Pravda o vpáde starých Maďarov
Adam bol prvý Maďar, stojí v maďarskej biblii
V národnom kníhkupectve Szittya na budapeštianskej Attilovej ulici – prosperujúcom kníhkupectve, ktoré sa na rozdiel od iných nepreorientovalo na predaj cibule a spodnej bielizne – býva živo. Nie sú to davy, predajňa je skôr elitná. Kúpiť sa tu dajú knižky o maďarských dejinách, mapy všetkých veľkostí a mierok (i keď ukazujú výlučne jedinú krajinu), tričká s nápisom Vráťte naše hory (to sa týka Rumunov) a s nezrozumiteľným runovým písmom, ktorý vraj používali Pramaďari, napísal poľský denník Gazeta Wyborcza.
Runy tajomnejšie ako písmo Inkov síce nikto poriadne nerozlúšti, ale tričiek s maďarským jazdcom s ázijskými rysmi a runovým nápisom je tu množstvo. Predavačka nápis skúma a potom ho slabikuje: "Maďari, prebuďte sa!" Ale nie je si veľmi istá, takže žiada kolegyňu o pomoc. "Nech žije Maďarsko!" tvrdí.
Dá sa tu dostať životopis fašistického premiéra Gyuliho Gömbösa i dielko so znepokojujúcim názvom Bol Kristus skutočne Žid?, knižky o histórii honvédov či o skvostoch Sedmohradska.
Predávajú tu aj podložku pod počítačovú myš v podobne krajín Koruny uhorskej z roku 1914: farebná mozaika krajov a národov ako stolová verzia impéria. Cestovanie myšou po dávnych župách neexistujúceho mocnárstva umožňuje putovať Chorvátskom, Slovenskom, Srbskom a Rumunskom, ale naraziť na dnešné Maďarsko je nemožné.
"Oklieštené Maďarsko nie je krajina, celé Maďarsko je raj," hlása revanšistické heslo na mapách krajín svätoštefanskej koruny, ktorú možno kúpiť v každom kníhkupectve, nielen v obchode Szittya. V maďarčine to lepšie vyznie. Mayarország (Maďarsko) sa rýmuje s Mennyország (raj).
Ak raj, tak jedine v hraniciach pred mierovou zmluvou, uzatvorenou v Trianone v roku 1920, v ktorej Maďarsko stratilo dve tretiny územia, Sedmohradsko a dnešné Slovensko. Aj automapa Karpát z vydavateľstva Cartografia je bez pochybností mapou Veľkého Uhorska. Okrem maďarských, slovenských a rumunských ciest zobrazuje aj rozdelenie žúp krajín svätoštefanskej koruny z roku 1886 i s jej erbmi. Aby sme si pamätali, aké boli pôvodné symboly Bratislavy, Rijeky, teda Pozsonye a Fiume.
Neďaleko je aj obchod pomenovaný Turul, nad ktorého vchodom sa týči tento bájny maďarský vták, vyzerajúci ako kríženec orla s husou. Vo vnútri to vyzerá ako v raji skutočných Maďarov. Obchodík sa dá nájsť cez nacionalistický server www.kuruc.info, ktorý pátra na internete po protimaďarských prejavoch, dokumentuje rómske zločiny a obsahuje linky na obchodíky, ktoré ponúkajú pramaďarské luky, šípy a inú výstroj.
Našli by sa aj ázijské rysy, dlhé čierne fúzy, šikmé oči a vystúpené lícne kosti? Ak nie sú v ponuke, najvyšší čas to napraviť. Internetové obchody už ponúkajú plnú výbavu maďarských bojovníkov, vďaka ktorej možno vyzerať ako predok z roku 896. Ani tento bájny dátum obsadenia domoviny kočovnými kmeňmi od Dnepra a Dnestru nepodáva odpoveď na otázky odkiaľ sme, kto sme a kam smerujeme. Či môže Maďar odpovedať, keď sa nemôže vydať na miesta, z ktorého pramenia jeho dejiny, pretože nikto to miesto nepozná? Konali sa púte a výpravy, ale nájsť rodisko maďarstva sa ukázalo ťažšie ako objaviť pramene Amazonky.
Sándor Körösi Csoma v 19. storočí pri hľadaní predkov skončil až v Himalájách. Nebol prvý, kto hľadal, ale nenašiel. S hľadaním Pramaďarska je to ako s pátraním po Atlantíde – kedysi kdesi snáď bolo, ale nikdy sa nedozvieme kde a kedy. Ale čím by sa inak živili predstavy a legendy?
Vyskytli sa aj takí, ktorí tvrdili, že našli. Jeden našiel Maďarov medzi Sumermi, iný ešte ďalej – v biblickom raji. Adam podľa autora Maďarskej biblie bol vlastne prvý Maďar, čo dokazuje aj jeho meno: Ádám má archaicky znamenať "dal som" a síce rebro, aby z neho vznikla žena, ľudstvo a všetci Ištvánovia, Šándorovia, Andrášovia, Lajošovia, Ilonky a Zsuzsanny.
S takýmito koreňmi je potom ťažké zmieriť sa s nespravodlivo malým maďarským štátom, ironicky ukončil denník Gazeta Wyborcza.
Pravda o vpáde starých Maďarov?
|
Príchod starých Maďarov do Karpatsko – Dunajskej kotliny patrí medzi najdiskutovanejšie otázky stredoeurópskej historiografie. K objasneniu tohto problému sa zachovalo len veľmi málo priamych dobových dokladov. Najobsažnejším stredovekým prameňom na túto tému sú Gestá Maďarov – Uhrov, od podľa mena neznámeho notára uhorského kráľa Bela III. Hodnovernosť zachovaných písomností, mladších až o niekoľko storočí však stojí za zváženie. Pri sledovaní priebehu obsadzovania novej vlasti starými Maďarmi majú malú výpovednú hodnotu aj archeologické nálezy, pretože ich presnejšie datovanie je nemožné. Pritom tu ide v zásade o odhadovanie postupu v priebehu jedného - dvoch desaťročí. Príchod maďarského etnika do Karpatsko-Dunajskej kotliny je vzhľadom na hlavnú fázu sťahovania národov v 6. storočí, veľmi oneskoreným dianím. Hoci invázia maďarských kmeňov zasiahla nerovnomerne osídlené územia, v žiadnom prípade nešlo o ľudoprázdnu lokalitu a to napriek tomu, že veľké sťahovania etník sa v tých časoch uskutočňovali na prevažne opustené územia. V prípadoch, keď bola krajina obsadená pôvodným obyvateľstvom, dochádzalo spravidla k asimilácii prisťahovalcov. Najmä keď bol počet prišelcov v porovnaní so starousadlíkmi omnoho menší. (Ostrogóti, Visigóti, Frankovia, Langobardi sa pomerne rýchlo zromanizovali). Po stránke hodnovernosti sa Anonymove Gestá Maďarov pokladajú za veľmi problematický prameň. Rozdielnosť názorov: Prirodzene na našu tému jestvujú zmienky aj v iných, za hodnovernejšie považovaných stredovekých prameňoch, no v porovnaní s mierou informácií poskytovaných Anonymom, sú to pomerne veľmi stručné údaje. Mohli by sme skonštatovať, že názory jednotlivých historikov na postupnosť zaujatia Karpatsko-Dunajskej kotliny starými Maďarmi, sa vo veľkej miere riadili alebo vyplývali z ich postoja k Anonymovým Gestám Maďarov (Uhrov). Slovenská historiografia, o ktorej možno hovoriť od konca 18. storočia, mala o tomto historickom jave svoju vlastnú predstavu. Opierala sa najmä o údaje zachovaných prameňov, pričom jednotliví historici zastávali rozdielne názory, prezentované vo viacerých dielach. V slovenskej historiografii však neexistuje samostatnejšie, väčšie spracovanie venované výlučne tejto problematike. Pohostinská teória: Apológia zemanov Trenčianskej stolice a mešťanov mesta Trenčína z r. 1728, v ktorej sa hovorí, „že aj ako potomkovia Svätoplukovho ľudu majú mať rovnaké výsady, ako zemani maďarského pôvodu“, sa problematikou obsadzovania Karpatsko-Dunajskej kotliny podrobnejšie nezaoberá. Nerobí tak preto, lebo zastáva stanovisko o pohostinskom prijatí starých Maďarov niekdajšími predkami Slovákov a deklaruje presvedčenie o vytvorení spoločného štátu. Podobné názory zastáva aj Samuel Timon (pochádzajúci taktiež z trenčianskeho prostredia) vo svojom Obraze starého Uhorska z roku 1733. Juraj Papánek v diele O kráľovstve a kráľoch Slovanov a bývalom aj terajšom svetskom aj cirkevnom stave slovenského národa (1780), spomína ako nástupcu Svätopluka fiktívneho vladára Svätoboga, ktorý vraj ako posledný panovník (dnes by sme povedali Veľkomoravskej ríše, ale Papánek toto označenie nepoužíva) dal vraj územie na západ od Moravy českému vojvodovi Vladislavovi, severné kraje Poliakom, územie na juh od Dyje Rakúsku a územie na východ od Moravy, pri Hrone a Váhu Maďarom. Od tých čias patrili naddunajskí Slováci k Uhorsku. Po smrti Svätoboga sa Uhorské kráľovstvo skladalo z Predtisia, Zátisia a Slovenského kráľovstva (takéto označenie používa J. Papánek) od Moravy až po Hron, z prvej a druhej Panónie. Pri takomto chápaní, ak posledný hlavný vládca v Karpatsko-Dunajskej kotline, rozdal v čase príchodu starých Maďarov svoje územia celkom dobrovoľne, nebolo ich treba dobýjať ani postupne obsadzovať. Záhadná Veľká Morava: Príchodom starých Maďarov do Karpatsko-Dunajskej kotliny sa podrobne zaoberal aj Juraj Sklenár vo svojom diele Najstaršia poloha Veľkej Moravy a prvý vstup a vpád Maďarov do nej (1784). V prvej knihe svojho diela rieši J. Sklenár otázku polohy Veľkej Moravy, ktorú situoval do Mézie (v dnešnom Srbsku) a južnej Panónie (Sriem). Odtiaľ sa rozšírila do Dácie, na územia Metanastázskych Jazygov - východne od Dunaja až do Potisia a neskôr na územie od Hrona po moravsko-české hranice. Sú to názory veľmi príbuzné s tými, ktoré od roku 1971 hlásal Imre Boba a čiastočne aj jeho nasledovníci Martin Eggers a Charles Bowlus. Patria sem čiastočne aj názory Petra Püspöki-Nagya a v Maďarsku pôsobiaceho japonského historika Toru Senga. Pritom je zaujímavé, že pôvodne nevedel ani jeden z nich o podobných názoroch, ktoré hlásal už dávno pred nimi J. Sklenár. V druhej knihe J. Sklenár oponuje tej časti Anonymovej kroniky, v ktorej sa spomína, že Maďari prišli do Karpatsko-Dunajskej kotliny popri rieke Uh. Podľa Sklenára prišli z Ázie. Ďalej dokazuje, že Bulharské kráľovstvo, ktoré Anonymus umiestnil medzi Tisu, Hron a v Sedmohradsku vybájené Valašské kráľovstvo je vymyslené. Podľa Sklenára Maďari prenikli najprv na pusté územia Panónov a Avarov, až potom znepokojovali vpádmi Korutáncov, Moravanov a Bulharov. Stará Morava bola teda v okolí Sriemu (Sirmia) - tú zaujali starí Maďari najskôr a niekde na maďarsko – bulharskom pohraničí bolo aj mesto Morava. Slováci, žijúci na sever od Dunaja neboli starými Maďarmi nikdy podmanení. Originálny je J. Sklenár aj v tvrdení, že pokým Svätopluk neovládol územie od Hrona na západ a dnešnú Moravu, dovtedy toto územie vystupovalo pod názvom Čechy - Bohemia. J. Sklenár je presvedčený, že územie dnešného Slovenska obsadili v 10. storočí Česi a do zväzku Uhorského kráľovstva sa podľa neho nedostalo skôr ako za Ladislava I. Svätého (1077-1095). Pochybnosti Slovákov: Za nehodnoverné pokladal Anonymove Gestá aj slovenský historik z druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia Franko Víťazoslav Sasinek. Po Sklenárovi a Sasinkovi sa zo slovenských historikov najpodrobnejšie Anonymovými Gestami zaoberal Peter Ratkoš. Po podrobnom opise postupu starých Maďarov v Karpatsko-Dunajskej kotline, predstaveného kronikárom Anonymom, nepokladá P. Ratkoš Anonymove Gestá za hodnoverný prameň pre 9.-10. storočie. Kladie si dokonca otázku, či Anonymus mohol alebo chcel podať aspoň čiastočne objektívny obraz o sťahovaní starých Maďarov do Karpatsko-Dunajskej kotliny. Po konfrontácii s vtedajšími hodnovernými dobovými prameňmi konštatuje P. Ratkoš, že opis v Anonymových Gestách nezodpovedá údajom v týchto prameňoch. To aj napriek tomu, že historické bádanie všeobecne predpokladá znalosť niektorých z nich Anonymom. Čo tvrdí Anonymus?: Opisuje ako sa spoza Karpát dostali starí Maďari k hradu Hung(uár) a ako prvé zaujali územie na východe po Ugoču, na sever po Tatry a po rieku Bodrog na západ. Tuná bol vtedy údajne vladárom bulharský vazal, titelský vojvoda Salan a severnú časť jeho územia hájil (vraj) jeho veľmož Laborec. Potom zaujali stredné Potisie a dali sa na výboj pozdĺž rieky Samoš, kde mal vládnuť vojvoda Gelou. Keď sa vrátili k Tise pokorili si vojvodu Menumorouta, podľa Anonyma Žrebca-Moravca, so sídlom v Bihari a na to prešli na pravý breh Tisy, odkiaľ pred nimi ušiel titelský vojvoda Salan do Bulharska. Vtedy sa Arpád pohol od Serenča do údolia Slanej (Sayou). Zaujal územie po Zaďvu, Matru a Spišský les (kap. 32). Na to vyslal Arpád svojich hrdinských veliteľov do Gemera a cez Novohrad k Nitre. Iný oddiel mal tiahnuť cez Tekov k Zvolenskému lesu. V kapitolách 35-37 sa popisuje trojdenný boj s vymysleným vojvodom Zuborom, dosadeným vraj Čechmi v Nitre. Potom zaujali vojská Arpáda Salanovu dŕžavu medzi Tisou a Dunajom a Arpád spoločne s vazalmi tiahol smerom k Dunaju a Belehradu, aby porazil Salana s jeho bulharsko-byzantskými spojencami. Vtedy vraj obsadili Srbsko, Dalmáciu a Chorvátsko. Arpád sám potom tiahol k ostrovu Čepeľ a jeho vojvodcovia obsadili dolné údolie Maroša, kde vládol s bulharskou pomocou Glad, ktorý pred nimi ušiel k Byzantíncom. Potom sa Arpád s kapitánmi preplavil cez Dunaj, zaujal Attilovo mesto (býv. Aquincum) a vraj po troch týždňoch začalo obsadzovanie severnej a južnej Panónie s hradom Borona (Baranya). V kapitole 50 sa spomína pustošenie Panónie a narodenie syna Zultu (Zoltána-Zsolta). Potom sa Arpádovým hrdinom podarí prinútiť Menumorouta poddať sa, čoho prejavom boli zásnuby malého Zultua s Menumorotovou dcérou. Onedlho, v roku 907 Arpád zomrel. V závere hovorí Anonymus o výpravách starých Maďarov v 10. storočí mimo Karpatsko-Dunajskú kotlinu. Kronika Šimona z Kézy: Stručnejšie, ale celkom ináč hovorí o víťazstvách starých Maďarov kronikár Šimon z Kézy. Najprv v 23. kapitole spomína boj so Svätoplukom, synom Moravca, ktorého neočakávane prepadli pri riečke Rakus, vedľa mestečka Bánhida neďaleko Taty. Zničili ho s celým vojskom a začali vládnuť nad predtým spomínanými národmi Panónie. Dodáva sa tu, vraj niektorí vravia, že starí Maďari tu našli vládnuť nie Svätopluka, ale Moravca, ktorý bol starší a vtedy bol už utiahnutý na hrade Bezprim - Veszprém. Keď sa vraj dopočul, čo sa stalo synovi, zo žiaľu náhle zomrel. V 26. kapitole kroniky Šimona z Kézy sa hovorí, že po zabití Svätopluka sa vojsko rozdelilo na sedem častí. Jedna z nich prešla cez Dunaj pri Szobe a dobyla hrad, v ktorom sa zhromaždili uprchlíci zo Svätoplukovej armády, potom ako ušli z bojiska na ktorom zahynul ich veliteľ. Svedectvá maľovanej kroniky: Ďalšiu odchylnú verziu obsahuje Uhorská kronikárska skladba 14. storočia a Viedenská maľovaná kronika, ktoré sa opierajú o staršie nezachované uhorské kroniky či gestá. Hovorí sa v nich o území ležiacom pri Dunaji, ktorého vladárom bol Svätopluk. Arpádovi poslovia potom ako zistili kvalitu vody, pôdy a trávy, darovali Svätoplukovi bieleho koňa s pozlátenou uzdou a pozláteným sedlom. Svätopluk si vraj myslel, že sa chcú na jeho území usadiť ako pokojní roľníci, preto dary prijal. Arpád a starí Maďari to podľa všetkého chápali ako odovzdanie celej krajiny. Hneď ako to Svätopluk pochopil zhromaždil vojsko a dal sa so starými Maďarmi do boja. Pri Dunaji bol ale porazený a na úteku sa utopil. Útočníci obsadili jeho sídlo Belehrad (Stoličný Belehrad - Székesfehérvár). Táto epizóda sa stala trvalým základom tzv. podmaniteľskej teórie, podľa ktorej starí Maďari získali svoju novú vlasť vojenským dobytím a podrobením pôvodného obyvateľstva. Niektorí maďarskí historici, ako Pál Engel, sa nazdávajú, že teória o predaji krajiny za bieleho koňa mala ospravedlniť svojvoľné maďarské porušenie spojenectva so Svätoplukom. Množstvo nezrovnalostí: Po kritickom zhodnotení podrobného, ale chaotického opisu Anonyma, si možno len ťažko urobiť konkrétnejšiu časovú predstavu o postupe starých Maďarov pri zaujímaní Karpatsko-Dunajskej kotliny. Nerozlišoval medzi dobýjaním a trvalým zaujatím, spomínal mená vládcov, ktorých iné hodnoverné pramene nespomínajú. Anonymov opis pôsobí jednoznačne veľmi problematicky. Pristupuje k tomu aj skutočnosť, že Anonymus z hodnoverného prameňa - Kroniky Reginona, ktorú nepochybne poznal, nepreberá meno tam spomínaného vladára (Svätopluka). Napokon Arpáda a jeho vojská nechal Anonymus pomerne v krátkom čase dobyť celú Karpatsko-Dunajskú kotlinu, vrátane Chorvátska a Dalmácie, ktoré boli v čase jeho života súčasťou Uhorského kráľovstva. Podľa Anonyma dobyli Maďari aj časti Srbska a Bulharska. Tie však neboli súčasťou Uhorského kráľovstva ani v čase jeho života. Autor Gest postupoval pri písaní literárne úplne samostatne a vôbec mu nešlo o načrtnutie pravdivého obrazu. Z jeho podrobného rozprávania vlastne ani nevyplýva, ktoré ním opisované udalosti pri zaujímaní Karpatsko-Dunajskej kotliny mali podstatný význam. Zo stručného opisu Šimona z Kézy sa zdá zrejmé, že po prekročení Karpát sa starí Maďari stretli s vojskom štátneho útvaru, na čele ktorého stál Svätopluk, pričom mohlo ísť o Svätoplukovho mladšieho syna vojvodu Svätopluka. K rozhodujúcej bitke došlo - po istom čase, ktorý na základe údajov Šimona z Kézy konkrétnejšie nemožno určiť - na juh od Dunaja, západne od Ostrihomu. V bitke alebo po bitke zahynul aj vládca Svätopluk. Porazené boli aj zvyšky jeho vojska v Szobe, čím sa starým Maďarom otvorila cesta na pôvodné základné územie - jadro Veľkej Moravy, ležiace na sever od Dunaja. Ani z tohto spôsobu opisu nemožno vyvodzovať presnejšie chronologické určenie postupu starých Maďarov. K tomu nám môže dopomôcť len iný historický prameň, ktorý možno s veľkou pravdepodobnosťou približne datovať. Sú to údaje opierajúce sa o dátum smrti východofranského a talianskeho kráľa a zároveň aj rímskeho cisára Arnulfa, ktorý zomrel 8. decembra 899. Ako v detektívke: Vieme, že vzhľadom na staršiu spojeneckú zmluvu s Arnulfom, zaujali starí Maďari Zadunajsko až po jeho smrti, teda v roku 900/901. Dobyvatelia obsadili dovtedy centrálnu časť Karpatsko-Dunajskej kotliny až po Dunaj, snáď aj vrátane územia medzi Drávou a Sávou. Ak sa vychádza z týchto konštatovaní ako hodnoverných, potom k spomínanej bitke pri Bánhide, ktorá leží v severnej časti Zadunajska, mohlo prísť najskôr v roku 902. Po tomto strete prenikli starí Maďari na územia na sever od Dunaja, do východnej časti pôvodného jadra Veľkej Moravy - do Nitrianska. Anonymus ho však nechal obsadiť Arpádovými vojvodami skôr ako Zadunajsko. Aj doterajšie historické odhady datovali tzv. rozhodujúcu porážku vojsk Veľkej Moravy do rozpätia rokov 902 (maďarskí historici) - 908 (P. Ratkoš), najneskôr pravdepodobne do roku 906. Svedectvo záhadného listu: Jestvuje ešte jeden dokument, ktorý má v tejto súvislosti významnú výpovednú hodnotu a možno ho tiež s veľkou pravdepodobnosťou pomerne konkrétnejšie datovať. Je to list salzburského arcibiskupa Teotmara a jeho sufragánov pápežovi Jánovi IX., približne z roku 900. List je protestom proti obnoveniu cirkevnej hierarchie na Veľkej Morave. Dozvedáme sa z neho, že Bavori aj Moravania sa u pápeža obviňujú zo spolupráce s Maďarmi. Je pravdepodobné, že ako prvý vyvinul v tomto smere iniciatívu Svätopluk, ktorý používal starých Maďarov už v osemdesiatych rokoch pri bojoch s Východofranským kráľovstvom. Ešte za jeho života však využil maďarské služby aj kráľ Arnulf. V listine sa hovorí, že Moravania "prijali medzi seba nemalý počet Maďarov". Je otázne, či to treba chápať len ako dočasné prijatie do vojska, alebo ako povolenie na trvalejšie osídlenie. Ako odmenu za služby. Apriórne to nemožno vylúčiť. Ak tomu bolo naozaj tak, mohlo sa to stať najpravdepodobnejšie na území, ktoré bolo vtedajším sídlam starých Maďarov najbližšie. Vo vtedy najvýchodnejších oblastiach Karpatsko-Dunajskej kotliny, patriacich pod vládu Svätopluka a jeho nástupcov - v strednom Potisí. Udialo sa to snáď už v polovici osemdesiatych rokov 9. storočia. Ak sa tento proces uskutočnil v tomto období, mohli by sme to považovať za prvé náznaky maďarského osídlenia vo východnej časti Karpatsko-Dunajskej kotliny. Či už ako spojencov, či poddaných Svätopluka. Z toho vyplýva, že sa to nemohlo dotýkať územia nad stredným Dunajom a teda ani našej vlasti. |
Slováci v Uhorsku
"Slováci sú miernej, pokojnej povahy. Slovák len zriedka pácha ťažké zločiny, je pracovitý, rozumný, súci na remeslá a pre vedu, je statočným vojakom. Naproti tomu je tvrdohlavý, zaliečavý, lakomý a nieje veľkým milovníkom čistoty," uvádza... ...vo svojej Štatistik des Konigreichs Ungarns (1843) E. Fényes, keď sa pokúsil podať charakteristiku každého uhorského národa.
Od konca 18. storočia začali v Uhorsku vychádzať komplexné, encyklopedické diela, podávajúce ucelený obraz o vtedajšom stave kráľovstva, tzv. Štatistiky Uhorska. Aký bol obraz Slovákov v týchto dobových vedeckých prácach z konca 18. a prvej polovice 19. storočia? Aké názory prevládali u vtedajších vzdelancov? Aké pozitívne a aké negatívne vlastnosti nám ako národu pripisovali? Odpovede na tieto otázky si vyžadujú značnú mieru zovšeobecnenia, no napriek tomu môžu poskytnúť mnohé zaujímavé závery.
Autorom prvej štatistiky bol kežmarský Nemec Martin Schwartner. Prvýkrát vyšla v roku 1798 v Pešti pod názvom Štatistik des Kônigreichs Ungarn (druhé vydanie v rokoch 1809 a 1811) a mala veľký ohlas doma i v cudzine. V Uhorsku sa podľa nej dlho vyučovala štatistika a na viac ako polstoročie sa stala vzorom, podľa ktorého vznikol alebo z ktorých čerpal celý rad ďalších štatistických prác.
Európa v malom
Uhorsko sa pre svoju prírodnú členitosť a rozmanitosť, ale aj preto, že ho obývalo 18 národov a národností, označovalo ako "ozajstná Európa v malom". Schwartner v úvode kapitoly o rozdielnosti obyvateľstva v Uhorsku podľa jazykov tvrdí, že "v žiadnej krajine sveta vari nie je udomácnených viac jazykov a preto aj viac národností ako v Uhorsku". Národy Uhorska sa delia na tzv. hlavné národy, ku ktorým patrili (v poradí): 1.Uhry alebo Maďari, 2. rôzne vetvy veľkého slovanského kmeňa - Slováci, Chorváti, Šoci (katolícki Srbi), Rácovia (pravoslávni Srbi), Slovinci, Bulhari, Rusíni, Čiernohorci, 3. Nemci, 4. Valasi (Rumuni). K vedľajším národom sa počítali Francúzi, Gréci, Macedónci alebo Cinzari, Arménci, Albánci (vtedy nazývaní Klementínci), Cigáni a Židia.
Toto Schwartnerovo delenie prevzali neskorší autori a bez väčších zmien sa s ním stretávame i v neskorších dielach. Slováci boli teda uvádzaní v spoločnej skupine s ostatnými Slovanmi. Schwartner v kapitole o Slovanoch píše: "Tak rozdielny ako ich (Slovanov, pozn. autora) dialekt, sú rozličné aj ich mená, ktorými sa od seba navzájom odlišujú. Nazývajú sa Slaven (alebo ako sa oni sami volajú Slowak, plur. Slowacy), Russniaken, Croaten, Slavonier, Dalmatiner, Wandaln (Slovinci, pozn. autora) atď."
Nielen otec uhorskej štatistiky, ale takmer všetci významní vzdelanci považovali Slovákov v prvej polovici 19. storočia za autochtónne obyvateľstvo. Podľa E. Fényesa, významného štatistika a geografa, sú Slováci v Uhorsku najstarším obyvateľstvom v krajine, ktoré tu žilo už v dobe príchodu Maďarov. Malo mocnú ríšu nazývanú Veľká Morava a v tej dobe boli po Maďaroch najpočetnejším národom.
V ďalšom kľúčovom diele, v trojzväzkovej Etnografii Uhorska z rokov 1856 -1857, ktorej autorom bol sudetský Nemec Karí von Czornig, sú Slováci v Uhorsku považovaní za zvyšok Slovanov Veľkomoravskej ríše, ktorý vzrástol prisťahovalcami z Čiech a Moravy, z Poľska a Ruska a z časti aj poslovenčením Nemcov.
Rozpínavosť našich dedov
Častým predmetom pozornosti v uhorskej odbornej literatúre 19. storočia bola slovenská "rozpínavosť". Martin Schwartner sa vo svojej Štatistik des Kônigreischs Ungarn vyjadril na margo tohto problému takto "Slováci v Uhorsku, nepochybne autochtónne obyvateľstvo (unstreitigen Autochtonen) ... majú spomedzi všetkých obyvateľov najväčšiu rozmnožovaciu silu (Fortpflanzungskraft), alebo prinajmenšom najväčšiu schopnosť získavať majetok (Attraction-Vermôgen); pretože tam, kde títo medzi Maďarmi a Nemcami raz zapustia korene, prestane sa Maďarovi alebo Nemcovi dariť a počas niekoľko málo generácií sa buď sám stane Slovákom, alebo vymrie." Schwartner si všimol aj malú početnosť maďarských rodín žijúcich na vidieku, ktoré "...v porovnaní s manželstvami Nemcov a Slovákov nie sú tak plodné.
Maďarská sedliačka sa v prvých dvoch rokoch po svadbe hanbí porodiť (tento predsudok panuje aj medzi Slovenkami v Malohonte) a podobne ako teliatka, visia v Uhorsku aj deti oveľa dlhšie než je to potrebné na materských prsiach ". Nebezpečnosť Slovákov pre iné národy Uhorska konštatoval už v tridsiatych rokoch 18. storočia Matej Bel.
V Notíciách Zemplínskej župy Bel hovorí o tom, ako veľmi ubúda maďarského národa, ktorý najviac ustupuje tam, kde žije s ostatnými národmi. "Zakiaľ u ostatných vidno tri, štyri až šesť detí, Maďari majú sotva jedno dve. V spoločnosti Slovákov nielen že prejdú na ich zvyky, ale po vymretí starých sami sa pomaly asimilujú na Slovákov. Nič iné si nezachovávajú zo svojho národa, iba ak to, že ešte doteraz rozumejú vlastnému jazyku a rovnako sa obliekajú, hoci aj odev pomaly zanechávajú a preberajú zvyky nových čias."
Na inom mieste hovorí: "Slováci sa všade vzmáhajú a ako Maďarov ubúda, tak sa Slováci dostávajú dopredu, a keď aj nie bohatstvom, tak určite počtom, takže sotva nájdeš jednu obec bez Slovákov." O slovenských kolóniách, ktoré vznikli v Peštianskej župe, Bel v Notíciách Uhorska napísal, "kolónie, ktoré vznikli pred 20 -30 rokmi sa tak rozmnožili, že môžu vypúšťať nové kolónie ako včely roje". Len na tých miestach, kde sa Slováci usadili v čisto maďarskom prostredí, začlenili sa do ich spoločenstva a jazykom, oblečením i zvykmi sa asimilujú.
Podľa Mateja Bela "to všetko slúži ponajviac na ich (Maďarov pozn. autora) záchranu, keďže Slováci takto asimilovaní na Maďarov sa rozmnožujú a zveľaďujú ak aj nie maďarskú krv, tak aspoň maďarský jazyk a zvyky, a keby nie maďarské, zachovali by slovenské potomstvo. Maďari totiž oveľa rýchlejšie upadajú." Vo väčšine uhorských žúp konštatuje, že kým maďarský a nemecký element je na ústupe, slovenský sa stále vzmáha. Tieto Belove správy o početnom i teritoriálnom náraste Slovákov preberali početní, neskorší autori a s podobnými názormi sa v uhorskej odbornej literatúre môžeme stretnúť až do polovice 19. storočia.
Možno teda povedať, že vytrvalosť a životaschopnosť ľudových vrstiev boli častými vlastnosťami, ktoré boli Slovákom ako národu prisudzované. Dokladom tejto životaschopnosti bolo okrem asimilovania inoetnických ostrovov aj rozšírenie slovenského etnického územia v priebehu 18. a prvej polovice 19. storočia. Až umelé zásahy štátu a cieľavedomé opatrenia smerujúce k posilneniu maďarského etnika v uhorskej spoločnosti zastavili početný aj teritoriálny vzrast slovenského etnika.
Ľahostajnosť k jazyku
Zaujímavé postrehy o vzťahu Slovákov k ich materinskému jazyku sa dozvieme od E. Fényesa z jeho Štatistik des Kônigreichs Ungarns (1843): "Na svoj jazyk je (Slovák, pozn. autora) príliš vášnivo ("erleidenschaftlich") naviazaný, a tak kde žije vo väčšom počte, utláča ostatné národnosti." Len v tých oblastiach sa Slováci asimilujú, kde žijú medzi maďarskou väčšinou. Výnimku podľa Fényesa tvoria slovenskí evanjelici, ktorí "tvrdohlavo zotrvávajú pri svojom jazyku a napospol chcú ostať Slovákmi".
Na porovnanie treba uviesť aj názor etnografa Jána Čaploviča, autora viacerých obranných, proti maďarizačných spisov, ktorý v 30-tych 19. storočia v diele Gemälde von Ungern (Obraz Uhorska) kritizoval ľahostajnosť Slovákov k svojmu jazyku i to, ako ochotne sa učia iným jazykom. "Žiaden národ v Uhorsku nieje tak ľahostajný k vlastnému jazyku ako Slováci v Uhorsku. Vzdelaní ľudia sa hanbia medzi sebou hovoriť po slovensky a používajú latinčinu alebo nemčinu." Čaplovičove slová však smerovali hlavne do radov inteligencie a šľachty, ktorá v snahe etablovať sa medzi uhorskou elitou bola nútená osvojiť si a používať úradný jazyk, -
Početnosť národností
Na záver sa ešte pristavíme pri údajoch o počte Slovákoch žijúcich na území Uhorska. Schwartner vo svojom diele, vychádzajúc z tereziánskeho zoznamu obcí z roku 1773 a z jozefínskeho sčítania obyvateľstva, neuvádza počet príslušníkov tej ktorej národnosti, ale len súčet obývaných usadlostí každej národnosti. V roku 1787 bolo podľa neho v Uhorsku spolu s Chorvátskom, Slavónskom a Dalmáciou 11 408 miest a obcí (bez slobodných kráľovských miest), z ktorých Slovania obývali 5 789, Maďari 3 668, Nemci 921 a Rumuni 1 024. Konkrétnejšie údaje môžeme nájsť u Fényesa, u ktorého však počet Slovákov v jednotlivých prácach značne mení. V skoršom 6-zväzkovom diele Terajší obraz Uhorska a k nemu pripojených provincií z hľadiska štatistického a zemepisného vydaného v rokoch 1826 - 1840 uvádza počet Slovákov 1 825 723, v Štatistike Uhorska z roku 1843 už len 1 687 256 a v práci Národnosti uhorskej ríše a ich počet podľa žúp a okresov z roku 1867, spracovanej však na poklade údajov zo sčítania ľudu z roku 1857, uvádza už len 1 505 368.
Nacionálne motivované deformácie Fényesovych výpočtov národnostného zloženia Uhorska však potvrdzovali aj údaje skorších autorov, ako napríklad Jozefa Heina, ktorý v 1846 v Uhorsku narátal 1 836 070 Slovákov, tak i práce jeho súčasníkov. Napríklad rakúsky štatistik Adolf Ficker odhadoval v roku 1869, že Slováci v Uhorsku predstavujú približne 1 800 000 osôb a Karol Kelety o rok neskôr na 1 825 723. Posledne uvádzané čísla aj podľa najnovších výskumov zodpovedali realite.
Historici o spoločných dejinách
Príčiny Trianonu
Rozpad monarchie umožnil súbeh troch až štyroch okolností. Vynútený súhlas Maďarska nemohol byť úprimný a neznamenal súhlas s daným stavom.
V dejinách maďarského národa je najnovšou podobnou traumou Trianonská mierová zmluva z roku 1920. A to ani nie preto, že v súlade s ňou Maďarsko stratilo takmer dve tretiny svojho územia a národného majetku, ale predovšetkým preto, že na odčlenených územiach žilo aj vyše troch miliónov Maďarov. Navyše zhruba tretina z nich žila bezprostredne za novými hranicami, čiže na krok od Maďarov v novom Maďarsku. V dôsledku toho bolo úprimné prijatie mierového rozhodnutia ťažké, dokonca často nemožné aj pre tých, ktorí inak akceptovali právo národností multietnického Uhorska na založenie vlastného štátu. Dnes sa už situácia trocha modifikovala, ale v zásade sa nezmenila.
Rozprávkové vysvetlenia
Oslabené Uhorsko
Otázkou už boli len hranice
Nevyhnutný rozpad
Trianon je zámok neďaleko Paríža. Ak sa však povie „Trianon“ v strednej Európe, myslí sa tým, samozrejme, mierová zmluva, ktorú 4. júna 1920 na tomto zámku podpísali predstavitelia víťazných dohodových mocností s predstaviteľmi Maďarska. V júni 1919 bola podpísaná zmluva s Nemeckom vo Versailles, v septembri 1919 s Rakúskom v Saint-Germain. Aj mierová zmluva s Maďarskom bola pripravená už v roku 1919, ale jej podpísanie sa oddialilo pre boľševickú revolúciu v Maďarsku.
Odnárodňovanie
Slovenské politické programy teda akceptovali existenciu historického Uhorska, nepožadovali jeho rozdelenie, iba decentralizáciu, ktorá mohla mať formu federalizácie. Odmietanie politických požiadaviek Slovákov a iných nemaďarských národov, spojené so stupňujúcou sa maďarizáciou, malo za následok postupné odcudzovanie sa Slovákov Uhorsku. Počas prvej svetovej vojny potom časť Slovákov vstúpila do aktívneho odboja proti Rakúsko-Uhorsku a politická a kultúrna elita Slovákov prijala program vytvorenia Československej republiky.
Hranice sa museli určiť
Geografický celok Slovensko
Autor prednáša na univerzite Lóránda Eötvösa v Budapešti
AQUINCUM
V r. 103 – 107 bolo sídlom miestodržiteľa Panónie.
Po rozpade Rímskej ríše začali obývať Panóniu po Rimanoch Avari,
čiastočne Frankovia,
potom slovania a starí Slováci. Z nich sú známe kniežatá Pribina a jeho syn Koceľ.
Roku 896 prišli do Panónie starí kočovní Maďari.
Rimania sa v tejto oblasti usadili pred 2000 rokmi na hore Gellért a v Tabáne.
Začiatkom 2. storočia rozdelil Panóniu na dve časti cisár Traján.
/ Podľa archeologičky Evy Petresovej v Aquincumu /
Rodina 2/92