Udalosti
Ceausescu
Keď vypukla revolúcia, Ceausescu sa pokúsil o útek. Neúspešne. Armáda ho dolapila aj s manželkou. Popravila ich na Prvý sviatok vianočný.
Rumunský režim ako jediný v Európe západní politológovia nazvali sultanistický, podľa arabských sultánov, ktorí pozície v štáte obsadzovali rodinnými príslušníkmi. Elena bola napríklad vicepremiérkou a šéfkou akadémie vied, hoci žiadne univerzitné vzdelanie nemala.
Na kritiku bežní občania nemali právo. Okamžite ju potlačila tajná polícia Securitate – najväčšia na počet obyvateľov v celom východnom bloku.
Dlhý proces s diktátorom však Rumunom súdený nebol. Po tom, ako pred demonštrantmi 22. decembra utiekol aj s manželkou na helikoptére, prebehlo všetko veľmi rýchlo.
Stroju zakrátko došiel benzín a v aute, ktoré ukradli bodyguardi, sa pred armádou utekalo ťažko. Niekoľko dní oboch väznila a 25. decembra nakoniec popravila. Líder revolúcie Ion Iliescu dnes tvrdí, že smrť Ceausesca chcel celý národ. Na zastavenie násilia, ktoré v Bukurešti páchali Ceausescovi ľudia, to podľa neho navyše bolo nevyhnutné. Iní naopak hovoria o prepracovanom štátnom prevrate a spomínajú nevyužité únikové tunely.
Napriek tomu aj napriek biede, ktorá Rumunov ešte dlho trápila, sa im po Ceausescovom páde uľavilo. „V uliciach sa ešte strieľalo, ale ceausescovský svet sa definitívne strácal v minulosti,“ hovorí Milan Resutík, ktorý do Rumunska prišiel v januári 1990 písať reportáž, aby tam neskôr išiel už ako československý veľvyslanec. „Rozdiel bol asi v tom, že u nás sa zmenil systém, ale v Rumunsku sa zmenil človek.
Keď Ceausescu v roku 1971 navštívil Severnú Kóreu. Tam ho kult osobnosti fascinoval. Zaviedol ho teda aj v Rumunsku.
Prepis z procesu s diktátorom
Rumunský prezidentský pár popravili po rozsudku provizórneho rýchlosúdu.
BUKUREŠŤ. Nicolaea Ceausesca a jeho manželku Elenu väznili vo vojenských kasárňach v Targovisiti tri dni, ich súd však vznikol narýchlo. Tak aj prebehol – trval sotva hodinu. Ceausescovci sedeli v lavici a nebránil ich údajne ani priradený obhajca.
Ceausescu: Neodpoviem na jedinú otázku.
Prokurátor: Čo vás oprávnilo zredukovať ľudí na štát, v ktorom boli? Prečo museli hladovať?
Ceausescu: To je klamstvo a dokazuje nedostatok vlastenectva v krajine.
Prokurátor: Čo ste spravili pre krajinu?
Ceausescu: Postavil som nemocnice.
Prokurátor: Zničili ste rumunský ľud aj ekonomiku.
Ceausescu: Nebudeme sa s vami hádať. Obyvateľstvo malo všetko, čo potrebovalo.
Prokurátor: Kto nariadil strieľanie do ľudí?
Ceausescu (hľadí na strop): Nevykladajte si moje mlčanie ako odpovede. Zodpoviem sa pracujúcej triede.
Prokurátor: Nech nám Ceausescu povie niečo o svojich švajčiarskych účtoch.
Elena: Dôkazy, dôkazy, dôkazy!
Ceausescu: Neexistuje jediný účet. Ste provokatér.
Prokurátor (číta verdikt): Na základe skutkov členov Ceausescovej rodiny, vás oboch odsudzujeme na trest smrti.
Ceausescu (vzdorovito): Nie som obžalovaný. Som prezidentom Rumunska a Najvyšším veliteľom ozbrojených síl. Odmietam uznať tento súd.
(Preruší ho hlas, ktorý obom prikáže postaviť sa)
Elena (svojmu manželovi): Nie, zlatko, nepostavíme sa.
http://www.sme.sk/c/5165597/ceausescu-zil-zhyralo-zomrel-potupne.html#ixzz0aV7vI6d6
Invalid chcel zabiť ministra.
Budovou ministerstva spravodlivosti otriasla silná detonácia. Nálož vybuchla na sekretariáte šéfa rezortu uprostred pracovného dňa. Atentátnik a riaditeľ ministrovej kancelárie zahynuli na mieste. Ministrov šofér prišiel o oko a sám minister takmer ohluchol. Keby sa niečo také stalo dnes, sú toho plné médiá. Ale pred 36 rokmi sa všetko ututlalo.
Kancelária po výbuchu. Chalmovský odpálil trhavinu, ktorú si zrejme vyrobil sám doma.
Autor: archív ÚPN
Na druhý deň vyšla iba stručná správa tlačovej agentúry. "Výbuch spôsobila pravdepodobne duševne chorá osoba, ktorá pri ňom zahynula," uvádzalo sa v správe štátnej tlačovej agentúry ČSTK. "Kancelárske miestnosti, kde k výbuchu došlo, boli značne poškodené."
V archíve Ústavu pamäti národa leží zložka s názvom Akcia Teror. Okrem vyšetrovacieho spisu obsahuje aj opatrenia politických a štátnobezpečnostných orgánov: "Uskutočnili sa pohovory s pracovníkmi ministerstva, aby neposkytovali žiadne informácie zástupcom tlače, rozhlasu a televízie." Správu pre ČSTK schvaľovali politické špičky nielen v Bratislave, ale aj v Prahe.
Politický motív vylúčený
Vyšetrovatelia spočiatku nevylučovali ani verziu s politicky motivovaným teroristickým činom. Prečo by však niekto páchal atentát na ministra spravodlivosti Pavla Királyho? Písal sa síce rok
"Môj ujec nikdy nebol straníckym funkcionárom a v päťdesiatych rokoch ho degradovali aj ako sudcu, lebo odmietol predsedať procesu proti takzvaným buržoáznym nacionalistom," pripomína jeho neter Marta Vartíková.
V rokoch politického odmäku 1968 až 1970 preto Király viedol odbor na Generálnej prokuratúre, ktorý sa venoval rehabilitácii nespravodlivo odsúdených. V prvých povojnových rokoch bol však žalobcom Národného súdu v Bratislave, ktorý trestal fašistov. Žeby bol atentát pomstou niekoho z oných čias, kto sa medzitým dostal z väzenia na slobodu?
Všetko sa vyjasnilo už večer toho istého dňa, keď kriminalisti zistili totožnosť páchateľa. Išlo o 38-ročného zdravotne postihnutého Ondreja Chalmovského z Prievidze. Do roku 1963 pracoval ako elektrikár v bratislavskom Hydrostave, kde utrpel pracovný úraz - pád z elektrického stĺpa - s trvalými zdravotnými následkami. Po čase žiadal firmu o odškodné, keď mu nevyhovela, začal sa s ňou súdiť.
Čiastočný invalidný dôchodok mu priznali až o tri roky neskôr v minimálnej výške 527 korún. Keď žiadal viac a ešte k tomu spätne, dočkal sa ďalšieho odmietnutia. Vraj svoj nárok uplatnil po termíne. Opäť sa teda obrátil na súd, aby mu priznal plný dôchodok a od doby úrazu. Nasledovali však prieťahy v súdnom konaní. Po piatich rokoch sa teda rozhodol konať radikálne, až anarchisticky.
Ministra si splietol s riaditeľom
<Ak>V Bratislave ešte žije bývalý ministrov vodič Dezider Belko, ktorý na osudové stretnutie s atentátnikom spomína takto: "Chalmovský si zjavne pomýlil riaditeľa ministrovej kancelárie doktora Štepničku s ministrom Királym. Žiadal ho, aby mu zariadil vyplatenie odškodného, asi tristotisíc, lebo ináč vyhodí všetko do vzduchu. Tvrdil, že má so sebou desať kilogramov trhaviny. Zároveň opakoval, že sa rozhodol zomrieť, ale že niekto s ním musí ísť na ten druhý svet."
Vodič Belko si všimol drôt, ktorý trčal votrelcovi z tašky prevesenej cez rameno. Zbadal tam aj tlačidlový spínač. "Tak toto je vážne," pomyslel si a zapojil sa do rozhovoru. Začal Chalmovského presviedčať, že je na zlej adrese a ak chce, môže s ním odísť na krajský súd, kde sa jeho prípad rieši či nerieši a pohovoriť si tam so sudcom.
Chalmovský s tým súhlasil. Preto ministrova sekretárka odbehla akože za šoférom. Lenže sa dlho nevracala a napätie v miestnosti sa už dalo krájať. Zrazu sa otvorili dvere z ministrovej pracovne a v nich stál minister s dvoma uniformovanými policajtmi. "V tej chvíli stlačil Chalmovský spínač a zaznel výbuch," pokračuje Belko. Keď po čase opäť nadobudol vedomie, všetko okolo bolo v troskách. "Necítil som si nohy ani ľavú ruku a videl som iba na jedno oko." Z niektorých zranení sa lieči dodnes.
Výbuch spôsobil v rozčúlení
V správe o stave vyšetrovania, ktorú vypracovalo o dva týždne neskôr vedenie ŠtB na Slovensku pre federálne ministerstvo vnútra, sa uvádza, že Chalmovský trpel po úraze neurastenickým syndrómom. Jeden čas sa dokonca liečil na psychiatrickej klinike. "Vlečúci sa súdny spor sa v rozčúlení rozhodol riešiť zastrašovaním a skončilo sa to výbuchom," tvrdili autori správy.
Podľa priloženého posudku experta na výbušniny Vlastimila Vachu páchateľ bol schopný zhotoviť nálož sám, mal na to odborné vedomosti. Mimochodom, trhaviny mal v taške desaťkrát menej, ako vykrikoval. Po Ottovi Štepničkovi zostala manželka a syn, Chalmovský zomrel slobodný. Minister Király zastával ďalej svoju funkciu až do roku 1982, ale podľa jeho netere na jedno ucho už nikdy nepočul, a najmä na rokovaniach vlády bol z tohto dôvodu hendikepovaný. Zomrel pred desiatimi rokmi. Smer ide vyplácať komunistov
Odškodniť bývalých komunistov chce 19 rokov po nežnej revolúcii Ficov Smer. Ľuďom, ktorí sa na začiatku normalizácie po roku 1968 znepáčili režimu, navrhuje odškodné 90-tisíc korún. Nedá sa vylúčiť, že sa k peniazom dostanú aj bývalí eštebáci. Návrh na odškodnenie ľudí z tzv. čiernej listiny po roku znovu oprášila poslankyňa Darina Gabániová (Smer). Podľa jej prepočtov by sa malo pre obete komunizmu nájsť v rozpočte 71 miliónov korún. Ak návrh parlament schváli, nárok na odškodné bude mať aj predseda HZDS Vladimír Mečiar, poslanec za SMK Miklós Duray či politológ Miroslav Kusý. Historici upozorňujú, že na zozname prenasledovaných dubčekovcov figurujú aj ľudia, ktorých strana najprv evidovala ako nespoľahlivých "exponentov pravice", neskôr však začali s režimom spolupracovať ako agenti Štátnej bezpečnosti. "Mnoho ľudí z čiernej listiny sa v 70. rokoch stalo terčom záujmu ŠtB. Niektorí neodolali a začali s ňou spolupracovať," vysvetlil hovorca Ústavu pamäti národa Michal Dzurjanin. Takých by malo byť z 1 200 Slovákov zo zoznamu najmenej 140. Gabániová preto navrhuje, aby sa nárok na odškodné posudzoval na základe podkladov z Ústavu pamäti národa. Peniaze by nemali dostať agenti, rezidenti, informátori a držitelia konšpiračných bytov. Dokumentom ústavu však nedôveruje SNS. "Náš postoj k návrhu je zdržanlivý," povedal šéf klubu SNS Rafael Rafaj. Zo zoznamu odškodnených sa podľa neho nedajú vylúčiť pre neúplnosť registračných protokolov všetci spolupracovníci Štátnej bezpečnosti. Opozícia návrhy na odškodnenie bývalých komunistov vždy zmietla zo stola. S návrhom zásadne nesúhlasí ministerstvo financií. Predkladateľke vyčíta, že nepočítala s nákladmi na administratívu, teda napríklad na platy úradníkov, ktorí by mali zostavovať zoznamy odškodnených. "Dnes žije ešte okolo 312 ľudí z čiernej listiny. Nepredpokladám, že sa o peniaze prihlásia všetci," povedala Gabániová. Argumentuje tým, že aj z politických väzňov sa o odškodné prihlásilo len 60 percent oprávnených osôb. Vlani Gabániová návrh odškodniť komunistov stiahla pre nesúhlas ministerstva financií. Na čiernej listine nie sú iba bývalí komunisti, ktorí boli na začiatku normalizácie vyhodení zo strany. Podľa štúdie historika Patrika Košického ich však bolo asi 82 percent. Zvyšných 18 percent boli nestraníci alebo členovia iných strán. "Príprava a existencia týchto zoznamov sťažovali možnosť pracovať vo svojej odbornosti nielen ľuďom na nich uvedených, ale aj ďalším objektom čistiek," konštatoval Košický. Na zozname je aj viacero umelcov. Napríklad režisér Juraj Jakubisko, spisovatelia Ladislav Ťažký a Dominik Tatarka. Pozostalí by mali mať nárok na polovicu, teda na odškodné 45-tisíc korún. Štát vynakladá ročne na odškodnenie historických krívd milióny korún. "Ku koncu mája 2008 je pre oblasť odškodnenia podľa jednotlivých zákonov určených 13,6 milióna korún," uviedol hovorca ministerstva spravodlivosti Michal Jurči.
Budaj hovoril o ŠtB Komunistická Štátna bezpečnosť (ŠtB) bola bezuzdná, nikým nekontrolovaná organizácia, v ktorej sa kradlo a znásilňovalo. Vyhlásil to na tlačovej besede bývalý politik a disident Ján Budaj. Ten zverejnil výpovede príslušníkov ŠtB z roku 1986, ktorí vypovedali pri federálnej kontrole na odbore boja s vnútorným nepriateľom ŠtB v Bratislave.
Najvyšší súd: Eštebáci sú diskriminovaní
18. 3. 2008
KOŠICE. Ústavný súd by mal preskúmať, či súčasné zákony nediskriminujú bývalých príslušníkov komunistickej tajnej služby Štb. Požiadal ho o to Najvyšší súd.
Podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností totiž tieto osoby nie sú bezpečnostne spoľahlivé, a nemôžu tak získať previerku Národného bezpečnostného úradu (NBÚ) na oboznamovanie sa s tajnými dokumentmi. O žiadosti na posúdenie súladu zákona s ústavou informoval dnes na svoje internetovej stránke Ústavný súd.
Najvyšší súd rieši prípad bývalého pracovníka Štb. Ten práve pre spoluprácu so Štb neprešiel previerkou NBÚ, ktorú musia mať niektorí štátni zamestnanci, aby mohli pracovať s utajovanými skutočnosťami.
"Zákon retroaktívne po 18 rokoch po zmene spoločenského systému začal diskriminovať určitú kategóriu ľudí," píše sa v podaní Najvyššieho súdu. Najvyšší súd preto Ústavnému súdu navrhol, aby časť zákona o utajovaných skutočnostiach vyhlásil za protiústavnú.
Zákon o utajovaných skutočnostiach určuje, že bývalí aktívni pracovníci Štb a niekdajšej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády nemôžu prejsť bezpečnostnou previerkou NBÚ. Previerku pritom potrebuje časť štátnych zamestnancov, aby sa mohli oboznamovať s utajovanými skutočnosťami pre stupne utajenia Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené.
Mäsiar z Lyonu si život užíval dlho
Takmer 850 ľudí, väčšinou židov, poslal do koncentračných táborov. Z nich 373 zahynulo, medzi nimi aj 44 detí z francúzskej usadlosti Izieu neďaleko Lyonu. A tí, čo prežili, nikdy nezabudnú na „mäsiara z Lyonu“, ktorí ich bude navždy v noci mátať. Trvalo až 38 rokov, než nacistického zločinca Klausa Barbieho postavili pred súd. Do rúk francúzskej spravodlivosti ho vydala Bolívia 4. februára 1983, pred 25 rokmi.
Na začiatok – člen organizácie Hitlerjugend
Surovec, ktorý mal oči monštra
Klaus Altmann sa stal uznávaným obchodníkom
Odsedel si štyri roky. V septembri 1991 zomrel na rakovinu. Mäsiar z Lyonu zomrel vo väzení. Tiež v Lyone.
* 1913 odsúdený na doživotie 1987 + 1991
BRATISLAVA Milada Horáková bola ako jediná žena popravená za vlastizradu vo vykonštruovanom procese päťdesiatych rokov. Jej život zachytáva komiks Neporazená. Vyšiel v Amerike roku 1951.
„Autor komiksu nie je známy, vydal ho Národný výbor pre Slobodnú Európu. V Československu sa o ňom dlho nevedelo. Dcéra Milady Horákovej Jana Kánska ho spolu s materiálmi z pozostalosti otca darovala Národnému archívu ČR v roku 2006," povedala Pravde kurátorka výstavy Alena Šimánková. Ako archivárka sa dokumentmi o Horákovej zaoberá roky. „O tom, či o komikse vedeli vtedajší komunistickí predstavitelia, by museli byť záznamy v archívoch Štátnej bezpečnosti. Zatiaľ sa nenašli," skonštatovala s tým, že komiks môžme považovať za historicky verný dokument. Obrovské ruky - jedna zovretá v päsť s červenou hviezdou na manžete, druhá pripravená zdrapiť, sa spúšťajú na útlu postavu Milady Horákovej, obete justičnej vraždy. Tak sa komiks začína. Končí sa detailom nôh obmotaných hrubým povrazom, z akého sa robia slučky. Na ňom visia aj panely s reprodukciami kresieb. „Je to ako krížová cesta. Len zastavení má viac," poznamenal básnik Erik Ondrejička, jeden z návštevníkov vernisáže v Českom centre v Bratislave, kde má komiks v podobe výstavy v rámci bývalého Československa premiéru.
Nezachytáva len obdobie päťdesiatych rokov, mapuje politický život Horákovej - pripravovanie sociálnych zákonov, prácu v ženských organizáciách, proti nemecký odboj, zatknutie gestapom, mučenie, odsúdenie na trest smrti, koncentrák. „Milada sa nikdy nesťažovala. Jej odhodlaný úsmev nacistov neustále provokoval," píše sa v komikse, ktorý je procesom ohraničený.
„Bol to vykonštruovaný proces. Celkom na začiatku v ňom nebolo jasné, koho postavia na čelo »protištátnej skupiny". V návrhu rozsudku, ktorý bol vypracovaný ešte pred procesom, sú po okrajoch popísané rôzne mená perom aj ceruzkou. Je prekvapujúce, že napriek protestom Alberta Einsteina, Winstona Churchilla a ďalších západných osobností, Klement Gottwald trest smrti podpísal. Komunistický režim dal popravou ženy -matky jasne najavo, že sa nezastaví pred ničím," uviedla Šimánková s tým, že zatiaľ čo západná verejnosť protestovala, na súd prišlo vyše šesť tisíc listov, v ktorých žiaci, robotníci, učitelia, organizácie i jednotlivci žiadali pre trinástich obžalovaných trest smrti. „Bol to síce výsledok propagandy, ale aj tak je to strašné," uzavrela Šimánková.
Výstava potrvá v bratislavskom Českom centre, so sídlom Na vŕšku do 14. marca.
***
Milada Horáková (25. 12. 1901 - 27. 6. 1950)
právnička a politička
od 1929
1939
2. 8. 1940
1944
1945 - 1948
po februári 1948
27. 9. 1949
8. 6. 1950
27. 6. 1950
3. 7. 1968
funkcionárka Čs. strany národnosocialistickej, ženské hnutia a sociálne spolky
zapojila sa do protinacistického odboja, členka vedenia petičného výboru Věrni zůstaneme
zatknutá gestapom, väznená na Pankráci, v Terezíne
odsúdená v Drážďanoch na 8 rokov, do apríla 1945 väznená v Aichachu pri Mníchove
členka ústredného výboru Čs. strany národnosocialistickej, poslankyňa NS, predsedníčka Rady
čs. žien, podpredsedníčka Zväzu oslobodených politických väzňov
odišla z politického života, pracovala ako sociálna referentka Ústredného národného výboru Prahy
zatknutá
odsúdená za údajnú velezradu a špionáž v zinscenovanom proces
popravená
nezákonný rozsudok bol zrušený, súdna rehabilitácia až v roku 1990
Komiks predstavuje Neporazená, ktorý o Horákovej vznikol v roku 1951 v Spojených štátoch. Hovorí o jedinej žene popravenej v politických procesoch v 50. rokoch. Mapuje život Horákovej až po trest smrti. Výstava potrvá do 14. marca.
***
Po vojne zvolená za poslankyňu parlamentu za národných socialistov.
Po komunistickom prevrate vo februári 1948 odišla z politického života.
V roku 1949 bola zatknutá a označená za vodkyňu hnutia, ktoré chcelo zvrhnúť komunistický režim.
Vo vykonštruovanom procese ju v roku 1950 odsúdili na trest smrti obesením.
Horákovej prokurátorka je už vo väzení
Bývalá prokurátorka Ludmila Brožová-Polednová, ktorá si odsedí šesť rokov za účasť na justičnej vražde Milady Horákovej, nastúpila do výkonu trestu vo Svetlej nad Sázavou.
S odvolaním sa na hovorcu Väzenskej služby ČR Roberta Káčera to napísal spravodajský portál tn.cz. Ešte pred prevozom do Svetlej sa Polednová na Pankráci podrobila lekárskej prehliadke. Napriek tvrdeniam jej advokáta, podľa ktorého je bývalá prokurátorka takmer slepá, prehliadka ukázala, že je spôsobilá na výkon trestu.
Polednovú Český vrchný súd odsúdil v septembri 2008 za justičnú vraždu Milady Horákovej na šesť rokov väzenia s dozorom. Prokurátorka podľa súdu ako priamy účastník procesu spáchala vraždu. Súd v rozsudku uviedol, že o vine a treste pre Horákovú sa rozhodlo ešte pred procesom a že Polednová si toho bola vedomá.
Kauza Horáková
Právnička a politička Milada Horáková pracovala v protifašistickom odboji, za čo ju v roku 1940 zatkli a následne väznili až do konca vojny. Po vojne ju zvolili do parlamentu ako poslankyňu za národných socialistov. Po komunistickom prevrate v roku 1948 odišla z politiky, no napriek tomu ju o dva roky zatkli a odsúdili na trest smrti. Obžaloba vtedy tvrdila, že Horáková bola na čele protikomunistickej bunky, ktorá pripravovala návrat kapitalizmu a nepriateľským agentom poskytovala dôležité informácie. Komunisti vtedy okrem nej odsúdili 12 ďalších osôb, z toho tri na trest smrti.
Polednová pred súdom vyjadrila presvedčenie, že proces s Horákovou bol spravodlivý, no zbytočne prísny. Ako povedala, trest smrti by už obžalovaným nedala.
Prokurátorka sa na poprave Horákovej a ďalších dvoch odsúdených sama zúčastnila. Na otázku, či sa pamätá na to, čoho sa vlastne Horáková dopustila, odpovedala, že už nevie a musela by sa pozrieť do spisov.
Proces s Polednovou sa začal v októbri 2007. V novembri ju pražský mestský súd odsúdil na osem rokov väzenia. Sudca ale vyhlásil, že vzhľadom na vek odsúdenej nie je vykonateľný a ide teda len o morálne odsúdenie zločinov komunizmu. Vrchný súd v Prahe následne prípad označil za premlčaný, čo sa nepáčilo najvyššej štátnej zástupkyni Renate Veseckej. Za pravdu jej dal aj Najvyšší súd ČR a nariadil nové prejednanie prípadu. Brožová-Polednová to napadla na Ústavnom súde, kde neuspela.
Až do konca svojho dlhého života unikala spravodlivosti. Erna Wallischová (86), bývalá dozorkyňa v koncentračných táboroch Ravensbrück a Majdanek, žila nenápadne vo Viedni, kde 16.2.2008 zomrela.
Práve teraz začala spravodlivosti klíčiť nádej. Na to, že žena, ktorá kedysi priznala, že dozerala na ľudí, aby neušli pred smrťou v plynových komorách, na staré kolená predsa len neujde trestu.
Keďže sa tak nestalo, Efraim Zuroff, šéf Centra Simona Wiesenthala v Jeruzaleme, obvinil rakúsku justíciu z „neslýchaného zlyhania". Len koncom januára poslal poľský Inštitút národnej pamäti do Viedne materiály s dôkazmi Wallischovej účasti na vraždení väzňov, uviedol Zuroff pre Der Standard. „Erna Wallischová a jej rodina môžu ďakovať zlyhaniu rôznych rakúskych vlád za to, že nebola nikdy postavená pred súd za svoju rolu v Majdaneku a Ravensbrücku," povedal pre Reuters. „Je to hanba pre Rakúsko, dôkaz jeho nedostatočnej politickej vôle postaviť páchateľov holokaustu pred súd," dodal.
Rakúska justícia sa o Wallischovú posledný raz zaujímala pred 35 rokmi. Stíhanie musela zastaviť, lebo na obžalobu z vraždy neexistovali proti nej dôkazy. Pokus obviniť ju z napomáhania pri vraždách bol premlčaný.
V Majdaneku pri juhopoľskom Lubline, kde pracovala od októbra 1942 do januára 1944, nacisti zavraždili 79-tisíc ľudí. Podiel na vraždách Wallischová vždy popierala. „Iba som dozerala. S väzňami som takmer nemala kontakt," tvrdila.
Aj v roku 1980, keď sa posledný raz postavila pred televízne kamery, pripomína viedenský týždenník Falter. To bolo v dokumente Proces nemeckého režiséra Eberharda Fechnera. Z ich rozhovoru existuje asi 50 strán. Pracovníci Faltera ich jazykovo upravili a pred týždňom uverejnili.
Wallischová v ňom hovorí, prečo a ako sa stala dozorkyňou v Ravensbrücku, kde bola rok. Otec, ktorý sa druhý raz oženil, ju nechcel živiť a neprivolil, aby sa stala predavačkou. Poslali ju do fabriky, robila ako dievča v domácnosti. Potom odišla do Ravensbrücku. Neskôr ju preložili do Poľska. „Vraveli nám, že v Majdaneku to bude také isté. Nevedeli sme však, že tam budú samí Židia...," uvádza z jej rozhovoru Falter. Na otázku, či tam boli aj deti, odpovedala, že keď tam bola ona, deti v tábore neboli. Pri výsluchoch v roku 1965 však ešte uvádzala, že „dohliadala" aj na deti, keď sa museli povyzliekať pred vstupom do plynových komôr...
Wallischová sa usadila vo Viedni. Dostala rakúske občianstvo. Pochádzala z nemeckého Benshausenu. Zomrela v nemocnici a o jej skone informovala agentúra APA až včera. Aj v súvislosti s ňou sa Zuroff pred troma rokmi vyslovil: „Rakúsko je rajom nacistických zločincov."
Dodnes tam spravodlivosti uniká aj bývalý policajt Milivoj Ašner (93, pôvodom Chorvát). Rovnako Aribert Heim (93), ktorý poslal v tábore Mauthausen na smrť údajne až päťsto väzňov. Ďalším zločincom je Alois Brunner (95), blízky spolupracovník Adolfa Eichmanna, povereného v tretej ríši organizovaním vyháňania a deportácií Židov najmä z Maďarska a Grécka, ale aj Berlína. Podieľal sa na masových vraždách údajne aj na Slovensku a vo Francúzsku.