Choď na obsah Choď na menu
 


História vojny

29. 10. 2012

Pekelná zbraň

Najstráženejším tajomstvom Byzancie bola výrobaničivej zbrane známej pod menom grécky oheň

V druhej polovici 7. storočia arabské útoky na územia Byzantskej ríše naberali na intenzite. Vyznávači Mohamedovho náboženstva sa odvážili plieniť nielen Malú Áziu, ale aj priľahlé ostrovy v Stredozemnom mori. Postupne im do rúk padli bývalé byzantské dŕžavy Cyprus, Rodos, Kos i Chios. Cisár tušil, že je len otázkou času, kedy si Arabi trúfnu zaútočiť aj na samotný Konštantínopol.
Z podmanených území plynuli arabským vládcom veľké finančné dávky, vďaka ktorým mohli neustále zdokonaľovať svoju už takú obávanú armádu. Markantný bol najmä rozmach arabského námorníctva. Za päťdesiat rokov sa mohamedánom podarilo vybudovať flotilu, ktorá budila vo východnej časti Stredozemného mora obrovský rešpekt.
Blokáda Konštantínopolu: V roku 674 sa arabský kalif Muavija rozhodol, že je na čase zmerať si sily s nenávideným susedom - Byzanciou. Zhromaždil obrovskú armádu, ktorej dominantou bola práve flotila. Desiatky arabských plavidiel sa cez Helespont dostali do Marmarského mora a namierili si to rovno na Konštantínopol. Začali jeho blokádu, ktorú Byzantínci najprv nevedeli prelomiť. Pod majestátnymi hradbami Konštantínovho mesta sa počas obliehania odohralo niekoľko krvavých námorných bitiek, no žiadnej zo strán sa nepodarilo dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo.
Misky váh na stranu Byzantíncov naklonila až tajná zbraň, ktorá sa práve v tomto období dostala do arzenálu cisárskej armády. Išlo o zvláštnu horľavú substanciu, ktorú vynašiel Grék Kallinikos a tajomstvo jej prípravy prezradil cisárovi Konštantínovi IV. Od tých čias sa horľavá zmes označovala ako grécky oheň. Jej zloženie, pomer jednotlivých komponentov a spôsob výroby ovládalo len niekoľko vybraných jedincov. Ani dnes ho nevieme celkom presne, jednotlivé pramene sa totiž pri opisovaní gréckeho ohňa značne líšia. Základnými zložkami však určite boli síra, liadok a ropa.
Stredoveký plameňomet: Grécky oheň bol v podstate niečo ako stredoveký plameňomet. Bola to skutočne desivá zbraň: zasiahnutej obeti najčastejšie nebolo pomoci, lebo oheň sa nedal zahasiť vodou, iba pieskom. Grécky oheň sa najčastejšie využíval ako ničivá zbraň byzantského námorníctva. Zmes vložili do drevených trubíc obložených mosadzou a z nich ju pod veľkým tlakom vrhali na nepriateľské plavidlá. Trubice často ústili v tlame leva umiestneného na prove lode. Malo to psychologický efekt: nepriateľ mal pocit, akoby naňho chrlil oheň rozzúrený lev.
Ďalším spôsobom použitia gréckeho ohňa bola zbraň podobná dnešným granátom. Zmesou sa plnili menšie alebo väčšie nádoby, zapálili sa a odhodili do nepriateľských radov. Často sa aj vystreľovali pomocou katapultov za hradby obliehaného mesta, kde dokázali narobiť naozajstnú spúšť. Grécky oheň spôsoboval ukrutnú smrť, zasiahnutá obeť totiž za niekoľko minút zaživa zhorela. Byzantské vojenské námorníctvo sa vďaka tomuto vynálezu stalo na niekoľko storočí nesmierne obávanou silou Stredomoria.

Skaza arabského loďstva:

To zistili aj Arabi, ktorí začali v roku 674 spomínanú blokádu Konštantínopolu. S niečím podobným sa totiž doteraz pri svojich výbojoch nestretli a grécky oheň sa pre nich stal doslova nočnou morou. Len čo uvideli blížiace sa byzantské plavidlá s rozďavenou tlamou leva, z ktorej šľahali plamene, ich bojová morálka klesla na bod mrazu. Grécky oheň ničil arabské koráby a kakofónia výkrikov upálených nešťastníkov sa niesla Marmarským morom.
Arabi nevedeli nájsť na tento „pekelný oheň“ žiadnu protizbraň. Muavija bol donútený prestať v roku 678 s obliehaním a uzavrieť mier s Byzanciou na tridsať rokov. Konštantínopol, ríša i kresťanstvo boli zachránené. V roku 717 sa Arabi opäť rozhodli zaútočiť na baštu východného kresťanstva. Od ich skazy pod hradbami hlavného mesta uplynulo už takmer štyridsať rokov a vo vojsku generála Maslamu sa nachádzalo len málo veteránov, ktorí na vlastné oči videli smrtiace účinky gréckeho ohňa.
Armáda, ktorá vyplienila Malú Áziu a pochodovala ku Konštantínopolu, bola skutočne obrovská. Maslama mal k dispozícii 80 000 mužov a flotilu admirála Sulejmana so silou 1 800 lodí. Boli to čísla, s ktorými sa byzantská armáda vôbec nemohla porovnávať. Cisár Lev III. bol však rozhodnutý brániť mesto za každú cenu a spoliehal sa na ničivé účinky „pekelnej“ zbrane.

Zhoreli zaživa:

Už v prvej námornej bitke v konštantínopolskom zálive Zlatý roh spálila byzantská flotila niekoľko desiatok hliadkujúcich arabských plavidiel a predznamenala tak výsledok celej blokády. Táto úvodná potýčka mala opäť nesmierny význam zo psychologického hľadiska. Stovky arabských námorníkov a vojakov na vlastné oči videli svojich druhov, ako zaživa zhoreli a aby na to ani na chvíľu nezabudli, pripomínali im to spálené vraky lodí lemujúce Marmarské more.
Maslama sa, samozrejme, nemienil vzdať a naplánoval mohutný útok na hradby po súši i z mora. Dopadol však navlas rovnako, len s tým rozdielom, že arabské straty boli tentoraz oveľa väčšie. Akoby nestačila skaza armády spôsobená gréckym ohňom, napadlo Arabov aj bulharské vojsko a uštedrilo im ďalšiu porážku. Lev III. neponechal nič na náhodu a okrem Bulharov sa snažil získať za spojencov aj vzdialených Frankov. To už bolo na Maslamu priveľa a rozhodol sa spod konštantínopolských hradieb odtiahnuť, kým mal ešte aspoň ako-tak bojaschopnú armádu.
Môžeme sa len domnievať, či by sa Byzancia udržala a nepodľahla arabskému útoku aj bez gréckeho ohňa. Každopádne, Arabi sa preto nesmierne báli útokov byzantských plavidiel vybavených chrličmi „pekelného ohňa“ a snažili sa vymyslieť spôsob, ako sa mu aspoň čiastočne brániť. Niekedy napríklad pokrývali boky vlastných lodí mokrými látkami a kožami.

Spoznali ho aj križiaci:

Grécky oheň používali Byzantínci ešte aj v období križiackych výprav a z armádneho arzenálu začal definitívne miznúť až s nástupom pušného prachu. Správy o používaní gréckeho ohňa nám zanechali kresťanskí i arabskí kronikári. Jeden z nich takto opisuje jeho ničivé účinky pri obliehaní Akkonu križiakmi: „Kresťanské vojsko postavilo obrovský štvorposchodový stroj, ktorý vďaka svojej výške ovládal hradby Akkonu. Posádka mesta bola na konci so silami, všetci sa už chceli vzdať, ale Boh dovolil, aby tento stroj zhorel...
V meste bol totiž akýsi muž pochádzajúci z Damasku, ktorý mal záľubu v tom, že robil pokusy s naftou a študoval látky, ktoré dokážu urobiť oheň neuhasiteľným. Keď dokončil svoje pokusy, zašiel k emirovi Karakušovi a povedal mu: ,Prikážte strojníkovi, aby urobil to, čo mu poviem. Keď vystrelí proti tej veži to, čo mu dám, zhorí.‘
Emir sa najprv zdráhal, no keď aj ostatní poukazovali na to, že nemôže nič stratiť, napokon privolil. Aby kresťanov oklamal, hodil muž z Damasku na jednu z veží najprv nádobu s naftou a inými nezapálenými látkami, ktoré nemali žiadny účinok. Kresťania sa ihneď vyšplhali dôverčivo na vežu a zasypali moslimov posmeškami. Muž z Damasku medzitým počkal, kým sa látka, ktorá bola v nádobe, dobre rozšírila. O chvíľu dal vystreliť ďalšiu nádobu naplnenú zápalnou zmesou, celú v plameňoch. V okamihu sa oheň všade rozšíril a pohltil celú vežu. Kresťania nemali vôbec čas ustúpiť a všetci zhoreli. Boh chcel, aby kresťania horeli najprv v ohni tohto sveta, kým budú horieť na onom svete...“

Emanuel Moravec: symbol zrady

V predvojnovom Československu bol Emanuel Moravec vplyvnou a váženou osobou, počas nacistickej okupácie si však vyslúžil nálepku najhorlivejšieho kolaboranta a stal sa najnenávidenejším Čechom. Dodnes meno tohto muža, ktorý sa narodil práve pred 115 rokmi, mnohí vyslovujú s opovrhnutím.

 

Emanuel MoravecKeď sa v lete 1939 z českého rozhlasu ozval hlas Emanuela Moravca, mnohí boli v rozpakoch. Nechceli veriť, že k nim skutočne hovorí človek, ktorý pred rokom vyzýval na odvahu, rozhodnosť a burcoval do boja proti Hitlerovi. Po marcovej okupácii Čiech a Moravy totiž ľudia s podobnou minulosťou končili v rukách gestapa a za mrežami.

Bola to však pravda, z rozhlasových vĺn sa prihováral skutočne ten istý Emanuel Moravec, ktorý kedysi bojoval v československých légiách, ten istý Emanuel Moravec, ktorý obdivoval T. G. Masaryka a v roku 1937 stál čestnú stráž pri jeho rakve, ten istý Emanuel Moravec, ktorý na jeseň 1938 ako dôstojník generálneho štábu československej armády osobne presviedčal prezidenta Beneša, aby sme neprijali Mníchovský diktát, ale postavili sa nacistickému Nemecku so zbraňou v ruke. Teraz verejne hlásal opak a ľudí vyzýval k podpore nacistickej tretej ríše a aktívnej práci v jej prospech. Už po prvom príhovore nikto nepochyboval, akú cestu si Moravec zvolil. Nenávisť k nemu sa od tejto chvíle už iba stupňovala.

„Pritom keby ho počas mobilizácie v roku 1938 zastrelil niektorý zo sudetských ordnérov alebo keby zomrel hoci na infarkt či pri autonehode ešte pred 15. marcom 1939, zostal by v českých dejinách zapísaný ako výrazná postava, ktorá sa zaslúžila o slobodu a nezávislosť Československa,“ napísal o ňom historik Jiří Pernes. 


Vlastenec a legionár
Emanuel Moravec pochádzal z dobre zabezpečenej rodiny pražského obchodníka. Už v mladosti si osvojil vlastenecké myšlienky a svoje zmýšľanie demonštroval aj tým, že vystúpil z rímskokatolíckej cirkvi. Bol presvedčený, že tá je jedným z nepriateľov českého národa, pretože pomáha Habsburgovcom. Po maturite na pražskej Vyššej priemyselnej škole začal pracovať ako technický úradník, keď však na konci júla 1914 vypukla svetová vojna, hneď v prvý deň ho odviedli.

Dostal sa na východný front a zakrátko skončil v ruskom zajatí, kde sa od začiatku zaujímal o možnosť bojovať proti Rakúsko-Uhorsku. Najprv sa mu to podarilo v radoch Českej družiny, jednotky pôsobiacej v rámci ruskej armády, neskôr ako príslušníkovi srbskej dobrovoľníckej divízie, až napokon v marci 1917 zakotvil v československých légiách. V nich sa pri vstupnej registrácii uchýlil k jednému podvodu. Nahlásil, že mal hodnosť poručíka srbskej armády a velil guľometnej čate, čo síce bola pravda, do životopisu však uviedol aj to, že vyštudoval polytechniku a má inžiniersky titul. Vďaka tomu ho zaradili do dôstojníckeho zboru. V hodnostnom rebríčku pomaly stúpal a po troch rokoch, počas ktorých prešiel s légiami celú Sibír, sa Emanuel Moravec vrátil domov ako kapitán. 

moravec
Mníchovský diktát v praxi. Sudetskí Nemci strhávajú v októbri 1938 československý hraničný stĺp. Kritické dni spôsobili radikálny obrat v Moravcových názoroch.
 
Istota uniformy
V tom čase už bol ženatý. S Helenou Georgijevnou Bekovou sa zoznámil i zosobášil ešte v Rusku a dva týždne po príchode do Československa sa im narodil syn Igor. Nevedel, ako svoju mladú ženu a dieťa uživí, preto sa rozhodol pre istotu uniformy. Prijal ponuku ministerstva obrany, ktorú dostal ako dôstojník légií a vstúpil do československej armády. Nadriadení s ním boli spokojní, v jeho hodnoteniach sa pravidelne objavovali prívlastky ako mimoriadne aktívny, príkladne spoľahlivý, vytrvalý a podobné.

Za najvyššie ocenenie však Moravec považoval ich rozhodnutie poslať ho študovať na Vysokú školu vojnovú do Prahy. Jeho kariéra sa vyvíjala sľubne. Renomé si však získaval aj inak. Už počas pôsobenia v légiách sa začal venovať písaniu a zistil, že jeho články o vojenskej problematike majú úspech. Začal teda publikovať, najprv v armádnych časopisoch a neskôr aj v prestížnych magazínoch a novinách. Písanie však nebolo iba jeho koníčkom. Moravec, hoci zarábal slušne, sa ustavične cítil armádou finančne nedocenený, často sa na svoju situáciu sťažoval, a tak honorármi za články vykrýval schodky v rodinnom rozpočte. Tí, čo ho poznali bližšie, však tvrdili, že je to preto, lebo Moravcovci žijú nad pomery. Peniaze boli vôbec jeho veľkým problémom. Hĺbková kontrola v ním riadenom spravodajskom oddelení Zemského vojenského veliteľstva v roku 1926 napríklad odhalila, že major Moravec sa kvôli vlastnému obohateniu dopúšťal finančných machinácií. Potrestali ho však skôr symbolicky, a už dva roky po afére bol znovu povýšený.

moravec
Sľub vernosti ríši zložil v roku 1942 do rúk REINHARDA HEYDRICHA. Ríšsky protektor, označovaný aj za kata českého národa, bol podľa MORAVCA „muž vynikajúcich vlastností“.
 

V priazni TGM
Ako autor sa Emanuel Moravec čoraz viac osmeľoval a z článkov postupne prešiel aj na písanie rozsiahlejších statí, neraz provokatívnych, ktoré najmä v armádnych kruhoch rozpútavali búrlivé diskusie. Po jednej z prác, v ktorej riešil, aké má Československo možnosti obrany v prípade, že by bolo napadnuté z Nemecka, Rakúska i Maďarska, dokonca minister národnej obrany vyhlásil, že si neželá, aby aktívni dôstojníci publikovali. Bol totiž presvedčený, že s obsahom článku sa zoznámil aj nemecký hlavný štáb a určite ho využije pri svojich útočných plánoch. Moravec zákaz obišiel tým, že začal písať pod pseudonymom Stanislav Yester.

Napriek podobným ťažkostiam však jeho odborná povesť narastala. Mladý, schopný a mimoriadne aktívny dôstojník sa dostal aj do zorného uhla prezidenta Masaryka, povrávalo sa dokonca, že ten nad ním drží ochrannú ruku. Je pravda, že Emanuel Moravec mu bol veľmi oddaný a ako výraz obdivu dokonca zhromaždil na vydanie súbor prejavov, ktoré prezident pri rôznych príležitostiach predniesol vojakom. Priamo na podnet TGM v tridsiatych rokoch napísal aj svoje kľúčové diela Vojaci a doba a Obrana štátu. Opísal tu modelovú situáciu, ktorá by nastala po Hitlerovom vpáde do Československa. Podľa neho by budúca vojna mohla znamenať skazu iba jedného štátu. Nemecka. 

moravec
Kuratórium na výchovu mládeže, obdoba Hitlerjugendu, vzniklo z MORAVCOVEJ iniciatívy a medzi jeho členmi sa aj rád ukazoval.

Osudové Michalovce
Aj vďaka týmto dielam bol Moravec, v tom čase už profesor vojnových dejín na vysokej škole a plukovník generálneho štábu armády, považovaný nielen za jedného z najlepších československých vojenských teoretikov, ale aj za interpreta brannej politiky štátu. Tridsiate roky však preňho neboli iba v znamení úspechov. Prvé problémy sa objavili v súkromí, Moravcovo manželstvo bolo v rozvrate. Príčinou bola jeho ešte neplnoletá milenka Pavla Szondyová, s ktorou sa zoznámil v Michalovciach a kvôli ktorej čelil aj disciplinárnemu konaniu. Manželskú krízu ukončil rozvod a tri mesiace po ňom sa Moravec s mladou východniarkou oženil. Dá sa povedať, že v poslednej chvíli, pretože päť týždňov po svadbe sa im narodil syn. Ani tento vzťah však dlho nevydržal, po šiestich rokoch sa takisto skončil rozvodom. Príčinou bola opäť Michalovčanka, šestnásťročná Jolana Emmerová, slúžka Moravcovej druhej manželky, ktorú si napokon tiež zobral.

Škrípať mu to začalo aj v kariére. Tvrdou ranou bolo preňho zastavenie v hodnostnom postupe, keďže ho nevybrali do generálskeho kurzu a na dôvažok stratil aj šancu na miesto riaditeľa Pamätníka Oslobodenia, po ktorom veľmi túžil. Do veľkej miery si však za problémy mohol sám. Čoraz väčšmi totiž politizoval a mnohým nebolo po chuti ani jeho sebavedomé vystupovanie a vyvyšovanie sa nad ostatných. 

 
Vyhláste vojnu!
Prišiel rok 1938 a podobné problémy boli zrazu druhoradé. V smrteľnom ohrození sa totiž ocitlo Československo a on bol nielen povinný, ale aj odhodlaný ho za každú cenu brániť. Ako Stanislav Yester v článkoch burcoval ľudí do obrany republiky a ako plukovník Emanuel Moravec prišiel v septembri k svojej jednotke v Znojme, aby na najzraniteľnejšom mieste krajiny čelil nemeckému útoku. Nerozhodnosť vedenia štátu ho však privádzala do zúrivosti. Napokon nevydržal a 28. septembra odišiel na vlastnú päsť do Prahy priamo za prezidentom Benešom. „Bez ohlásenia, tak ako som bol, zablatený a spotený, som k nemu vrazil.

Práve tam mal generála Syrového, predsedu vlády. Skríkol som: Vyhláste vojnu! O čom sa tu ešte radíte? Vyhláste vojnu, inak sme stratení!“ spomínal neskôr. Československá vláda však Mníchovský diktát prijala a bez boja odstúpila Hitlerovi naše pohraničné územia. O niekoľko dní došlo ešte k jednému stretnutiu Moravca s Benešom. Tentoraz prišiel za prezidentom ako zástupca Výboru na obranu republiky, ktorý odmietal kapituláciu. Ich rozhovor trval dve hodiny a skončil sa hádkou. „Našiel som ho vyľakaného, bezradného a neistého, ako chlapca, ktorý dostal bitku. Hanbil som sa, že sme tomuto uzlíčku biedy verili,“ komentoval Moravec stretnutie. Potom sa definitívne rozišli nielen jeho cesty s Benešom, ale aj s prvou republikou. 

moravec
Protektorátny minister školstva so svojimi synmi, najstarším IGOROM, JIŘÍM a najmladším PAVLOM EMANUELOM.

Druhý dych
Akým prerodom Moravec prešiel, naznačil jeho komentár, ktorý vyšiel už 5. októbra 1938 v Lidových novinách. Šmahom ruky v ňom zavrhol dve desaťročia demokratického Československa vrátane Beneša a dokonca aj svojho veľkého idolu T. G. Masaryka. Načrtol i víziu, a tá spočívala v spolupráci práve s nacistickým Nemeckom, proti ktorému bol ešte pred niekoľkými dňami odhodlaný v boji položiť život. Keď mu neskôr vojenské velenie oznámilo, že s ním už nepočíta a posiela ho do penzie, cítil sa ukrivdený a chcel emigrovať. Nestihol, v marci 1939 Hitler Československo definitívne rozbil a obsadil Čechy a Moravu, na území ktorých vyhlásil protektorát. Emanuel Moravec bol presvedčený, že skončil. Obával sa, že jeho protinemecké výzvy a aktivity z predmníchovského obdobia nezostanú zabudnuté.

O to väčšmi bol prekvapený, keď mu Nemci namiesto väzenia ponúkli spoluprácu a dokonca ho boli ochotní platiť. Spadol mu obrovský kameň zo srdca, šancu chytil za pačesy a už ju nepustil. Stal sa nadšeným propagátorom nacistickej ideológie. Vsugeroval si dokonca, že má po matke nemecký pôvod, a svojim dvom starším synom vybavil ríšske občianstvo. Keď odišli na východný front, Moravec bol hrdý, že idú v jeho stopách. 

moravec
Igor Moravec, počas vojny príslušník Waffen SS, v roku 1945 zmenil identitu. Napriek tomu ho odhalili, postavili pred súd a v roku 1947 popravili.

Spasiteľ národa
To boli však jeho takpovediac súkromné hriechy. Tých, pre ktoré ho národ čoraz väčšmi nenávidel, sa dopúšťal vo verejnom živote. Vychádzali z jeho presvedčenia, že iba on je povolaný na záchranu českého národa a on jediný na ňu pozná správny recept. V januári 1942 sa Emanuel Moravec stal členom protektorátnej vlády. Napriek zdanlivo nevýznamnej funkcii ministra školstva a ľudovej osvety šíril okolo seba strach. Báli sa ho nielen bežní ľudia, ale aj tí, čo rovnako ako on kolaborovali, ba dokonca aj štátny prezident Emil Hácha. Moravcova snaha navždy pripútať český národ k veľkonemeckej ríši sa nezastavovala pred ničím. Myšlienka tzv. pronemeckého aktivizmu, ktorý bol po celý čas jeho hlavným krédom, vyústila napríklad do založenia Kuratória na výchovu mládeže (obdoba nemeckého Hitlerjugendu), na čelo ktorého sa aj postavil, a mnohých ďalších kolaborantských organizácií. Začiatkom roku 1945 však už aj jemu bolo jasné, že nacistom zvoní umieračik, a bol si vedomý svojej viny.

„Dosvedčíte mi, že mojou zásluhou nikto nezomrel na popravisku?“ pýtal sa zlomený Moravec niekoľko dní pred oslobodením jedného z úradníkov. Potom dodal: „Nebudem sa hanbiť sadnúť si na lavicu obžalovaných, ale to vám hovorím, luzou sa zabiť nedám!“ V deň, keď v Prahe vypuklo povstanie, mal Emanuel Moravec na príkaz štátneho tajomníka K. H. Franka prehovoriť v rozhlase a upokojiť situáciu. Napriek abnormálnosti tohto nápadu sa rozhodol to urobiť. Nákladné auto, na korbe ktorého sa viezol, sa najprv dostalo do prestrelky a neskôr mu došiel benzín. Moravcovi bolo jasné, aký osud ho čaká, ak sa dostane do rúk povstalcov. Vybral teda z vrecka kabáta revolver, priložil si ho k pravému spánku a vystrelil.

 

Prezident Beneš bol sovietsky agent, tvrdí Moskva
 
Dôveryhodnosť týchto informácií je otázna. Za Stalina bezpečnostné zložky často falšovali dokumenty.

Bratislava - Bývalý československý prezident Eduard Beneš spolupracoval so sovietskou výzvednou službou už pred druhou svetovou vojnou, na svojej internetovej stránke to tvrdí dnešná výzvedná služba Ruska (SVR).

Informáciu zverejnila s tým, že vo februári 1948 bol Beneš ľahko vydierateľný, a preto nestál v ceste februárovému komunistickému prevratu, ktorý viedol Klement Gottwald.
Správu ruskej rozviedky zverejnil ako prvý z médií bratislavský denník Pravda.
Podľa ruských, respektíve sovietskych dokumentov sa Beneš už pred vojnou stretával v Prahe so sovietskym tajným agentom Pjotrom Zubovom. V januári 1948 sa vraj Zubov do Prahy vrátil s poverením Stalina a vyzval Beneša, aby nerobil komunistom problémy pri prevzatí moci. Inak zverejnia materiály, ktoré československého prezidenta zdiskreditujú.

"Zubov svoju úlohu splnil. Dostal za to Leninov rád," cituje Pravda ruského historika so zameraním na tajné služby Vladimira Karpova.

Už skôr sa objavili správy z ruských archívov, že Beneš bol v kontakte so sovietskou tajnou políciou NKVD. Údajne mal spolupracovať so Sovietmi na prevrate v Juhoslávii a pri odchode do exilu od nich prijať peniaze.

Je otázne, nakoľko dokumenty ruských archívov hovoria o skutočnosti, pretože najmä za Stalina sovietske bezpečnostné zložky často falšovali dôkazy a pracovali s výmyslami a zámernými dezinformáciami.

Beneš vo februári 1948 prijal demisiu nekomunistických ministrov a súhlasil so vznikom čisto komunistickej Gottwaldovej vlády. Dvadsiaty piaty február neskôr československí komunisti oslavovali ako "víťazný február."  Beneš odstúpil 7. júna 1948 z funkcie prezidenta a v septembri toho istého roku zomrel.

Likvidovať!

Po druhej svetovej vojne rozpútali Sovieti v Poľsku bezuzdný teror. Už druhý raz v krátkom období.

Po tom, ako si Hitler a Stalin roku 1939 rozdelili Poľsko, Sovieti povraždili približne 400-tisíc jeho obyvateľov. Za necelé dva roky. A približne 1,2 milióna odvliekli do gulagov po celom Sovietskom zväze. Nestihli dokončiť svoje dielo. Ako možno nazvať to dielo? Obdobím očisty? Pacifikácie? Stabilizácie? Normalizácie? Alebo rovno obdobím likvidácie? Mohli v ňom nerušene pokračovať po víťaznej vojne.

Valec sa rozbieha:

Len čo Červená armáda vkročila na poľské územie, sovietske bezpečnostné orgány sa, ako zvyčajne, s vervou pustili do plnenia svojich povinností. Na poľskom území s osobitnou vervou. Boľševickí pohlavári všeličo nemohli zabudnúť Poliakom. Najmä nie katastrofálnu porážku za občianskej vojny. Keď sa znova zmocnili území, ktoré Poliaci získali po víťazstve v sovietsko-poľskej vojne, nastala „depolonizácia“. Desaťtisíce ľudí uväznili, internovali, deportovali.
S rovnakou usilovnosťou pracovalo NKVD i na poľských východných územiach. Už v júli 1944 zriadili v dedine Krzesimow prvý koncentračný tábor. A v takom hlbokom utajení, že verejnosť a historici sa o ňom dozvedeli až roku 1996, keď tam pri rekonštrukcii cesty objavili množstvo kostier. Medzi nimi aj detských. Nielen dospelých, ale aj deti bolo treba likvidovať, lebo aj z nich môžu vyrásť nepriatelia? Podobne ako fašisti likvidovali Židov? Odhaduje sa, že obetí bolo niekoľko tisíc. Z tábora vyvážali väzňov aj do sovietskych gulagov.
Koncom júla 1944 sa front blížil k Varšave. Sovietske velenie plánovalo zaútočiť 8. augusta. No už 1. augusta vypuklo vo Varšave povstanie. Nevyvolali ho však velitelia Armie krajowej (Národnej armády), verní protikomunistickej exilovej vláde v Londýne? A exilová vláda i Národná armáda už dávno ležali Stalinovi v žalúdku. Nemohol dopustiť, aby na oslobodzovaní Varšavy i Poľska mali zásluhu sami Poliaci a potom si aj sami vládli. Zastavil ofenzívu na Visle. Dokonca ani nedovolil, aby americké lietadlá vzlietali zo sovietskych letísk s pomocou povstalcom. Poliaci odolávali dva mesiace. Nemci zrovnali Varšavu so zemou. Z druhej strany Visly sa sovietske vojská prizerali. Zahynulo asi 200-tisíc obyvateľov. Stalin svoje rozhodnutie odôvodňoval tým, že sovietska armáda nebola ešte pripravená.

Úhlavný nepriateľ:

Po vojne nastal v Poľsku obrovský presun obyvateľstva. Jeho východné územia si znova prisvojili Sovieti a organizovali tam čistky. Poliakov posielali najmä do gulagov. Ďalší smerovali na západ, na bývalé nemecké územia. Tam rozprášili asi 140-tisíc Ukrajincov z východných území. Nepriateľov, ktorých sa Sovieti museli zbaviť, bolo veľa. Odvliekli dokonca i 15-tisíc baníkov z Horného Sliezska a Pomoranska a poslali ich do táborov v Donbase a do Západosibírskej uhoľnej panvy. No najväčšími nepriateľmi boli príslušníci Národnej armády.
Poľskí ozbrojenci oslobodili veľa mestečiek a hrozilo nebezpečenstvo, že zbrane otočia i proti sovietskym jednotkám. Berija posielal bezpečnostným zložkám prípis za prípisom. Pomáhali Poliaci pri oslobodzovaní Vilniusu? To nič, odzbrojiť ich! A do táborov. To isté pokračovalo aj inde. V októbri 1944 Berija zriadil osobitnú divíziu na potieranie nezávislého odboja. Do augusta 1946 zatkli vyše 50-tisíc príslušníkov Národnej armády.
Koncom februára 1945 protestovala tajná poľská vláda proti jaltskej dohode a vyhlásila, že je ochotná rokovať rovno so Sovietmi. Veliteľ NKVD generál Sedov prejavil ochotu. Šestnásť predstaviteľov poľských demokratických orgánov prišlo 28. marca 1945 na rokovanie do Pruzskova neďaleko Varšavy. Bol medzi nimi veliteľ Armie krajowej Leopold Okulicki, podpredseda tajnej vlády, členovia Rady národnej jednoty (tajného parlamentu), ktorá vznikla v období nemeckej okupácie.
So sovietskymi komunistami však nikto nebude babrať. Na to poľská delegácia asi zabudla. Generál Serov - sľub-
-nesľub - zatkol delegáciu a hneď ju aj poslal do smutne známeho väzenia na Ľubjanke v Moskve. Vymerali im desať rokov väzenia. Na sovietske pomery nie veľa. No traja z odsúdených sa nikdy nevrátili do Poľska. Okulicki umrel vo väzení približne o rok a pol.

Celý národ v podozrení:

Komunistická strana bola v Poľsku bezvýznamnou, okrajovou politickou organizáciou. Aká bola nádej, že sa legálne, demokratickými voľbami dostane k moci? Nijaká. Veď napokon - azda okrem Československa - sa v nijakej inej krajine na svete nedostala k vláde legálne. A tak v Poľsku vypuklo to, čo aj v iných krajinách, kam vkročila čižma sovietskeho vojaka: brutálne násilie na získanie moci. Ibaže v Poľsku bolo ešte brutálnejšie.
Najprv bolo treba likvidovať politickú opozíciu. Likvidovali ju. Potom prišli na rad vykorisťovateľské triedy, šľachtici, veľkostatkári, fabrikanti, uhľobaróni, veľkoobchodníci, potom maloobchodníci, bývalí štátni úradníci, majetnejší roľníci, remeselníci. Náhubok dostávala katolícka cirkev. Biskup Štefan Wyszyński sa protivil, tak ho poslali do väzenia. Za ním vyše sto kňazov.
Pravdaže, našli sa i ochotní. Poľských komunistov vyškolili v dôstojníckej škole NKVD v Kujbyševe. Vytvorili základ vlastného bezpečnostného aparátu. Na pomoc im prišlo niekoľko stoviek sovietskych poradcov. Ak by sa azda neboli dobre vyškolili, tak oni ich potom doúčali, čo a ako treba. Na jeseň roku 1947 zlomili v Poľsku organizovaný odboj. V decembri 1948 sa dve ľavicové politické organizácie spojili a naštartovali kurz na totalitu. Teror sa ešte zväčšil.
Podľa odhadov historikov v období najväčších represálií zahynulo vo väzniciach a táboroch vyše pol milióna Poliakov. Z toho bolo asi 80-tisíc príslušníkov Národnej armády. Takmer šesť miliónov Poliakov, tretinu dospelých, bezpečnostné orgány sledovali a evidovali ako „zločinecké a podozrivé osoby“.

Pohon na pohlavárov:

Mohlo sa očakávať, že Stalin bude v zahraničí sledovať iné ciele ako vo vlastnej krajine? V Poľsku sa podozrivými stali intelektuáli, vysokí dôstojníci, rodiny, ktoré mali niekoho v zahraničí, bývalí príslušníci Národnej armády, zahraničného odboja. Mnohých pozatvárali, týrali ich fyzicky i psychicky, v zinscenovaných procesoch odsúdili na smrť alebo na dlhoročné väzenie. Mnohí zmizli bez stopy.
A ako inde, pohon napokon vypukol aj na najvyšších straníckych a vládnych funkcionárov. Likvidovali sa navzájom. Držali sa za krk. Ty vieš o mne to a to, ja zasa o tebe to a to. Zbierali o sebe kompromitujúce materiály, angažovali konfidentov, zaobstarávali si svedkov. A čakali polomŕtvi od strachu, na koho ukáže prstom ten nemilosrdný fúzatý potmehúd s fajkou v Moskve.
Fúzatý ukázal na Wladyslawa Gomulku. Na toho, ktorý patril medzi najvernejších. Gomulka bol starým komunistom. Neraz rokoval so Stalinom. Za svoje presvedčenie sa niekoľko ráz ocitol vo väzení. Po vojne vynaložil veľa práce pri nastoľovaní totalitného systému. Aj špinavej. Napríklad pri falšovaní výsledkov volieb a referend. A hoci zastával najvyššie funkcie - bol generálnym sekretárom Poľskej zjednotenej robotníckej strany a podpredsedom vlády -, letel bez milosti. Roku 1951 ho zatkli a odsúdili. Na výstrahu. Aby sa triasli aj tí v najvyšších funkciách.
Stalin potom ukázal prstom na ďalších. Vo väzení sa ocitol Zenon Kliszka, v strane druhý muž po Gomulkovi, generál Marian Spychalski, takisto vysokopostavený
muž v strane a vo vláde. Sovietsky maršal Rokossovskij, od roku 1949 minister obrany v Poľsku, robil čistky v radoch vysokých dôstojníkov a generálov.

Stalinizmus bez Stalina:

V marci 1953 sa sovietsky diktátor pobral na onen svet a zanechal strašné bremeno: systém založený na násilí a niekoľkostupňovej nenávisti. Spoločenský a hospodársky systém je kolos a uplynie veľa času, kým ho zmenia. No čas plynul a systém sa v Poľsku nemenil. Prevratné zmeny v Sovietskom zväze sa ho nedotkli. Presnejšie povedané, len naoko. Bolo menej procesov, tresty boli miernejšie, podmienky vo väzniciach trochu lepšie.
No poľskí vládcovia naďalej prejavovali vernosť Stalinovi. Štátna rada schválila Palácu kultúry, varšavskej dominante, pomenovanie J. V. Stalina, Katovice zmenili na Stalinogród a katovické vojvodstvo na stalinogródske. Aj v politike mu prejavovali vernosť. V septembri 1953 odsúdili biskupa Czesława Kaczmarka, zakrátko zatkli primasa Wyszyńského. V novembri 1953 museli cirkevní hodnostári prisahať vernosť Poľskej ľudovej republike. Na plné obrátky sa rozvíjalo združstevňovanie dediny. Ešte roku 1955 bolo v poľských väzniciach okolo 30-tisíc politických väzňov. Ešte roku 1956 sedel vo väzení bez rozsudku Marian Spychalski.
Otrasom pre Poľsko bol XX. zjazd sovietskych komunistov vo februári 1956, keď odhalili Stalinove zločiny. Zakrátko nato prišla smrť poľského prezidenta Boleslava Bieruta, oddaného prívrženca Stalinovej politiky, a vypukli robotnícke nepokoje v Poznani. Najkrutejšie obdobie komunistickej diktatúry sa pominulo. Jeho dôsledkom bolo množstvo vyhasnutých a zničených životov, rozvrátené hospodárstvo, krachujúce roľnícke družstvá. Okrem iného i 360-tisíc Poliakov, ktorí sa zachránili útekom a roztrúsili sa po mnohých krajinách sveta
.

Poprava

Podnietila začatie Slovenského národného povstania masová vražda nemeckých vojakov a civilistov zinscenovaná NKVD?

02.11.2007

Ráno ich vyviedli na dvor, spýtali sa, ako sa vyspali, a chvíľu nato brutálne postrieľali. Okrem vojakov boli medzi obeťami aj ženy a deti. Stalo sa to 28. augusta 1944 v martinských kasárňach na Podháji. Práve táto udalosť predznamenala vypuknutie Slovenského národného povstania. Niekoľko desaťročí sa udalosti v Martine z politických dôvodov skresľovali, priamych účastníkov zastrašovali, niektorých väznili a dodnes celá pravda nevyšla najavo. Isté je len to, že SNP sa nezačalo postrieľaním členov nemeckej misie, ako sa dlho verilo. Redakcia Plus 7 dní má k dispozícii výpovede viacerých historikov, ale aj očitých svedkov, ktorí tragickú udalosť zažili a len nedávno podrobne opísali.

Prvá slovenská masová vražda:

„Dvadsiateho šiesteho augusta 1944 navštívil otca pplk. Golian. Informoval ho o chystanom povstaní a prijal od neho sľub vernosti. Na porade s veliteľom partizánov Veličkom sa dohodli, že partizáni utlmia svoje aktivity, aby neprovokovali Nemcov sústredených na hraniciach,“ spomína dcéra veliteľa kasární Emila Perku. Večer 27. augusta sa veliteľ martinskej posádky zdržiaval vo svojej pracovni. Dozvedel sa, že partizáni zadržali medzinárodný rýchlik, v ktorom údajne cestuje nemecká misia generála von Otta.
„Poslal Kuchtu - styčného dôstojníka medzi armádou a partizánmi - na stanicu, aby v zmysle včerajšieho dohovoru s Veličkom a pplk. Golianom zariadil okamžitý odchod vlaku. Kuchta však Perku neuposlúchol a priviedol Nemcov do kasární. Perka išiel teda vyjednávať s vedúcim partizánov Veličkom, ktorý jeho argumenty o ženevských konvenciách - že v skupine sú deti a ženy - nebol ochotný prijať,“ prerozprávala otcove spomienky Perkova dcéra. Veličko bol podľa očitých svedkov v tú noc ako vždy opitý, komunikácia s ním bola o to komplikovanejšia a dookola nútil Perku zrealizovať jeho „pervuju zadaču“. Perko však údajne dosiahol aspoň to, že partizáni pošlú Nemcov do Kyjeva, kde sa im do rozhodnutia Moskvy nič nestane. „Kuchta, ktorý prišiel na motorke za nimi, dostal príkaz, aby Nemcov odzbrojil.“ Ráno, napriek nočnej dohode, už prebehlo všetko inak a nemeckú misiu zlikvidovali.

Chaos na stanici:

„V tom čase už veľa ľudí spolupracovalo s partizánmi, čo sa odrazilo aj pri tejto akcii. Keď vlak idúci z Bukurešti do Berlína stál na železničnej stanici vo Zvolene, už vtedy posielali Veličkovi na štáb do Sklabine správu, že vo vlaku je nemecká misia,“ spomína vedúca historického oddelenia Múzea SNP Daniela Baranová. „Na to Veličko zareagoval tým, že vyslal skupinu, ktorej velil Surkov, aby obsadila železničnú stanicu v Martine. Keď sa to Perko dozvedel, poslal na stanicu nadporučíka Cyrila Kuchtu, aby zabránil ozbrojenému stretu.“ Baranová spomína, ako jej Perko povedal, že sa to nemalo stať, ale že to bola akcia Sovietov. Tvrdil jej, že s tým nesúhlasil, ale sovietske velenie konalo podľa vlastných inštrukcií a nerešpektovali ich. Historici sa zhodujú v jednom, v skutočnosti nešlo o zajatie, ale Nemci dostali ponuku od zástupcu vojenskej posádky Kuchtu. Ten bol dokonca nositeľom nemeckého železného kríža, ktorý mal pripnutý aj vtedy na stanici. Vraj preto, aby u Nemcov zvýšil dôveryhodnosť. Ponuka znela, že kým sa opraví partizánmi údajne poškodená trať, môžu prespať v kasárňach a budú hosťami veliteľa Perka. Nemci Kuchtovu ponuku prijali a v sprievode slovenských vojakov, ktorí im zabezpečili ochranu, odišli do kasární.

Svedok Pavol Fraňo:

„Spali sme v kasárňach v tankovej brigáde dve noci ako záložní vojaci. Mali sme odísť do Strečnianskeho priesmyku, pretože od Žiliny sa smerom na Martin blížila nemecká armáda. Ráno okolo pol siedmej až siedmej som išiel spolu s rodákom Jánom Vrabcom z Turian po kávu a raňajky. Priblížil som sa ku kuchyni a zrazu som počul streľbu z automatických zbraní. Poobzerali sme sa a videli vo vzdialenosti asi tridsať až päťdesiat metrov ležať Nemcov pred budovou, v ktorej boli predtým ubytovaní. Bolo ich asi 22. Medzi nimi dve ženy a asi dve deti. Keď som k nim prišiel, niektorí ešte žili, a jeden z nich, myslím, že to bol doktor, si pýtal vodu. Čo ja viem, jedna žena a dve deti boli slabo zranené, lebo ich odviedli do ošetrovne. Ostatní kričali, zvíjali sa a postupne zomierali. Medzitým sa zhromaždilo veľa ľudí, bola tam trma-vrma, začali nás odtiaľ hnať preč, vymývali miesto od krvi vodou a mŕtvych naložili na nákladné auto a odviezli na mne neznáme miesto.“
Ďalší svedok Jozef Voška, ktorý medzičasom umrel, videl, ako dve deti ktorýsi z vojakov odniesol do zákopu a pochoval, aby „v meste nenastalo rozrušenie, že boli postrieľané nevinné deti“. O deťoch sa zmienil aj lekár Branislav Geryk, ktorý v tom čase praxoval v martinskej nemocnici. „Ráno 28. augusta ho vyslali do kasární, že sú tam ranení Nemci. Mal ich previezť do nemocnice. Medzi zranenými boli dve ženy a dvaja civili. Tie ženy potom záhadne zmizli a dostali sa do Nemecka, staršie, asi 14-ročné dievča bolo medzi mŕtvymi prevezené do Sklabine. V kaluži krvi vraj ešte uvidel detskú topánočku asi tak na 3-4-ročné dieťa.“

Kto strieľal prvý?:

„Ráno asi o pol siedmej vychádzali všetci členovia misie na kasárenský dvor na cvičisko, aby mohli spolu odísť na vlak. Kuchta išiel spoločne s nemeckým oficierom, ktorý sa ho držal. V pozadí bola aj nejaká žena s dvoma deťmi,“ spomína holič roty Šimon Dej. „Kuchta sa ešte opýtal, ako sa vyspali, a v tom zrazu zakričal, aby sa vzdali. Niektorí zodvihli ruky, jeden nemecký civil sa rozbehol smerom na nástupište. Zastrelili ho výstrelmi zo samopalu. Jeden z Nemcov vystrelil, ale nikoho nezasiahol. A vtedy ich vojaci, ktorí cvičili na dvore, postrieľali. Kuchta sa v tom momente hodil na zem, aby ho nezasiahli. Celá streľba trvala len veľmi krátko. Potom prišli autá zo Sklabine, mŕtvych Nemcov naložili a odviezli preč.“
Verzie toho, kto začal strieľať prvý, sa rozchádzajú a dodnes nie je jasné, či paľbu nezačali práve partizáni. Podľa historičky Baranovej z rozhovoru s Kuchtom vyplynulo, že prvý výstrel išiel od komína na streche a až potom siahol na zbraň nemecký vojak. Mnohí historici tvrdia, že Kuchta si často protirečil a verzie menil z roka na rok. Podľa historika Mlynarčíka Kuchta dobre vedel, že vo vlaku nie je žiaden generál a nejde o nijakú misiu. To len neskôr chcel zvýrazniť význam tejto akcie a zakryť jej teroristický charakter. Podľa Mlynarčíka postrieľanie Nemcov bolo tragédiou i z hľadiska vojenských regúl a medzinárodného práva. Vojaci nemeckej armády vlastne ešte neboli v bojovom nepriateľstve.
V knihe Z vojenského povstania v Turci opísal Cyril Kuchta udalosť dosť tendenčne: „O tretej hodine v noci som sa dohodol s rtk. Letkom a so štyridsiatimi odhodlanými automatčíkmi na tomto postupe. Ráno o šiestej SS-ákov zobudíme a povieme im, že ich dopravíme na raňajší rýchlik idúci do Budapešti. Keď budú spolu na dvore, vyzveme ich, aby odovzdali zbrane, paľbu začneme len pri pokuse o odpor. Konečne, podarilo sa mi ich dostať všetkých na dvor a zrazu som zakričal: Hände hoch! Niektorí však namiesto nariadeného dvíhania rúk vytiahli pištole a začali strieľať. A tu vybuchla neskrotná nenávisť všetkých chlapcov: zo štyridsiatich automatov vychádzala salva za salvou, kým celá SS-ácka vojenská misia nebola zneškodnená.“
Kuchta však podľa historičky Baranovej v ich rozhovore nevylúčil, že sa do kasární dostali partizáni. Otázku mu položila aj preto, že vedela, aká tam bola situácia. Sovietski utečenci, ale aj Veličko, používali uniformy slovenskej armády. Zaujímavé je v tomto prípade svedectvo tlmočníčky partizánskej brigády a tiež manželky veliteľa partizánov Tamary Veličkovej: „S tým nemala slovenská armáda nič spoločného. To bol takzvaný ‚udarnyj odriad‘, ktorému velil Surkov. To urobili partizáni. V žiadnom prípade si nikto nemôže myslieť, že slovenskí vojaci sa správali ako popravná čata. Kuchta, samozrejme, vedel, že to nestrieľali vojaci, že do nemeckých vojakov strieľali partizáni...“

Perko bol proti, Kuchta ho neuposlúchol:

Historici sa zhodujú, že celú akciu zadržania a zavraždenia skupiny Nemcov vykonali proti vôli podplukovníka Emila Perku, pretože rozhodnutie nebolo v intenciách vojenského velenia. „Perko bol proti tomu, aby skupinu Nemcov zlikvidovali. Ako vojak si bol vedomý, že na nich platia ženevské dohovory,“ tvrdí historik Ján Stanislav, ktorý osudný deň s Kuchtom osobne preberal. „Dostal sa aj do sporu s Veličkom. Situácia v Turci dospela až tak ďaleko, že nakoniec Veličko presadil svoje a poveril Kuchtu buď ich zlikvidovať, alebo priviesť na partizánsky štáb do Sklabine. Ináč povedané, Kuchta prijal rozkaz od Velička.“ Kuchta vraj neskôr priznal, že s odstupom času si uvedomil, že prijatím rozkazu od partizánskeho veliteľa Velička porušil subordináciu vo vzťahu ku Golianovi, náčelníkovi veliteľstva pozemného vojska. „Perko ako veliteľ posádky musel aspoň naoko dodržiavať vernosť vtedajšiemu režimu, ale súčasne zachovával aj konšpiratívne vzťahy s golianovským vojenským ústredím.“
Kuchtovým priamym nadriadeným bol Perko, ale súčasne ho kontroloval aj Veličko. Ten na neho nasadil príslušníka NKVD a veliteľa partizánskej jednotky Surkova, ktorý prezlečený za železničiara chladnokrvne sledoval priebeh komunikácie medzi Nemcami a železničiarmi vo vlaku. Neskôr Surkovov partizánsky oddiel sledoval nemeckú misiu počas presunu do kasární. „Kuchta nevedel, ako by bolo Veličkovo velenie zareagovalo na prípadné nesplnenie rozkazu. Rozmýšľal, že keď odvedie nemeckú skupinu do kasární, že predsa sa mu podarí počas nočných rozhovorov s Veličkom presvedčiť sovietsku stranu, aby upustila od likvidácie misie,“ spomína Ján Stanislav. „Kuchtovi v noci z 27. na 28. augusta došlo, že nie on je pánom situácie, ale sa stal nástrojom v rukách sovietskeho velenia. Prijatím tejto úlohy bola odštartovaná celá tragédia nemeckej vojensko-civilnej skupiny,“ myslí si historik.

Podľa vyšetrovateľa išlo o vraždu:

Pred dvoma rokmi vyšetrovateľ PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície v Žiline Dušan Novysedlák na podnet istého pána začal trestné stíhanie vo veci trestného činu vraždy spáchanej pred 63 rokmi. Neskôr ho zastavil. Vyšetrovanie toho, kto zomrel, totiž musí byť zastavené. Do úvahy prichádzalo vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť voči Petrovi Alexejevičovi Veličkovi. No ten zomrel ešte v roku 1984.
Historička Baranová tvrdí, že aj po rokoch, ktoré uplynuli od osudného rána v martinských kasárňach, sa viacerí očití svedkovia báli vypovedať. Skutočnú verziu si už mnohí zobrali so sebou do hrobu. Nájde sa napokon niekto, kto udalosť opíše bez emócií a strachu?   

Hlinka nazval Hitlera pred nemeckými politikmi kultúrnou beštiou

23.01.2008

BRATISLAVA - Katolícky kňaz a národný politik Andrej Hlinka nikdy neinklinoval k fašizmu, Adolfa Hitlera dokonca na stretnutí s politikmi nemeckých menšinových strán, ktoré sa na neho orientovali, nazval "kultúrnou beštiou". Pre TASR to uviedol vedúci katedry histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského, profesor Róbert Letz.

 

Hlinka bol podľa Letza ľudový rétor a impulzívny človek, ktorý bol schopný kontroverzných výrokov. Zároveň však bol v prvom rade kňaz a konzervatívny politik, ktorý bol pre národnú vec ochotný veľa riskovať. Podrobnosti z Hlinkovho života opísal v exkluzívnom rozhovore pre TASR:

Andrej Hlinka sa narodil v chudobnej rodine pltníka, mal ôsmich súrodencov, ale dotiahol to až na predsedu správnej rady banky a predsedu vládnej strany... Nedá sa to považovať vlastne za "príbeh úspechu" v americkom slova zmysle? Existuje nejaký bod v jeho živote, ktorý rozhodol o takejto životnej dráhe?

- Neviem, či možno život Andreja Hlinku v tomto zmysle slova označiť za až taký úspešný, pretože každý z týchto úspechov nebol len jeho a pre neho, ale bol aj kolektívnym dielom. Vždy sa opieral o ľudí, ktorí mu pomáhali a podporovali ho. Vyrastal v dosť chudobných pomeroch, nikdy neobľuboval komfort, bohatstvo a prepych, typickou črtou jeho povahy bola asketickosť. Myslím si, že pre jeho život bolo rozhodujúce povolanie ku kňazstvu. To pocítil počas štúdia na gymnáziu v Ružomberku a potom rozvíjal na seminári v Spišskej kapitule.

Čo sa týka sociálneho cítenia Hlinku, bolo medializovaných viacero kontroverzných momentov. Na jednej strane od začiatku svojho pôsobenia koncom 19. storočia zakladal rôzne spolky na pomoc farníkom, či už úverové, kultúrne, alebo striezlivosti a mal pozitívny vzťah k charite. Na druhej strane známe sú jeho výroky typu "nažerte sa kameňov", ktoré na adresu chudobných zazneli na niektorých mítingoch. Nakoľko bolo jeho sociálne cítenie úprimné a nakoľko to bola stranícka agenda?

- Samozrejme, agenda každej strany obsahuje aj sociálne veci a každá sa k týmto otázkam vyjadrovala. Jeho Slovenská ľudová strana sa zastávala práve pauperizovaných ľudí, opierala sa najmä o slovenských roľníkov a živnostníkov. Vďaka tejto strane sa Slovensko začalo politicky hýbať. Dovtedy bolo pasívne a práve vďaka zapojeniu širších ľudových vrstiev sa politika stala vecou každého človeka, aj keď spočiatku ešte nemal na jej vedenie priamy dosah. Prestávala to byť politika slovenskej elity, ktorá sedela v Martine v Slovenskej národnej strane, ale bola to ľudová politika, čo sa v tej dobe dalo považovať za moderný prvok. Pokiaľ ide o sociálne cítenie, niektoré výroky môžu byť kontroverzné, ale treba ich vždy hodnotiť podľa toho, v akom konkrétnom kontexte boli povedané. Pred akým auditóriom, čo vlastne tí ľudia žiadali, či to nebola otázka kontroverzie s komunistickou stranou, alebo inou stranou, ktorá stála proti Hlinkovi. Samozrejme, že mohol povedať aj kontroverzný výrok, veď to bol človek z mäsa a kostí a tobôž Hlinka ako ľudový tribún, známy svojou impulzívnosťou, reagoval niekedy veľmi bezprostredne a často dokázal aj raniť.

Gymnázium končil v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia, v časoch najtvrdšej maďarizácie. Preto sa stal národovcom?

- Maďarizácia naňho určite veľmi vplývala. Pochádzal zo slovenskej rodiny, ale vyšší stupeň národného povedomia získal práve na gymnáziu. Pod tlakom maďarizácie si uvedomil, že je Slovák a toho sa potom už pridržiaval neochvejne celý život, bez ohľadu na to, či to bolo pohodlné, alebo nie. Aj neskôr v seminári, kde študentom - bohoslovcom zakázali sa rozprávať po slovensky aj v súkromných rozhovoroch, sa verejne zastal slovenčiny. Dobrovoľne si osvojil aj ruštinu, čo v tej dobe nebolo úplne typické...

...zvlášť u budúceho katolíckeho kňaza, keďže Rusko je pravoslávna krajina...

- Mohli to byť určité reminiscencie na Rusko, vieme, že Andrej Radlinský ako katolícky kňaz a zakladateľ Spolku sv. Vojtecha bol človek, ktorý v tom čase videl určité východisko orientácii na Rusko. Rusko bolo vtedy veľmi konzervatívne, bola to najsilnejšia slovanská ríša, kde bolo náboženstvo oporou štátu.

Preskočme prvé roky Hlinku ako kaplána a poďme k ďalšiemu kontroverznému momentu. Začal sa angažovať v Uhorskej ľudovej strane, čo sa mu dodnes občas vyčíta. Aký bol vlastne Hlinkov vzťah k Uhorsku?

- Uhorská ľudová strana vznikla v januári 1895 ako strana, ktorá nebola len pre Maďarov. Vo svojom programe mala bod číslo 13, ktorý hovoril o presadení práv národností v Uhorsku. To umožňovalo angažovať sa v strane aj národovcom, či už Chorvátom, Slovákom alebo Rumunom. U týchto národností to vzbudilo veľký ohlas, ale Uhorská ľudová strana sa postupne od pôvodného programu odkláňala. Chcela využiť národnosti ako prostriedok v politickom zápase s liberálmi, aby získala pôdu pod nohami. Keď Hlinka videl, že to pokrivkáva tak v národnostných, ale aj v demokratických - Hlinka presadzoval všeobecné a rovné volebné právo - a v sociálnych otázkach, rozhodol sa s ďalšími národovcami, najmä s poslancom Ferkom Skyčákom a so známym kňazom Ferdišom Jurigom založiť vlastnú, Slovenskú ľudovú stranu. Stalo sa to v decembri 1905, a to napriek tomu, že biskupi vtedy podporovali Uhorskú ľudovú stranu, takže tam sa dostali do konfliktu. V Uhorskej ľudovej strane a neskôr v Slovenskej ľudovej strane vystupovali nielen katolíci, ale aj evanjelici, keďže táto strana vystupovala ako nadkonfesijná kresťanská strana na obranu kresťanských hodnôt proti prieniku agresívneho liberalizmu v hospodárskom i sociálnom živote, ako boli napríklad liberálne zákony, ktoré uzákonili povinný občiansky sobáš a štátne matriky. Pokiaľ ide o vzťah k Uhorsku, ten u Hlinku nijako nevybočoval z toho, čo vtedy chceli aj ostatní slovenskí národovci. Pred vojnou sa absolútne nehovorilo o rozbití Rakúsko-uhorskej monarchie, to bola až otázka konca prvej svetovej vojny. Pred prvou svetovou vojnou sa nádej vkladala do následníka trónu Františka Ferdinanda, ktorý chcel federalizovať Rakúsko-Uhorsko a dať zodpovedajúce práva aj slovenskému národu.

Bola v tej dobe myšlienka samostatnosti Slovenska vôbec predstaviteľná?

- Pokiaľ ide o konkrétny koncept vytvorenia samostatného Slovenského štátu, ten existoval v podstate už krátko pred prvou svetovou vojnou, v USA sa ním zaoberal ružomberský rodák, novinár Adalbert Tholt-Veľkoštiavnický. Samostatný slovenský štát má byť podľa neho najvyšším slovenským národným ideálom. Vtedy to znelo neskutočne, bola to skôr utópia, ktorej málokto veril. Slovensko na to nebolo ani hospodársky, ani kultúrne, ani sociálne pripravené, aby mohlo byť samostatnou krajinou. Na to bol potrebný čas a dozrievanie. Tí, ktorí potom neskôr po vzniku prvej Československej republiky hlásali potrebu vyhlásenia samostatnosti Slovenska, väčšinou spolupracovali s Maďarskom, alebo s Poľskom. Tieto štáty využívali myšlienku slovenskej štátnosti na to, aby oslabili pozíciu Československa v strednej Európe. Hlinka, hoci bol emotívny, bol veľmi pragmatický a racionálny politik. Preto hovoril o tom, že Slováci potrebujú samosprávu, teda autonómiu, ale v rámci Československej republiky.

Andrej Hlinka bol viackrát uväznený, po prvý raz ešte za Rakúska-Uhorska. Z akých dôvodov?

- Po prvý raz bol Andrej Hlinka uväznený v roku 1906 pre agitáciu za Vavra Šrobára. V máji 1906 boli voľby, kedy sa podaril prielom práve vďaka Slovenskej ľudovej strane, za ktorú sa angažovali aj katolíci, aj evanjelici. S jej programom prerazili Slováci do Uhorského snemu. To bolo nevídané, že zrazu v snemových laviciach zasadlo sedem národne uvedomelých slovenských poslancov. Pokiaľ ide o Ružomberok, v ktorom Hlinka pôsobil ako katolícky farár, tam kandidoval Vavro Šrobár. Šrobár podvodom a terorom nakoniec nebol zvolený do Uhorského snemu. Hlinku ako človeka, ktorý mu kortešoval a dláždil cestu k poslaneckému mandátu, samozrejme okamžite napadli. Za toto politické angažovanie sa, ktoré bolo označené za nenávisť voči Maďarom - hoci Hlinka určite nenávisť voči Maďarom necítil - bol v roku 1906 nespravodlivo v politickom procese odsúdený. K jeho odsúdeniu prispel aj fakt, že otvorene poukazoval na korupciu a šafárenie s mestskými peniazmi v Mestskom zastupiteľstve v Ružomberku. Klika, ktorú odhalil, sa ho aj takto pokúsila zbaviť.

Aký bol vzťah Hlinku k Slovenskej národnej strane (SNS)? Istý čas sa v nej angažoval, neskôr ju, údajne pre spory s evanjelikmi, opustil...

- Vzťah Slovenskej národnej strany a rodiaceho sa ľudáckeho hnutia je veľmi zaujímavý. Ako som povedal, SNS bola dosť pasívna. Až keď sa začala angažovať Uhorská ľudová strana a v rámci nej aj Slováci, došlo aj k určitému oživeniu v národnej strane. Aby si Uhorská ľudová strana úplne nezískala slovenských katolíkov, tak evanjelici, ktorí mali absolútnu prevahu vo vedení SNS, uvoľnili niekoľko miest vo výkonnom výbore tejto strany pre katolíkov. Spory, ktoré vznikli neskôr, boli vyvolané angažovaním mladšej skupiny slovenských liberálov, ktorá začala otvorene vystupovať proticirkevne, ako aj kauzou údajného úplatku, ktorý mali prevziať Slovenské ľudové noviny vo voľbách v roku 1910. Spory nadobudli konfesionálny ráz. Viedli k odchodu katolíkov z vedenia SNS a k organizačnému osamostatneniu Slovenskej ľudovej strany od SNS v roku 1913.

V roku 1907 sa v Hlinkovom rodisku stala tragická udalosť, pri ktorej žandári zastrelili pätnásť ľudí... Čo jej predchádzalo?

- Išlo o chybný krok spišského biskupa Alexandra Párvyho. Párvy suspendoval Hlinku po odsúdení svetským súdom, hoci nemal dôvod na takýto radikálny krok. Zbavil ho farského úradu i kňazských funkcií. Nemohol krstiť, sobášiť, pochovávať, slúžiť omše. A urobil to bez toho, aby začal riadny kánonický proces v rámci diecézy. Hlinka nepoznal dôvody, prečo je suspendovaný. A práve v tomto období sa staval kostolík v Černovej, ku ktorému Hlinka veľmi prispel, bol vlastne dušou tohto diela. Celú stavbu kostola si financovali sami Černovčania. Oni chceli, aby bol Hlinka prítomný pri posviacke. Biskup nesúhlasil, lebo by tým priznal svoju prehru. Hlinka bol stále suspendovaný, odišiel v polovici októbra na prednáškové turné na Moravu.

...nechcel prilievať olej do ohňa...

- Presne tak, nechcel prilievať olej do ohňa. Vytvoril priestor, že keď bude vzdialený, bude môcť posviacka prebehnúť aj bez neho. Ustúpil. Černovčania však nechceli posviacku bez Hlinku, čo aj oznámili biskupovi. Termín vysviacky bol určený na nedeľu 27. októbra. Situácia v Černovej bola taká napätá, že pripomínala súdok s pušným prachom. Zasahovať tam so žandármi bolo nepredvídavé a viedlo to napokon k tragédii. Je úplne jedno, či boli žandári pôvodom Slováci alebo nie, to nič nemení na veci. Bolo vinou miestnych župných orgánov, ale aj niektorých kňazov, že sa násilím pokúsili urobiť túto posviacku.

Na druhej strane, černovská tragédia celosvetovo zviditeľnila existenciu slovenského národa. Na internete sa v tejto súvislosti dokonca dá prečítať, že nám vtedy Nóri ponúkli na osídlenie ostrov...

- (smiech)... Toto konkrétne som nečítal. Ale faktom je, že taká osobnosť, akou bol nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Björnson, sa vo viacerých článkoch v nemeckej tlači Slovákov zastal. Podobne sa ich zastal aj škótsky novinár Seton Watson, ale aj Tomáš Garigue Masaryk, Karol Kramář, rakúsky sociálny demokrat Karl Renner a viaceré ďalšie osobnosti. Zaujímavé, že bez ohľadu na to, ako boli orientovaní - či to boli predstavitelia konzervatívnej šľachty, alebo predstavitelia sociálnych demokratov. Išlo naozaj o ľudskosť, ktorá bola v Černovej udupaná.

Ešte začiatkom prvej svetovej vojny bol Hlinka plne lojálny k Rakúsko-Uhorsku, dokonca vyzýval, aby nebolo oslabované národnostnými roztržkami. Po vojne potom bojoval za vznik Československa...

- Musíme si uvedomiť, aké boli možnosti slovenskej politiky v období prvej svetovej vojny. Neexistovali noviny, ktoré by nepísali lojálne voči Rakúsko-uhorskej monarchii, na začiatku vojny to nebolo ani možné. Prejavy lojality boli aj v Národných novinách, v Slovenských ľudových novinách, aj v českých novinách. Ale východiskové pozície Českých krajín a Slovenska boli diametrálne rozdielne. V Česku bola inteligencia, bol organizačne a hmotne pripravený odboj, takže sa mali o čo oprieť. Na Slovensku nebolo centrum, ktoré by spájalo takéto aktivity, nebol dostatok inteligencie, ani hmotné zázemie. Takže počiatky boli o to ťažšie a ťažšie sa to aj rozbiehalo. Slovenská národná strana, ktorá stále ešte združovala rôzne prúdy, alebo sa aspoň do tejto polohy štylizovala, bola veľmi nehybná a vyčkávala, čo sa bude diať. A 24. mája 1918 to bol práve Andrej Hlinka, ktorý prvý jednoznačne povedal, že je tu doba činov a musíme sa rozhodnúť, ako ďalej, že tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo a musíme sa rozísť, sme za orientáciu česko-slovenskú.

Nie je to od katolíckeho kňaza zvláštny príklad? Katolícke manželstvá sa predsa nerozvádzajú...

- Nešlo o reálny rozvod, ale o symbol, alebo obraz, nemôžeme to brať doslovne, akoby išlo o vzťah muža a ženy. Slováci mali na tento rozvod veľa dôvodov.

Po vzniku Československa Hlinka ilegálne vycestoval na mierovú konferenciu do Francúzska, aby tam spolu s kolegom Jehličkom protestoval proti čechoslovakizmu. Eduard Chmelár to v článku kritizuje, keďže tým Hlinka podľa neho zneistil nový československý štát. Jehlička bol navyše podľa neho maďarský agent a samotný Hlinka pri rokovaniach zvažoval aj možnosť štátneho zväzku s Maďarskom, v ktorom by Slovensko malo autonómiu...

- Hlinkov postoj treba hodnotiť z hľadiska toho, čo sa dialo prvý rok v Československej republike. Myslím si, že Hlinka zažil veľké sklamanie, pretože to bol on, čo do značnej miery prispel k popularizácii Slovenska v českom prostredí a k vzniku Československej republiky. A teraz nastali útoky na cirkev, Slovákov nebrali ako národ... Pod vplyvom Jehličku si myslel, že bude dobré, keď pôjde do Paríža na mierovú konferenciu a problém Slovenska otvorí. To, že by Hlinka reálne myslel na autonómiu Slovenska v Maďarsku je nereálne a nie je to podložené serióznymi prameňmi.

Bol Jehlička skutočne maďarským agentom?

- Nemožno ho takto jednoznačne tvrdiť. Vieme, že v roku 1906 vlastne slovenské očakávania zradil. Bol zvolený do Uhorského snemu za okres Pezinok a vymenil mandát za katedru na budapeštianskej teologickej fakulte. Po roku 1918 sa kajúcne vrátil na Slovensko a verejne priznal, že urobil chybu a teraz začne odznova. Bol to veľmi ambiciózny človek, ktorý možno dúfal, že sa prostredníctvom Slovenskej ľudovej strany dostane k vysokej funkcii, najmä v cirkevnej hierarchii. Ako maďarského agenta by som ho označil možno od roku 1919, ako sa rozhodol podniknúť cestu do Paríža a potom ďalej. To už rozhodne bol financovaný aj za maďarské peniaze. Ale aj tak ho nemožno úplne odsudzovať. Bol to Slovák, ktorý si myslel, že Slovákom bude lepšie v maďarsko-slovenskej federácii. Potom sa zas na istý čas sklamal v maďarskej politike a odišiel do Poľska, kde podporoval koncept poľsko-slovenskej federácie, respektíve samostatného slovenského štátu pod poľskou kuratelou. Nato sa zase vrátil do Maďarska... Bol to človek, ktorý sa rozhodoval veľmi náhlivo, menil úsudky a orientáciu na rozdiel od Hlinku bol nestály.

Poškodil Hlinka v Paríži Československo?

- Je fakt, že cesta do Paríža nebola legálna. Hlinka predtým poslal list ministerskému predsedovi Tusarovi, kde napísal, že takým diktátorským spôsobom, ako sa riadi Slovensko, sa dá riadiť nejaká africká krajina ako Kongo, alebo Aljaška, ale nie slobodné Slovensko. Hlinka si myslel, že cesta do Paríža Slovensku pomôže, a určite nechcel zle pre Československo. Je fakt, že nebol úplne zorientovaný v zahraničnej politike a bol ovplyvniteľný inými ľuďmi, ale jeho úmysel – upozorniť na krivdy – nebol zlý a v konečnom dôsledku Československo nepoškodil. Na nejaké vyššie fóra sa v Paríži Hlinka ani nedostal, len rozdali niektorým delegáciám na mierovej konferencii letáky a vzápätí boli z Paríža vykázaní. Hlinka sa potom vrátil na Slovensko, aj keď si bol vedomý dôsledkov a nastávajúceho väznenia, bol ochotný pre Slovákov znášať príkorie aj v Československej republike. Jehlička sa nevrátil.

Dostávame sa do obdobia, za ktoré je Hlinka kritizovaný najviac, teda do doby pred druhou svetovou vojnou. Sú známe jeho isté sympatie k talianskemu diktátorovi Mussolinimu či portugalskému Salazarovi. Dodnes sa špekuluje, či je autorom výroku, ktorý mu pripisujú komunistické noviny a podľa ktorého sa označil za slovenského Hitlera...

- Tu je kardinálnou otázka postoja jednotlivých pápežov a Svätej stolice k otázkam politiky a vízie optimálneho štátu. Keď si preštudujeme dobové pápežské encykliky, či už je to Rerum Novarum Leva XIII. z roku 1891, alebo Quadragesimo anno Pia XI. z roku 1931, vidíme, že nepodporovali liberálnu demokraciu. Skôr ju považovali za škodlivú pre spoločnosť a usilovali sa nájsť nejakú inú cestu. Čiže ani nie kolektivizmus komunistického razenia, ani nie fašistickú diktatúru v podobe Mussoliniho, ale ani nie liberálnu demokraciu. Navrhovali stavovský štát. V encyklike Quadragesimo anno sú kritizované tak modely fašizmu, ako aj komunizmu a liberálnej demokracie. Tieto princípy a odporúčania sa Hlinka a jeho strana snažili veľmi dôsledne dodržiavať. Tu je istý rozpor - v Česku bola podobná Lidová strana, ktorá bola v koaličných vládach ČSR, ale postavenie českého katolicizmu bolo úplne iné ako na Slovensku. Katolicizmus v Česku bol už vtedy popoluškou a trpel komplexom, že musí presvedčiť o svojej lojálnosti k štátu a národu. Aj preto sa Lidová strana týchto encyklík nepridržiavala tak striktne, ako Hlinkova slovenská ľudová strana.

Výrok „Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku,“ sa pripisuje Hlinkovi bez toho, aby sa povedalo, že ide o novinový článok v komunistických novinách Slovenské zvesti, ktorý sa inde nevyskytuje. Je teda reálna pochybnosť o jeho pravdivosti. Ak pripustíme, že Hlinka takýto výrok povedal, myslel to obrazne. To, že pomery boli rozhárané a že Slovensko ešte aj v roku 1936 trápila bieda a nezamestnanosť, je známe. Podobný výrok o potrebe Mussoliniho a Hitlera vyslovil obrazne aj známy britský premiér W. Churchill. Je pritom veľmi čudné, že vôbec sa nehovorí o Hlinkovej kritike Hitlera. Vo februári 1938 na stretnutí s predstaviteľmi nemeckých menšinových strán, orientovaných na Hitlera sa Hlinka vyslovil, že Hitler je „kultúrna beštia“ a otvorene kritizoval aj prenasledovanie kresťanov v Nemecku. Zmenu pomerov v Nemecku – nástup nového režimu Adolfa Hitlera v roku 1933 privítal v článku v Národných novinách predseda SNS Martin Rázus. Tento článok vyvolal veľkú polemiku v slovenskej a českej tlači.

Hlinkov postoj teda podľa vás nevyplýval z ambície byť vodcom národa, ale bol striktne ovplyvnený tým, že bol kňaz...

- Áno, to bolo podstatné. A vieme, že kňazi mali v tejto dobe a spoločnosti veľkú autoritu. Na dedinách, ale aj v mestách im ľudia dôverovali. Navyše, Hlinka mal mnohé charizmatické vlastnosti, bol to vodcovský typ a bojovník. Keď sa slávila Veľká noc na fare v Ružomberku, priniesli koláč – veľkonočného baránka. Hlinka ho odsunul so slovami: Ja nie som baránok, ja som lev. Bol výborný rečník, ktorý dokázal strhnúť poslucháčov. Spisovateľ Milo Urban ho nazval fanatikom slovenskej pravdy. A za tú bol ochotný sa celý obetovať až do zodratia.

Je pravda, že neváhal riskovať aj väzenie a viackrát skutočne väznený bol. Ale pravda je aj to, že ľudová strana začala naberať silné fašizujúce tendencie tak krátko po jeho smrti a je nemysliteľné, aby sa aspoň latentne v tejto strane nevyskytovali už za Hlinkovho života...

- Radikálne krídlo v ľudovej strane, ktoré reprezentoval Vojtech Tuka a jeho mladší kolega Alexander Mach existovalo v podstate už od začiatku dvadsiatych rokov. Založili organizáciu Rodobrana a silne inšpirovali sa fašistickým hnutím v Taliansku. Táto skupina však nebola ľudovej strane rozhodujúca. Istý čas ťažila z Tukovej pozície ako šéfredaktora denníka Slovák a z toho, že Hlinka bol viac viazaný na Ružomberok než na centrum diania Bratislavu. Grémium, ktoré rozhodovalo v strane, bolo veľmi konzervatívne, ale tiež odmietalo taliansky fašistický model, ktorý bol vtedy v Európe veľmi populárny. Vtedy sa zjednodušene stavali proti sebe dve alternatívy - buď fašizmus, alebo komunizmus. Práve profesor Tuka sa prikláňal k tomu, že treba viac kopírovať medzinárodnými prúdmi, zatiaľ čo vedúci činitelia ľudáckeho hnutia ostali verní konzervatívnym zásadám a boli toho názoru, že si vystačíme s vlastnou tradíciou, a to vrátane tej autoritatívnej. Slovensko bolo v tom čase patriarchálne, tradične kresťanské, agrárne a prevažne vidiecke. Hlinka sa tesne pred svojou smrťou podľa jeho spolupracovníka, Ružomberčana Karola Mederlyho vyjadril: „Tlmočte moju vďaku i Hodžovi. Mal som ho veľmi rád. Pekne sme spolu pracovali, i keď naše cesty boli rozličné, ale náš cieľ bol jeden - blaho slovenského národa. Slováci, držte sa pohromade, buďte svorní a ak by ste sa mali utopiť, tak sa utopte v čistej vode, a nie v bahne a v kaluži.“

Aký bol Hlinkov názor na Jozefa Tisa, ktorý

sa stal jeho nástupcom?
- Tiso sa v Slovenskej ľudovej strane angažoval od jej zrodu v roku 1918. Bol stopercentne verný Hlinkovi, v strane vykonával niektoré funkcie, bol poslanec v Prahe a neskôr aj podpredseda strany. Bol v direktóriu, keď išiel Hlinka do Ameriky, takže už vtedy sa prejavila dôvera Hlinku k Tisovej osobe. Hlinka si vážil jeho vzdelanie, spoľahlivosť a dôslednosť. Dôveroval mu aj preto, že bol tak ako on kňaz. Známy je spor medzi Sidorom a Tisom o nástupníctvo po Hlinkovi. Hlinka nikdy nezanechal nejaký politický testament, kde by jednoznačne povedal, koho považuje za svojho nástupcu a nechal túto otázku otvorenú. Nakoniec Sidor ustúpil, presadil sa Tiso.

 

 

Diplomacia povojnového Československa v prospech deportovaných

Vojna je krutá vec

Miloš Krno

Veľa sa píše o Slovákoch odvlečených v rokoch 1944 až 1945 do bývalého Sovietskeho zväzu, o gulagoch a vojnových zajatcoch. Pretože som v povojnových rokoch pracoval na veľvyslanectve ČSR v Moskve ako prvý tajomník, dostávam písomné otázky o tomto probléme. Prišli mi aj ďakovné listy od ľudí, ktorí sa na náš zákrok urýchlene vrátili domov.

Vidím, že je dosť nejasností okolo sovietskych politických súdov i zajateckých táborov. Preto by som chcel vniesť viac svetla do tých čias. Mali by sme najprv rozlíšiť niekoľko vĺn ciest a transportov našich občanov za mreže alebo ostnaté drôty, ďaleko od vlasti.

Tragické osudy antifašistov

Prvú vlnu treba pripísať Stalinovej povestnej podozrievavosti. V rokoch 1938-1940, keď sa chýlilo k vojne a Hitlerovo Nemecko, ako aj Horthyho Maďarsko siahali na Sudety, južné Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu, viacerí antifašisti hľadali útočište v Moskve. Mnohí politickí utečenci sa vtedy ocitli na zoznamoch podozrivých zo špionáže v prospech Nemeckej ríše a horthyovského Maďarska.

Spomínam si na krížovú cestu slovenského učiteľa, neskoršieho dôstojníka Česko-slovenskej armády Štefana Maču, ktorý pred útočnou vojnou Nemecka proti Sovietskemu zväzu, ako presvedčený slavianofil a antifašista, ušiel na Ukrajinu. Súdili ho ako maďarského špióna a dostal desať rokov nútených prác za nelegálne prekročenie hraníc. Stačilo, keď sa prokurátor dozvedel, že Klement Gottwald v moskovskom exile o ňom nič nevie, a tak poznal iba jediné vysvetlenie: Mačo je špión. Ak podpíše priznanie, bude sa mať lepšie on, aj prokurátor.

Spomínam si na ukrajinského spisovateľa z Prešova, Fedora Ivančova. Obišiel podobne. To, že študoval na užhorodskom ruskom gymnáziu a ovládal ruštinu, bola priťažujúca okolnosť. Horthyovci ho vraj starostlivo pripravili za špióna.

Údel slovenských a maďarských vojakov

Druhá vlna chlapov, čo zapĺňali pracovné tábory, boli vojnoví zajatci, a to príslušníci Tisovej Rýchlej divízie a iných vojenských útvarov, ktoré sa podieľali na vojne pod hlavným velením Hitlerových generálov. Nešlo iba o vojakov Slovenskej armády, čo neprebehli ako Ján Nálepka, Ernest Bielik, Pavel Marcely a mnohí iní k ruským vlastencom bojujúcim proti okupantom. Išlo aj o Slovákov z nášho územia obsadeného horthyovským Maďarskom. Moskva presadzovala myšlienku, že tí, čo bojovali proti ZSSR, hoci často nedobrovoľne, ako pomáhači vyvražďovacích plánov Tretej ríše, majú znova vybudovať to, čo vo vojne zničili.

Tretia vlna zasiahla Slovákov z okupačnej slovenskej a maďarskej armády, keď sa východné Slovensko ocitlo vo frontovej zóne. Tam sa uplatňovali bezohľadné frontové zvyky, veď vojna bola vždy mrchavou vecou. Došlo k zatýkaniu mnohých týchto ľudí, aby ich pridali k zajatcom v sovietskych táboroch. V gulagoch bolo treba čo najviac pracovníkov.

Počas štvrtej vlny, už slabšej, postupujúce sovietske vojská zatýkali na frontovom území spolupracovníkov gestapa, absolventov esesáckych kurzov, členov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a aj takých, ktorým ich nežičlivci nasadili psiu hlavu fašistu. Medzi týchto odvlečených patrili i čestní občania, ktorých z osobnej nevraživosti udávali sovietskym vojskám ich známi, často takí, čo predtým poškuľovali na hákový kríž, nosili gardistické čižmy, a tak sa chceli novou kolaboráciou očistiť.

Zlovestný generál Mechlis

V čase, keď sa front priblížil na stredné Slovensko, politrukom Sovietskej armády a členom vojenskej rady frontu bol generál Mechlis. Hovorilo sa o ňom, že ho počas ruskej občianskej vojny zajali československí legionári a červení partizáni ho zachránili priamo spod šibenice. Preto mu vraj Československo nebolo sympatické. Po jeho výmene, vďaka zásahu Gustáva Husáka, sa zatýkanie takzvaných fašistov zastavilo.

Medzi nimi bol i kultúrny pracovník z Popradu, syn protifašistického ruského emigranta, Boris Čebotariev. Niekoľkokrát za vojny hovoril v bratislavskom rozhlase o kultúrnych výročiach Ruska. Ktosi ho udal, že sa prezentoval vo fašistickom rozhlase. Bol som doma na dovolenke v Partizánskej Ľupči, keď prišiel za mnou jeho otec s politickým pracovníkom z Popradu Karolom Šavelom a rozpovedali mi tragédiu mladého Čebotarieva. Po zákroku nášho veľvyslanectva v Moskve ho prepustili. Podobných zákrokov bolo viac.

Vydarený útek

Pamätám si na nášho občana, ktorý prišiel načierno z pracovného tábora v Murmansku do Moskvy. Sám o tom hovorí v rozhovore s názvom O otrockej stáži Jána Tomľana v krajine osloboditeľov (Slovenské národné noviny, 16. 2. 1990): "Moja túžba po slobode bola prisilná. Podarilo sa mi dostať v Moskve na naše veľvyslanectvo". Vraj si "spomína na bezmocný výraz tváre tajomníka Miloša Krnu, ktorý nad príbehom slovenského otroka iba žasol a neveriacky krútil hlavou. Pomôcť hneď však nemohol... Ale tajomník prisľúbil, že o osude odvlečených Slovákov bude doma informovať prvým možným kanálom... Svetielko nádeje sprevádzalo utečenca do tábora... Stratený muž sa vrátil domov. Bol to návrat zo záhrobia, na ktorý do smrti nezabudne."

Návraty z pracovných táborov

V roku 1947 som dostal poverenie z Ministerstva zahraničných vecí ČSR prevziať nezákonne odvlečených a zajatých občanov a poslať ich domov. Mali to byť Česi a Slováci, ktorí nekolaborovali s gestapom a nemali rodiny odsunuté do Nemecka alebo Maďarska.

Mal som navštíviť zajatecký tábor v Luzjanovke pri Odese. Boli krásne jesenné dni. Sprevádzal ma druhý tajomník nášho veľvyslanectva Emil Schultz. Prijímali sme na krátke pohovory vyše dvetisíc zajatcov a odsúdencov, ktorí o sebe tvrdili, že sú československí občania. Podrobnejšie informácie, ani doklady sme o nich nemali.

Prišiel aj starší muž, hovoril zle po česky. Dokazoval, že pochádza zo Sliezska, kde každý musel narukovať do nemeckej armády. Spýtal som sa ho, prečo bol spolupracovníkom gestapa, a on mi odpovedal, že jeho žena chcela mať veľa peňazí. Pravdaže, nezaradili sme ho medzi tých, čo sa hneď mali vrátiť domov.

Róm, zavalitý a brčkavý, nevedel, či pochádza zo Slovenska alebo Maďarska. Požiadal som ho, aby zaspieval nejakú pesničku. Tvrdil totiž, že je muzikantom. Zaspieval po slovensky, čiže bolo jasné, odkiaľ pochádza.

A čo je neuveriteľné, podišiel k nám chlap, odo mňa starší o tri roky. Zrazu som ho spoznal ako rodáka z Partizánskej, kedysi Nemeckej Ľupče. Povedal, že ho omylom vzali a bol tu skoro dva roky. Sám sa zdôveruje v Smene na nedeľu 3. 8. 1990 v článku Jána Kamenistého: "Potom nám jedného dňa povedali - dnes nejdete na robotu. Prišiel československý vyslanec, idete na výsluch. Aj tak skutočne bolo. Prišiel pán Krno. Bol som na poradí. No, ako sa voláš? Lenčo Ján. A ty nie si z Nemeckej Ľupče? Ba veru. Ty si Jano? Jano Lenčo. Poznal ma. Ani sa ma nič nepýtal, len povedal: Janko, za chvíľočku ideš domov... Aj skutočne, po takých piatich dňoch sme už išli domov."

Lenčo spomína dedinu Sadovskij Rudnik pod Elbrusom, kde pracoval ako baník. Uvádza ďalších: drogistu Pyšného, Jána Urama zo Smrečian, Jána Javorčíka z Podturne, Jána Fioleka z Kežmarku (napísal mi ďakovný list, že sa dostal včaššie domov), Jozefa Vargu zo Svitu, Michala Vargu z Batizoviec, Jozefa Vitkovského, volejbalistu zo Svitu, Jána Munka zo Starej Ľubovne, dentistu Tibora Brusnického z Batizoviec.

Koľko bolo zavlečených?

Nedávno som dostal písomnú otázku: Prečo vraj československý veľvyslanec profesor Jiří Horák podpísal v roku 1947 so Sovietmi dokument, že všetko okolo zajatcov a deportovaných ľudí je už skončené. Nie je to tak. Sprevádzal som Horáka o jedenástej v noci na Ministerstvo zahraničných vecí ZSSR, kde bola podpísaná zmluva s námestníkom ministra zahraničných vecí Andreja Vyšinského - Andrejom Lozovským o tom, že sa úspešne skončila repatriácia občanov zo ZSSR do ČSR a naopak. Išlo napríklad o volynských Čechov alebo členov družstva Interhelpo a ďalších Slovákov a Čechov žijúcich na území ZSSR. Zároveň sa ruskí emigranti mohli dobrovoľne vrátiť domov, alebo Rusíni, ktorí bojovali vo Svobodovej jednotke, mohli odísť do Československa.

Veľvyslanec sa pri tejto príležitosti cítil v úlohe univerzitného profesora a okolo polnoci rečnil celú hodinu o koreňoch priateľstva našich národov, o husitskom hnutí, i keď prítomným oči klipkali.

Rozličné údaje sú o počte zavlečených a zajatcov počas vojny. Počet odvlečených autori udávajú od 1253 až do 25 000. Treba povedať, že do vyšších počtov sú zahrnutí vojaci Slovenskej armády a Slováci, ktorí museli slúžiť v maďarskej armáde. Historik Michal Barnovský tvrdí, že "z materiálov, ktoré som mal k dispozícii, vyplýva, že väčšina sa vrátila do konca roku 1948".

Bývalý podpredseda vlády ČSR Ján Ursíny vo svojich memoároch Spomienky na SNP píše, že spolu s Lacom Novomeským intervenoval u generála Mechlisa, aby v operačnom pásme, čo znamená 70 kilometrov za frontovou čiarou, kde rozhodoval vojenský veliteľ, nezatýkali ľudí len na základe nepravdivých udaní od ich spoluobčanov.

Čo napokon? Možno iba citovať starovekého Plutarcha, ktorý pred stáročiami vyhlásil: "Vojna je krutá vec, ťahá za sebou nespravodlivosť i zločiny."

Autor (1922) je spisovateľ a publicista

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.