Choď na obsah Choď na menu
 


Pravda o vpáde starých Maďarov

26. 5. 2008

Adam bol prvý Maďar, stojí v maďarskej biblii

V národnom kníhkupectve Szittya na budapeštianskej Attilovej ulici – prosperujúcom kníhkupectve, ktoré sa na rozdiel od iných nepreorientovalo na predaj cibule a spodnej bielizne – býva živo. Nie sú to davy, predajňa je skôr elitná. Kúpiť sa tu dajú knižky o maďarských dejinách, mapy všetkých veľkostí a mierok (i keď ukazujú výlučne jedinú krajinu), tričká s nápisom Vráťte naše hory (to sa týka Rumunov) a s nezrozumiteľným runovým písmom, ktorý vraj používali Pramaďari, napísal poľský denník Gazeta Wyborcza.

Runy tajomnejšie ako písmo Inkov síce nikto poriadne nerozlúšti, ale tričiek s maďarským jazdcom s ázijskými rysmi a runovým nápisom je tu množstvo. Predavačka nápis skúma a potom ho slabikuje: "Maďari, prebuďte sa!" Ale nie je si veľmi istá, takže žiada kolegyňu o pomoc. "Nech žije Maďarsko!" tvrdí.

Dá sa tu dostať životopis fašistického premiéra Gyuliho Gömbösa i dielko so znepokojujúcim názvom Bol Kristus skutočne Žid?, knižky o histórii honvédov či o skvostoch Sedmohradska.

Predávajú tu aj podložku pod počítačovú myš v podobne krajín Koruny uhorskej z roku 1914: farebná mozaika krajov a národov ako stolová verzia impéria. Cestovanie myšou po dávnych župách neexistujúceho mocnárstva umožňuje putovať Chorvátskom, Slovenskom, Srbskom a Rumunskom, ale naraziť na dnešné Maďarsko je nemožné.

"Oklieštené Maďarsko nie je krajina, celé Maďarsko je raj," hlása revanšistické heslo na mapách krajín svätoštefanskej koruny, ktorú možno kúpiť v každom kníhkupectve, nielen v obchode Szittya. V maďarčine to lepšie vyznie. Mayarország (Maďarsko) sa rýmuje s Mennyország (raj).

Ak raj, tak jedine v hraniciach pred mierovou zmluvou, uzatvorenou v Trianone v roku 1920, v ktorej Maďarsko stratilo dve tretiny územia, Sedmohradsko a dnešné Slovensko. Aj automapa Karpát z vydavateľstva Cartografia je bez pochybností mapou Veľkého Uhorska. Okrem maďarských, slovenských a rumunských ciest zobrazuje aj rozdelenie žúp krajín svätoštefanskej koruny z roku 1886 i s jej erbmi. Aby sme si pamätali, aké boli pôvodné symboly Bratislavy, Rijeky, teda Pozsonye a Fiume.

Neďaleko je aj obchod pomenovaný Turul, nad ktorého vchodom sa týči tento bájny maďarský vták, vyzerajúci ako kríženec orla s husou. Vo vnútri to vyzerá ako v raji skutočných Maďarov. Obchodík sa dá nájsť cez nacionalistický server www.kuruc.info, ktorý pátra na internete po protimaďarských prejavoch, dokumentuje rómske zločiny a obsahuje linky na obchodíky, ktoré ponúkajú pramaďarské luky, šípy a inú výstroj.

Našli by sa aj ázijské rysy, dlhé čierne fúzy, šikmé oči a vystúpené lícne kosti? Ak nie sú v ponuke, najvyšší čas to napraviť. Internetové obchody už ponúkajú plnú výbavu maďarských bojovníkov, vďaka ktorej možno vyzerať ako predok z roku 896. Ani tento bájny dátum obsadenia domoviny kočovnými kmeňmi od Dnepra a Dnestru nepodáva odpoveď na otázky odkiaľ sme, kto sme a kam smerujeme. Či môže Maďar odpovedať, keď sa nemôže vydať na miesta, z ktorého pramenia jeho dejiny, pretože nikto to miesto nepozná? Konali sa púte a výpravy, ale nájsť rodisko maďarstva sa ukázalo ťažšie ako objaviť pramene Amazonky.

Sándor Körösi Csoma v 19. storočí pri hľadaní predkov skončil až v Himalájách. Nebol prvý, kto hľadal, ale nenašiel. S hľadaním Pramaďarska je to ako s pátraním po Atlantíde – kedysi kdesi snáď bolo, ale nikdy sa nedozvieme kde a kedy. Ale čím by sa inak živili predstavy a legendy?

Vyskytli sa aj takí, ktorí tvrdili, že našli. Jeden našiel Maďarov medzi Sumermi, iný ešte ďalej – v biblickom raji. Adam podľa autora Maďarskej biblie bol vlastne prvý Maďar, čo dokazuje aj jeho meno: Ádám má archaicky znamenať "dal som" a síce rebro, aby z neho vznikla žena, ľudstvo a všetci Ištvánovia, Šándorovia, Andrášovia, Lajošovia, Ilonky a Zsuzsanny.
S takýmito koreňmi je potom ťažké zmieriť sa s nespravodlivo malým maďarským štátom, ironicky ukončil denník Gazeta Wyborcza.

Pravda o vpáde starých Maďarov?

 

Príchod starých Maďarov do Karpatsko – Dunajskej kotliny patrí medzi najdiskutovanejšie otázky stredoeurópskej historiografie. K objasneniu tohto problému sa zachovalo len veľmi málo priamych dobových dokladov. Najobsažnejším stredovekým prameňom na túto tému sú Gestá Maďarov – Uhrov, od podľa mena neznámeho notára uhorského kráľa Bela III.

Hodnovernosť zachovaných písomností, mladších až o niekoľko storočí však stojí za zváženie. Pri sledovaní priebehu obsadzovania novej vlasti starými Maďarmi majú malú výpovednú hodnotu aj archeologické nálezy, pretože ich presnejšie datovanie je nemožné. Pritom tu ide v zásade o odhadovanie postupu v priebehu jedného - dvoch desaťročí.

Príchod maďarského etnika do Karpatsko-Dunajskej kotliny je vzhľadom na hlavnú fázu sťahovania národov v 6. storočí, veľmi oneskoreným dianím. Hoci invázia maďarských kmeňov zasiahla nerovnomerne osídlené územia, v žiadnom prípade nešlo o ľudoprázdnu lokalitu a to napriek tomu, že veľké sťahovania etník sa v tých časoch uskutočňovali na prevažne opustené územia. V prípadoch, keď bola krajina obsadená pôvodným obyvateľstvom, dochádzalo spravidla k asimilácii prisťahovalcov. Najmä keď bol počet prišelcov v porovnaní so starousadlíkmi omnoho menší. (Ostrogóti, Visigóti, Frankovia, Langobardi sa pomerne rýchlo zromanizovali). Po stránke hodnovernosti sa Anonymove Gestá Maďarov pokladajú za veľmi problematický prameň.

Rozdielnosť názorov: Prirodzene na našu tému jestvujú zmienky aj v iných, za hodnovernejšie považovaných stredovekých prameňoch, no v porovnaní s mierou informácií poskytovaných Anonymom, sú to pomerne veľmi stručné údaje. Mohli by sme skonštatovať, že názory jednotlivých historikov na postupnosť zaujatia Karpatsko-Dunajskej kotliny starými Maďarmi, sa vo veľkej miere riadili alebo vyplývali z ich postoja k Anonymovým Gestám Maďarov (Uhrov). Slovenská historiografia, o ktorej možno hovoriť od konca 18. storočia, mala o tomto historickom jave svoju vlastnú predstavu. Opierala sa najmä o údaje zachovaných prameňov, pričom jednotliví historici zastávali rozdielne názory, prezentované vo viacerých dielach. V slovenskej historiografii však neexistuje samostatnejšie, väčšie spracovanie venované výlučne tejto problematike.

Pohostinská teória: Apológia zemanov Trenčianskej stolice a mešťanov mesta Trenčína z r. 1728, v ktorej sa hovorí, „že aj ako potomkovia Svätoplukovho ľudu majú mať rovnaké výsady, ako zemani maďarského pôvodu“, sa problematikou obsadzovania Karpatsko-Dunajskej kotliny podrobnejšie nezaoberá. Nerobí tak preto, lebo zastáva stanovisko o pohostinskom prijatí starých Maďarov niekdajšími predkami Slovákov a deklaruje presvedčenie o vytvorení spoločného štátu. Podobné názory zastáva aj Samuel Timon (pochádzajúci taktiež z trenčianskeho prostredia) vo svojom Obraze starého Uhorska z roku 1733. Juraj Papánek v diele O kráľovstve a kráľoch Slovanov a bývalom aj terajšom svetskom aj cirkevnom stave slovenského národa (1780), spomína ako nástupcu Svätopluka fiktívneho vladára Svätoboga, ktorý vraj ako posledný panovník (dnes by sme povedali Veľkomoravskej ríše, ale Papánek toto označenie nepoužíva) dal vraj územie na západ od Moravy českému vojvodovi Vladislavovi, severné kraje Poliakom, územie na juh od Dyje Rakúsku a územie na východ od Moravy, pri Hrone a Váhu Maďarom. Od tých čias patrili naddunajskí Slováci k Uhorsku. Po smrti Svätoboga sa Uhorské kráľovstvo skladalo z Predtisia, Zátisia a Slovenského kráľovstva (takéto označenie používa J. Papánek) od Moravy až po Hron, z prvej a druhej Panónie. Pri takomto chápaní, ak posledný hlavný vládca v Karpatsko-Dunajskej kotline, rozdal v čase príchodu starých Maďarov svoje územia celkom dobrovoľne, nebolo ich treba dobýjať ani postupne obsadzovať.

Záhadná Veľká Morava: Príchodom starých Maďarov do Karpatsko-Dunajskej kotliny sa podrobne zaoberal aj Juraj Sklenár vo svojom diele Najstaršia poloha Veľkej Moravy a prvý vstup a vpád Maďarov do nej (1784).

V prvej knihe svojho diela rieši J. Sklenár otázku polohy Veľkej Moravy, ktorú situoval do Mézie (v dnešnom Srbsku) a južnej Panónie (Sriem). Odtiaľ sa rozšírila do Dácie, na územia Metanastázskych Jazygov - východne od Dunaja až do Potisia a neskôr na územie od Hrona po moravsko-české hranice. Sú to názory veľmi príbuzné s tými, ktoré od roku 1971 hlásal Imre Boba a čiastočne aj jeho nasledovníci Martin Eggers a Charles Bowlus. Patria sem čiastočne aj názory Petra Püspöki-Nagya a v Maďarsku pôsobiaceho japonského historika Toru Senga. Pritom je zaujímavé, že pôvodne nevedel ani jeden z nich o podobných názoroch, ktoré hlásal už dávno pred nimi J. Sklenár.

V druhej knihe J. Sklenár oponuje tej časti Anonymovej kroniky, v ktorej sa spomína, že Maďari prišli do Karpatsko-Dunajskej kotliny popri rieke Uh. Podľa Sklenára prišli z Ázie. Ďalej dokazuje, že Bulharské kráľovstvo, ktoré Anonymus umiestnil medzi Tisu, Hron a v Sedmohradsku vybájené Valašské kráľovstvo je vymyslené.

Podľa Sklenára Maďari prenikli najprv na pusté územia Panónov a Avarov, až potom znepokojovali vpádmi Korutáncov, Moravanov a Bulharov. Stará Morava bola teda v okolí Sriemu (Sirmia) - tú zaujali starí Maďari najskôr a niekde na maďarsko – bulharskom pohraničí bolo aj mesto Morava. Slováci, žijúci na sever od Dunaja neboli starými Maďarmi nikdy podmanení. Originálny je J. Sklenár aj v tvrdení, že pokým Svätopluk neovládol územie od Hrona na západ a dnešnú Moravu, dovtedy toto územie vystupovalo pod názvom Čechy - Bohemia. J. Sklenár je presvedčený, že územie dnešného Slovenska obsadili v 10. storočí Česi a do zväzku Uhorského kráľovstva sa podľa neho nedostalo skôr ako za Ladislava I. Svätého (1077-1095).

Pochybnosti Slovákov: Za nehodnoverné pokladal Anonymove Gestá aj slovenský historik z druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia Franko Víťazoslav Sasinek. Po Sklenárovi a Sasinkovi sa zo slovenských historikov najpodrobnejšie Anonymovými Gestami zaoberal Peter Ratkoš. Po podrobnom opise postupu starých Maďarov v Karpatsko-Dunajskej kotline, predstaveného kronikárom Anonymom, nepokladá P. Ratkoš Anonymove Gestá za hodnoverný prameň pre 9.-10. storočie. Kladie si dokonca otázku, či Anonymus mohol alebo chcel podať aspoň čiastočne objektívny obraz o sťahovaní starých Maďarov do Karpatsko-Dunajskej kotliny. Po konfrontácii s vtedajšími hodnovernými dobovými prameňmi konštatuje P. Ratkoš, že opis v Anonymových Gestách nezodpovedá údajom v týchto prameňoch. To aj napriek tomu, že historické bádanie všeobecne predpokladá znalosť niektorých z nich Anonymom.

Čo tvrdí Anonymus?: Opisuje ako sa spoza Karpát dostali starí Maďari k hradu Hung(uár) a ako prvé zaujali územie na východe po Ugoču, na sever po Tatry a po rieku Bodrog na západ. Tuná bol vtedy údajne vladárom bulharský vazal, titelský vojvoda Salan a severnú časť jeho územia hájil (vraj) jeho veľmož Laborec. Potom zaujali stredné Potisie a dali sa na výboj pozdĺž rieky Samoš, kde mal vládnuť vojvoda Gelou. Keď sa vrátili k Tise pokorili si vojvodu Menumorouta, podľa Anonyma Žrebca-Moravca, so sídlom v Bihari a na to prešli na pravý breh Tisy, odkiaľ pred nimi ušiel titelský vojvoda Salan do Bulharska. Vtedy sa Arpád pohol od Serenča do údolia Slanej (Sayou). Zaujal územie po Zaďvu, Matru a Spišský les (kap. 32). Na to vyslal Arpád svojich hrdinských veliteľov do Gemera a cez Novohrad k Nitre. Iný oddiel mal tiahnuť cez Tekov k Zvolenskému lesu. V kapitolách 35-37 sa popisuje trojdenný boj s vymysleným vojvodom Zuborom, dosadeným vraj Čechmi v Nitre. Potom zaujali vojská Arpáda Salanovu dŕžavu medzi Tisou a Dunajom a Arpád spoločne s vazalmi tiahol smerom k Dunaju a Belehradu, aby porazil Salana s jeho bulharsko-byzantskými spojencami. Vtedy vraj obsadili Srbsko, Dalmáciu a Chorvátsko. Arpád sám potom tiahol k ostrovu Čepeľ a jeho vojvodcovia obsadili dolné údolie Maroša, kde vládol s bulharskou pomocou Glad, ktorý pred nimi ušiel k Byzantíncom. Potom sa Arpád s kapitánmi preplavil cez Dunaj, zaujal Attilovo mesto (býv. Aquincum) a vraj po troch týždňoch začalo obsadzovanie severnej a južnej Panónie s hradom Borona (Baranya). V kapitole 50 sa spomína pustošenie Panónie a narodenie syna Zultu (Zoltána-Zsolta). Potom sa Arpádovým hrdinom podarí prinútiť Menumorouta poddať sa, čoho prejavom boli zásnuby malého Zultua s Menumorotovou dcérou. Onedlho, v roku 907 Arpád zomrel. V závere hovorí Anonymus o výpravách starých Maďarov v 10. storočí mimo Karpatsko-Dunajskú kotlinu.

Kronika Šimona z Kézy: Stručnejšie, ale celkom ináč hovorí o víťazstvách starých Maďarov kronikár Šimon z Kézy. Najprv v 23. kapitole spomína boj so Svätoplukom, synom Moravca, ktorého neočakávane prepadli pri riečke Rakus, vedľa mestečka Bánhida neďaleko Taty. Zničili ho s celým vojskom a začali vládnuť nad predtým spomínanými národmi Panónie. Dodáva sa tu, vraj niektorí vravia, že starí Maďari tu našli vládnuť nie Svätopluka, ale Moravca, ktorý bol starší a vtedy bol už utiahnutý na hrade Bezprim - Veszprém. Keď sa vraj dopočul, čo sa stalo synovi, zo žiaľu náhle zomrel. V 26. kapitole kroniky Šimona z Kézy sa hovorí, že po zabití Svätopluka sa vojsko rozdelilo na sedem častí. Jedna z nich prešla cez Dunaj pri Szobe a dobyla hrad, v ktorom sa zhromaždili uprchlíci zo Svätoplukovej armády, potom ako ušli z bojiska na ktorom zahynul ich veliteľ.

Svedectvá maľovanej kroniky: Ďalšiu odchylnú verziu obsahuje Uhorská kronikárska skladba 14. storočia a Viedenská maľovaná kronika, ktoré sa opierajú o staršie nezachované uhorské kroniky či gestá. Hovorí sa v nich o území ležiacom pri Dunaji, ktorého vladárom bol Svätopluk. Arpádovi poslovia potom ako zistili kvalitu vody, pôdy a trávy, darovali Svätoplukovi bieleho koňa s pozlátenou uzdou a pozláteným sedlom. Svätopluk si vraj myslel, že sa chcú na jeho území usadiť ako pokojní roľníci, preto dary prijal. Arpád a starí Maďari to podľa všetkého chápali ako odovzdanie celej krajiny. Hneď ako to Svätopluk pochopil zhromaždil vojsko a dal sa so starými Maďarmi do boja. Pri Dunaji bol ale porazený a na úteku sa utopil. Útočníci obsadili jeho sídlo Belehrad (Stoličný Belehrad - Székesfehérvár). Táto epizóda sa stala trvalým základom tzv. podmaniteľskej teórie, podľa ktorej starí Maďari získali svoju novú vlasť vojenským dobytím a podrobením pôvodného obyvateľstva. Niektorí maďarskí historici, ako Pál Engel, sa nazdávajú, že teória o predaji krajiny za bieleho koňa mala ospravedlniť svojvoľné maďarské porušenie spojenectva so Svätoplukom.

Množstvo nezrovnalostí: Po kritickom zhodnotení podrobného, ale chaotického opisu Anonyma, si možno len ťažko urobiť konkrétnejšiu časovú predstavu o postupe starých Maďarov pri zaujímaní Karpatsko-Dunajskej kotliny. Nerozlišoval medzi dobýjaním a trvalým zaujatím, spomínal mená vládcov, ktorých iné hodnoverné pramene nespomínajú. Anonymov opis pôsobí jednoznačne veľmi problematicky. Pristupuje k tomu aj skutočnosť, že Anonymus z hodnoverného prameňa - Kroniky Reginona, ktorú nepochybne poznal, nepreberá meno tam spomínaného vladára (Svätopluka). Napokon Arpáda a jeho vojská nechal Anonymus pomerne v krátkom čase dobyť celú Karpatsko-Dunajskú kotlinu, vrátane Chorvátska a Dalmácie, ktoré boli v čase jeho života súčasťou Uhorského kráľovstva. Podľa Anonyma dobyli Maďari aj časti Srbska a Bulharska. Tie však neboli súčasťou Uhorského kráľovstva ani v čase jeho života. Autor Gest postupoval pri písaní literárne úplne samostatne a vôbec mu nešlo o načrtnutie pravdivého obrazu. Z jeho podrobného rozprávania vlastne ani nevyplýva, ktoré ním opisované udalosti pri zaujímaní Karpatsko-Dunajskej kotliny mali podstatný význam. Zo stručného opisu Šimona z Kézy sa zdá zrejmé, že po prekročení Karpát sa starí Maďari stretli s vojskom štátneho útvaru, na čele ktorého stál Svätopluk, pričom mohlo ísť o Svätoplukovho mladšieho syna vojvodu Svätopluka. K rozhodujúcej bitke došlo - po istom čase, ktorý na základe údajov Šimona z Kézy konkrétnejšie nemožno určiť - na juh od Dunaja, západne od Ostrihomu. V bitke alebo po bitke zahynul aj vládca Svätopluk. Porazené boli aj zvyšky jeho vojska v Szobe, čím sa starým Maďarom otvorila cesta na pôvodné základné územie - jadro Veľkej Moravy, ležiace na sever od Dunaja. Ani z tohto spôsobu opisu nemožno vyvodzovať presnejšie chronologické určenie postupu starých Maďarov. K tomu nám môže dopomôcť len iný historický prameň, ktorý možno s veľkou pravdepodobnosťou približne datovať. Sú to údaje opierajúce sa o dátum smrti východofranského a talianskeho kráľa a zároveň aj rímskeho cisára Arnulfa, ktorý zomrel 8. decembra 899.

Ako v detektívke: Vieme, že vzhľadom na staršiu spojeneckú zmluvu s Arnulfom, zaujali starí Maďari Zadunajsko až po jeho smrti, teda v roku 900/901. Dobyvatelia obsadili dovtedy centrálnu časť Karpatsko-Dunajskej kotliny až po Dunaj, snáď aj vrátane územia medzi Drávou a Sávou. Ak sa vychádza z týchto konštatovaní ako hodnoverných, potom k spomínanej bitke pri Bánhide, ktorá leží v severnej časti Zadunajska, mohlo prísť najskôr v roku 902. Po tomto strete prenikli starí Maďari na územia na sever od Dunaja, do východnej časti pôvodného jadra Veľkej Moravy - do Nitrianska. Anonymus ho však nechal obsadiť Arpádovými vojvodami skôr ako Zadunajsko. Aj doterajšie historické odhady datovali tzv. rozhodujúcu porážku vojsk Veľkej Moravy do rozpätia rokov 902 (maďarskí historici) - 908 (P. Ratkoš), najneskôr pravdepodobne do roku 906.

Svedectvo záhadného listu: Jestvuje ešte jeden dokument, ktorý má v tejto súvislosti významnú výpovednú hodnotu a možno ho tiež s veľkou pravdepodobnosťou pomerne konkrétnejšie datovať. Je to list salzburského arcibiskupa Teotmara a jeho sufragánov pápežovi Jánovi IX., približne z roku 900. List je protestom proti obnoveniu cirkevnej hierarchie na Veľkej Morave. Dozvedáme sa z neho, že Bavori aj Moravania sa u pápeža obviňujú zo spolupráce s Maďarmi. Je pravdepodobné, že ako prvý vyvinul v tomto smere iniciatívu Svätopluk, ktorý používal starých Maďarov už v osemdesiatych rokoch pri bojoch s Východofranským kráľovstvom. Ešte za jeho života však využil maďarské služby aj kráľ Arnulf.

V listine sa hovorí, že Moravania "prijali medzi seba nemalý počet Maďarov". Je otázne, či to treba chápať len ako dočasné prijatie do vojska, alebo ako povolenie na trvalejšie osídlenie. Ako odmenu za služby. Apriórne to nemožno vylúčiť. Ak tomu bolo naozaj tak, mohlo sa to stať najpravdepodobnejšie na území, ktoré bolo vtedajším sídlam starých Maďarov najbližšie. Vo vtedy najvýchodnejších oblastiach Karpatsko-Dunajskej kotliny, patriacich pod vládu Svätopluka a jeho nástupcov - v strednom Potisí. Udialo sa to snáď už v polovici osemdesiatych rokov 9. storočia. Ak sa tento proces uskutočnil v tomto období, mohli by sme to považovať za prvé náznaky maďarského osídlenia vo východnej časti Karpatsko-Dunajskej kotliny. Či už ako spojencov, či poddaných Svätopluka. Z toho vyplýva, že sa to nemohlo dotýkať územia nad stredným Dunajom a teda ani našej vlasti.

 Porážka starých Maďarov
 
„My sme pomstou najvyššieho Boha, ktorý nás poslal ako bič na vás. Ak vás my nebudeme prenasledovať, tak nás vy budete zabíjať a zotročovať.“ Tak znela podľa povesti o Lehelovom rohu odpoveď zajatého náčelníka Lehela cisárovi Konrádovi na otázku, prečo sú Maďari takí krutí voči kresťanom.
Nato ich cisár vyzval: „Zvoľte si pre seba smrť, akú chcete!“ Lehel mu hrdo odvetil: „Dajte mi späť môj roh, nech naposledy na ňom zatrúbim, potom odpoviem.“ Náhle pristúpil k cisárovi a jediným úderom rohu do hlavy ho zabil. „Ty pôjdeš predo mnou a budeš mi slúžiť na druhom svete!“ vmietol náčelník do tváre mŕtvemu cisárovi. Takýto neuveriteľne dramatický koniec mala mať bitka pri rieke Lech neďaleko Augsburgu, ktorá sa tam naozaj odohrala 10. augusta 955. Nemecký kráľ Otto I. tam na hlavu porazil maďarské bojové družiny. Touto porážkou sa často odôvodňuje premena kočovných starých Maďarov na usadlý európsky národ, pripravený prijať kresťanstvo. Hoci tieto názory nie sú úplne scestné, zaslúžia si určitú korekciu.  

 

Úpadok sa začal pri Riade: Obdobie úpadku koristníckych výprav starých Maďarov do západnej Európy sa začalo porážkou v roku 933 pri Riade neďaleko Merseburgu, ktorú utŕžili od saského a nemeckého kráľa Henricha I. zvaného Vtáčnik. Nasledujúcich dvadsať rokov takmer všetky nájazdy sprevádzali väčšie či menšie porážky. Bojové oddiely vynikajúcich jazdcov sa pritom často stávali ručičkou na mocenských váhach západných feudálov. Tí ich pozývali ako spojencov a s ich pomocou ničili majetky a vojská konkurentov. Podobne ako mnoho iných šľachticov predtým, v roku 955 požiadal Maďarov o vojenskú výpomoc aj bavorský vojvoda Berthold. Tentoraz proti vernému vazalovi kráľa Otta I., bavorskému vojvodovi Henrichovi I., ktorý obsadil mesto Regensburg. Maďarskí náčelníci posmelení poslednou úspešnou výpravou rok predtým pravdepodobne vychádzali z toho, že Otto I. je v ťažkej vnútropolitickej situácii - nepokoje v Bavorsku, boje so saskými vojvodami a k tomu povstanie polabských Slovanov. Nádejali sa, že nakoniec rád zaplatí tribút, ktorý by mu zabezpečil celoročný mier. Nestalo sa. Maďarských vyslancov prijal Otto I. začiatkom júla, ktorý medzitým už zažehnal vnútropolitickú krízu, a tak sa maďarskí posli vrátili s prázdnymi rukami.

V predvečer bitky: Na vojenskej výprave, ktorá nasledovala, sa zúčastnili prevažne bojovníci z maďarských kmeňov obývajúcich dnešnú západnú časť Maďarska a západného Slovenska. K vojsku náčelníka Bulčúa, držiteľa titulu „harka“, ktorý spravoval územie medzi Dunajom a Balatonom, sa pripojil so svojím vojskom náčelník Lehel, sídliaci na území bývalého nitrianskeho kniežatstva a družiny kabarsko-sekulského náčelníka Šúra z okolia dnešnej Bratislavy. Koncom júla sa vybrali maďarské oddiely cez Bavorsko k mestu Augsburg. Cieľom bolo dobyť sídlo biskupa Ulricha, verného služobníka Otta I. Tam malo prísť k osudovému stretu. Po maďarskom tábore sa rozšírila Bertholdova správa o príchode Ottových vojsk. Kráľove voje tvorilo osem oddielov, posledný – český, viedol knieža Boleslav. Súčasníci odhadli veľkosť tejto armády na 23 000 mužov, odhady historikov sa pohybujú medzi 10 000 až 20 000 vojakmi. Niektoré nemecké kroniky uvádzajú veľkosť maďarského vojska na viac ako 100 000 mužov. Podobne ako iné nomádske kmene, aj Maďari útočili v opakovaných intervaloch, často so sebou viedli náhradné kone. Opticky to potom vyzeralo, že ich sila je oveľa väčšia. Podľa viacerých maďarských historikov bola pri Augsburgu iba jedna štvrtina všetkých maďarských vojenských síl, a to bolo menej ako 20 000 jazdcov.

 

Statočnosť Čechov: Rekonštruovať priebeh bitky je veľmi ťažké, lebo zachované správy si protirečia. Najrozsiahlejšie zachytáva tieto udalosti saská kronika Res gestae saxonicae od dvorného kronikára Otta I. Widukinda, venujú sa jej Sankt Gallenské letopisy a zmienky o nej sú aj v životopise augsburgského biskupa Sv. Ulricha. Proti vojskám Otta I., ktorý sa blížil zo západu, sa maďarské vojská pohli 10. augusta 955. Jedna krídlová formácia Maďarov sa prebrodila cez rieku Lech a zozadu prepadla nemeckú zálohu. Útok sa podarilo odraziť, čo Widukind pripísal švábskym a franským oddielom, ktoré pomohli Boleslavovmu vojsku. Podľa Sankt Gallenských letopisov však oddiely náčelníka Lehela porazilo české vojsko. V staromaďarskej vojenskej taktike mali obchvatové manévre za úlohu takzvané pomocné národy, v tomto prípade kabarsko-sekulské oddiely pod vedením náčelníka Lehela. Útoku vojska náčelníka Bulčúa úspešne odolalo aj jadro nemeckej armády, hoci princ Konrád zahynul na bojovom poli po zásahu šípom do hrdla. Po nápore nemeckej ťažkej jazdy sa časť maďarských vojakov dala na útek, a tým sa ich bojové rozostavenie rozpadlo. Aj keď na bojisku a v rozvodnenom Lechu zahynulo pri ústupe veľa staromaďarských bojovníkov, ich straty neboli zase až také katastrofálne. Nemožno teda jednoznačne tvrdiť "zdrvujúca porážka starých Maďarov“. Na pohromu pre Maďarov zmenili prehranú bitku pri Lechu až neskoršie udalosti v Bavorsku.

V tyle nepriateľa: Otto I. totiž rozposlal po bavorských krajoch správu o veľkolepom víťazstve a zároveň vyzval miestne obyvateľstvo, aby ničilo roztrúsené nepriateľské skupiny. Maďarské vojenské družiny boli zväčša zdecimované práve v tejto fáze. Ustupovali pravdepodobne po trase Mníchov - Ebersberg. Niekde tam zajali Bavori aj náčelníka Bulčúa. Náčelníkov Lehela a Šúra zajal podľa Ebersbergskej kroniky z 13. storočia vojvoda Eberhard pod svojím hradom. Zajatcov predviedli pred bavorského vojvodu Henricha I., ktorý na smrteľnej posteli nariadil ich popravu obesením. Dôvod, prečo sa z bitky pri Lechu stala taká významná udalosť, možno hľadať v dvoch okolnostiach. Po prvé, v tomto období sa upevnila moc Otta I., ktorého korunovali roku 962 za cisára. Po druhé, výpravy Maďarov do západnej Európy skutočne prestali. Stredovekí nemeckí kronikári logicky hľadali príčinu tohto javu v zdrvujúcej porážke. V Regensburgských letopisoch z roku 955 je zmienka o bitke opísaná podobným spôsobom ako vojenské stretnutia v rokoch 902 či 943. O pár rokov neskôr však už Kaiserchronik uvádza, že 26 000 Nemcov porazilo 128 000 Maďarov. Widukind v roku 967 píše: „ani jeden nevedel ujsť, alebo len výnimočne“ a v kronike Otta Freisinga z 12. storočia sa objavuje tvrdenie, že „len sedem bojovníkov" dokázalo prežiť túto tragédiu nazývanú najväčšia porážka starých Maďarov.

 

Zrod novej dynastie: Väčšina bojovníkov „najsilnejších“ staromaďarských kmeňov sídliacich na východ od Dunaja a v Sedmohradsku sa na ťažení nezúčastnila. Do výpravy sa tradične nezapojil knieža Fajs, ani „druhý muž“ v kmeňovom zväze – Ďula, hlavný vojenský veliteľ Zombor, sídliaci v Sedmohradsku. V dôsledku tejto udalosti sa uvoľnilo územie dnešného Rakúska, južnej Moravy a západného Slovenska. Vytvorila sa nová západná ochranná hranica „gyepuelv“- územie nikoho. Maďari rátali s napadnutím ako po porážke v roku 951. Azda najzávažnejším následkom bitky pri Lechu bol jej vplyv na maďarskú vnútornú mocenskú situáciu. Otvorila sa cesta k upevneniu a posilneniu moci kniežaťa Takšoňa, nástupcu Fajsa, ktorého vlastne možno považovať za zakladateľa arpádovskej kráľovskej dynastie. S „ďulom“, ako posledným mocenským faktorom stojacim v ceste vytvoreniu štátu „európskeho“ vzoru, sa definitívne vyrovnal jeho vnuk Štefan. O tom, že pri Lechu neutrpela zničujúcu porážku celá maďarská vojenská sila, svedčí aj výprava proti Byzancii v roku 958. Cisár Konštantín totiž vypovedal s Maďarmi v roku 957 „zmluvu o mieri“ a odmietol platiť tribút. Hoci následná výprava pod hradby Konštantinopolu nedosiahla obnovenie poplatkov, potvrdila, že maďarské kmene sú ešte schopné postaviť dostatočne úderné vojsko. Nasledovali ešte ďalšie, hoci nie veľmi úspešné nájazdy v rokoch 961, 965, 968 a 970.

Duše mŕtvych bojovníkov: Ak teda porážka starých Maďarov neznamenala pre ich kočovné kmene úplnú demografickú, hospodársku ani vojenskú katastrofu, ako napríklad víťazstvo Karola Veľkého nad Avarmi v siedmom storočí, kde hľadať príčinu zastavenia výprav smerom na západ? Časť maďarských historikov nachádza jednu z odpovedí v náboženstve pohanských starých Maďarov a ako najvýznamnejší dôsledok porážky označuje psychologický účinok. Pri Lechu totiž našlo smrť viacero významných náčelníkov - a to je dovtedy nevídaná okolnosť! Tak ako iné nomádske národy, aj starí Maďari pripisovali veľký význam svojim mŕtvym. Posmrtný život považovali za rovnakú realitu ako pozemský a ak nevykonali potrebné pohrebné rituály, mŕtvi sa vracali, aby škodili živým. S týmto aspektom pohrebného rítu – revantizmom - vracanie sa duše, sa stretávame skoro pri každom etniku či náboženstve, aj u Slovanov. V mytológii nomádskych spoločenstiev Euroázie však hral dominantnú úlohu. Na ilustráciu si pripomeňme udalosť z roku 954. Pri obrane hradu Cambrie zabili brata náčelníka Bulčúa a jeho hlavu nabodli na kopiju. Bulčú bol ochotný dať za bratovu hlavu všetku korisť, aj zajatcov. Takéto počínanie bolo pre kresťanov nepochopiteľné. Podľa Tajnej kroniky Mongolov zachytávajúcej dejiny a zvyky podobného nomádskeho etnika stačilo, ak príbuzní pochovali hlavu mŕtveho. Keď obrancovia Cambrie prosbu Bulčúa nesplnili, nariadil vypáliť celé podhradie aj s kláštorom Saint Géry a pozabíjať všetkých zajatcov. Lenže pri Lechu „odišli na druhý svet“ bez rituálu tisíce Maďarov. Stali sa tak armádou vracajúcich sa zlých duchov. Prirátajme k tomu ich vieru, že zabitý človek sa stáva v záhrobí sluhom vraha... Po Lechu sa podľa uznávaného mýtu stali sluhami Nemcov nielen tisícky bojovníkov, ale predovšetkým maďarskí náčelníci, ktorí poznali všetky ich tajomstvá a spôsob boja.

 

Povesť o Lehelovom rohu: Takáto predstava musela byť pre starých Maďarov skľučujúca. Pravdepodobne sa pokúšali hnev mŕtvych zmierniť ľudskými obeťami. Tu možno hľadať aj príčinu vzniku povesti o Lehelovom rohu - mala slúžiť ako antipropaganda o smrti náčelníkov. Princa Konráda Červeného zabil maďarský šíp v boji pri Lechu a bavorský vojvoda Henrich I. zasa zomrel krátko po tom, ako odsúdil zajatých náčelníkov. Smrť oboch Nemcov sa však spája s popravou Bulčúa a Lehela. Vznikla tak legenda o pomste maďarských vodcov, ktorí si zobrali duše nepriateľských „náčelníkov“ do záhrobia, aby im slúžili. Tým sa mali eliminovať obavy z hnevu padlých bojovníkov a náčelníkov. Faktom je, že v bitke pri Lechu utrpeli starí Maďari významnú porážku, ktorou sa skončila éra koristníckych výprav do západnej Európy. Spoločenská diferenciácia maďarského kmeňového zväzu i proces zmeny spôsobu ich života prebiehali už predtým a skončili sa až za vlády Sv. Štefana a jeho nástupcov. Výsledok bitky pri Ausburgu tieto procesy nepochybne ovplyvnil, avšak nezapríčinil ich.

  

Slováci v Uhorsku
"Slováci sú miernej, pokojnej povahy. Slovák len zriedka pácha ťažké zločiny, je pracovitý, rozumný, súci na remeslá a pre vedu, je statočným vojakom. Naproti tomu je tvrdohlavý, zaliečavý, lakomý a nieje veľkým milovníkom čistoty," uvádza... ...vo svojej Štatistik des Konigreichs Ungarns (1843) E. Fényes, keď sa pokúsil podať charakteristiku každého uhorského národa.

Od konca 18. storočia začali v Uhorsku vychádzať komplexné, encyklopedické diela, podávajúce ucelený obraz o vtedajšom stave kráľovstva, tzv. Štatistiky Uhorska. Aký bol obraz Slovákov v týchto dobových vedeckých prácach z konca 18. a prvej polovice 19. storočia? Aké názory prevládali u vtedajších vzdelancov? Aké pozitívne a aké negatívne vlastnosti nám ako národu pripisovali? Odpovede na tieto otázky si vyžadujú značnú mieru zovšeobecnenia, no napriek tomu môžu poskytnúť mnohé zaujímavé závery.

Autorom prvej štatistiky bol kežmarský Nemec Martin Schwartner. Prvýkrát vyšla v roku 1798 v Pešti pod názvom Štatistik des Kônigreichs Ungarn (druhé vydanie v rokoch 1809 a 1811) a mala veľký ohlas doma i v cudzine. V Uhorsku sa podľa nej dlho vyučovala štatistika a na viac ako polstoročie sa stala vzorom, podľa ktorého vznikol alebo z ktorých čerpal celý rad ďalších štatistických prác.

Európa v malom

Uhorsko sa pre svoju prírodnú členitosť a rozmanitosť, ale aj preto, že ho obývalo 18 národov a národností, označovalo ako "ozajstná Európa v malom". Schwartner v úvode kapitoly o rozdielnosti obyvateľstva v Uhorsku podľa jazykov tvrdí, že "v žiadnej krajine sveta vari nie je udomácnených viac jazykov a preto aj viac národností ako v Uhorsku". Národy Uhorska sa delia na tzv. hlavné národy, ku ktorým patrili (v poradí): 1.Uhry alebo Maďari, 2. rôzne vetvy veľkého slovanského kmeňa - Slováci, Chorváti, Šoci (katolícki Srbi), Rácovia (pravoslávni Srbi), Slovinci, Bulhari, Rusíni, Čiernohorci, 3. Nemci, 4. Valasi (Rumuni). K vedľajším národom sa počítali Francúzi, Gréci, Macedónci alebo Cinzari, Arménci, Albánci (vtedy nazývaní Klementínci), Cigáni a Židia.

Toto Schwartnerovo delenie prevzali neskorší autori a bez väčších zmien sa s ním stretávame i v neskorších dielach. Slováci boli teda uvádzaní v spoločnej skupine s ostatnými Slovanmi. Schwartner v kapitole o Slovanoch píše: "Tak rozdielny ako ich (Slovanov, pozn. autora) dialekt, sú rozličné aj ich mená, ktorými sa od seba navzájom odlišujú. Nazývajú sa Slaven (alebo ako sa oni sami volajú Slowak, plur. Slowacy), Russniaken, Croaten, Slavonier, Dalmatiner, Wandaln (Slovinci, pozn. autora) atď."

Nielen otec uhorskej štatistiky, ale takmer všetci významní vzdelanci považovali Slovákov v prvej polovici 19. storočia za autochtónne obyvateľstvo. Podľa E. Fényesa, významného štatistika a geografa, sú Slováci v Uhorsku najstarším obyvateľstvom v krajine, ktoré tu žilo už v dobe príchodu Maďarov. Malo mocnú ríšu nazývanú Veľká Morava a v tej dobe boli po Maďaroch najpočetnejším národom.

V ďalšom kľúčovom diele, v trojzväzkovej Etnografii Uhorska z rokov 1856 -1857, ktorej autorom bol sudetský Nemec Karí von Czornig, sú Slováci v Uhorsku považovaní za zvyšok Slovanov Veľkomoravskej ríše, ktorý vzrástol prisťahovalcami z Čiech a Moravy, z Poľska a Ruska a z časti aj poslovenčením Nemcov.

Rozpínavosť našich dedov

Častým predmetom pozornosti v uhorskej odbornej literatúre 19. storočia bola slovenská "rozpínavosť". Martin Schwartner sa vo svojej Štatistik des Kônigreischs Ungarn vyjadril na margo tohto problému takto "Slováci v Uhorsku, nepochybne autochtónne obyvateľstvo (unstreitigen Autochtonen) ... majú spomedzi všetkých obyvateľov najväčšiu rozmnožovaciu silu (Fortpflanzungskraft), alebo prinajmenšom najväčšiu schopnosť získavať majetok (Attraction-Vermôgen); pretože tam, kde títo medzi Maďarmi a Nemcami raz zapustia korene, prestane sa Maďarovi alebo Nemcovi dariť a počas niekoľko málo generácií sa buď sám stane Slovákom, alebo vymrie." Schwartner si všimol aj malú početnosť maďarských rodín žijúcich na vidieku, ktoré "...v porovnaní s manželstvami Nemcov a Slovákov nie sú tak plodné.

Maďarská sedliačka sa v prvých dvoch rokoch po svadbe hanbí porodiť (tento predsudok panuje aj medzi Slovenkami v Malohonte) a podobne ako teliatka, visia v Uhorsku aj deti oveľa dlhšie než je to potrebné na materských prsiach ". Nebezpečnosť Slovákov pre iné národy Uhorska konštatoval už v tridsiatych rokoch 18. storočia Matej Bel.

V Notíciách Zemplínskej župy Bel hovorí o tom, ako veľmi ubúda maďarského národa, ktorý najviac ustupuje tam, kde žije s ostatnými národmi. "Zakiaľ u ostatných vidno tri, štyri až šesť detí, Maďari majú sotva jedno dve. V spoločnosti Slovákov nielen že prejdú na ich zvyky, ale po vymretí starých sami sa pomaly asimilujú na Slovákov. Nič iné si nezachovávajú zo svojho národa, iba ak to, že ešte doteraz rozumejú vlastnému jazyku a rovnako sa obliekajú, hoci aj odev pomaly zanechávajú a preberajú zvyky nových čias."

Na inom mieste hovorí: "Slováci sa všade vzmáhajú a ako Maďarov ubúda, tak sa Slováci dostávajú dopredu, a keď aj nie bohatstvom, tak určite počtom, takže sotva nájdeš jednu obec bez Slovákov." O slovenských kolóniách, ktoré vznikli v Peštianskej župe, Bel v Notíciách Uhorska napísal, "kolónie, ktoré vznikli pred 20 -30 rokmi sa tak rozmnožili, že môžu vypúšťať nové kolónie ako včely roje". Len na tých miestach, kde sa Slováci usadili v čisto maďarskom prostredí, začlenili sa do ich spoločenstva a jazykom, oblečením i zvykmi sa asimilujú.

Podľa Mateja Bela "to všetko slúži ponajviac na ich (Maďarov pozn. autora) záchranu, keďže Slováci takto asimilovaní na Maďarov sa rozmnožujú a zveľaďujú ak aj nie maďarskú krv, tak aspoň maďarský jazyk a zvyky, a keby nie maďarské, zachovali by slovenské potomstvo. Maďari totiž oveľa rýchlejšie upadajú." Vo väčšine uhorských žúp konštatuje, že kým maďarský a nemecký element je na ústupe, slovenský sa stále vzmáha. Tieto Belove správy o početnom i teritoriálnom náraste Slovákov preberali početní, neskorší autori a s podobnými názormi sa v uhorskej odbornej literatúre môžeme stretnúť až do polovice 19. storočia.

Možno teda povedať, že vytrvalosť a životaschopnosť ľudových vrstiev boli častými vlastnosťami, ktoré boli Slovákom ako národu prisudzované. Dokladom tejto životaschopnosti bolo okrem asimilovania inoetnických ostrovov aj rozšírenie slovenského etnického územia v priebehu 18. a prvej polovice 19. storočia. Až umelé zásahy štátu a cieľavedomé opatrenia smerujúce k posilneniu maďarského etnika v uhorskej spoločnosti zastavili početný aj teritoriálny vzrast slovenského etnika.

Ľahostajnosť k jazyku

Zaujímavé postrehy o vzťahu Slovákov k ich materinskému jazyku sa dozvieme od E. Fényesa z jeho Štatistik des Kônigreichs Ungarns (1843): "Na svoj jazyk je (Slovák, pozn. autora) príliš vášnivo ("erleidenschaftlich") naviazaný, a tak kde žije vo väčšom počte, utláča ostatné národnosti." Len v tých oblastiach sa Slováci asimilujú, kde žijú medzi maďarskou väčšinou. Výnimku podľa Fényesa tvoria slovenskí evanjelici, ktorí "tvrdohlavo zotrvávajú pri svojom jazyku a napospol chcú ostať Slovákmi".

Na porovnanie treba uviesť aj názor etnografa Jána Čaploviča, autora viacerých obranných, proti maďarizačných spisov, ktorý v 30-tych 19. storočia v diele Gemälde von Ungern (Obraz Uhorska) kritizoval ľahostajnosť Slovákov k svojmu jazyku i to, ako ochotne sa učia iným jazykom. "Žiaden národ v Uhorsku nieje tak ľahostajný k vlastnému jazyku ako Slováci v Uhorsku. Vzdelaní ľudia sa hanbia medzi sebou hovoriť po slovensky a používajú latinčinu alebo nemčinu." Čaplovičove slová však smerovali hlavne do radov inteligencie a šľachty, ktorá v snahe etablovať sa medzi uhorskou elitou bola nútená osvojiť si a používať úradný jazyk, -

Početnosť národností

Na záver sa ešte pristavíme pri údajoch o počte Slovákoch žijúcich na území Uhorska. Schwartner vo svojom diele, vychádzajúc z tereziánskeho zoznamu obcí z roku 1773 a z jozefínskeho sčítania obyvateľstva, neuvádza počet príslušníkov tej ktorej národnosti, ale len súčet obývaných usadlostí každej národnosti. V roku 1787 bolo podľa neho v Uhorsku spolu s Chorvátskom, Slavónskom a Dalmáciou 11 408 miest a obcí (bez slobodných kráľovských miest), z ktorých Slovania obývali 5 789, Maďari 3 668, Nemci 921 a Rumuni 1 024. Konkrétnejšie údaje môžeme nájsť u Fényesa, u ktorého však počet Slovákov v jednotlivých prácach značne mení. V skoršom 6-zväzkovom diele Terajší obraz Uhorska a k nemu pripojených provincií z hľadiska štatistického a zemepisného vydaného v rokoch 1826 - 1840 uvádza počet Slovákov 1 825 723, v Štatistike Uhorska z roku 1843 už len 1 687 256 a v práci Národnosti uhorskej ríše a ich počet podľa žúp a okresov z roku 1867, spracovanej však na poklade údajov zo sčítania ľudu z roku 1857, uvádza už len 1 505 368.

Nacionálne motivované deformácie Fényesovych výpočtov národnostného zloženia Uhorska však potvrdzovali aj údaje skorších autorov, ako napríklad Jozefa Heina, ktorý v 1846 v Uhorsku narátal 1 836 070 Slovákov, tak i práce jeho súčasníkov. Napríklad rakúsky štatistik Adolf Ficker odhadoval v roku 1869, že Slováci v Uhorsku predstavujú približne 1 800 000 osôb a Karol Kelety o rok neskôr na 1 825 723. Posledne uvádzané čísla aj podľa najnovších výskumov zodpovedali realite.

 

Historici o spoločných dejinách

Príčiny Trianonu


Rozpad monarchie umožnil súbeh troch až štyroch okolností. Vynútený súhlas Maďarska nemohol byť úprimný a neznamenal súhlas s daným stavom.

Tragédie súkromného života – nech ide o rodinný svár alebo nehodu – človek len ťažko spracúva. Podobne sme na tom aj s národnými tragédiami. Jednak je ťažké zmieriť sa s novou situáciou, ktorá je oproti predchádzajúcej nepriaznivejšia, jednak je ťažké vyhnúť sa pasci vysvetlení, ktorých cieľom je zbaviť sa zodpovednosti.

 

V dejinách maďarského národa je najnovšou podobnou traumou Trianonská mierová zmluva z roku 1920. A to ani nie preto, že v súlade s ňou Maďarsko stratilo takmer dve tretiny svojho územia a národného majetku, ale predovšetkým preto, že na odčlenených územiach žilo aj vyše troch miliónov Maďarov. Navyše zhruba tretina z nich žila bezprostredne za novými hranicami, čiže na krok od Maďarov v novom Maďarsku. V dôsledku toho bolo úprimné prijatie mierového rozhodnutia ťažké, dokonca často nemožné aj pre tých,­ ktorí inak akceptovali právo národností multietnického Uhorska na založenie vlastného štátu. Dnes sa už situácia trocha modifikovala, ale v zásade sa nezmenila.

Rozprávkové vysvetlenia

V dôsledku nečakaného a obrovského šoku medzi Maďarmi desaťročia bujneli rozprávkové vysvetlenia odmietajúce zodpovednosť. Časť z nich prežíva dodnes. Zároveň v priebehu desaťročí maďarská historiografia vypracovala racionálnu schému vysvetlenia, ktorá je dôveryhodná nielen v Budapešti, ale kdekoľvek na svete. Podľa nej rozpad Hab­sburskej ríše a v rámci nej Uhorska vyvolalo to, že sa stretli tri, prípadne štyri faktory.
Prvým a zásadným z nich je mnohonárodnostný charakter monarchie, respektíve Uhorska a nespokojnosť národnostného obyvateľstva. Nevieme, či by systém národnostných autonómií, respektíve federalizácia, bol tým správnym liekom. Vieme však, že dualizmus, ktorý spočíval na vyrovnaní Rakúšanov a Maďarov z roku 1867 a zabezpečení ich privilegovaného postavenia, tým liekom nebol. Neuspokojoval totiž nielen Čechov a Chorvátov, ale ani slabších Rumunov, Slovákov a Srbov. Zhoršujúce sa vzťahy prehlbovali prechmaty maďarskej národnostnej politiky.
Druhým faktorom je iredentistická politika nových štátov, ktoré vznikli na južných a východných hraniciach monarchie – Talianska, Srbska a Rumunska ktoré chceli zjednotiť všetkých svojich súkmeňovcov do svojich národných štátov. Zo zahraničnopolitických dôvodov to nie vždy deklarovali otvorene, ale nikdy na to nezabúdali.

 

Oslabené Uhorsko

Za mierových čias bol uhorský štát dosť silný na to, aby potlačil všetky snahy namierené proti jeho integrite. Počas prvej svetovej vojny sa však situácia zmenila. Národnostný separatizmus a iredenta okolitých štátov zosilnela, kým uhorský štát zoslabol. V tejto situácii mala vôľa víťazných mocností rozhodujúcu váhu. V prvej polovici vojny ešte Londýn, Paríž aj Washington váhali. Nevedeli sa rozhodnúť, čo by bolo z hľadiska ich vlast­ných strategických záujmov lepšie: zachovanie monarchie s modernizovanou štruktúrou alebo jej pretvorenie na menšie a homogénne národné štáty.
Dilemu čiastočne rozriešil fakt, že počnúc rokom 1917 sa v Rusku vytvorili chaotické pomery. V dôsledku toho stratili svojho hlavného východného spojenca. Svoju rolu čiastočne zohralo aj to, že medzi monarchiou a Nemeckým cisárstvom bola čoraz užšia spolupráca. Navyše taká, že túto kooperáciu, samozrejme, neriadili z Viedne, ale z Berlína. Takže hrozilo, že os Berlín - Viedeň - Budapešť bude dominovať nielen strednej Európe, ale aj východnej, a dokonca perspektívne aj západnej.
Pre mocnosti Dohody to bolo neprípustné. Preto sa na jar 1918 rozhodli pre utvorenie národných štátov, ktoré, ako dúfali, mohli slúžiť ako obranný val tak proti bolševizmu šíriacemu sa z východu na západ, ako aj proti nemeckému rozpínaniu smerujúcemu na východ.

 

Otázkou už boli len hranice

Od tej chvíle už nebolo otázkou, či sa monarchia a Uhorsko môžu zachovať, ale kde budú hranice nových štátov. Keď sa v januári 1919 mierová konferencia pustila do práce, veľké a malé mocnosti už mali konkrétne návrhy na usporiadanie hraníc.
Ako štvrtá príčina Trianonu sa zvyčajne uvádza nekompetentnosť povojnového revolučného maďarského vedenia. Čiže to, že Károlyiho vláda dôverovala uznanlivosti Dohody a že voči Slovákom, Srbom a Rumunom, ktorí oznámili úmysel odtrhnúť sa, nepoužívala politiku sily, ale zmierlivosti. Dejiny nemožno opakovať. Preto nevieme povedať, či by budapeštianska politika, ktorá by sa od začiatku sústreďovala na obranu maďarských území, dokázala prinútiť parížsku konferenciu prijať iné rozhodnutia. Príklad Turecka poukazuje na to, že túto možnosť nemožno vylúčiť. Lenže geografické a geopolitické rozdiely medzi Tureckom a Maďarskom v nás právom vzbudzujú pochybnosti.
V každom prípade, faktom ostáva, že keď sa v lete a na jar 1919 Maďarská republika rád pokúsila zbraňami ochrániť hranice, nič nedosiahla. V tom čase boli hranice už aj tak vytýčené. V roku 1920, keď bolo aktuálne podpísanie mierovej zmluvy, sa znova vynorila možnosť odporu. Rozhodujúci politici vrátane Horthyho, Bethlena a Telekiho, sa však rozhodili pre podpísanie zmluvy.
Usúdili, že Maďarsko nedisponuje ekonomickou a vojenskou silou, ktorá by umožňovala prípadný efektívny odpor. Vynútený podpis však neznamenal zmierenie sa s daným stavom. Hlavným cieľom horthyovského režimu, ktorý nastúpil v rokoch 1920 - 21, bola zmena trianonských hraníc. Cieľom následníckych štátov bola zasa ich obrana. Konflikt bol medzi nimi preto nevyhnutný.

 

Nevyhnutný rozpad

Hlavná príčina rozpadu historického Uhorska bola nemilosrdnom odnárodňovaní. Maďarská elita chápala celé Uhorsko ako maďarský národný štát.

 

Trianon je zámok neďaleko Paríža. Ak sa však povie „Trianon“ v strednej Európe, myslí sa tým, samozrejme, mierová zmluva, ktorú 4. júna 1920 na tomto zámku podpísali predstavitelia víťazných dohodo­vých mocností s predstaviteľmi Maďarska. V júni 1919 bola podpísaná zmluva s Nemeckom vo Versailles, v septembri 1919 s Rakúskom v Saint-Germain. Aj mierová zmluva s Maďarskom bola pripravená už v roku 1919, ale jej podpísanie sa oddialilo pre boľševickú revolúciu v Maďarsku.

Trianonská mierová zmluva sankcionovala rozdelenie historického Uhorska na národné celky. Slovensko a Podkarpatská Rus sa stali súčasťou Československej republiky, Chorvátsko, časť Banátu a Vojvodina súčasťou Juhoslávie, Sedmo­hradsko a časť Banátu pripadli Rumunsku, Západné Uhorsko bolo na základe plebiscitu ako Burgenland pripojené k Rakúsku. Historické Uhorsko, krajina svätoštefanskej koruny, prestalo existovať. Mierovú zmluvu už podpisovali predstavitelia nového Maďarska, ktorého hranice boli, až na malé zmeny, totožné s dnešnými hranicami Maďarska.

 

Odnárodňovanie

Hlavná príčina rozpadu historického Uhorska bola v nemilosrdnej odnárodňovacej politike uhorských vlád, predovšetkým po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. V 19. storočí ovládla európske politické myslenie idea „národného štátu“, podľa ktorej nie vládcovia a dynastie, ale národy mali byť tými suverénmi, ktoré tvoria štáty.
Problém bol v tom, že chápanie národa nebolo jednotné. Konkrétne v uhorskom prípade maďarská politika a maďarská intelektuálna elita chápala celé historické Uhorsko ako „maďarský národný štát“. Toto chápanie „národného štátu“ tvorilo ideový základ postupne sa zosilňujúcej maďarizácie.
Naproti tomu Slováci už od Štúrových čias vytvorili politický program, podľa ktorého Slováci sú samostatným národom a požadovali na základe toho samosprávu na Slovákmi obývanom území, predovšetkým v školskej, jazykovej a kultúrnej oblasti. V zásade rovnakú požiadavku formulovalo aj Memorandum národa slovenského z roku 1861, ktoré ostávalo hlavným slovenským politickým programom až do prvej svetovej vojny.

 

Slovenské politické programy teda akceptovali existenciu historického Uhorska, nepožadovali jeho rozdelenie, iba decentralizáciu, ktorá mohla mať formu federalizácie. Odmietanie politických požiadaviek Slovákov a iných nemaďars­kých národov, spojené so stupňujúcou sa maďarizáciou, malo za následok postupné odcudzovanie sa Slovákov Uhorsku. Počas prvej svetovej vojny potom časť Slovákov vstúpila do aktívneho odboja proti Rakúsko-Uhorsku a politická a kultúrna elita Slovákov prijala program vytvorenia Československej republiky.

 

Hranice sa museli určiť

V Trianone išlo teda v prvom rade o medzinárodné sankcionovanie rozpadu historického Uhorska. Súčasne išlo aj o určenie nových hraníc medzi Maďarskom a jeho susedmi. V historickom Uhorsku neexistovali administratívne celky, ktoré by sa zhodovali s etnickými hranicami a samotná etnická hranica bola veľmi komplikovaná a nejasná. Bolo jasné, že na slovenskom území ostane maďarská menšina rovnako ako na území Maďarska slovenská menšina. Išlo teda iba o početnosť tej­ktorej menšiny.
Vzhľadom na to, že etnická hranica ani nijaká iná použi­teľná administratívna hranica neexistovala, mierová konferencia zvažovala aj ekonomické a vojensko-strategické aspekty. Hranice Maďarska, a teda aj hranica slovensko-maďarská, mohli byť stanovené nepochybne aj inak. Svoju úlohu pri tom zohrala nepochybne aj maďarská delegácia, ktorá sa vo svojom vystúpení orientovala na argumentáciu na zachovanie historického Uhorska a otázka hraníc bola pre ňu podružná.
Za veľmi nevhodnú treba označiť aj voľbu vedúceho maďarskej delegácie grófa Alberta Apponyiho. Ak sa vo svete už pred vojnou vedelo niečo o odnárodňovaní v Uhorsku, tak to boli nepochybne Apponyiho školské zákony z roku 1907. Československá delegácia to pri mierových rokovaniach aj náležite využila.
Treba však konštatovať aj fakt, že maďarská delegácia mala na mierových rokovaniach nezávideniahodnú pozíciu. Zatiaľ čo Československo vystupovalo ako víťazná krajina, spojenec Dohody, Maďarsko bolo v pozícii krajiny vo vojne porazenej. Toto zohralo aj pri určovaní štátnych hraníc rozhodujúcu úlohu.

 

Geografický celok Slovensko

Pre Slovensko znamenala trianonská mierová zmluva po prvýkrát v dejinách určenie administratívnych hraníc Slovenska. Vzniklo tak Slovensko ako geografický celok a ako súčasť Československej republiky. Slováci po odchode z Uhorska dostali možnosť v krátkom čase sa doformovať ako moderný národ, vytvorili si systém školstva so slovenským vyučovacím jazykom od základných škôl až po univerzitu, Slováci sa súčasne stali, spolu s Čechmi, štáto­tvorným národom, aj keď iba v toľko diskutovanej podobe „československého národa“.
Problém Trianonu v slovensko-maďarských vzťahoch nie je v historických prameňoch. Tie sú na oboch stranách dostatočne známe. Problém je všeobecnejší. V celej Európe sa dejiny písali a interpretovali ako „národný príbeh“. „Národné príbehy“ Slovákov a Maďarov sa líšia predovšetkým tým, že zatiaľ čo „maďarský národný príbeh“ stotožňuje maďarský národ s historickým mnohoetnickým Uhorskom, slovenský „národný príbeh“ je príbehom slovenského etnika a do určitej miery slovenského územia, tak ako ono vzniklo práve po prvej svetovej vojne.
V odbornej historiografii sa tieto bariéry už do určitej miery prekročili, nie však v historickom vedomí.

 

Autor prednáša na univerzite Lóránda Eötvösa v Budapešti

 

AQUINCUM

05.02.2008

 
Rímske mesto asi 2 km od Budína.

 

V r. 103 – 107 bolo sídlom miestodržiteľa Panónie.

Po rozpade Rímskej ríše začali obývať Panóniu po Rimanoch Avari,                             

čiastočne Frankovia,

potom slovania a starí Slováci. Z nich sú známe kniežatá Pribina a jeho syn Koceľ.

Roku 896 prišli do Panónie starí kočovní Maďari.

Rimania sa v tejto oblasti usadili pred 2000 rokmi na hore Gellért a v Tabáne.

Začiatkom 2. storočia rozdelil Panóniu na dve časti cisár Traján.

Aquincum bolo hlavné mesto dolnej Panónie.

 

 

/ Podľa archeologičky Evy Petresovej v Aquincumu /

Rodina 2/92 

 

 

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.