Choď na obsah Choď na menu
 


O Košiciach

29. 11. 2009

 

 

Stará stanica

Pôvodná budova železničnej stanice na Wilsonovej okružnej ulici. 

 

 

 

Mesto Košice

patrí k mestám s bohatou a slávnou minulosťou. Archeologické nálezy dokazujú, že na území mesta žili ľudia už za čias staršej doby kamennej. Už vtedy bola úrodná kotlina Hornádu a jeho prítokov vyhľadávaným miestom vtedajších kmeňov a národov.

Vďaka Hornádskej ceste mala táto oblasť kontakty aj so vzdialenými oblasťami a zohrávala sprostredkujúcu úlohu smerom zo severu na juh a z východu na západ.

Prvá písomná zmienka o južnom predmestí je z roku 1230. Košice sa vtedy spomínajú ako „Villa Cassa“. V meste sa z roku 1307 zachovali najstaršie cechové stanovy v krajine vydané kráľom Ľudovítom Veľkým.

V roku 1369 bola udelená mestu najstaršia známa mestská erbová listina v Európe.

Najdôležitejšie výsady dostali Košice v rokoch 1342 – 1347, keď sa stali slobodným kráľovským mestom. Udeľovanie privilégií napomáhalo rozkvetu remeselnej výroby, obchodu, a zvyšovalo význam i rozvoj mesta. Vďaka obchodne i strategicky výhodnej polohe, zaznamenali Košice rýchly vzostup.

Od začiatku 15. storočia stáli na čele Pentapolitany – zväzku piatich východoslovenských miest.

Od roku 1347 až do začiatku 18. storočia si po Budíne zachovali postavenie druhého mesta Uhorska.

Primerane k svojmu hospodárskemu, administratívnemu a politickému významu sa v meste zriadila v roku 1657 univerzita, ktorá po zmene na kráľovskú a neskôr na právnickú akadémiu trvala do roku 1921.

Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie sa stali Košice roku 1918 súčasťou Československej republiky.

Počas II. svetovej vojny bolo mesto s obcami v južnej časti okresu Košice pripojené k Maďarsku.

V roku 1938 malo už 60 000 obyvateľov, po skončení vojny však iba 50 000. Po roku 1945 nastal prudký rozmach mesta. Došlo aj k územnému rozšíreniu mesta.

V roku 1969 boli k  mestu pripojené obce Barca, Košická Nová Ves, Myslava, Poľov, Šaca s osadou Buzinka, Ťahanovce a Vyšné Opátske.

Od roku 1978 patria do Košíc aj Kavečany, Krásna nad Hornádom, Lorinčík a Šebastovce. Osada Sever bola súčasťou obce Lorinčík a po roku 1968 sa odčlenila a bola pripojená ku Košiciam.

Na území MČ Košice – Sever sa nachádzajú mnohé archeologické náleziská. Napr. Amfiteáter, Hradbová ul., Hradová, magnezitová baňa a za Kalváriou. V roku 1912 sa pri ťažbe v magnezitovej bani zistil kostrový hrob z doby sťahovania národov, v ktorom bola honosná strieborná pracka so stopami pozlátenia, kovové zrkadlo a kostený hrebeň. Nálezy sú uložené vo Východoslovenskom múzeu.
Severne od zastavanej časti mesta, na vrchole kopca Hradová – medzi údolím rieky Hornád a Čermeľského potoka – sa nachádzajú zvyšky stredovekého hradu.

Na území MČ sa nachádzajú aj oddychovo-rekreačné areály Anička, Alpinka, Čermeľ, Bankov a Jahodná.

Stručný prehľad histórie niektorých lokalít mestskej časti Košice- Sever.

Košický hrad

Na strategickom mieste, z ktorého bolo možné strážiť a ovládať dôležité cesty z Košíc na Spiš, na vrchu zvanom Hradová (466 m n. m.) týčiacim sa nad údolím Hornádu severozápadne od mesta, sú pozostatky stredovekej stavby známej ako Košický hrad. Počiatok výstavby hradu nad Košicami sa pripisuje mocnému rodu oligarchov na východnom Slovensku – Omodejovcom, ktorí začiatkom XIV. storočia (v roku 1303) prestúpili do tábora Karola Róberta, kým Košice naďalej podporovali v boji o uhorskú korunu českého kráľa Václava III. Stavba hradu je pravdepodobne práve z období rokov 1303- 1307. Omodejovci ho začali stavať na „cudzej zemi“, čo nepriamo potvrdzuje aj údaj z dohody z 3.10.1311, kde sa okrem iného zaviazali, že nebudú stavať nové hrady na svojich alebo iných majetkoch bez kráľovho povolenia. V roku 1307 sa aj Košice pripojili na stranu Karola Róberta a napätie medzi mestom a Omodejovcami na čas zaniklo. Tým zanikol aj význam hradu a v jeho výstavbe sa pravdepodobne nepokračovalo. Z konfigurácie terénu a architektonických zvyškov možno usudzovať, že hrad nebol dostavaný. Bola to skôr pevnosť, ktorá so svojimi 3,8 m hrubými múrmi aj napriek nedokončeniu mohla slúžiť svojmu účelu. hrad bol údajne demolovaný Jurajom Rozgonym roku 1445.

Kalvária

O výstavbu kostola na kopci Kalvária sa zaslúžili jezuiti. V tom čase sa od mesta relatívne vzdialený vrch ešte nenazýval Kalvária, toto meno dostal až potom, čo sa tu v roku 1736 rozhodlo o výstavbe kostola. Stavať sa však začalo až šesť rokov od prijatia zámeru, čiže v roku 1742 a bol ukončený až v roku 1758. Nebol v centre mesta, dokonca v tom čase bola Kalvária v lesoch a išlo o jeden z prvých výraznejších kopcov Slovenského Rudohoria na okolí.

V čase výstavby sa kostol vyznačoval nízkou drevenou vežičkou a mal dve podlažia. Staval sa 16 rokov, ale jezuitom slúžil len 15 rokov. V roku 1773 bol totiž jezuitský rád rozpustený. Chrám si prisvojilo vojsko, ktoré si v ňom urobilo muničný sklad. Len čo však utíchli napoleonské vojny, kostol získala katolícka cirkev. Biskupský a farský úrad v Košiciach po ukončení rekonštrukcie v roku 1820 dali chrám opätovne vysvätiť. Súčasný vzhľad kostol získal v roku 1870, kedy bolo opäť nutné pristúpiť k jeho rekonštrukcii a drevená vežička sa stala už len minulosťou. V tom istom roku postavili za svätyňou otvorenú kaplnku. V nej sa nachádzalo súsošie Piety. Pred kostol inštalovali súsošie Golgoty – ukrižovaného Krista s dvoma zločincami. Medzi krížmi boli pôvodne inštalované sochy P. Márie a sv. Jána. Interiér kostola bol v čase jeho zrodu barokový.
Zaujímavá je aj história stavby cesty a kaplniek, ktoré ku kostolu vedú od amfiteátra. Kalváriu osadili stromami v roku 1830. Cintorín Rozália už mestu kapacitne nestačil a tak sa na Kalvárii v rokoch 1849 až 1889 aj pochovávalo. Kaplnky vznikli ako krypty bohatých rodín. Kto chcel mať na tomto významnom mieste rodinnú hrobku, musel súhlasiť s podmienkou, ako bude vyzerať a že jej predná časť bude slúžiť ako kaplnka krížovej cesty.

Kaplniek je celkovo 16. Krížová cesta má 14 zastavení, ďalšie dve kaplnky boli postavené na počesť panny Márie. Kalvária bola starostlivo udržiavaným miestom až do 50-tych rokov 20. storočia. V 60-tych rokoch cintorín na Kalvárii zrušili a na týchto miestach sa začali stavať domy.

Bankov

Bankov považovali Košičania za staré výletné miesto. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza až z roku 1703. V tom čase rada mesta Košice nariadila, aby bola na Bankove zriadená budova. Rákócziho vojská ju vydrancovali už v roku 1704. Pamiatkou na kurucké boje v tejto lokalite sú názvy Rákócziho prameň a Kurucký prameň. Spočiatku na Bankov mnohých Košičanov lákala predovšetkým známa železitá voda. Od údajných liečivých vlastnosti bankovského prameňa odvodil napokon ktosi aj názov celej lokality. Podľa jednej z povestí získalo toto miesto svoje pomenovanie vďaka človeka menom Bankó, ktorému približne v roku 1630 pomohla tamojšia minerálna voda vyliečiť zrak. Keď však výskum uskutočnený v roku 1725 ukázal, že tamojší železitý prameň obsahuje len malé množstvo hliníka, železa či síry, na Bankov začali obyvatelia mesta nazerať v prvom rade ako obľúbené výletné miesto. Na Bankove vystavili nový hotel a v roku 1765 sa tu objavila kaplnka Svätého kríža.

Viedla tadiaľ Stará spišská cesta, pretože na Spiš sa v minulosti chodilo cez Bankov, nie cez Čermeľské údolie. Mnohé zo starších objektov tejto lokality sa však už nenávratne stratili. Čermeľské mlyny, papierový mlyn, koliba, štýlová drevená reštaurácia už neexistujú. V roku 1903 postavili na Hornom Bankove kaplnku Nanebovzatia Panny Márie.

Anička – Gajdove kúpele

Rozkvet prežívali v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy tam vystavali kúpeľnú budovu, „vaňové“ kabíny, reštauračné zariadenia, pribudol tanečný parket. Aj keď tu počas prvej svetovej vojny nastal istý úpadok, už krátko po vzniku Československej republiky bolo toto miesto opäť zveľadené. V roku 1923 kúpele s pomocou armády zreštaurovala košická odbočka Zväzu československého dôstojníctva a na počesť generála Rudolfa Gajdu, veliteľa tunajšej divízie, miestne kúpele pomenovali na Gajdove. Tunajšiu minerálnu vodu nazývajú miestni odvtedy „gajdovka“.

Rudolfa Gajdu však ešte v dvadsiatich rokoch vylúčili z armády. Kúpeľom však názov zostal po celý ten čas  až doposiaľ.  V období prvej republiky na miestach neskoršieho kynologického cvičiska vybudovali plavecký bazén a pribudlo aj pomerne často navštevované futbalové ihrisko.

V roku 1924 bola v lokalite cieľová čiara košického maratónu. Ďalšie ročníky maratónskeho behu zvykli v Gajdových kúpeľoch už aj štartovať. Od tridsiatych rokov už však žiadna stavba nepribudla a oblasť začala pomaly chátrať.

Po druhej svetovej vojne lokalitu premenovali na Aničku a ešte v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch slúžila  ako normálne výletné miesto. Potom však tunajší bazén zanikol a nebola nikdy daná do pôvodného stavu .

Začiatkom sedemdesiatych rokov tu verejnosti sprístupnili kúpalisko Ryba, ale od tej  doby  slúžila  už len sporadicky ako výletné miesto.

História košických kúpalísk

Z podnetu grófa Teodora Csákyho bola v meste už v roku 1845 založená gymnastická škola v ktorej učili najmä plávanie a šerm.

O dva roky neskôr dala škola do prevádzky drevenú plaváreň, ktorá stála po celej šírke toku Mlynského náhona na pylónoch tesne nad hladinou. Jej vnútorný priestor slúžil na výučbu plávania žien. V roku 1853 objekt prestavali a kúpalisko slúžilo minimálne do 1. svetovej vojny. Na Čermeľskej ceste, dnešnej Komenského ulici (bývalá vojenská kadetka) bolo taktiež kúpalisko. Vtedajšie noviny "Kaschauer Zeitung" dňa 31. 5. 1881 informovali Košičanov že objekt bude dňom 1. júla 1881 otvorený a prístupný aj pre civilné obyvateľstvo.

Ďalšia plaváreň bola otvorená v Szécheniho parku v susedstve dolného mlyna v roku 1913.

Z iniciatívy generála Radola Gajdu vznikol v roku 1923 športový areál na mieste dnešnej Aničky. Nechýbalo v ňom kúpalisko so 100-metrovým bazénom a kĺzačkou. Najbližší takýto bazén bol až v Miškovci.

Ďalší plavecký areál začal svoju činnosť v polovici 30. rokov 20. storočia v Mestskom parku, ktorého  bazény existujú v nezmenej podobe dodnes a spravuje ho  Športový klub polície.

V roku 1962 bola daná do prevádzky prvá krytá plaváreň v meste.

Košice boli a sú známe aj ako liaheň vynikajúcich špičiek v oblasti vodných športov. Vodní pólisti ŠK ČH Košice sú 29 násobní majstri republiky, Milan Hrouda mal úspechy na 100 metrov voľný spôsob a  prvý v nich prekonal čas 55 a neskôr i 54 sekúnd.

Od roku 1981 sa organizoval plavecký maratón na Ružínskej priehrade, ktorého sa zúčastnili aj pokoritelia kanálu La Manche Venclovský, Novák a Makaj.

 

Košičania víno pili namiesto vody

V minulosti Košičania pili víno namiesto vody. Aj keď teraz v okolí metropoly východu vinice nie sú, v minulosti sa tam pestoval vinič.

Ochutnať kvalitné vína prišiel do Košíc aj Juraj Laci.

Košice preto obnovili tradíciu a usporiadali Slávnosti vína. Košice v minulosti obklopovali vinice, ale zničila ich choroba Vinári do Košíc prišli nielen zo známych východoslovenských oblastí z Tibavy, Orechovej či Kráľovského Chlmca, ale aj z Moravy a maďarskej tokajskej oblasti.

„Minulosť Košíc bola úzko spätá s výrobou, skladovaním a predajom vína, predovšetkým tokajského, ktoré si mesto dovážalo z vlastných viníc v maďarskom mestečku Abaújszantó,“ prezradil Tibor Ičo z košického magistrátu a dodal: „Cez mesto tiež viedli významné vínne cesty z Maďarska do Poľska.“

Víno pili Košičania namiesto vody, ktorá vraj bola nezdravá. V polovici 19. storočia však rozsiahle košické vinice totálne zničila choroba peronospóra a fyloxéra.

 

Cukrovar

Jediným cukrovarom na východnom Slovensku bol cukrovar v Košiciach, ktorého vznik inicioval a aj ho založil  vznámy košický podnikateľ Karol Fiedler rokoch 1836 - 1840 ako účastinnú spoločnosť na konci vtedajšej okružnej Moldavskej (teraz Štúrovej ulice).

V  prevádzke bol do roku 1872, keď v ňom museli zastaviť výrobu pre nedostatok finančných prostriedkov a pre nedostatok repy. Statkári nepovažovali pestovanie repy za výnosné preto, že vyžadovalo viac práce ako napr. obilniny. Fiedler, ktorý podnikal vo viacerých odvetviach, (export tokajského vína, obchodovanie s obilím, vlnou,  v ním založenej továrni na klince, v pestovaní cukrovej repy zavádzal nové obrábacie metódy...), presviedčal abovských statkárov, aby ju pestovali na väčších plochách,  ale ich nepresvedčil. Podobne ako výrobca náhrady kávovín vo Franckovej továrni ich nepresvedčil o pestovaní čakanky, aj s finančnou dotáciou a preto ju dovážal z Holandska.

Prevádzka cukrovaru bola finančne nákladná od dopravy, cez získavanie odborníkov a robotníkov z Moravy až  po modernizovanie strojového zariadenia za účelom skvalitnenia výrobkov. O ich dobrej kvalite svedčí aj strieborná medaila udelená cukrovaru na krajinskej výstave v Pešti r. 1846. Cukrovar dodával surový cukor výrobniam cukríkov v Košiciach. Ten museli po zániku cukrovaru dovážať zo zahraničia.

 

História prostitúcie

Prvé správy o vykonávaní prostitúcie v Košiciach siahajú až do prvej polovice 17. storočia

Žene vyťali štyridsať rán bykovcom", mužovi na popravisku odťali hlavu

Domy na kedysi chýrnej Hradbovej ulici, či Vársánc utca, by mohli veľa rozprávať o "najstaršom" ženskom remesle, ale boli v lete 1982 zbúrané. Len niekoľko domov zostalo na jej južnom konci. Ano, uhádli ste.Povieme si niečo o histórii prostitúcie v meste.

I keď prvý rozsiahlejší zákon proti kupliarstvu a prostitúcii bol vydaný v Uhorsku v roku 1852, kráľovské mestá sa v rámci svojej jurisdikcie sanžili túto pliagu potierať. Pritom zďaleka nešlo len o nejaký morálny problém. Prostitúcia, alebo vôbec sexuálna neviazanosť, prinášala so sebou veľmi nepríjemné nákazlivé venerické choroby a vždy sa spájala aj so zločinom a podsvetím. V stredoveku niektoré krajiny sa skoro celkom vyľudnili "vďaka" syfilisu, čo spôsobovalo aj ekonomické a sociálne problémy. Účinné lieky dlho neexistovali, takže jedinou medicínou bola prevencia: počestný život, čo hlásala cirkev. Ako ukazovali výskumy, väčšina žien sa na takýto druh obživy podujala nie z núdze, ale z lenivosti, ziskuchtivosti, márnotratnosti, prípadne z chlípnosti. Ich vzdelanie bolo chatrné.

Aj v košických análoch sa spomínajú prípady, ktoré sú späté so zločinom. Napríklad 17. júna 1633 mesto odsúdilo vydatú Ilonu Tóth na smrť, lebo žila hriešným životom a po pôrode svoje dieťa beštiálnym spôsobom zavraždila. Kat jej vyhĺbil jamu, vystlal ju tŕnami. Položili ju na ne a zahrabali do zeme. Následne ju kôlom priklincovali k zemi. O storočie neskôr sa tresty miernili. 9. mája 1738 pekár Franz Schuch zažaloval svoju služku Máriu Krajnyák, že sa "priatelí" s vojakmi, ktorých v noci púšťa do domu a aj iných pohoršuje. Po vyšetrení prípadu Máriu čakalo 40 úderov býkovcom. V tom istom čase tri dievčatá - dve levočské a jedna z Drienova - dostali po 20 "na zadok", lebo celú noc tancovali s vojakmi v košických kasárňach. Po treste ich vyzvali, aby si v meste hľadali počestné živobytie.

Za sexuálne delikty neboli súdené len ženy. Ženatý Pál Mészáros Morway bol 2. apríla 1632 odsúdený za nemravný život. Mal byť priviazaný ku konskému chvostu a tak mal byť odvlečený na popravisko. Keďže sa za neho mnohí prihovorili, nakoniec mesto rozhodlo, že na druhý deň má byť odvedený na popravisko a tam mu má byť odťatá hlava. Pastiera Adama Petrovszkyho odsúdili 15. mája 1757 na dvakrát 80 úderov palicou, lebo sa zamiloval do kravy. Trest sa mal vykonať po dve nasledujúce soboty.

V 19. stotočí už máme poznatky aj o tom, že táto "živnosť" bola prevádzaná remeselne aj v Košiciach. Najväčší maďarský básnik, Endre Ady začiatkom minulého storočia urobil reklamu košickým ľahkým ženám, keď vo svojej poviedke Mihályi Rozália csókja (Bozk Rozálie Mihályi) opísal, ako dostal od jednej veľkovaradínskej prostitutky syfilis, na ktorý aj zomrel. Tejto žene doniesol túto nemoc jej klient asi z Košíc.

Prostitutky v bordeloch boli pod prísnou lekárskou kontrolou. Mestský lekár ich musel týždenne dvakrát prezrieť. Za menštruácie nesmeli "pracovať", ani keď boli choré. Avšak existovala aj tajná prostitúcia, ktorú prevádzali najmä robotníčky. Podľa dobového odhadu, tajných prostitutiek bolo vo všeobecnosti päťkrát viac, ako evidovaných. Tieto však boli mimo dosahu lekárskej kontroly a preto boli nebezpečnejšie z hľadiska nákazy. Podľa celoštátnej štatistiky zo zadržaných prostitútok v polovici 20-ich rokov minulého storočia viac ako 15% bolo nakazených. V roku 1919 bol v Košiciach jeden bordel s 20 až 25 "umelkyňami". Na počet neviestok mala vplyv vojenská posádka a počet robotníkov v priemyslových závodoch mesta.

Bordely boli v Uhorsku legálne až do rozpadu monarchie. V Československu boli zrušené zákonom 11. júna 1922, ale to nezmamenalo, že sa tak stalo aj v skutočnosti. Ženy bývali naďalej vo svojich domoch a "pracovali". V Košiciach bol exkluzívny bordel na Alžbetinej 22 (Szemanov dom), kde sa vraj raz pobavil aj následník trónu František Ferdinand Habsburský. Jedna dáma bývala a prijímala hostí na tejto ulici v dome č. 51 (Kanengieserov dom).

Pozrime sa však teraz už bližšie na vykričanú Hradbovú a to na jeden dom, ktorý kedysi vlastnila Anna Hanyi. Z ulice vyzeral, ako keby to bol prízemný domček. Ale keďže z druhej strany sa tiahol mestský múr, ktorý bol nižšie situovaný, odtiaľ sa zdal byť jednoposchodový. V dolnej, dvornej časti pôvodne boli dva byty. Vedľa, smerom na uličný trakt bola klasická uhoľná pivnica. V týchto dolných bytoch bývali prostitutky, ktoré ráno mohli vystúpiť do malej záhradky lemovanej mestským múrom. V podkroví domu boli malé izbičky, kam sa chodilo súložiť. Toaleta bola len v podkroví a v suteréne. Vodovod však bol zavedený do celého domu.

Prichádzajúci hosť vstúpil na chodbu. Vľavo bolo separé, kde sa muži mohli patrične s dámami naladiť na následné svojské telesné cvičenia. Ale hosť najskôr vstúpil do predsiene, ktorá bola vpravo. Tu si odložil kabát. Odtiaľ viedli dvere do salónu. Tu sedela kasírka. Táto žena nemusela slúžiť svojou intímnou časťou tela, len sa starala o obchodnú časť "expedície". Tri okná tohto salónu, ktoré boli do ulice, museli byť podľa predpisu zatienené. Boli vybavené špaletami a záclonou. V izbe bol klavír a samozrejme kachle. Táto miestnosť nebola veľká, mala rozmery asi 6,4 x 6,6 m. Hosť sa cez chodbu a predsieň dostal do salónu. Buď tam pobudol chvíľku alebo odišiel s vybranou dámou do separé, kde sa mohol potúžiť alkoholom a nakoniec skončil na poschodí. Po odchode hosťa si ženy umyli pošvu hypermangánom, aby sa dezinfikovali.

Jedna z týchto dám tam bývala až dovtedy, kým dom nezbúrali. Ica mala aj jednu fotografiu z mladosti, na ktorej veľmi dobre vyzerala. Jej životná púť by mohla byť učebnicovým príkladom padlých žien. Pochádzala z dediny. Vyrástla v sirotínci a potom jej kroky viedli do bordelu. Mala neumytú hubu a neokrôchané spôsoby. Spomínala, že remeslo malo zlaté dno za prvej ČSR. Po pripojení k Maďarsku už príjmy začali klesať, lebo Košice sa stali pohraničným mestom, a zrejme aj svetová vojna neprospievala obchodu.

Jednu dobu peniaze kasírovala Nusika, ktorá žila v tom istom dome ako Ica. Tá sa sem dostala tak, že mala ženatého milenca, ktorý nebol ochotný sa kvôli nej rozviesť a našiel jej zamestnanie v bordeli, kde ju pravidelne navštevoval. Podaktorí rozprávali, že ak niekto prešiel po Hradbovej bez toho, aby si bol vybral dámu, mohlo sa mu stať, že z niektorého okna vyliali na neho obsah nočníka.

Nútenie na prostitúciu bolo trestným činom, ale aj v Košiciach sa mohli policajti stretnúť s takýmto prípadom za prvej republiky. Raz jedna neplnoletá Češka svojho klienta požiadala, aby jej pomohol ujsť, lebo je tu nedobrovoľne. Ten jej tvrdeniu uveril až po tom, čo polícia zasiahla na udanie rodičov a dievča vyslobodili.

Po druhej svetovej vojne, ba aj za socializmu bordely ďalej prekvitali, i keď verejne sa o tom nehovorilo. Ale to už je iná kapitola.

Niekoľko spomienok na Košice z knihy "Kde sa stala chyba" od šľachtica Tivadara Zichyho

Milovanie s milenkou z košického Maximu nazval nekropfíliou

Gróf Tivadar Zichy patril medzi tých šľachticov, o ktorých by tak radi písali milovníci triedneho boja. Bol totiž ochlastom, milovníkom žien, preflámoval niekedy celé dni a nakoniec celý majetok. Jeho rodinným sídlom bol kaštiel v Haniskej pri Košiciach (namiesto Enyicke sa v románe spomína Enying), ale častokrát sa zdržiaval i v Košiciach. Tivadar Zichy vydal dve práce. Jednu autobiografickú a druhú pornografické sci-fi. Pri tejto príležitosti si zalistujeme v jeho prvej práci, ktorá vyšla pod názvom Ahol a baj elkezdődött (Kde sa stala chyba) v roku 1935.

Nesmie nás pliesť, že v tomto románe figuruje pod menom gróf Tibor Zitay. Dej sa odohráva vo vtedajšej súčastnosti, ale dotýka sa aj zaujímavých historických udalostí na konci 1. svetovej vojny. Grófa Tivadara, alebo ak chcete Tibora, načapeme v hoteli Schalkház, kde práve prikvitol z Budapešti, lebo sa nechcel zúčastniť nudného obeda u príbuzných. Potom odišli do lokálu Maxim. Tam si Tibor zaspomínal na to, že sa tu prvý raz bozkával s ľahkými ženami, keď mal asi 14 rokov. A prvýkrát mu bolo zle od pijatiky.

V Maxime sa náš hrdina a jeho brat Ödön postarali o takú zábavu, že nakoniec každého od smiechu bolelo brucho a obecenstvo žobronilo, aby prestali. Čo sa stalo? Jeden český dôstojník Tibora nechtiac polial šampusom, na čo on mu nasadil na hlavu vedro s ľadom tak šikovne, že dlho ho nevedel dať dole. Lokál skuvíňal... Potom si dvaja vzali na plecia dve slečny a začali tancovať kohútí tanec. Všetci štyria skončili na zemi. Hudobníci, časníči aj majiteľ baru boli opití na mol, o hostiach už ani nehovoriac.

Vtedy Ödön vyzval prítomných, aby sa dvaja prihlásili do praženicového súboja. Prvá cena bola 10 fliaš šampaňského a nové šaty, druhá cena jedny nové šaty a jeden šampus. Priniesli po 50 porcií praženice. Dvaja borci zo vzdialenosti dvoch metrov začali na povel do seba hádzať jednotlivé dávky. Nasledujúce scény sa opísať nedali. "Vážení otcovia rodiny, uznávaní hornozemskí obchodníci, dôstojníci spolu so svojimi manželkami pišťali a besneli. Vo všeobecnosti sa každý choval tak, ako keby sa bol zbláznil."

Potom sa dali odviesť do Haniskej, kde v pracovni si sadli na kapúrkovú. Po tretej fľaši šampanského Tibor navrhol, aby sa vrátili "na pol hodinku" do Maximu, veď je len pol štvrtej ráno. Ostatní súhlasili s tým, že už sa im nechce prezliekať a pôjdu v pyžame. Predošlé obecenstvo ešte bolo pohromade a s revom vítalo znovuprišlých. Zábava pokračovala do pol siedmej. Potom sa vrátili domov. Tibor bol tak opitý, že si nevedel ľahnúť a dal si doniesť pivo s poľovníckou puškou. Každú prázdnu fľašu dal vyhodiť do vzduchu posediačky ju zostrelil. Do desiatej vypili dvaja s Alexom 52 fľiaš piva. Keď sa o tretej popoludní zobudili, zistili, že so sebou zobrali jednu škaredú päťdesiatníčku. Tej dali najskôr najesť, potom ju poslali do kúpelne a nakoniec do postele k drichmajúcemu Tiborovi.

Tamás prišiel zanedlho do spálne: Pán gróf prosim, sú tri hodiny. Z postele sa ozvali narážky na koleno Tamásovej starej mamy. Tibor sa pomaličky preberal. Pobozkala ho vrúcne na ústa. Tibor otvoril oči, potom ich od hrôzy znovu zavrel. Čochvíľa znovu otvoril oči, ale videl to isté. "Dobré ráno láska moja! Ako si spal? Dobre? Ani sa nedivím po tom, čo... ty si ale muž... unberufen! Ah..." Dokonale hrala zaľubenú, ukojenú samicu.

Keď sa Tibor nakoniec prebral a sadol si na posteli, ozval sa: "Brrr... Povedzte, sympaťáčka, ale inak veľmi škaredá stará dáma, čo hľadáte v mojej posteli?!"

"Pinďúrik ozvala sa dáma urazene dnes ráno si nerozprával so mnou takto. Veru nie. Naopak, bol si veľmi milý ku mne. Milovali sme sa..." pridala diskrétne usmievajúc sa. "A nielen raz," pritom cudne sklopila oči.

Tibor habkal a skladal mozaiku predošlého večera. "Vy chcete povedať, že vy a ja.... Ale veď to by bola skoro nekrofília... okrem toho včera som nebol tak ožratý... pamätám sa na všetko..."

Ale žena dobiedzala a hrala svoju roľu ďalej: "Červíček môj, ak sa ty na nič nepamätáš, nevadí, teraz si už však hore a si triezvy... nechceš so mnou zostať trochu osamote....? Sluha by mohol odísť... Veľmi dobre by sme sa pobavili... No, čo na to povieš?!"

Tibor obrátil oči na nebo ako martýr, striasol sa, vyskočil z postele a ušiel do kúpelne. Jeho priatelia ho potom ešte týždne naťahovali s "krásnou milenkou" z Maxima...

Náš Tivadar vo svojom autobiogrfickom románe zodpovedal aj otázku, ktorá bola zakomponovaná do názvu knihy. Takto začal rozprávať o svojom živote. "Vieš, prosím ťa, chyba sa stala, že cca pred sedemnástimi a pol rokmi jedného piatku trinásteho som sa za každú cenu pridržiaval toho, aby som sa narodil. To sa mi aj po mnohých nepodarených pokusoch podarilo. Uznávam, že to bol prvý a osudný omyl, ktorý si nikdy neodpustím. Toto sa nesmelo stať! Ale stalo sa..."

 

Milujem Košice. Aj v zime.

Košičania robia všetko preto, aby sa ukázali...

... resp. aby ukázali, že si zaslúžia získať titul Európske hlavné mesto kultúry.

Telefonujú tak, ako by spievali operné árie,

spevacka.jpg

a s radosťou zdieľajú estetické hodnoty a posolstvá s okloidúcimi.

bezhlava.jpg

Elvis.jpg

krcma.jpg

koralky.jpg

S láskou sa starajú o svoje deti,

babo_pije.jpg

rodicia.jpg

o kamarátov

kamosky.jpg

maturanti.jpg

a s ešte väčšou láskou o svoje námestie, ktoré mám tak rada, lebo je celé pešou zónou...

muz_s_cigaretkou.jpg

zametanie.jpg

kosit.jpg

V ktorom inom slovenskom meste nájdete také množstvo meštianskych domov a palácov, ktoré ešte nestratili svoju dušu? Graciózne liatinové stĺpiky a konzoly, klasicistné svetlíky a schodištia rámované stlpmi s rímsami, kľučky sadnúce do dlaní, kamenné portály skryté v podchodoch...

nadvorie.jpg

fun_davit.jpg

klucka.jpg

schodisko.jpg

vyzdoba.jpg

podchod_3.jpg

podchod_4.jpg

V ktorom inom meste s úctou a pietou stavajú pomníčky škrečkom?

hrob_skrecka.jpg

Kde inde sa bývalí prezidenti podieľajú na šírení kultúrneho odkazu?

schuster.jpg

Kde inde nájdete tak ambicióznych ľudí, ktorí si od malička kladú náročné ciele? Stačilo mi chvíľku pozorovať skupinu študentiek, ktoré sa s výkrikom "Na Everest" opakovane pokúšali zliezť všetky vrcholy košickej pešej zóny, aby som vedela, že si zaslúžia aj vrcholové foto...

baby_1.jpg

baby_0.jpg

baby_3.jpg

Celkovo možno povedať, že sa Košičania snažia až tak, že sa im úsilie zrkadlí v tvári...

kuchar.jpg

A myslím, že je to jasná inšpirácia aj pre iné mestá, no nie?


P.S. Pôvabné, ašpirujúce, metropolitné i malomestské, očarujúce i zanedbané, citlivé i hrubé - aj také sú Košice mojím pohľadom. Ja v nich však nežijem. Ak si chcete prečítať pohľady a názory iných, nech sa páči:

  • O Košiciach a Auparku píše a natáča Julián Bosák.

  • Komentáre k fungovaniu Košíc a košickej samosprávy a iné nájdete na stránkach Alfonza Halenára.

 

Prečo mám rada Košice

Pre veľa vecí:

pretože tu keď sa niekto vykloní z okna a pozrie na vás, dokáže sa ešte usmiať alebo vám len tak zamáva,

window.jpg

boys.jpg

pretože po námestí sa preháňajú cyklisti a inlinisti a nikto ich v tom neobmedzuje, ako v Bratislave,

rollers_2.jpg

cyclist.jpg

Pretože Košice majú veľké, zachovalé historické jadro so zeleným námestím, s palácmi i mešťanskými domami, ktoré som kedysi prelozila od pivníc po povaly, ale ešte stále ich nepoznám tak dobre, aby som v bočných uliciach nemala čo objavovať - napríklad tajomné dvory s malými hrobčekmi neznámych škrečkov,

square.jpg

palace.jpg

theatre.jpg

gallery.jpg

woman_dog.jpg

pretože milujem krásne toskánske stĺpiky s jemne vydúvajúcimi sa bruškami,

columns_2.jpg

pretože si mesto chráni svoj industriál - nájdete tu zrekonštruovanú požiarnu zbrojnicu i starý pivovar,

firehouse.jpg

brewery.jpg

pretože tu v lete na námestí býva toľko kvetov, ako kedysi v Banskej Bystrici a kto má unavené nohy, môže si ich ochladiť vo fontáne alebo si zahrať šach,

fountain.jpg

chess.jpg

pretože tu žijú básnici, ktorí píšu svoje reflexie na múry domov,

wall.jpg

pretože tu nájdete začarované kľučky a tajomné okná a na jednom z domov dojemne insitnú Sixtínsku madonu od Rafaela,

door.jpg

window_3.jpg

madonna.jpg

pretože tu zazriete smutných ľudí, kráčajúceho majstra Jakobyho, babky v tuhých taftových sukniach či ponáhľajúcu sa vílu,

horse.jpg

Jakoby.jpg

old_woman.jpg

nun.jpg

pretože na sídlisku Lunik 9 žije a pracuje Jožko Červeň,

Lunik.JPG

pretože aj tu sa občas v meste robia blbosti (napríklad stavba Auparku na Námestí osloboditeľov alebo boje o postavenie Útvaru hlavného architekta, takže Košiciam nemusím až tak veľmi závidieť, ale napriek všetkému mám pocit, že stred mesta je pre ľudí -

- a pretože je očividné, že sa tu ľudia ľúbia...

couple.jpg

 

Tak aj preto mám Košice rada :-)

 

11 tisíc v drobných pre žiakov na Luniku IX...

Myslím, že nie som jediný, kto hovorí o tom, že Rómovia bez vzdelania sa nikdy nedokážu naplno integrovať. Už som to počul toľkokrát na rôznych úrovniach, že by som si už mohol začať myslieť, že kompetentným naozaj na vzdelaní Rómov záleží, a že robia všetko pre to, aby čím viacerí získali viac než len základné vzdelanie. Žiaľ, opak je pravdou. V tomto článku uvediem konkrétne čísla a skutočné "motivačné" stimuly, ktoré vedú k tomu, že veľmi veľa Rómov ukončí len základnú školu. Možno vám pri čítaní nasledujúcich riadkov zastane stáť rozum nad tým, či je dnes na Slovensku naozaj možné, aby 287 žiakov za polrok vymeškalo viac ako 51 000 (slovom päťdesiatjeden tisíc) neospravedlnených hodín, a štát to nijako nepostihuje, ba naopak, pre vinníkov má pripravené štedré odmeny a výhody. Myslím že nepreženiem, ak napíšem, že hádam ani v Kocúrkove nemôžu mať debilnejšie zákony ako sú u nás...

Momentálne pracujem na štúdii, ktorá poukáže na to, že súčasné motivačné stimuly sú nastavené úplne demotivujúco. Ak sa stane, že niektorý žiak utečie zo školy, a ja mu poviem, že bude mať neospravedlnené hodiny, alebo zníženú známku zo správania, len sa pousmeje. Vie veľmi dobre, že sa mu "vyhrážam" tým, že za svoje zlé správanie bude odmenený. V prvom rade tým, že získa dostatok voľného času na leňošenie, a v druhom rade tým, že jeho rodičia nebudú musieť ísť na nákup do mesta, pretože nákup im spraví škola. Zdá sa vám to absurdné? Je to realita, ktorej konkrétne čísla si môžete prečítať.

Na základnú školu na Luniku IX je prihlásených viac ako tisíc žiakov. Na druhom stupni z 287 žiakov je 97 záškolákov. To sú tí, ktorí vymeškali väčšinu z 51 tisíc neospravedlnených hodín. Väčšina z nich je v zahraničí, kde sú v nejakom azylovom útulku, a ich rodičia tam na nich berú štedré rodinné prídavky. Keďže sa neodhlásili na Slovensku, aj tu na nich idú rodinné prídavky. Keďže sú záškoláci, prídavky boli zobraté ich rodičom, a boli poslané na školu, ktorej úlohou je za sumu týchto prídavkov urobiť deťom nákup. V januári 2008 došlo na našu školu 139860 Sk. Z tejto sumy sa kúpil pravidelný mesačný nákup á 540 Sk pre 166 záškolákov a za zvyšných 15660 Sk - určených pre navrátilcov zo zahraničia, si títo "výletníci" boli urobiť nákup v Kauflande sami za asistencie učiteľov pracujúcich v školskej družine a asistentov učiteľa.

Len na okraj spomeniem, že viacerí rodičia nesúhlasia, aby sa im kupoval tovar, ktorý je kvalitný za rozumnú cenu. Taký totiž len ťažko predajú a premenia ho na alkohol a cigarety. Časť zo sumy 139860 Sk sa muselo vrátiť na "sociálku", pretože žiaci v hodnote rodinných prídavkov 34560 Sk (64 exulantov) sú ešte stále na azylovom výlete v zahraničí. Keď sa vrátia, peniaze im budú poslané na školu, a ich rodičia budú trvať na tom, aby im boli čím najskôr vyplatené, pretože na ne majú "právo". Mne osobne sa zastavuje rozum nad tým, že síce majú "právo" dostať rodinné prídavky, no deti nemajú "povinnosť" chodiť do školy. Ak totiž neprídu do školy, nie je za to nikto (okrem školy, ktorá im musí urobiť nákup) sankcionovaný. No povedzte, je to normálne?

Aby som však len neplakal nad hlúposťou slovenských zákonov, pokúsil som sa urobiť prieskum nad tým, čo by motivovalo tých žiakov, aby chodili do školy a správali sa slušne, aby sa to pre nich "oplatilo". Nemám dosah na to, aby som zmenil nezmyslené reštrikcie, a nahradil ich zmysluplnejšími, rozbehol som však od začiatku februára projekt, ktorý poukáže na to, čo ich dokáže motivovať k tomu, aby zlepšili svoje výsledky v škole, a aby začali svoje vzdelanie vnímať ako hodnotu. Tento projekt je o adresnej zásluhovosti, a veľmi by ma potešilo, ak by sa ho časom podarilo legislatívne podporiť aj o represívnu zložku. Ľudovo povedané, o cukor sa postarám, a ak sa niekto rozumný postará aj o bič, som presvedčený, na základe svojich doterajších skúseností, že výsledky sú zaručené.

Takže najskôr cukor. Rozhodol som sa, že z vlastných financií a z financií tých, ktorí mi pravidelne prispievajú na štipendiá pre decká, rozbehnem adresný štipendijný program pre všetkých žiakov v ročníkoch 5-9. Jedná sa o 287 žiakov, z ktorých na polroku nebolo 97 klasifikovaných buď pre záškoláctvo, alebo pre "zahraničný výlet". Týmto žiakom som sa rozhodol mesačne rozdeliť skoro 11 tisíc na štipendiá podľa presného vzorca. Zo základnej sumy, ktorá je u piatakov 300 Sk a po stovke rastie až na 700 Sk u deviatakov, sa štipendium vypočíta nasledovne. Suma sa delí známkou zo správania, následne sa delí priemerom známok, ak niekto prepadol delí sa mu ešte dvoma, a od nej sa odpočíta počet neospravedlnených hodín za predchádzajúci polrok. A tak najlepší piatak má štipendium 300/1/2,2/1-4=132,4 (štipendium 140Sk) a najlepší deviatak má 700/1/1,61/1-0=434,8 (štipendium 440Sk).

Najnižšie štipendium aj pre tých, ktorí sú v hlbokom mínuse, no sú klasifikovaní aj napriek tomu, že majú štvorku zo správania (priemer zo správania na našej škole je 2,31) a niekoľko sto neospravedlnených hodín (priemer na žiaka je 180 neospravedlnených hodín za pol roka), je 20 Sk. Toto štipendium dá triedny učiteľ žiakovi a rodičovi hneď potom, ako mu obidvaja podpíšu prevzatie štipendia. Každý učiteľ to zároveň využije na to, aby sa porozprával s rodičom aj so žiakom. Takéto štipendium presne zohľadňuje študijné výsledky žiaka, a žiak si vie spočítať, že za každú neospravedlnenú hodinu príde v ďalšom polroku mesačne o jednu korunu. Na konci roka chcem túto motiváciu presne zhodnotiť a plánujem žiakom, rodičom aj učiteľom položiť niekoľko anketových otázok, a presne to vyhodnotiť. Ak by ste mali návrh na nejakú anketovú otázku, rád ju do ankety zaradím.

A čo sa týka biča. Chcel by som sa podieľať na tom, aby rodinné prídavky boli rozčlenené na dve zložky - výživné a školné. Výživné by dostal každý rodič. Školné by v prípade neospravedlnenej hodiny alebo zníženej známky zo správania išlo na školu, a škola by za ne nenakupovala potraviny ako doteraz, ale použila by to na štipendiá pre žiakov. Peniaze na školné pre záškoláka by sa rozdelili medzi všetky deti, ktorým záškolák svojím nezodpovedným správaním spôsobuje ujmu tým, že ich demotivuje. Ak by sme od každého záškoláka na druhom stupni na našej škole (je ich 97) získali mesačne 270 Sk (polovica rodinných prídavkov), bolo by to mesačne 26190 Sk. Štipendium by som navrhol prepočítavať tak, že by sa delilo iba známkou zo správania, a od toho by sa odpočítali neospravedlnené hodiny. Už by sa nerátalo s priemerom známok. Nie každý má na to, aby sa dobre učil, no každý má na to, aby sa dobre správal, a chodil pravidelne do školy.

Keď som žiakom spomenul možnosť, že v budúcnosti by záškoláci prišli o časť prídavkov nazvaných školné, a že by to išlo na štipendium pre ostatných, viacerí z nich zahlásili, že potom by sa už neoplatilo mať neospravedlnené hodiny a oplatilo by sa správať slušne (teraz sa im to neoplatí). Pre učiteľov by odpadlo nezmyselné mesačné hlásenie záškolákov, ktoré končí potrestaním školy, a každý žiak a jeho rodič by si veľmi dobre rozmysleli, či sa oplatí vylihovať doma, alebo je lepšie ísť do školy a správať sa slušne. Určite vás budem informovať, ako to celé dopadlo. Momentálne máme na druhom stupni priemer známok 3,49. Priemer známok zo správania je 2,31 a na jedného žiaka pripadá 181 neospravedlnených hodín. V júni vám určite dám vedieť, čo so žiakmi urobil cukor - mesačných 11 tisíc slovenských korún (v priemere 38 Sk na jedného žiaka). Dúfam, že sa ja osobne dožijem aj biča pre tých, ktorí tento nezmyselne nastavený systém zneužívajú...

,

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.