Choď na obsah Choď na menu
 


Šľachta

17. 4. 2009

Žofia Bosniaková

Autor: Nevermore.87

Telo láskavej hradnej panej Žofie Bosniakovej, ktoré sa vyše 350 rokov uchovalo takmer neporušené, ukradol a  spálil mladý muž, ktorý sa k činu so smiechom priznal. 

Osídlený v dávnych dobách

Strečniansky hrad stojí na začiatku strečnianskej tiesňavy na strmej vápencovej skale na ľavom brehu Váhu. Praveké nálezy svedčia o tom, že hradná vyvýšenina bola obývaná už v dobe bronzovej a železnej.  Hoci prvá písomná zmienka pochádzala až z roku 1316, predpokladá sa že bol postavený už v 13.storočí.

Majitelia, láskaví i dobrodružní

Prvými majiteľmi hradu boli Balašovci. Pán Strečna, Peter Balaš bol hontianskym županom v roku 1267. Za necelé štyri storočia hrad vystriedal viacerých majiteľov. Panovali tu Pongrácovci, Pavol Kiniži, Kostkovci, Deršfyovci. V 17. stor. sa vlastníkmi Strečnianskeho hradu i panstva stali Vešeléniovci. František Vešeléni slúžil u Tomáša Bosniaka, kapitána na Fiľakovskom hrade. Rodina Bosniakovcov pochádzala z juhoslovanskej Bosny, odkiaľ sa pred tlakom Turkov presťahovala do Slovinska.

Autor: Nordmann

Žofia, dcéra kapitána Bosniaka, sa narodila 2. júna 1609 v Šuranoch. Mala skromnú a dobrosrdečnú povahu. Vydala sa ako 17- ročná za Michala Šeréniho, s ktorým odišla na hrad Svetlo v Bojkovciach. Manželstvo trvalo krátko, Michal Šeréni náhle  ochorel a predčasne zomrel. Vo svojom testamente bol veľkorysý voči dlžníkom a pamätal aj na chudobných; poručil, aby sa im rozdalo každý mesiac 25 zlatých, súčasne mali dostať aj obed.

O ruku mladej vdovy Žofie požiadal František Vešeléni. Žofia odišla zo Šurian na Strečniansky hrad, ktorý sa jej stal novým domovom a vychovávala tam svojich synov. Na Strečne si ju veľmi obľúbili najmä prostí ľudia. Prekračovala spoločenské konvencie, stavala sirotince a špitály pre chudobných, písala listiny po slovensky. Rozdávala najbiednejším maličké chlebíky, ktoré sa po nej volajú bosniaky. František Vešeléni mal dobrodružnú povahu a manželka mala na neho značný vplyv.

Zomrela pomerne mladá a pochovali ju v krypte pod hradnou kaplnkou.  Jej život je dodnes predmetom polemík i vzorom vnútornej sily. V  živote Vešeléniho malo veľký význam aj jeho druhé manželstvo s Máriou Séčiovou, ktorá bola prvou manželkou varadínskeho kapitána Štefana Bethlena.  Milostné vzťahy, príbeh nedokázanej utajovanej lásky k „Muránskej Venuši“, sú témy, ktoré zaujali nielen historikov.

Autor: Nordmann

Spisovateľov inšpiroval príbeh k spracovaniu témy lásky, vášne ažiarlivosti v románoch, ktoré sú na pomedzí  fikcie a historickej skutočnosti. (Laco Zrubec - Žofia Bosniaková, Jožo Nižnánsky - Lásky Žofie Bosniakovej). Po nezhodách s Bethlenovcami odišla Mária  Séčiová na Muránsky hrad, ktorý mal povesť nedobytnosti. Keď sa v roku 1644 chcelo cisárske vojsko zmocniť hradu, pomohla im v tom Mária Séčiová, takže sa Vešeléni dostal do hradu bez boja.

Oprava hradu v 17.stor.

Strečniansky hrad v tom čase pustol a slúžil len ako rezervný objekt v čase ohrozenia. V roku 1653 sa začali opravné práce – dokumentácia umožňuje  utvoriť si konkrétnu predstavu o vzhľade hradu, o jeho miestnostiach, sčasti aj o ich zariadení.

Hrad sa delil na horný a dolný. Dolný hrad s nachádzal za hradnými múrmi  a vchádzalo sa doň cez tri brány so zdvíhacím zariadením. Z nádvoria  dolného hradu viedli vchody do  pivníc pod hradom, ľadovne a octárne. V jeho areáli sa nachádzali stajne, zásobárne, sýpka a zbrojnica, pekáreň, i kováčska dielňa. Z jeho priestorov sa dvíhala štvorposchodová hradná veža, okrúhla bašta a hradný palác. V hornom hrade  bola  kaplnka, klenotnica i miestnosti na ubytovanie hradných pánov a služobníctva.

Autor: Nordmann

Bola tu tiež kamenná cisterna na vodu. Miestnosti sa vyhrievali habánskymi pecami zo zelených a bielych kachlíc.  V hradnej sále a v jednej z jedální boli krby. Domov jeho obyvateľom zútulňovali kožušiny, gobelíny, koberce a iné predmety. Do hradnej kaplnky po čase pribudla krypta s napodobeninou jej múmie, ktorú vytvoril z hliny nemecký reštaurátor Michael Daskalakis

Objav nepoškodenej Žofie

Podľa správy o stave hradu z roku 1680 bol hrad natoľko poškodený, že bol neobývateľný. Noví majitelia dali v roku 1689 preskúmať ruiny hradu a v hradnej krypte pod kaplnkou objavili rakvu so Žofiou Bosniakovou. Jej telo bolo po 45 rokoch v takmer nezmenenom stave. Pozostatky dali preniesť do Tepličky nad Váhom, telo uložili do sklenej rakvy, ktorú spolu s portrétom umiestnili v kostole.

Telo sa zachovalo v tejto rakve  v relatívne nezmenenom stave , hoci nebolo balzamované ani mumifikované, záhada nebola dodnes uspokojivo objasnená. Hoci v medicínskej praxi takáto mumifikácia nie je neznáma a môže nastať v mimoriadne suchých podmienakach, v krypte zostalo neporušené len telo Žofie Bosniakovej, telá ostatných zosnulých sa rozpadli. 

Hrad v súčasnosti   

Hrad je otvorený verejnosti od 5. júla 1992 a je vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Momentálne sú v ňom vo výstavných priestoroch inštalované exponáty zo zbierok archeologického fondu Považského múzea v Žiline.

Rod Bosniakovcov

Záznamy o rodokmeni Bosniakovcov sa začínajú odvíjať od Marka Bosniaka, ktorý sa narodil okolo roku 1500. Bol v službách Ferdinanda I. Habsburského. Zúčastnil sa bojov proti Jánovi Zápoľskému, vyznamenal sa v protitureckej bitke pri Viedni na jeseň roku 1529. Bol hlavným kapitánom v dnešnom Jure pri Bratislave. Zomrel okolo roku 1564, keď zvolili za kráľa Maximiliána II. Marek Bosniak mal tri deti: Andreja, Annu a Žofiu.
Andrej sa narodli roku 1530 vo Veľkom Bieli, neďaleko Bratislavy.Mal majetky v okolí Trnavy. Jeho sestra Anna sa po smrti prvého manžela vydala po druhý raz za Františka Čorbu. O sestre Žofii sa zatiaľ nenašli nijaké záznamy.
Andraj Bosniak mal štyri deti: Tomáša, Štefana, Magdu a Brigitu. O Tomášovi vieme, že sa narodil v Bratislave alebo jeho blízkom okolí roku 1572. Slúžil v hodnosti husárskeho kapitána u grófa Ilešháziho. Tomášov brat Štefan študoval na univerzite v Bologni. Zomrel ako starý mládenec. Tomášova sestra Magda bola vydatá za Františka Fánocyho a ďalšia Tomášova sestra Brigita bola manželkou Gašpara Trsťanského, ktorý bol členom kráľovského snemu.
Naša historiografia z obdobia feudalizmu eviduje málo osobností vojenského a politického života, ktoré by sa hlásili k slovenskému pôvodu. Jedna z pozoruhodných osobností tohto obdobia je práve Tomáš Bosniak, kapitán hradu v Šuranoch, Nových Zámkoch a vo Fiľakove. Okrem iných hodností bol rytierom Zlatej ostrohy kráľa Mateja II., hlavný ceremoniál (pohárnik) kráľa Ferdinada I. Habsburského a hlavný župan Tekovskej župy. Mal dvoch synov: Tomáša a Štefana a tri dcéry: Žofiu, Juditu a Magdu.

Chýry o Žofii
V okolí Šurian , Ostrihomu, Prešporka a Nitry sa verejne povrávalo, že chýrny vojvodca Tomáš Bosniak schováva vo svojej rodnej kúrii dcéru krásavicu.
„...jej alabastrová pleť, veľké oči, graciózne držanie tela, chôdza, to všetko nasvedčuje tomu, že Žofia raz bude pliesť hlavy významným mužom, priateľko“, dodal Ilešházi.
Už vtedy pätnásťročnú Žofku každý obdivoval. Hovorilo sa, že je ozdobou Šurian. Bosniakovi priatelia ju obdivovali, prihovárali sa k nej, len aby sa na nich usmiala. Táto citlivá, skromná , ale na svoj vek nezvyčajne vzdelaná dievčina vedela však veľmi rýchlo rozoznať dobro od zla. Vyhýbala sa „napomádovaným“ pánkom, ktorí sa prostredníctvom vychovávateľky Alžbety Telegdyovej snažili všakovakými fintami dostať do jej blízkosti.

Správa TV Markíza zo dňa 17.4.2009: 

V čase keď bolo telo Žofie Bosniakovej spaľované sa aktivoval poplašný systém na hrade Strečno. Zároveň bolo  potvrdené, že sa jednalo o planý poplach bez akéhokoľvek narušenia objektu.

 

Bebekovci - stredovekí výpalníci

Jedným z najúspešnejších stredovekých gemerských gangov boli Bebekovci. Ľstivo a obratne prenikali údoliami Slovenského Rudohoria na susedný Spiš, k stredoslovenským banským mestám, alebo jednoducho k domácim gemerským mestečkám...

Bebekovci podľa povesti odvodzovali svoj pôvod od pastierov. Jeden z nich pri pasení natrafil na ložisko vzácnych rúd. Na radu svojej ženy, krásnej Idy, ligotavé hrudy ponúkol kráľovi a vypýtal si za ne povolenie postaviť si sedem košiarov.

Rod Bebekovcov v čase svojej najväčšej moci na začiatku 16. storočia vlastnil sedem hradov, z ktorých za najvýznamnejší považoval Krásnu Hôrku. Bebekovci sa z temnoty dejín vynorili na začiatku 13. storočia, v čase anarchie, krátko po tatárskom vpáde. Z roku 1243 pochádza donačná listina Bela IV., v ktorej panovník Bebekovcom ako udatným obrancom krajiny udeľuje štítnickú občinu. Pozadie vzostupu moci tohto rodu je späté s charakterom jeho rodného kraja. Motív o náleze vzácnych rúd, spomínaný v povesti, naznačuje reálne súvislosti.

Ťažba nerastných surovín v stredoveku tvorila v Gemeri, podobne ako na susednom Spiši či v náleziskách Kremnice, Banskej Štiavnice a Banskej Bystrice, značnú časť príjmov obyvateľstva. Tunajšie ložiská železnej rudy a medi sa však nachádzajú vo väčšej hĺbke. K zintenzívneniu ťažby preto došlo až koncom 17. storočia po zdokonalení banskej technológie.

Bebekovci začiatku 14. storočia pravdepodobne neboli pastieri, ale skôr chudobní, no energickí a ctižiadostiví zemania, tvrdí chlapíci a možno i náhodní objavitelia bohatých nálezísk. Zisky z nich im umožnili mocenský vzostup v prvej polovici 14. storočia. Vtedy, krátko po vymretí panovníckeho rodu Arpádovcov, v atmosfére súperenia veľkých magnátov ako boli Matúš Čák či Omodejovci s kráľom-cudzincom Karolom Róbertom, sa pokúšali získať kúsok šťastia a moci aj Bebekovci. Húževnato a s vervou sa pustili do sporu o hrad Krásna Hôrka. Roku 1352 pravotu vyhrali. Z množstva gemerských sedmoslivkárskych zemianskych rodín sa vyčlenil nový, mocný rod. Sídlom, strediskom a centrom jeho snáh sa stal už spomenutý hrad, Krásna Hôrka.

Boj o miesto na slnku: O strategicky výhodnú polohu tohto sídla Bebekovci v nasledujúcich desaťročiach museli ešte neraz bojovať. V polovici 15. storočia sa, podobne ako susedný Muráň, stal útočiskom Jiskrovho žoldnierskeho vojska. Po odtiahnutí Jiskrovcov sa však Bebekovci vrátili medzi hradby opevnenia ako do ulity, a upevňovali si svoju moc. V šarvátkach s husitmi a bratríkmi, postrachom európskych bojísk, získali neoceniteľné skúsenosti, ktoré neskôr dokázali naplno využiť.

Život v stredovekom Gemeri nebol ľahký. Jeho severovýchodná oblasť, tvoriaca rodovú dŕžavu Bebekovcov na rozdiel od prívetivého okolia Rimavskej Soboty nevynikala množstvom úrodnej pôdy. Mimo jeho územia viedli i hlavné obchodné cesty, spájajúce juhozápad Slovenska, Považie, stredoslovenské banské mestá a Spiš. Prostí obyvatelia sa preto živili pastierstvom a tavením železa. Strediskami železiarskej výroby sa v 15. - 16. storočí stali mestečká ako Revúca, Jelšava či Štítnik. Urodzení, ktorým zápach dobytka či dreveného uhlia železiarskych hámrov nevoňal, uprednostnili ušľachtilejší stav lúpežnícky.

Jedným z najúspešnejších stredovekých gemerských gangov boli Bebekovci. Ľstivo a obratne prenikali údoliami Slovenského Rudohoria na susedný Spiš, k stredoslovenským banským mestám, alebo jednoducho k domácim gemerským mestečkám, kde znenazdajky prepadávali kupecké karavány, prípadne rabovali sklady plné vyťaženého kovu. Postupom času svoju taktiku obmieňali. Od gemerských mešťanov vyberali poplatok a v neistých časoch im zabezpečovali ochranu. Ich Sherwoodom bol Vepor, Revúcka vrchovina a pokrútené strže Slovenského krasu. A norou povestných gemerských líšok bola bohatstvom čoraz väčšmi krásnejúca Krásna Hôrka.

Aktivita Bebekovcov vzrástla na prelome 15. a 16. storočia. Autoritatívneho Mateja Korvína, ktorý sa snažil z krajiny vytvoriť centralizovanú absolutistickú monarchiu a medziiným nemilosrdne potláčal pochybné ekonomické aktivity rodu Bebekovcov, na uhorskom tróne vystriedal váhavý Vladislav Jagelovský, prezývaný pre svoju ústupčivosť kráľ Dobrze. Magnáti si upevňovali svoju pozíciu a usilovali sa získať čo najväčšie množstvo privilégií. Vidina absolutizmu mizla, Uhorsko v šľapajach Poľska smerovalo k vytvoreniu vlády stavov. Šľachta po krvavom zúčtovaní s Dóžovým sedliackym vojskom znevoľnila poddaných a upevnila tak svoje ekonomické postavenie i mocenskú pozíciu. Na potlačení Dóžovho povstania sa ako spojenec Jána Zápoľského aktívne zúčastnil i Ján Bebek. Na svoju škodu sa neskôr nedržal v blízkosti svojho patróna. V bitke pri Moháči (1526) zahynul spolu so svojim panovníkom, mladučkým Ľudovítom Jagelovským. Ján Zápoľský a jeho vojsko stáli neďaleko a čakali, ako sa situácia vyvinie.

Keď sa traja bijú: Po bitke pri Moháči sa Uhorsko rozpadlo na tri časti. Východnú časť (tzv. Sedmohradsko) ovládal Ján Zápoľský. Západné a stredné Slovensko, Chorvátsko a zadunajské Maďarsko mal v moci Ferdinand Habsburský. Napokon juh a stred krajiny získala Osmanská ríša, ktorá na tomto území vytvorila tzv. budínsky pašalik. Rodová doména Bebekovcov, Gemer, sa nachádzala presne na hranici týchto troch útvarov. Nie div, že Jánovmu synovi Františkovi v zmätenej situácii prišlo na um, že by mohol byť sám sebe pánom. A tak sa beztrestne preháńal po krajine. Pálil a lúpil. Pre jeho výčiny ho miestni obyvatelia prezývali Bobák, Bobáčisko a matky jeho menom strašievali deti ešte stáročia po jeho smrti. Spolu s Matejom Bašom, pánom Muráňa, razil falošné mince s cisárskym obrazom a omnoho nižším obsahom striebra než stanovovala norma. Kumpáni sa však onedlho rozkmotrili, keďže každý z nich sa považoval za "vládcu Gemera". František Bebek túžil odstrániť konkurenta a svoje schopnosti dal v tejto záležitosti úplne do služieb cisára Ferdinanda. Naverboval a vystrojil oddiel vojakov, s ktorými sa pod vedením grófa Mikuláša Salma, zúčastnil dobytia Muránskeho zámku i následnej potupnej popravy Bašovcov. Triumfoval. Neuvedomoval si však, že jeho víťazstvo je začiatkom konca. Keď sa Ferdinand vysporiadal s jedným rebelom, dni druhého už boli tiež zrátané.

Koniec lišiaka z Krásnej hôrky: V snahe posilniť svoju pozíciu v boji s Ferdinandom a súčasne vybudovať pevný oporný bod schopný odolávať tureckým nájazdom, dal František Bebek nanovo opevniť svoj hrad. Nechal postaviť tri okrúhle delové bašty a delovú terasu. Samotné delá odlieval z kovu zvonov, ulúpených v okolí. Na rozdiel od nerozvážnych Bašovcov sa usiloval o spojenectvo s mocnými mestami. Východoslovenskú Pentapolitanu (zväzok piatich slobodných kráľovských miest, v ktorom boli Levoča, Prešov, Bardejov, Sabinov a Košice) sa usiloval zapojiť do širšie koncipovaného hnutia odporu voči Habsburgovcom. Tieto Bebekove plány vyprovokovali viedenské centrum k vyslaniu výpravy na čele s generálom Buchheimom. Bebekova poctivá príprava ako i prezieravé zháňanie spojencov spôsobili, že Buchheimov oddiel bol 31. septembra 1556 porazený a musel ustúpiť smerom na Rožňavu a Dobšinú. Opatrný František Bebek však pre istotu ušiel do Sedmohradska, na dvor kniežaťa Jána Žigmunda, nástupcu Jána Zápoľského. Uvedomoval si, že armáde poprednej stredoeurópskej veľmoci, akou nesporne Habsburgovci boli, dlhodobo odolávať nedokáže. Jeho útek z rodného Gemera bol pravdepodobne spätý tiež s neprehľadnou situáciou, ktorá v oblasti nastala po veľkom nájazde osmanských vojsk do Muránskej doliny v lete roku 1556. Práve spomenutý nájazd do istej miery blokoval sily cisárskej trestnej výpravy. Na druhej strane však do značnej miery sťažil i postavenie Bebekovcov, ktorí po spustošení Revúcej a ochromení tunajšej železiarskej výroby prišli o značnú časť svojich príjmov. Ich územie sa stalo predmetom sporu dvoch superveľmocí - habsburskej monarchie a osmanskej ríše. V takejto konkurencii osamotený šľachtický rod nemal šancu. František Bebek preto svoju poslednú nádej vkladal do rozdúchania mocenských ambícií tretej mocnosti, sedmohradského kniežacieho dvora. Žigmundova manželka Izabela však veľmožovi, ktorý bol v mene susedskej rivality schopný oddane plniť rozkazy habsburského veliteľa Mikuláša Salma, nedôverovala. Podozrievala ho z dvojakej hry, a preto zinscenovala jeho vraždu. Jej predĺženou rukou sa stal Melchior Balassa, príslušník ďalšieho významného šľachtického rodu, moc ktorého bola podlomená práve v dôsledku spomenutej Salmovej trestnej výpravy. Tri mocné šľachtické rodiny Gemera - Balassovci, Bašovci a Bebekovci - sa tak navzájom pripravili o vplyv.

V neblahom tieni otca: Františkov syn Juraj pod vplyvom týchto udalostí prešiel roku 1577 k Habsburgovcom. Ako ich verný vazal dostal do užívania dedičný majetok, hrad Krásnu Hôrku. Na rozdiel od potomkov Mateja Bašu mu však nebolo dopriate dožiť svoj život v pokoji a v rodnom kraji. Roku 1560 bol na love v lese zajatý tureckým begom Hasanom. V zajatí strávil 5 rokov. Slobodu získal až po zákroku sedmohradského kniežaťa Jána Žigmunda. Z vďaky za tento čin prijal funkciu veliteľa sedmohradských vojsk. Keď si uvedomil vojenskú prevahu Habsburgovcov, veliteľské miesto zložil. Jeho vyjednávanie s Viedňou však nebolo úspešné. Habsburgovci neverili v úprimnosť jeho "druhého návratu" a neboli mu ochotní vrátiť majetky. Možno i preto, že opevnený hrad mal nepomerne väčší strategický i ekonomický význam než dedinka Čoltovo, ktorá bola rodovou dŕžavou Bašovcov. Krásnu Hôrku obsadil generál Lazarus Schwendi. Onedlho bola pridelená Habsburgovcom oddanému rodu Andrássyovcov. Tí hrad prebudovali a pristavali k nemu povestné mauzóleum. Čoraz viac sa však zdržiavali v novom, útulnom betliarskom kaštieli. A kamenný salaš postupne pustol. Sklamaný a zatrpknutý Juraj Bebek sa utiahol do Sedmohradska, kde bezdetný zomrel. V roku 1570 Ján Žigmund uzavrel v Speieri s cisárom Maximiliánom II. dohodu, podľa ktorej sa vzdal titulu uhorského kráľa. Sedmohradsko sa na istý čas stalo organickou súčasťou uhorského kráľovstva. Zlatý vek lúpežných rytierov sa skončil. Stavovské povstania v nasledujúcom storočí sa niesli v znamení väčších, nadindividuálnych podujatí, podnikaných v mene krajiny a nie vládcu regiónu.

 

Čachtická pani - Krvavá grófka

Alžbeta Báthoryová vraj vkladala niektorým dievčatám do genitálií rozžeravené železo, od čoho potom zomierali v hrozných mukách. Počul aj to, že jej kočiš menom Peter, keď prichádzali z Ečedu, umučil na jej rozkaz dcéru vysokopostavenej osoby, ktorú pochovali pri ceste. Aj to vie, že keď sa vracali z poslednej korunovácie, utýrala jedno dievča bodaním nožmi a pálením rozžeraveným železom - úryvok z knihy Jozefa Kočiša zachytáva slová jedného z vyše tristo svedkov, ktorí vypovedali v roku 1610 pri vyšetrovaní zločinov Alžbety Báthoryovej.

Názory na to, či skutočne vykonala všetko, z čoho ju obviňovali, sa rôznia. Poniektorí sa domnievajú, že áno, ale sú aj takí, čo tvrdia, že ona sama je obeťou špekulácií a sprisahania, ktorého cieľom bolo pripraviť ju o majetky. Faktom však zostáva, že „pravda“, podľa ktorej je zobrazovaná ako krvilačná beštia, vyhovuje najmä autorom románov, filmovým režisérom a všetkým milovníkom senzácií. Je však takáto interpretácia minulosti skutočne pravdivá?

Nezrovnalosti: Na pravú mieru treba uviesť najmä niektoré do očí bijúce fámy. „Krvavý kúpeľ“, najohavnejší čin, ktorým sa mala presláviť, sa v skutočnosti nikdy nekonal. Nezachovala sa o tom výpoveď ani jedného svedka.

Autorom tejto fikcie je Ladislav Turóci, ktorý ju ako prvý uverejnil v roku 1729, viac ako sto rokov po Báthoryovej smrti. Uzdu fantázii popustil, keď opisoval uhorské stolice v diele Ungaria suis cum regibus compendio data. Od neho to neskôr prevzal do svojho vlastivedného diela o Uhorsku - Notície Matej Bel.

Uhorsko v tých časoch zmietali náboženské boje katolíkov a protestantov. Báthoryová patrila ku kalvínom, pričom Turóci bol jezuita, teda predstaviteľ protireformácie. Je pravdepodobné, že chcel využiť jej nejasnú minulosť a cez osobu Báthoryovej vykresliť predstaviteľov protestantizmu ako krutých, skazených a posadnutých diablom. Na túto tému vyšlo množstvo publikácií. Historický román Jozefa Nižňanského, kniha Jozefa Kočiša - Alžbeta Báthoryová a palatín Thurzo, najnovšie Krvavá grófka Pavla Dvořáka. Nová interpretácia histórie na túto tému sa objavila v knihe maďarskej autorky Sádecky-Kardošovej. V civilnom zamestnaní je sudkyňa a Báthoryovú sa z právneho pohľadu snažila obhajovať.

Cesta k procesu: V roku 1610, štyri mesiace po svojom menovaní za palatína, začal Juraj Thurzo vyšetrovanie proti Alžbete Báthoryovej obvinenej z násilných vrážd mladých dievčat. Dovedna vypovedalo okolo tristo svedkov, ktorých výpovede sa však rôznia. Báthoryovú na základe obvinení uväznili, zhromažďovali výpovede a pripravovali súd, na ktorom mal byť vynesený rozsudok. Súd sa však nekonal. Obžalovanú z hrozných obvinení nikdy neusvedčili napriek tomu, že ukončenie celého procesu urgoval aj sám panovník. Veď držať bez rozsudku pod zámkou člena vysokej šľachty bolo na tie časy niečo neslýchané.

Natíska sa otázka, prečo sa situácia vyvinula práve takto? Odpoveď sa dá zhrnúť do troch najpravdepodobnejších vysvetlení. Palatín Thurzo nechcel kompromitovať vysokú šľachtu, ktorej členom bol on aj Báthoryová. Z tohto dôvodu, napriek vine obžalovanej, prípad zahral do ústrania. Takéto vysvetlenie by sa dalo vcelku ľahko pochopiť. Na prelome 16. a 17. storočia, v predvečer stavovských protihabsburských povstaní, sa uhorská šľachta zubami-nechtami držala svojich výsad. Vládnuci Habsburgovci naopak číhali na každú vhodnú príležitosť, ako zlomiť vplyv mocných uhorských magnátov. Exemplárny proces a následné potrestanie jedného spomedzi nich by mohlo mať ďalekosiahle následky a nedotknuteľnosti spupnej šľachty by zasadilo poriadny úder. Uvedomoval si to aj palatín a uznal za vhodné celý prípad ututlať. Na druhej strane, prečo potom také rozsiahle vyšetrovanie? Veď kamufláž celého procesu by zvládol skúsený intrigán Thurzo zrejme celkom určite aj oveľa diskrétnejšie. O niečo pravdepodobnejšie preto vyznieva ďalšia teória.

Tajný testament prehovoril: Hlavnou motiváciou bola snaha získať majetky. Báthoryová, vdova po Františkovi Nádašdym, vlastnila obrovské statky nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku, Rumunsku a Rakúsku. V prípade dokázania viny a popravy šľachtica prepadali podľa Uhorského zákonníka Komore vo Viedni, čiže panovníkovi. Keďže panovník Matej II. sa v Uhorsku nezdržiaval, zastupoval ho Thurzo. Mal funkciu palatína, zástupcu kráľa, v čase jeho neprítomnosti. To znamená, že z celého procesu by v konečnom dôsledku mal najväčší osoh on sám. Existoval však háčik, o ktorom nevedel.

Báthoryová mala päť detí, z ktorých sa tri dožili dospelého veku - syna Pavla Nádašdyho a dve dcéry, ktoré si zobrali manželov z najbohatších uhorských rodov - Mikuláša Zrínskeho a Juraja Drugeta. Ešte pred svojím uväznením spísala testament, v ktorom rozdelila majetky medzi svojich potomkov. Fakt, že tento testament existuje, vyšiel na svetlo sveta až po zatknutí obvinenej. Ak bol hlavným dôvodom procesu skutočne zisk jej majetku, tak v tom momente stratil svoje opodstatnenie. Testament, ktorý je dnes uložený v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti, sa nedal spochybniť, majetok podľa práva rozdelili medzi dedičov, ktorí sa oň vďaka svojmu postaveniu určite nedali pripraviť.

Zhýralý sedmohradský satyr: Cieľom vykonštruovaného procesu bolo skompromitovať samotnú Báthoryovú a odstaviť ju zo spoločenského života - to sa aj podarilo. Nevie sa však, aké boli na to skutočné dôvody. Nezastávala žiadnu funkciu, spravovala iba svoj majetok a majetky potomkov. Do súvislosti sa natíska spojitosť medzi ňou a jej príbuzným, sedmohradským kniežaťom Gabrielom Báthorym. Aj proti nemu boli vznesené rôzne obvinenia, aj tie sa čiastočne potvrdili, čiastočne nie. Známy sa stal najmä svojou zhýralosťou a krutosťou do takej miery, že si vyslúžil prezývku „sedmohradský satyr“.

Sedmohradsko bolo v tom období nárazníkovým územím medzi Turkami a Uhorskom. Formálne síce patrilo do Uhorska, ale malo vysokú mieru samostatnosti. Podľa toho, čo sa viac oplatilo, prikláňali sa sedmohradské kniežatá raz na uhorskú, raz na tureckú stranu. Možno práve politická nevypočítateľnosť Báthoryho konania v čase, keď sa z juhu tlačili Turci, bola impulzom na intrigy proti jeho osobe. Zbaviť ho vplyvu bolo treba aj za cenu, že návnadou bude jeho v podstate nevinná príbuzná.

Vie sa aj o nevraživosti, ktorá panovala medzi Jurajom Thurzom a Gabrielom Báthorym, vyostrenej najmä pri organizovaní protitureckej obrany. Podľa dobových prameňov sa všetky ich osobné stretnutia končili vzájomnými urážkami a osočovaním. Niet sa čo čudovať, Thurzo spravoval Uhorsko, Báthory zase Sedmohradsko a pri stretnutiach vznikali problémy už len z toho, kto má komu vzdať ako prvý úctu. Spochybniť Gabriela Báthoryho prostredníctvom príbuznej je teda možno hlavným motívom celého prípadu.

O syfilise a bosoráctve: O rode Báthoryovcov sa už vtedy tradovalo, a vlastne sa tvrdí dodnes, že poslední členovia tejto magnátskej rodiny trpeli syfilisom. Žigmund Báthory, ktorý žil v Sedmohradsku aj v Prahe, bol zasa na sklonku života dokázateľne blázon. V lete jazdil na saniach a okolie sužoval tými najhlúpejšími nápadmi. To by sa však dalo vysvetliť stareckou senilitou. Voči sestre spomínaného Gabriela Anne Báthoryovej viedol Gabriel Betlen v čase protihabsburského povstania proces ako voči bosorke. Lenže podobné obvinenia vzniesol Betlen aj voči iným bohatým vdovám a šlo tu pravdepodobne o majetky. Hádam najznámejší sa stal prípad poľského kráľa Štefana Báthoryho vládnuceho na prelome 16. a 17. storočia. Keď pri príležitosti 400. výročia jeho smrti otvorili rodinnú hrobku, kráľovo telo exhumovali a urobili rozbor DNA, zistili, že Štefan zomrel na zlyhanie obličiek. Po syfilise ani chýru. Teórie sa teda nepotvrdili, aspoň nie v tomto prípade.

Potraty na Čachtickom hrade: Zarážajúca na celom prípade je skutočnosť, že dobová korešpondencia vysokej šľachty obsahuje množstvo údajov z každodenného života, ale chýba akákoľvek zmienka o Báthoryovej prešľapoch. Nikde sa nespomínajú do neba volajúce zločiny, z ktorých ju neskôr obviňovali. Veď keď si zoberieme, že vyšetrovanie začal Thurzo v roku 1610 a svoje zločiny mala podľa svedectiev páchať grófka už najmenej dvanásť rokov, je zarážajúce, že sa zmienka o zverstvách neobjavila už pred procesom. Všetky vysvetlenia, ktoré sme doteraz predložili, sú vcelku logické, ale prípad má háčik.

Hovorí sa, že bez vánku sa ani lístok nepohne. A je to tak aj v tomto prípade. V obilnej jame na Čachtickom panstve objavili v čase procesu osem dievčenských tiel. Mŕtvych tiel! Kde sa vzali? Sádecky - Kardošová si myslí, že dôvodom smrti bol mor, ktorý v tom období sužoval krajinu. Telá boli zahrabané preto, aby sa nešírila panika ani nákaza. Vylúčiť sa to nedá. Ponúka sa aj ďalší veľmi zaujímavý názor. Na majetkoch Báthoryovej mohli praktizovať jej služobníčky potraty. Či už s vedomím grófky, alebo za jej chrbtom. Tento úkon je riskantný ešte aj dnes, nieto ešte pred štyristo rokmi – takže obetiam na životoch sa zabrániť nedalo. A samozrejme, takéto čarodejné úkony, za ktoré sa upaľovalo, sa museli udržať v tajnosti...

Pokúsili sme sa pozrieť na celý problém z druhej strany, z pohľadu možnej neviny Alžbety Báthoryovej. Mnohé zostáva naďalej nevypovedané a pravdepodobne aj navždy ostane pod nánosmi vekov. Existujú aj ďalšie pozoruhodné tvrdenia, ktoré vysvetľujú záhadu úmrtí mladých dievčat. Originál Báthoryovej rukopisu bol dokonca predložený na preskúmanie grafologičke.

 

Sága rodu Podmanických

Boli to muži, ktorí vyše sto rokov ovplyvňovali najvyššiu politiku Uhorska. Boli pri tom, keď sa rozhodovalo o osude krajiny, pomohli na trón viacerým kráľom. Mocní a hrdí, no zároveň diplomatickí. Vynikajúci taktici, ktorí vždy vedeli, kedy zaútočiť a kedy zatrúbiť na ústup.

Nielen ľudia tvárnia krajinu, ale i krajina ľudí. Osudy rodu Podmanických sa odvíjajú na rušnej a bohatej tepne Slovenska, na Považí. Na rozdiel od Bašovcov či Bebekovcov sa títo šľachtici málokedy ocitli v izolácii, ktorá by im umožnila upevniť moc a zároveň nadobudnúť nereálne predstavy o svojich možnostiach. Na rušnej obchodnej ceste sa neustále dostávali do kontaktu i konfliktu s mocnejšími. A tak sa naučili ako prežiť. Podmanickovci svoje meno i pôvod odvodzujú od Podmanína, dedinky, prikrčenej pod ozrutným kopcom Manínom. V obci, ktorá má dnes asi 600 obyvateľov sa v 14. storočí narodil prvý známy predstaviteľ rodu Hadrián (1351). Jeho syn Mikuláš patril k verným prívržencom vtedajšieho uhorského panovníka Ľudovíta z Anjou, ktorý mu za jeho služby pridelil donácie v blízkom okolí rodiska. Vzostup rodu Podmanických teda nie je spätý, ako to bolo v prípade Bebekovcov, s obdobím zmätkov, ktoré nastali v Uhorsku na začiatku 14. storočia po vymretí Arpádovcov, ale naopak, s nasledujúcim obdobím upevňovania panovníckej moci počas vlády Karol Róberta a jeho syna Ľudovíta. Kráľom vyzdvihnutí, stoja verne po jeho boku, aby neskôr pomohli vyzdvihnúť viacerých panovníkov na najvyšší prestol uhorskej krajiny.

 

V SLUŽBÁCH PANOVÍKA

Ďalší z príslušníkov rodu, Blažej Podmanický (1420 - 1480), spojil svoj osud s kráľovnou Alžbetou a mladučkým Ladislavom Pohrobkom, synom predčasne zosnulého Albrechta Habsburského. Albrecht sa stal následníkom uhorského trónu v dôsledku dohody Habsburgovcov so Žigmundom Luxemburským, podľa ktorej vládu v krajine získa manžel jednej z jeho dcér. Keďže Podmanickovci patrili počas Žigmundovej vlády k jeho prívržencom, celkom prirodzene prešli do služieb jeho dcéry Alžbety. Priazeň panovníka z rodu Luxemburgovcov sa prejavila zväčšením a upevnením rodovej dŕžavy, z ktorej začalo vznikať viacmenej súvislé územie v oblasti stredného Považia medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Správa o získaní mocného Považskobystrického hradu v tomto období sú však falošné. Na opevnené centrum moci Podmanickí museli ešte niekoľko rokov počkať. Ako podriadený Alžbety sa Blažej Podmanický stal členom vojska Jána Jiskru z Brandýsa, známej armády bratríkov.

V dlhotrvajúcej občianskej vojne spolu s českými a poľskými žoldniermi dobýval hrady a pustošil osady na Slovensku. Prívrženec kráľovskej moci sa v spoločnosti neviazaných mužov svojim spôsobom života a zvykmi začal na nerozoznanie podobať lúpežným rytierom. Keďže definitívne upevnenie panovníckej moci bolo v nedohľadne, počas bojov medzi habsburskou stranou a prívržencami domáceho rodu Huňadyovcov, sa Blažej venoval zveľaďovaniu rodovej dŕžavy. Napokon, podobne si počínala väčšina jeho druhov. Mnohí z nich už dávno zabudli, že nebojujú na vlastnú päsť. Blažejova priazeň k husitským žoldnierom bola spečatená jeho svatbou s vdovou po kapitánovi Mikulášovi Švidrigalovi. Blažej preto ostal v bratríckom vojsku aj po smrti Ladislava Pohrobka, keď sa bratríci z nájomných žoldnierov definitívne zmenili na samostatné vojenské teleso, presadzujúce vlastné ciele pod vedením Petra Axamita a Jána Talafúza.

Historikom dodnes nie je jasné nakoľko konanie bratríkov ovplyvňovala husitská ideológia a nakoľko podľahli vplyvu prostého kódexu lúpežných žoldnierov. Nevyjasnenou teda ostáva aj otázka husitskej viery vo vzťahu k Podmanickovcom. Hoci nemáme doklady o priamom vplyve tejto herézy na vyznanie príslušníkov rodu, blízkosť jeho členov k českému kultúrnemu konterxtu je zjavná.

V listinári Podmanických nájdeme viacero dokumentov v českom jazyku. Viacero majetkov rodu sa nachádzalo na Morave a napokon aj ich považské dŕžavy sa nachádzajú v blízkosti strategických priesmykov, ktoré spájajú Slovensko s jeho západným susedom. Uvoľnená atmosféra vpádov a rabovačiek sa však postupne stala minulosťou v prvých rokoch vlády energického Mateja Huňadyho, známejšieho pod menom Matej Korvín. Syn známeho turkobijcu Jána postupne porazil jednotky bratríkov a zjednotil krajinu. Keďže jeho cieľom bolo vytvorenie mocného štátu, nemohol si dovoliť premrhať taký bohatý ľudský potenciál, aký nesporne predstavovali v bojoch zocelení bratríci. Porazených a zajatých preto ochotne prijímal do svojich služieb. Mnohí bratríci doplnili v bojoch ustavične sa stenčujúce počty členov povestného Čierneho pluku.

Blažej Podmanický prešiel do Matejovho tábora medzi poslednými, až v roku 1467, teda v roku dobytia poslednej bašty bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. V službách nového panovníka sa osvedčil ako odvážny bojovník počas vpádov na Moravu. Vďačný Matej mu za odmenu daroval usadlosť Hričov.

 

VEĽKÝ SYN BÁJNEHO OTCA

Už v prvej polovici 15. storočia sa rod Podmanických rozdelil na dve vetvy. Kým príslušníci prvej z nich, reprezentovaní Blažejom v službách Alžbety, cválali v šíkoch bratríkov, Ladislav Podmanický (nie je známy rok narodenia, umrel roku 1488), stavil svoj osud na kartu Huňadyovcov. Najprv bojoval pod velením Ladislava Huňadyho. Koncom päťdesiatych rokov 15. storočia uplatnil svoj vplyv v uhorskom sneme a prispel k zvoleniu Mateja Korvína za uhorského kráľa. Roku 1467 spolu s ním dobýjal posledný tábor bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. Po urputnom boji dal popraviť bratríckeho vodcu Jána Švehlu.

Je celkom možné, že prílušníci dvoch vetiev rodu Podmanických stáli v niektorých bitkách proti sebe. Je zrejmé, že práve takéto paradoxné situácie napomohli urovnanie zmätkov v krajine. Ladislav ako dlhoročný bojovník v radoch Korvínových vojsk, bol dostatočnou zárukou spoľahlivosti Blažeja, ktorý sa aj vďaka nemu bezproblémovo a úspešne "zmenil stranu". V každom prípade, okolnosť, že práve Ladislav stál v rozhodujúcom boji na víťaznej strane, mala vplyv na pomer síl oboch vetiev rodu.

Jednoznačne dominujúcou sa stala Ladislavova vetva. Blažejovi potomkovia dožili v zabudnutí na hričovskom panstve. Ladislav však úspešne pokračoval v kariére. Roku 1470 ho Matej Korvín menoval kapitánom Moravy, roku 1458 mu daroval Považský hrad. Podľa povesti ho však od panovníka a po dlhom boji s bývalým majiteľom získal už jeho otec Anton. O tomto Ladislavovom predkovi sa zachovalo málo vieryhodných informácií a tak sa stal vďačným objektom spriadačov napínavých príbehov. V povesti je prezentovaný ako silný, chudobný sedliak z Manína. Ako vieme, nie je to pravda. Sedliakmi Podmanickovci v Antonovom čase neboli už po niekoľko generácií. Povesť však kvôli napätiu potrebuje epickú skratku a tak "zhusťuje" udalosti viacerých časových období. Jej hrdina Anton tak v sebe spája črty Hadriána ako zakladateľa rodu s prvým majiteľom Považského hradu Ladislavom. O skutočných Antonových osudoch sa dozvedáme len nepriamo.

Ladislav Podmanický dostal majetky ako odškodné za smrť svojho otca. Je teda pravdepodobné, že Anton zahynul násilnou smrťou v službách Huňadyovcov. Jeho syn priviedol rod k takému rozmachu, že sa stal predmetom ľudových rozprávaní.

 

TRAJA MUŠKETIERI

Neúnavnou činnosťou v prospech panovníka Ladislav pripravil pôdu trom synom - Jánovi, Štefanovi a Michalovi. Každý z nich, hoci iným spôsobom, sa zapísal do uhorských dejín začiatku 16. storočia, každý z nich sa stal účastníkom vysokej politiky v mimoriadne rušnej dobe, keď sa rozhodovalo nielen o osudoch Uhorska, ale strednej Európy celkovo.

Ján a Štefan Podmanicovci sa dali na duchovnú dráhu. Ján získal titul záhrebskho biskupa. V rokoch 1510 - 1512 bol bratislavským županom. Vzdelaný muž a schopný diplomat sa stal dôverným poradcom nerozhodného panovníka Vladislava Jagelonského, v dejinách známeho pod prezývkou kráľ Dobrze. Svoju vernosť potvrdil počas kráľovej choroby roku 1504, keď zabránil zvoleniu Jána Korvína za uhorského panovníka. Odsunul tak od méty najvyššej potomka rodu, ktorému jeho predkovia vďačili za mnoho.

Traja bratia sa narodili do rušnej doby. Roku 1526 v bitke pri Moháči padol v boji s tureckým vojskom výkvet uhorskej šľachty. Mladý panovník Ľudovít Jagellonský sa na úteku utopil v močiari. O moc v krajine začala súperiť Osmanská ríša, predstaviteľ Habsburgovcov Ferdinand a vládca Sedmohradska Ján Zápoľský. Obaja kresťanskí vládcovia považovali za potrebné legitimizovať svoj nárok na trón pomazaním a korunovaním za sa uhorského panovníka. Obom s rovnakou ochotou vyhovel Štefan Podmanický (1480 - 1530), ktorý od roku 1512 pôsobil ako nitriansky biskup. Oboch uchádzačov o trón korunoval v Stoličnom Belehrade. Po dlhšom váhaní sa napokon priklonil na stranu Habsburgovcov - zrejme preto, že v oblasti jeho nitrianskeho pôsobiska nadobudli rozhodujúci vplyv. Na rozdiel od politickej obojakosti, vo veciach cirkevných bol neoblomný a stal sa jedným z prvých šíriteľov protireformácie na území Uhorska v čase, keď Lutherovo učenie u nás začínalo ešte len zapúšťať korene.

Tretí z bratov, Michal, bol členom dvora Jagellonských. Slúžil ako komorník Ľudovíta Jagelovského, neskôr bol kapitánom kráľovej osobnej stráže. Hoci od narodenia trpel telesnou vadou, spolu s bratom Štefanom sa zúčastnil bitky pri Moháči, z ktorej sa však už nevrátil. Zostali po ňom tri dcéry a synovia Ján a Rafael.

 

NEPOKORNÍ SYNOVIA

Ján a Rafael boli po otcovej smrti vychovávaní strýkom Štefanom, ktorý ich priučil tajom obratnej diplomacie. Nasledovníci trojice vážených bratov sa v dôsledku rozháraných pomerov v krajine vydali trocha krivoľakejšou a dobrodružnejšou cestou. Z komorníkových synov a synovcov dvoch biskupov sa stali lúpežní rytieri. Tiene ich vplyvných príbuzných, verných panovníkových prívržencov však nad nimi držali ochrannú ruku. Bratia, podobne ako Bebekovci, lavírovali medzi nepriateľskými tábormi Habsburgovcov a Zápoľskovcov. Na rozdiel od predošlých, však panovníci ich slovu verili a počítali s nimi.

Títo dvaja viťúzi na rozdiel od svojho strýka presadzovali záujmy Jána Zápoľského. Keďže sa tak stalo už počas strýkovho života, môžeme v takejto politike Podmanickovcov vidieť pokus o hru na obe strany. Rod mal svojich zástancov v oboch táboroch. Bratia Podmanickovci teda udatne bránili Jána Zápoľského - hoci prevažná časť Považia bola od roku 1529 v moci habsburského generála Katzianera. Rodová dŕžava Podmanickovcov, ktorej centrom bol pevný Považskobystrický hrad však jeho moci odolala.

Bratia privádzali habsburské vojsko do zúfalstva bleskovými výpadmi, počas ktorých spustošili Budatín a dokonca dokázali prejsť do protiútoku a dobyli okolie Lednice. V podstate sa stali neobmedzenými pánmi severnej polovice Trenčianskej stolice. Ich družina pozostávala z niekoľkých stoviek ozbrojencov a podnikali s ňou úspešné výpady až na Moravu a do Sliezska. V očiach jednoduchých ľudí sa stali symbolom odbojnej hrdosti a vzdoru.

V tridsiatych rokoch 16. storočia sa bratia dostali do sporu s rodom rytierov Kostkovcov, vodca ktorého, Mikuláš Kostka, vehementne presadzoval reformáciu a stal sa kvôli zaberaniu katolíckych kostolov známy ako tyran kléru. Výpady Podmanikovcov voči nemu v mene katolíckej viery však neboli v súlade s reformačnou orientáciou Sedmohradska. Karta sa postupne začína obracať.

Roku 1537 bratia dostali od Zápoľského za verné služby usadlosť vo Vesprímskej stolici v Sedmohradsku. Tu sa ich osudy rozišli. Ján (1500 - 1545) odišiel do Vesprímu, Rafael ostal na Považí. Obaja však zo svojich sídiel podnikali pustošivé nájazdy. Vyčíňaním bratov sa roku 1542 zaoberal uhorský snem. Podľa jeho rozsudku dostali bratia lehotu dvoch mesiacov na vrátenie neoprávnene získaných majetkov. Po vyriešení majetkových sporov s Kostkovcami požiadavky snemu akceptovali. Roku 1543 ich hrdé sídlo, Považskobystrický hrad, zachvátil skazonosný požiar. Rafael sa rozhodol pristúpiť k veľkorysej prestavbe. Vo vyhorenom sídle sa však cítil bezbranný a tak kvôli svojej bezpečnosti roku 1544 prisahal vo Viedni vernosť Ferdinandovi Habsburskému. Po zmierení s kráľovskou stranou a po Jánovej smrti roku 1545 žil v ústraní a zveľaďoval hrad i panstvo. Kráľovu dôveru si dokázal získať natoľko, že sa roku 1554 stal županom severnej časti Trenčianskej stolice. Pod vládou Habsburgovcov tak napokon v mieri spravoval územie, o ktoré ako lúpežný rytier bojoval.

Rafael zomrel 23. februára 1558 vo veku 43 rokov. Jeho náhrobok sa nachádza v považskobystrickom kostole. Okrem početných historiek o výčinoch oboch bratov nám folklór zachoval i ľúbostný príbeh, zaznamenaný barónom Alojzom Medňanským v jeho cestopise Malebná cesta dolu Váhom.

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.