavil svojim spoluobčanom morálne zrkadlo ich vlastného dávneho a prostého života, ktorý sa za viac ako sedemsto rokov existencie podstatne zmenil.

Nové susedstvo

Slovenský záujemca o uvedenú problematiku má možnosť dostať sa znovu do "susedstva" s Rímskou ríšou. Antické pamiatky, získané archeologickým výskumom na Slovensku, predstavujú vďačné exponáty využívané v najrôznejších modifikáciách. Už pred druhou svetovou vojnou sa využívali na mnohých výstavách a expozíciách a táto situácia trvá dodnes. Bohaté nálezy a objavenie aj rímskych sídlisk, ktoré tvorili súčasť rímskeho sféry (Stupava, Bratislava-Devín, ale predovšetkým Gerulata v Bratislave-Rusovciach, Iža), umožňujú pripravovať aj široko koncipované výstavy a expozície obsahovo zamerané na život v rímskej dobe na území Slovenska.

Dodnes najrozsiahlejšou takouto výstavou (aj v rámci bývalého Československa) bola výstava "Antické umenie v zbierkach a nálezoch v Československu" z roku 1952, ktorá bola inštalovaná najprv v Prahe a potom aj v Bratislave. Mal to byť akýsi prípravný krok na zriadenie široko koncipovaného Rímskeho múzea na Slovensku, ktoré však dodnes u nás neexistuje. Súčasná situácia v tomto smere je však trochu nepriaznivá. Bývalá expozícia Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade, ktorá bola najrozsiahlejšou a najkomplexnejšou, už niekoľko rokov neexistuje a pravdepodobne ani dlho nebude existovať. Expozícia Podunajského múzea v Komárne a Mestského múzea v Bratislave-Rusovciach sú skôr "regionálnymi" expozíciami (bez akéhokoľvek hanlivého zámeru), zameranými na konkrétnu archeologickú lokalitu. Ani expozícia SNM-Archeologického múzea v Bratislave Antika v zbierkach SNM neprináša kompletný obraz rímskej doby na Slovensku.

Pred slovenskými odborníkmi, ktorí sa zaoberajú problematikou susedstva územia dnešného Slovenska s Rímskou ríšou však leží ešte jedna veľká úloha - zhromaždenie všetkého materiálu, získaného archeologickými výskumami a spracovanie syntézy tohto dejinného obdobia. Je to dôležité o to viac, že doterajšie tri veľké práce, ktoré na túto tému vznikli, boli napísané a zachytávajú stav spred niekoľkých desaťročí. Čiastkové práce (spracúvajúce problematiku jednotlivých archeologických lokalít alebo jednotlivých druhov archeologického materiálu), alebo edícia písomných prameňov k tejto problematike sú predpokladmi pre úspešné vyriešenie tejto úlohy, ktorou by slovenský čitateľ dostal do rúk dôležité pramene o minulosti Slovenska.

Pevnosť v Banskej Štiavnici

Delá, pušky, pištole, meče, kuše a drsný, no miestami pôžitkársky život! Ak navštívite pevnosť v Banskej Štiavnici, pochopíte aj to, ako mohli naši predkovia odolávať dobyvačným Turkom a nikdy sa nevzdať.

Všetky dobové exponáty, kostýmy, zbrane, brnenia, cennosti a veci bežného života sú v Novom zámku zo 16. storočia. Pevnosť bola hlavnou obrannou baštou proti Turkom, neskôr fungovala ako zásobáreň pušného prachu a strážna veža. Na prvom podlaží vás privítajú sochy dvoch Turkov a zaujmú jednohlavňové pušky tzv. hákovnice, bubon, trúba, zápalné vence a palice. Tie sa namáčali do smoly alebo oleja, zapálili a vyhodili z hradieb na nepriateľa. Oku návštevníka neunikne najmä sedemhlavňové delo nazývané aj „organ“. Druhé podlažie rozšírili štyri rožné strieľne. Jedna patrí hasičstvu a požiarnictvu, ďalšie dve sú zariadené v orientálnom štýle a štvrtá je vojenská strážnica. Nechýbajú klasické turecké šable – jatagany, ako aj obrazy rodín, ktoré sa v bojoch vyznamenali. Tretie a štvrté poschodia odkrývajú turecké výhražné listiny. Turci ich rozposielali banským mestám, aby sa dobrovoľne vzdali. Je tu aj legendárny 160-centimetrový meč. Ak bol podaktorý z chlapcov menší ako meč, do boja ho nezobrali.

 ORIGINÁL GULE: Z diel nimi strieľali po Turkoch.

ORGAN: Volali tak unikátne sedemhlavňové delo.

 

Františkánsky kostol skrýva legendy

 Viac ako tristopäťdesiatročný františkánsky kostol dodnes fascinuje návštevníkov. Pod chrámom sa nachádzajú krypty s pozostatkami niekoľkých Pálffyovcov, františkánov i malackých mešťanov. Za jeho múrmi sa však skrýva aj legendami opradené Pálffyho srdce či povestné Sväté schody.

Hneď vo vstupnej kaplnke ležia dve rakvy, v ktorých odpočívajú telá Pavla Pálffyho a jeho manželky Geraldíny. Krypty vraj skrývajú aj telá 49 mŕtvych Pálffyovcov, ktorých truhly sú zamurované za stenou, a 140 františkánskych mníchov. Tých pri rekonštrukcii kaplnky pochovali do zeme. Veľký záujem je najmä o zabalzamované srdce Jána Pálffyho, ktoré je uložené v striebornej kazete v tvare srdca už niekoľko storočí. Malackí pamätníci mu pripisujú zázračnú silu. Vraj ich ochránilo počas druhej svetovej vojny, keď cez strechu kostola preletela do jednej z podzemných krýpt bomba. To, že nevybuchla, považovali mnohí za zázrak. Hneď vo vedľajšej krypte sa totiž ukrývali ženy s deťmi. Zvedavci však srdce už nenájdu na pôvodnom mieste, teda v jednej z krýpt. Kvôli bezpečnosti ho premiestnili do farského trezoru a dá sa vidieť len na požiadanie miestneho farára. Pôvodne bolo v kryptách uschované aj srdce Jánovho otca Pavla Pálffyho, ktorému sa tiež pripisovala zvláštna moc. Vždy pred vojnou začalo krvácať. Počas prvej svetovej vojny sa však záhadne stratilo.

Sväté schody.

Farár Michal Pokopec s Pálffyho srdcom  

Kovové rakvy s pozostatkami Pavla a jeho ženy Geraldíny, jednými z posledných Pálffyovcov 

Kópia Svätých schodov

K najnavštevovanejším miestam kostola patrí Kaplnka Svätých schodov. Nachádza sa v nej totiž jedna z dvoch svetových kópií pôvodného rímskeho schodiska, po ktorom údajne kráčal Kristus k Pilátovi. Schodov je 27 a sú v nich uložené pozostatky svätého Detéria, Valentína a Beatrix. Z úcty k svätým po nich veriaci vystupujú po kolenách, pričom každý nadchádzajúci schod pobozkajú. Naspäť už schádzajú vedľajším schodiskom normálne. Najviac pútnikov sa tu vystrieda vo veľkonočnom období, pretože výstupom po schodoch môžu získať odpustky.

Prešporok povýšili proti jeho vôli

Nitra i Žilina, a najmä Martin sa usilovali stať hlavným mestom Slovenska. Pred 90 rokmi však vstúpili do trojjazyčného Pressburgu, zvaného aj Pozsony, československé jednotky a zmarili všetky pokusy pričleniť Prešporok, "krásavicu na Dunaji", k Rakúsku alebo Maďarsku. O tri mesiace neskôr ho oficiálne premenovali na Bratislavu.Vavro Šrobár (vpravo) pred budovou bratislavského divadla.

Vavro Šrobár (vpravo) pred budovou bratislavského divadla.

Boj o mesto zviedlo vojsko nového štátu počas silvestrovskej noci. Narazilo na odpor maďarských jednotiek a v pouličných prestrelkách prišlo o život aj 15 civilistov. Ráno 1. januára 1919 bolo rozhodnuté. Nový rok pripadol na stredu a už v nedeľu si vládny splnomocnenec Vavro Šrobár poznamenal: "Do môjho bytu v hoteli sa len tak hrnuli návštevy a všetky ma uisťovali, s akou radosťou prijímajú československé vojsko. Hlavne Nemci prízvukovali, že im donášame slobodu, o akej ani nesnívali."

Bol to ťažko uveriteľný obrat v náladách. Ešte 30. decembra 1918, čiže len o týždeň skôr, žiadali tí istí predstavitelia Prešporku dohodové mocnosti, aby ho vyhlásili za otvorené - slobodné mesto a nepripájali ho k Československu. V snahe nakloniť si Spojené štáty premenovali mestskí radní Prešporok na Wilsonov podľa vtedajšieho prezidenta Spojených štátov amerických. Pôvodne prišli s týmto návrhom americkí Slováci.

Masaryk: Potrebujeme Dunaj

Ešte o čosi skôr, koncom novembra 1918, protestovali prešporskí radní proti samotnému "vyňatiu mesta Pozsony z tela Maďarskej republiky". Dôvodili tým, že od nepamäti patrilo k Uhorsku a že ho zveľadili predovšetkým uhorskí Nemci. "Preto Česi a Slováci nemajú na toto mesto právo!" argumentovali.

Na parížskych mierových rokovaniach však zavážilo stanovisko prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, ktorý v decembri 1918 síce priznal, že Prešporok je do značnej miery nemecké mesto, ale so slovenským zázemím. Zároveň zdôraznil: "My bezpodmienečne potrebujeme Dunaj." A poslal do Prešporka československé vojsko.

Slováci pripojenie Prešporka k novému štátu privítali. Dosť dlho sa však rozchádzali v názore, či má byť metropolou slovenskej krajiny. Protivníci tohto riešenia poukazovali na excentrické položenie mesta a na skladbu jeho obyvateľov. Podľa sčítania z roku 1910 sa sotva 11 percent Prešporčanov hlásilo k "slovanskej" materinskej reči. Ostatní boli buď Nemci, alebo Maďari.

Prečo neuspel Martin

Sám Šrobár, minister pre správu Slovenska, si predtým ako hlavné mesto predstavoval Nitru. Po prevrate 28. októbra si viac-menej z núdze zvolil za dočasné sídlo najprv Skalicu a potom Žilinu. Obišiel teda Martin, ktorý patril medzi horúcich kandidátov, ale Šrobárovi tamojšie prostredie nevoňalo. Keď mu však prvý slovenský župan Prešporka Samuel Zoch ponúkol presťahovať sa natrvalo k Dunaju, dlho neváhal. A rýchlo zabudol aj na Nitru.

Na všetky pripomienky a námietky odpovedal rovnako: "Prešporok je slovenský, podobne ako Brno je moravské a Praha česká." To rozhodlo aj o sídle dočasnej slovenskej vlády, ktorá sa do Prešporku sťahovala začiatkom februára 1919.

Podľa historikov prevážili pritom najmä praktické dôvody. Mesto nemalo svojimi rozmermi páru na celom Slovensku. Počet obyvateľov sa už približoval k 100-tisícom, kým druhé Košice mali sotva 45-tisíc a tretie Komárno niečo vyše 22-tisíc. Na porovnanie: V Žiline vtedy žilo okolo 10-tisíc a v Martine necelých 5-tisíc ľudí. Menej ako v Modre!

Prirodzená metropola

Koncom marca 1919 Prešporok oficiálne premenovali na Bratislavu. Hoci sa veľkosťou nemohla ani zďaleka rovnať blízkej Viedni alebo Budapešti, mala s nimi už vtedy spoločné niektoré skúsenosti metropoly. Veď do roku 1830 tu korunovali uhorských kráľov a Uhorský snem tu zasadal až do roku 1848. Svedčili o tom viaceré reprezentačné budovy a paláce.

Mesto okrem toho ležalo na križovatke dôležitých dopravných ciest. A už pred 90 rokmi patrilo medzi priemyselné centrá strednej Európy.

Ďalší vývoj ukázal, že šrobárovci volili správne. Po vzniku ČSR sa rýchlo menilo aj národnostné zloženie Bratislavy. "My sme ju vtedy dobývali, poslovenčovali," hrdo spomínal ešte aj po desaťročiach básnik Ján Smrek. Slovenský živel však jasne prevládol v Bratislave až po druhej svetovej vojne.

Viaceré právomoci skutočného hlavného mesta chýbali slovenskej metropole ešte dlho. Bratislava ich získala až pred 16 rokmi.

 

Bratislava - stratená v čase pohľadníc 

Kamarát mi raz dal niekoľko obrázkov starého Prešporku – kópií kolorovaných pohľadníc z prelomu 19. a 20. storočia. Vraj to bol kedysi plagát, ale on ich vystrihol, pretože z nich chcel urobiť koláž do školy. Tu sú, aj s krátkym popisom:


Promenada.jpg

Kedysi Petöfiho, teraz Hviezdoslavovo námestie. Obľúbené miesto včerajšieho Prešporku aj dnešnej Bratislavy – Promenáda v roku 1901. Električková trať linky A jazdila z hlavnej stanice až na koniec nebohej Vydrice, časť jej zástavby (Rybného námestia) je možné vidieť v pozadí. Vpravo dole sa pravdepodobne nachádza jedna z prvých dvoch verejných telefónnych hovorní osadených v roku 1891.


Prezidensky_palac.jpg
Dominanta Hodžovho námestia – Grassalkovichov palác postavený v rokoch 1756-1760. Záber pochádza z prelomu storočí.


Sad_Janka_Krala.jpg
Najstarší verejný park v strednej Európe - Sad Janka Kráľa koncom 19. storočia. Vznikol v rokoch 1775-1776 na mieste lužného lesa.


Nabrezie.jpg
Prístav v hornej časti Fajnorovho nábrežia niekedy na prelome storočí. Budovu SNM na mieste nízkych skladov postavia až v roku 1928.


Michalska_ulica.jpg
Michalská ulica začiatkom 20. storočia. Príliš veľa sa toho nezmenilo, akurát obchodíky nahradili kaviarničky.


Viedenska_elektricka.jpg
Viedenskou električkou z Prešporku do Viedne a späť – romantika. Z Bratislavy premávala od roku 1914 len do roku 1934. A to šesťkrát denne. Mimochodom, bol to vláčik (rozchod koľají bol 1435 mm a nie 1000mm).
Pekný článok na túto tému vyšiel nedávno v Pravde. Objavila sa dokonca aj informácia, že by sa električka mohla do ulíc Bratislavy a Viedne vrátiť. Ak by opäť, aspoň z času na čas, premávala aj pôvodná súprava, ktorú dnes nájdete v múzeu električiek v Mariazelli, išlo by iste o obrovskú atrakciu nie len pre milovníkov histórie a turistov, ale aj pre širokú verejnosť.

Suche_myto.jpg
Suché mýto okolo roku 1919. Z budov na pohľadnici, okrem Grassalkovichovho palácu, už dnes nestojí žiadna.


Au_Caffe.jpg
Pôvodná budova petržalskej Au Café z roku 1826. V 60. rokoch ju nezmyselne asanovali, v roku 2003 našťastie obnovili.


Stara_trznica.jpg
Stará tržnica na kedysi Trhovom, dnes Námestí SNP. Pred ňou sa nachádzal kvetinový trh. Záber okolo roku 1910.


Poziar_Podhradia.jpg

    

Poziar_Podhradie_2.jpg
Požiar na Podhradí
– po komunistickom besnení rozsahom azda druhá najväčšia katastrofa v dejinách Bratislavy. 17. mája 1913 sa oheň rozšíril z kuchynského sporáku. Zničil takmer 70 domov, na pomoc museli prísť aj hasiči až z Viedne. Na fotografiách – hore Židovská, dole roh Židovskej a Zámockej – je možné pozorovať ľudí zachraňujúcich svoj majetok a žandárov strážiacich, aby neprišlo k rabovaniu.


Primacialne_namestie.jpg
Báťanovo, dnes Primaciálne námestie. Na ľavej strane klasicistický Primaciálny palác (1778-1781). Uprostred baroková socha sv. Jána Nepomuckého z 18. storočia, odstránená v roku 1910. Za ňou, na štítovom múre radnice sa v 18. storočí nachádzala iluzívna baroková freska. Omietli ju pri výstavbe Primaciálneho paláca. Vpravo budova Jezuitského kláštora s krásnym portálom zo začiatku 18. storočia – zbúraná v roku 1947.


Podhradie.jpg
Zástavba a malý prístav na nábreží prevažne slovenskej Vydrice. Domy boli asanované v 60. rokoch minulého storočia, dnes sa týmito miestami tiahne Nový most... Dunaj ešte nie je regulovaný, po nábreží ešte nejazdí električka – fotka teda pochádza spred roku 1895.


Frantiskanske_namestie.jpg
Záber Františkánskeho námestia spred roku 1892. Jeden z najkrajších kútov starého Prešporku – dnes jeho dojem kazí iba budova Tatra banky postavená na mieste domčeka, na fotografii nachádzajúceho sa za Mariánskym stĺpom z roku 1675.


Spitalska_ulica.jpg
Pohľad na začiatok Špitálskej ulice okolo roku 1903. Domy na obrázku pochádzajú z druhej polovice 19. storočia – dnes už z nich nestojí skoro nič, na pravej strane sú dnes namiesto nich budovy Prioru a hotelu Kyjev, ktoré sa tiež, bohužiaľ, plánujú zbúrať...


Stefanikova_ulica.jpg
Zástavba z druhej polovice 19. storočia na Štefánikovej ulici v prvom desaťročí 20. storočia. Dom úplne vľavo, Svetlíkov dom, bol postavený v roku 1870. Prešporský remeselník Svetlík mal šťastie vo viedenskej lotérii...


Secesny_gyc.jpg
Na záver Secesný gýč z roku 1908. Jediné čo mala táto pohľadnica s Prešporkom spoločné bola socha Márie Terézie, tereziánska sýpka (na mieste dnešnej Reduty) a Dessewffyho palác (na ľavo od sochy) – na dnešnom Štúrovom námestí. Je zaujímavé pozorovať, ako si vtedajší Prešpuráci predstavovali budúcnosť svojho mesta...

(Ale na Košice nemá)

 

                           Bratislava je "hlavné mesto-dedina"

Nešťastie Bratislavy tkvie v jej blízkosti s metropolami, akými sú Praha, Viedeň alebo Budapešť. Je to s ňou ako s asteroidmi, ktoré nemôžu mať svoju vlastnú elipsu, pretože sú vždy v gravitačnom poli väčších telies, napísal v rozsiahlom článku o slovenskom hlavnom meste francúzsky denník Le Figaro.

Autor v ňom píše, že pobyt v Bratislave zanecháva v človeku zvláštny pocit, že nie je nikde. Bratislava je, podľa neho, hlavné mesto, ktoré neurobilo veľa pre to, aby sa ním stalo a zdá sa, ako by sa za to ospravedlňovalo. Je to hlavné mesto – dedina, "ktoré ani nemalo čas si zvyknúť na svoje meno," píše sa v článku s pripomienkou bývalého názvu Prešpork.

"Bolo by však hlúposťou redukovať Bratislavu na nehmatateľné hlavné mesto nepravdepodobného štátu. Dobré zdravie slovenskej ekonomiky dodáva tvári Bratislavy farbu prosperity. A okrem toho komunisti nikdy nedokázali zmazať krásu mesta," uvádza ďalej autor. Nepáči sa mu síce most, ktorý oddeľuje katedrálu od hradu, ale inak je mesto, podľa neho, "skvele rytmizované epochami baroka, gotiky a secesie", vyzerá to tak, že tu vládne "večný pohyb" a je to "ideálne miesto na prechádzku".

Autor ďalej načrtáva portrét života v starých bratislavských uliciach, pričom si okrem iného všíma aj to, že je v nich málo starších ľudí, ktorých domovom je, podľa neho, "sovietske" sídlisko Petržalka. Na záver si kladie otázku, či skutočná Bratislava nie je len v tejto štvrti. Autor článku označuje tento priestor za "malé centrum, ktoré si snaží zvyknúť na oblek hlavného mesta krajiny novej Európy, ktorý je mu trochu veľký".

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.