Choď na obsah Choď na menu
 


Osudy

28. 3. 2009

Príbeh 79-ročného Gabriela Nováka ktorý sa dostal na 10 rokov za mreže za členstvo v Bielej légii

Keď naznačil pohyb prsta po krku, chcel iba vedieť, či ho neobesia

Povojnové rozdelenie Európy nás na dlhé roky posunulo do sféry vplyvu východného giganta - komunistického Sovietskeho Zväzu. Režim, ktorý bol u nás nastolený, vnímali Slováci rôzne a mnohí marxistickú politiku ticho odmietali. No našli sa aj takí, ktorí tam urobili nahlas, čím v nejednom prípade zničili život sebe aj blízkej rodine. Podobný osud mal aj 79-ročný Košičan Gabriel Novák, ktorý sa kvôli členstvu v protirežimovej Bielej légii stal na desať rokov politickým väzňom. Aký to malo vplyv na život jeho a jeho rodiny a o toto obdobie vníma s odstupom času, sme sa s ním pozhovárali.

G. Novák sa narodil v roku 1930. "Študoval som gymnázium v Michalovciach. Tam vlastne začali moje prvé problémy," spomína. Komunistická nevôľa na neho padla tak ako u mnohých iných bezdôvodne. "Riaditeľom gymnázia bol profesor Čolák. Kedysi bol aktívny gréckokatolík, člen cirkevného zboru. Po nástupe boľševikov odrazu ´prezliekol kabát´." To sa mnohým ľuďom nepáčilo. "Traja študenti gymnázia sa rozhodli, že budú proti komunistickej ideológii bojovať. Založili takzvaný KOŠ - Klub odbojových študentov. Vystrájali rôzne veci a jednou z nich bolo to, že riaditeľovi gymnázia hodili do okna kameň s otázkou: ´Ty si gréckokatolík?´. Samozrejme, incident začala vyšetrovať verejná bezpečnosť."

Podozrenie padlo aj na G. Nováka, hoci sa s tými študentmi nepoznal. Policajti prišli k nemu domov a prehľadali mu izbu. Hoci sa medzičasom prišlo na pravých páchateľov, jeho problémy sa neskončili. "Pri prehliadke izby totiž našli rôzne čmáranice. Ani sa nepamätám, čo presne na nich bolo. Išlo o nejaké detské nezmyselné hlúposti. Šlo však o protirežimové texty." Odvtedy sa mu začal život rúcať. Keď prišiel z internátov domov, policajti ho zadržali a strávil noc vo väzení. Na druhý deň ho síce pustili, no nasledovalo vylúčenie. Najprv z gymnázia, neskôr ministerstvo vydalo nariadenie, podľa ktorého G. Novák nemohol študovať nikde inde.

Ako 19-ročný sa teda dostal do štátnej nevôle a ostal bez kvalifikácie. "Spravil som si vodičák a zamestnal sa ako šofér na traktorovej stanici." Krivdu, ktorá mu bola spôsobená, si uvedomoval. Jeho nenávisť voči režimu silnela a prejavy, ktoré mal si všimlo aj okolie. Nakontaktoval sa neho o niečo starší muž, ktorý bol protivládnym odbojárom. "Informoval ma o organizácii, ktorú založili - Bielej légii. Myšlienka boja proti komunizmu ma zaujala a stal som sa jej členom."

Biela légia bolo hnutie, riadené zo zahraničia. "Poznali sme len Jozefa Vicena, žijúceho v Rakúsku. Sú však predpoklady, že nebol najvrchnejším organizátorom tohto odboja. Kto to riadil zhora, sa dodnes nepodarilo zistiť." Hlavnou ideou hnutia bol boj proti komunizmu. Nie však na intelektuálnom poli, ale najtvrdší - ozbrojený. "Mali sme niekoľko zbraní, ktoré sme po druhej svetovej vojne našli na rôznych lúkach, kde sa bojovalo. Okrem toho sme mali človeka v armádnom sklade vyradených zbraní, odkiaľ tie funkčné vynášal."

K plánovanému pokusu o prevrat napokon nedošlo. Snažili sme sa byť diskrétni. O tom, že som členom takej skupiny, som nepovedal ani rodine. Ani to však nestačilo. ŠTB mala svojich informátorov všade a neskôr sme sa dozvedeli, že sme boli dlhší čas všetci sledovaní. Následky, ktoré niesla celá rodina, na seba nenechali dlho čakať. Otca G. Nováka napríklad v zamestnaní bezdôvodne preložili na horšie miesto. Mozaiku však dotváralo aj mnoho iných nepríjemných udalostí. Najväčšou bola tragédia, ktorú svojimi aktivitami vyvolal a dodnes si ju nevie odpustiť. Stala sa jeho bratovi. Bol právnikom a pracoval ako vedúci hospodárskej kontrolnej služby prešovského kraja. Bol to obrovský úspech, keďže nebol straníkom. Prvou krivdou bolo to, že ho preložili na horšie miesto.

No neskončilo sa to iba tým. Brat raz šiel na služobnú cestu. Prvým podozrivý fakt bol, že mu v ten deň pridelili iného šoféra, ako toho, s ktorým chodieval dovtedy. Škoda Tudor, v ktorej sa viezol, sa v obci Tulčík neďaleko Prešova stala účastníkom dopravnej nehody. Zadný blatník auta zachytil vlak, ktorý však šiel pomaly. Škodovka sa potom prevrátila z násypu a po jednom kotuli dopadla na kolesá. Nikomu sa nič nestalo, auto bez problémov odišlo z miesta späť do Prešova. Jediným zranením bola rana, ktorú lekári objavili na temene hlavy brata G. Nováka. Bohužiaľ šlo o smrteľné zranenie.

Príčinu smrti vyvracala okrem nejasných a nelogických okolností autonehody vyplývajúcich z výpovedí dvoch spolusediacich aj situácia ďalších hodín. Brata som doniesol mŕtveho domov a chystal jeho pohreb. Privolali sme nášho rodinného lekára. Prekvapujúco však nevykonal obhliadku tela. Neskôr nám prezradil, že dostal anonymný telefonát, v ktorom mu neznámy chlap výhražne prikázal, aby obhliadku mŕtvoly nevykonal. Na túto tragédiu nevie G. Novák dodnes zabudnúť.

V roku 1951 sa plán Bielej légie rozsypal. Začali čistky, veľkú časť z nás zatkli, rozbehli sa veľké súdne procesy. Zatknutiu sa nevyhol ani G. Novák.

Prišli po mňa do práce. Kolega ma zavolal, vraj mám na vrátnici návštevu. Dodnes si pamätám tú situáciu. Vo vrecku som mal totiž pištoľ. Keď som vošiel do miestnosti s rukami vo vreckách, čakalo ma päť ozbrojených chlapov. Prikázali mi vytiahnuť ruky z vreciek von a keď ma prehľadali, našli zbraň. Nasledoval prevoz na "vyšetrovačku" a výsluch. Našťastie, nebol príliš tvrdý.

Ak by ste odo mňa čakali nejaké drastické zážitky z tvrdého vypočúvania, mýlili by ste sa. Bolo to klasické bežné vypočúvanie. Najviac som sa pri ňom bál toho, že zo mňa vytiahnu niečo, čo som nechcel povedať. Medzičasom som totiž do légie pritiahol ďalších troch ľudí. Nechcel som prezradiť ich mená.

Počas dvojročného vypočúvania sa mu do uší dostali aj ďalšie zlé správy. Dopočul sa, že zatkli viacerých členov Bielej légie, dokonca si z Rakúska vyžiadali samotného J. Vicena. Toho neobesili len kvôli tlakom zo západu. Počul však o iných popravách a začal sa báť verdiktu súdu. O jeho život sa bála aj rodina. Rodičia dokonca zaplatili jednému z členov senátu 40 000 korún za to, aby ho nepopravili. Stále sa však bál, mohlo to skončiť hociako. G. Nováka súdili striedavo v Bratislave a v Košiciach. Nikdy nezabudne na deň, keď  pätnásti sedeli pred senátom a čakali na verdikt. Spýtavo  sa pozrel na zapisovateľku a prstom  si prešiel po krku, na znak toho, že chce vedieť, či to prežije. Ona zakývala hlavou z boku na bok, aby vedel, že ho neobesia. Bola to nesmierna úľava.

Verdiktom bolo napokon 20-ročné väzenie. G. Nováka najprv previezli do Ilavy, kde bola prerozdeľovacia stanica. Robili tam zdravotné vyšetrenia. Väčšinu spoluodsúdených potom poslali do pracovného tábora v Jáchymove. On som mal šťastie v nešťastí, keď zistili, že má choré obličky a vysoký krvný tlak. Svoj trest si teda šiel odpykávať do českého Mírova, kde bol takzvaný "muklhajm". Bola to väzenská nemocnica. Skratka ´mukl´ znamenala ´muž, určený k likvidácii´. Boli tam starí a chorí väzni, napríklad aj jeden 80-ročný český poslanec.

V Mírove strávil G. Novák štyri roky, po nich ho premiestnili do "muklhajmu" v Leopoldove. "Na tamojšie pomery sa nemôžem sťažovať. K nám, chorým väzňom, nepristupovali extra tvrdo. Jednoducho nás len chceli odrezať od zvyšku spoločnosti." Väčšinu spoluväzňov nepoznal. Stretol sa tam však napríklad so známym z Trebišova, ktorý ho dostal do Bielej légie. Ten napokon v Leopoldove skonal. Väznili tam rôznych ľudí. Politikov, legionárov, cirkevných hodnostárov...

So slzami na krajíčku spomína G. Novák aj na priateľstvá, ktoré tam získal. Silné bolo napríklad to, ktoré nadviazal s istým českým legionárom. Po vojne Stalin zakázal legionárom odchod z krajiny. Keď sa chcel vrátiť domov, musel újsť cez Sibír a doplaviť sa po oceánoch až do Európy. V Čechách ho však zajali. Veľmi sme si s ním rozumeli. Vedeli sme debatovať o čomkoľvek. Bol husitského vierovyznania. Aj vďaka môjmu vplyvu však napokon konvertoval na kresťanstvo. Nikdy nezabudnem na ten emotívny moment, keď mi to oznámil a objal ma...

V roku 1960 svitla väzňom nádej. "Udeľovala sa totiž amnestia. S tým, že sa z väzenia dostanem von, som príliš nerátal. Situácia bola napätá. Hovorilo sa aj o tom, že sa priestory, v ktorých sme boli umiestnení, budú používať na vojenské účely. V tom prípade by sa nás museli zbaviť..." Amnestia z roku 1960 napokon predčasne oslobodila niekoľko jeho spoluväzňov. On tam však ostal. "Nebral som to ako krivdu a tým, ktorých pustili, som to prial. Prvé obdobie po tom, čo ma uväznili, som ešte dúfal, že nás oslobodia západné vojská. Neskôr som to bral také, aké bolo."

Nečakane však v roku 1962 prišla druhá veľká vlna amnestií. "Na komunistickú vládu začalo tlačiť OSN. Dopočulo sa o pracovných táboroch v Jáchymove. Na zhromaždení OSN vystúpila jedna československá komunistická politička, ktorá to všetko poprela. Potom však pred všetkými premietli video, ktoré natočil jeden zo strážnikov z Jáchymova. Československá zástupkyňa na to omdlela... Vláda musela pristúpiť k amnestiám, aby situáciu aspoň čiastočne upokojila." Za svoju slobodu teda vďačí jáchymovskému strážnikovi. Ten sa stal hrdinom, no za zradu vlasti kruto pykal - popravili ho.

Po "odsedení" polovice 20-ročného trestu sa G. Novák dostal na slobodu a vrátil sa do rodného Trebišova. "Mal som z toho zmiešané pocity. Nevedel som, čo bude ďalej. Dodnes nezabudnem na to, ako som sa vracal domov. Môj starý a chorý otec mi vybehol s otvorenou náručou v ústrety ako márnotratnému synovi. Bolo to krásne," spomína dojatý. Žiadnu poriadnu prácu si však nájsť nevedel. Ako G. Novák počas rozhovoru zopakoval, je vďačný ľuďom, ktorí mu po návrate spoza mreží pomohli nájsť prácu a žiť normálnym životom. S bývalými členmi Bielej légie sa už nikdy nestretol, ani sa nepokúšal o žiadne protirežimové aktivity. "Vedel som, že ma sleduje ŠTB a nechcel som narobiť rodine a priateľom problémy. Pobyt vo väzení mi to celé vyjasnil. Biela légia bola hlúposť. Krvavé potlačenie povstania v Maďarsku bolo jasným dôkazom, že naše pokusy by nemali žiaden zmysel a budúcnosť. Mrzí ma najmä to, že som ublížil svojej rodine. Proti režimu bolo potrebné bojovať, nie však násilnou formou."

Revolúciou v roku 1989 mu prekvapujúco nepadol kameň zo srdca, no na dnešnú politickú situáciu má svoj názor.

Prešli sme len z extrému do extrému. Komunizmus bola chorá ideológia, potláčajúca základné ľudské práva. Ale demokracia, aká tu vládne dnes, má tiež množstvo chýb. Ľudia si totiž mýlia pojmy demokracia a anarchia...

Košičan Ladislav Erban prežil proti svojej vôli 20 rokov v Sovietskom zväze, z toho väčšinu času v gulagoch

Keď sa väzeň načiahol za jahodou, strážca ho zastrelil a jahodu zjedol

Obdobie holocaustu a nemeckých vyhladzovacích koncentračných táborov je označované za najväčšiu tragédiu histórie ľudstva. O tom, či bola Hitlerova zvrátená ideológia ozaj najväčšou hromadnou zbraňou ľudstva, existujú rôzne polemiky. Stalinove pracovné tábory - gulagy totiž zabili viac ľudí ako fašistické koncetráky. Len hrubé odhady hovoria o 10 miliónoch obetí. Z ľudí, ktorí sa tam dostali väčšinou bezdôvodne, sa vrátil málokto. Jedným z tých šťastnejších bol 84-ročný Košičan Ladislav Erban, ktorý v gulagoch strávil 20 rokov.

L. Erban pochádza z východoslovenskej obce Sokoľ. Počas štúdia sa jeho rodičia rozvideli, pričom matka - učiteľka odišla pracovať do Malej Viesky. "Ja som študoval na gymnáziu v Košiciach. Prvé problémy prišli ešte počas vojny. Južná časť Slovenska sa rozdelila na maďarskú a slovenskú. Odmietol som prijať maďarské občianstvo a tak som bol nútený odsťahovať sa na slovenskú stranu. Tam som doštudoval na cirkevnom gymnáziu v Bojnej."

Po ukončení strednej školy šiel študovať učiteľstvo do rehoľnej školy v Močenku. Jeho rodinné väzby a pohnutá doba mu však spôsobili ďalšie problémy. "Môj strýko - Evžen Erban bol v tom čase predsedom Československej národnej rady. Ešte počas fašistickej okupácie odišiel do Moskvy, odkiaľ prostredníctvom rádiového vysielania vyzýval občanov, aby proti okupantom povstali." Samozrejme, dozvedeli sa o tom zvyšky nemeckého gestapa. Vysoko postaveného E. Erbana si zastrašovať nedovolili, no zamerali sa na jeho rodinu. "Otec vedel, že po ňom pôjdu, preto utiekol do Prešova, kde sa mesiac skrýval na cintoríne v hrobke. Takto unikol, zajali však jeho ženu - moju nevlastnú mamu."

Vtedy 19-ročný L. Erban vedel o tom, že je pre neho mimoriadne nebezpečné vrátiť sa z Močenka domov. Musel počkať, kým sa zo Slovenska vytratia zvyšky fašistického vojska. 19.1.1945 vyšlo vyhlásenie, že nemecké vojská opustili Košice. "Natešený som sa teda vybral navštíviť rodinu a bývalých spolužiakov, či profesorov z gymnázia." Počas návštevy sa mladík vybral do kostola na omšu. Keď z nej vychádzal, oslovili ho traja chlapi s červenými páskami na rukáve, vyzbrojení samopalmi. "Dvaja z nich hovorili rusky, jeden slovensky. Povedali mi nech idem s nimi. Zaviedli ma do uličky, kde čakali dve nákladné autá, plne naložené ľuďmi. Újsť sa nedalo. Z každej strany boli ozbrojení strážcovia, ktorí neváhali človeka neľútostne zastreliť. Násilím a bez udania akéhokoľvek dôvodu ma vhodili do auta. Nedovolili mi ani informovať rodinu. Jednoducho som na 20 rokov zmizol zo zemského povrchu."

Prvou zastávkou bola takzvaná transportná stanica. "Odviezli nás do Užhorodu na Ukrajinu. Vyzliekli nás a museli sme sa hromadne umyť. Naše šaty nám už nevrátili. Dali nám staré, otrasné, roztrhané handry." To preto, aby obyvatelia ZSSR, s ktorými prídu do styku, videli, ako biedne žijú ľudia z kapitalistického západu.

Ďalšou časťou cesty bol transport do Ľvova. Tam bola stanica, kde príslušníci NKVD prerozdeľovali väzňov do jednotlivých gulagov. Už samotná cesta do Ľvova bola strašná. V jednom nákladnom vozni bolo natlačených 300 ľudí. Strácali sa akékoľvek ľudské hodnoty. "Bol medzi nami aj jeden maďarský vojak. Mal tú smolu, že mal predné zuby zo zlatých koruniek. Keď sa to niektorí väzni dozvedeli, začali vymýšľať plán, ako tieto zuby získať." Pred očami L. Erbana sa potom odohrala otrasná scéna, ako päť ľudí chytilo tohto vojaka za končatiny i hlavu a snažili sa mu zuby z úst vytrhnúť. "Nedarilo sa im to, preto jeden z nich vytiahol nôž a zlaté korunky vyrezal. Vojak zavíjal od bolesti, bolo to hrozivé. Tí, čo mu chceli pomôcť, boli zastrašení ozbrojenou strážou." Zlaté zuby potom zlodeji vymenili u strážcov za tabak.

Vo Ľvove sa L. Erban dozvedel strašnú novinu, že pôjde na práce do tábora na Soloveckých ostrovoch v Bielom mori - už za polárnym kruhom. "Ľudia o nich hovorili ako o Solovkách smrti. Kto sa na ne raz dostal, už sa nevrátil." Z Ľvova ho teda previezli do prístavného mesta Archangeľsk, kde ho naložili na jednu zo šiestich pristavených lodí. Cestou na Solovecké ostrovy sa jedna z nich potopila. Hovorilo sa o nehode, no všetci dobre vedeli, o čo skutočne šlo. "Ľudia, ktorí boli ma tejto lodi, mali na identifikačných tabuľkách na krku napísané, že ich návrat do Československa je nežiadúci. Zrejme sa ich teda takto zbavili."

Na Soloveckých ostrovoch čakal mladého Košičana polrok ťažkých prác. Pracoval v uhoľnej bani alebo spúšťal drevo po mori. "Ak sa niekomu od ťarchy podlomila noha a spadol do vody, ľudí ktorí mu šli na pomoc, strážcovia zastavili s odôvodnením, že ľudí je v Rusku dosť. Jeden život hore-dole. Keď vraj spadol do mora, nech ho zožerú veľryby." Človek jednoducho nemal žiadnu hodnotu. L. Erban spomína s hrôzou najmä na charakter "šikmookých" uzbeckých, či kirgizských strážcov. Tí brali ľudí ako zvieratá. "Raz sa jeden väzeň načiahol cez plot, lebo tam videl peknú lesnú jahodu. Strážca ho bez milosti zastrelil a jahodu zjedol..."

S mŕtvolami si strážcovia veľké starosti nerobili. Jednoducho ich vyviezli na kraj lesa, kde si s kopou ľudských ostatkov poradila divá zver. Tých, čo umreli na pobreží, hádzali rybám do mora. "Niektorí umierajúci ma prosili, aby som ich pochoval. Snažil som sa aspoň niektorým vyhovieť, no väčšinou to nebolo možné. Vojaci mŕtvych väzňov nepochovávali. Považovali to za zbytočné mrhanie síl a času."

Po polroku L. Erbana transportovali do mesta Vorkuta. "Je tiež za polárnym kruhom, kde bola jedenásť mesiacov zima a jeden mesiac svietilo slnko. Nachádzalo sa tam 30 uhoľných baní. V každej z nich pracovalo 5 000 Slovákov, 5 000 Maďarov a 10 000 Nemcov." Vo Vorkute však Košičana stretlo šťastie v nešťastí. "Nedali ma pracovať do bane. Všimli si totiž, že mám okuliare, preto rozhodli, že budem lekárom v nemocnici. Darmo som im vysvetľoval, že medicínu neovládam. Jednoducho som mal okuliare, tak som bol doktor."

Pracovať v gulagovej nemocnici nebola žiadna výhra. Musel sa denne pozerať na stovky nových, často vážnych i beznádejných prípadov. Nikomu sa pomôcť nedalo. Nemocnice nemali takmer žiadne vybavenie. Snažili sa ľuďom pomáhať len malými ošetrovateľskými zákrokmi. Profesia lekára sa s L. Erbanom ťahala až do konca pobytu v gulagoch. Stále však bol väzňom. Spal síce v nemocnici, no len na zemi a stráž sa k personálu nemocnice správala rovnako, ako k ostatným. "Keď si strážcovia vymieňali službu, hlásili ´Preberám stráž nad vrahmi našej krajiny´. Bolo to smiešne. Nikdy som nikomu neublížil. Ani Sovietskemu Zväzu."

Po šiestich mesiacoch Vorkutu opustil a pridelili ho do nemocnice v gulagu v meste Blagoveščensk. "Bolo to ďaleko na východe krajiny. Úplne pri hraniciach s Čínou. Mesto malo 300 000 obyvateľov, z nich 250 000 boli väzni." Tu strávil štyri roky. V roku 1950 mal L. Erban 23 rokov a jeho 5-ročný pobyt v gulagoch sa mal skončiť. Očakával, že mu bude umožnené vrátiť sa domov. "Dostali sme však iba doklad, ktorý nás oslobodil, no nedovoľoval nikde sa usadiť. Označili nás ako kočovníkov, nikde sme nemohli stráviť dlhší čas. Riskovali by sme, že nás opäť zajmú." Napriek tomu bol však spolu s ďalšími prepustenými rád, že gulag prežil a z tyranie sa dostal na slobodu. "Málokedy niekomu dovolili odísť. Zažil som aj to, že niekoľkým stovkám chorých dôchodcov povedali, že môžu odísť. Keď prekročili hranice tábora, postrieľali ich."

Niekoľkí prepustení Slováci, medzi nimi aj Košičan, sa rozhodli navštíviť československé veľvyslanectvo v Moskve. "Boli sme takí zničení a vyhladovaní, že sme ani nedokázali nastúpiť na vlak." V gulagu dostali na cestu, ktorá trvá 15 dní, dva krajce tmavého chleba, tvrdého ako kameň, dve ryby v konzerve a pol kila cukru. Rozhodli sa teda, že ešte naberú sily na neďalekej farme. Domácemu pomáhali mesiac s prácami okolo dobytka, jedli otruby a pšenicu, ktorá bola určená pre dobytok. "Po mesiaci sme si napiekli z otrúb plný mech koláčikov a vybrali sa na vlak. Cestu sme teda prežili bez väčších problémov."

V Moskve sa však situácia zhoršila. Cestu k veľvyslanectvu im nechcel nikto ukázať. Každý sa ich bál. Až neskôr natrafili na policajta, ktorý ich po službe zaviedol pred jeho brány. Aj to však tak, aby nikto nevidel, že za ním kráčajú. "Keď sme dorazili pred brány veľvyslanectva, vydýchol som si a povedal kamarátom ´Chlapci a sme doma´". Takto jednoducho to však neskončilo. Veľvyslancom bol Čech, ktorého L. Erban neoznačil ani za človeka a výraz, ktorý použil, sa na túto stranu nehodí. "Privítal nás veľmi zle. Povedal, že sa s väzňami rozprávať nebude a že ho nezaujímame."

Ich situácia sa teda nevyriešila. Nemali ruské ani československé občianstvo. Boli vyhnancami, ktorí sa nesmeli nikde usadiť. "Takto som strávil tri roky. Jedol som to, čo som našiel v smetnom koši a spal, kde sa dalo. Niekedy som sa prezliekol za slepca a žobral na Svätopeterskom námestí. Niekedy mi do klobúka napľuli inokedy sa mi ušiel nejaký peniaz." Po troch rokoch to L. Erban psychicky nedokázal niesť ďalej. "Chcel som spáchať samovraždu. Takto sa žiť nedalo. Napokon mi, našťastie, dovolili prijať aspoň ruské občianstvo. Žil som teda aspoň ako-tak normálne. Mohol som niekde bývať, pracovať. Každý večer som sa však musel hlásiť na polícii."

Život L. Erbana sa aspoň trochu zmenil. Našiel si prácu v nemocnici, popri nej vyštudoval zdravotnícku školu, po čase sa dokonca stal primárom sanatória. "To sa však nepáčilo niektorým domácim lekárom. Chceli sa dostať na moje miesto a vymysleli na mňa lož." Zaplatili si dve prostitúky, ktoré tvrdili, že sa ich pokúsil znásilniť. Darmo na súde všetci pozerali na dve devy bez akýchkoľvek znakov po násilí. Verdikt bol jasný - opäť väzenie. Tentokrát 15 rokov.

Poslali ho do lágrov v meste Sverdlovsk. Šlo o akési väzenské mesto, ktoré sa skladalo z desiatich pracovných táborov. "Natrafil som tam na dobrého človeka, ktorý riadil celé väzenie. Podľa množstva paragrafov, ktoré mi nezmyselne naparili, pochopil, že šlo o nejakú pascu na moju osobu. Vedel aj to, že som lekár. Nedal ma teda pracovať, ale poveril ma špeciálnou úlohou. Cestoval som po všetkých pracovných táboroch a ošetroval chorých i zranených. Spočiatku so mnou posielali doprovod, neskôr mi dôverovali natoľko, že mi dovolili pohybovať sa samostatne." L. Erban sa teda dokázal prispôsobiť a žiť s ľudskou sebaúctou. Stal sa známym odborníkom, ktorý pomohol množstvu ľudí. Po čase si dokonca našiel manželku.

Celých 15 rokov si napokon L. Erban "neodkrútil". V roku 1965 sa do Moskvy vybral jeho strýko Evžen Erban, ako vedúci československej delegácie. Na veľvyslanectve sa predstavil ako otec L. Erbana a povedal, že keď mu syna nepošlú domov, kým sa vráti do Prahy, obráti celú Moskvu hore nohami. "Žasol som, keď mi prišlo pozvanie na veľvyslanectvo. Vraj si môžem vybaviť cestovný pas. Vedel som, že musel zaúradovať strýko. Najprv som prišiel do Košíc na tri mesiace, ktoré mi ako cudzincovi povolili. Doma ma po dvadsiatich rokoch takmer nespoznali. Dozvedel som sa, že mama poslala do Moskvy už 120 žiadostí o moje vydanie domov. Stále jej odpísali, že človek s takýmto menom v ZSSR nežije."

V Moskve zatiaľ úradníci hutali, ako zabrániť jeho odchodu do vlasti. "Začali chodiť za mojou manželkou a presviedčali ju, že keď sa vrátim domov, zastrelia ma. Vraj sa to tak v Československu robí. Na kolenách ma preto prosila, aby som domov nechodil." Neuspela. L. Erban neskôr požiadal o československé občianstvo. Sovietski úradníci k nemu boli chladní a snažili sa ho zastrašiť. Keď ostal neoblomný a stal sa Čechoslovákom, varovali ho, aby o 20 rokoch, ktoré v ZSSR žil, nepovedal nikomu ani slovo. Vraj ak sa to dozvedia, dostane sa opäť tam, odkiaľ prišiel.

Hoci na Slovensko napokon s L. Erbanom pricestovala i manželka, strávila tu len niekoľko mesiacov. Necítila sa ako doma a vrátila sa do Ruska. L. Erban sa potom zaradil do bežnej československej spoločnosti, pracoval na pošte a po čase sa opäť oženil. "Na jazyk" si však pozor nedával. Dôkazom je aj kniha o jeho živote "Z pekla na Olymp". "Vraj nemám hovoriť o bratskom Sovietskom Zväze škaredo ani pekne. Mne to však nedalo. Nebudem predsa klamať."

Aspoň časť pravdy sme teda priblížili aj my. Na celý príbeh L. Erbana by však boli prikrátke všetky stránky tohto čísla dohromady...

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.