Choď na obsah Choď na menu
 


Zneužité učenie Krista na ideologické ciele

25. 1. 2008

Sfalšovaný Nový Zákon

Pokiaľ ide o Nový Zákon, cirkev ponecháva veriacich v tom, že nasledovníci Ježiša Krista zaznamenávali jeho preslovy, životné pravidlá, proroctvá a jeho zázraky. Kresťan má totiž Bibliu - knihu kníh chápať ako zbierku autentických správ. Preto možno právom konštatovať, že nevedomosť kresťanov tkvie najmä v nedostatočnej informovanosti zapríčinenej teológmi a cirkevnými historikmi, ktorí používajú vo svojich prácach dvojaký meter, ako odškriepiť škandalózne fakty. Buď prekrúcajú realitu v jej pravý opak, alebo ju zahmlievajú.

Ani jeden z evanjelistov nebol Ježišov súčasník a ani jeden súčasník v tej dobe nenapísal očitú svedeckú správu. Nepísali totiž dejiny, ale vyrábali dejiny... Napríklad: prvokanonický text Codex Sinaiticus vznikol v 4. kresťanskom storočí rovnako, ako Codex Vaticanus, ktorý objavili v roku 1844 v Sinajskom kláštore.

Väčšina ľudí dôverujúcich Biblii má naivnú vieru, že ona od začiatku jestvovala vždy v tej podobe, akú má dnes, že obsahovala vždy tie časti, ktoré sú obsiahnuté v ich domácom exemplári Biblie. Vôbec nevedia alebo ich ani nezaujíma, že prvý kresťania nemali takmer dve storočia, okrem Starého Zákona nijaké spisy a že ani tento vtedy nebol ešte definitívne stanovený. Novozákonné záznamy vznikali veľmi dlhý čas a najstaršie vierouky, ktoré si dodnes uchovali dogmatickú hodnotu boli koncipované postupne na prvých piatich ekumenických konciloch.

1. ekumenický koncil v Nicei zvolal cisár Konštantín, ktorý nemal o Ježišovi ani potuchy, lebo vyznával Mithtrov slnečný kult. Keď v r. 318 vybral a pozval biskupov na koncil, bola v pozadí číra mocenská politika a nie cirkevné záležitosti. Po tomto koncile platil názor Ária Alexandrijského – Boh a Kristus neboli totožní, ale boli si len podobní...

2. ekumenický koncil v Carihrade (Konstantinopole) zvolal cisár Teodózius I. , ktorý sa zapísal do dejín ako utláčateľ chudoby a ľudu naložil na plecia neznesiteľné dávky daní... Zhromaždenie teológov zaviedlo do kresťanskej náuky hlavný článok viery – učenie o trojjedinosti Otca, Syna a Ducha svätého...

3. ekumenický koncil v Efeze zvolal východorímsky cisár Teodózius II. a západorímsky cisár Valencianus III. Na koncile sa rozhodlo ucievať Pannu Máriu, ako Bohorodičku...

4. ekumenický koncil sa konal v Chalcedóne a formálne ho zvolal byzantský cisár Marcianus. Koncil tu vyhlásil dogmu, že v osobe Ježiša sú „čisto a nerozlučne“  spojené Božia a ľudská podstata. Táto dvojjediná podstata platí dodnes pod názvom „chalcedónsky princíp viery“...

5. ekumenický koncil zasadal opäť v Carihrade a usporiadal ho východorímsky despotický cisár Justinián I. Koncil sa uzniesol na zásade, že kto sa uchýli od slova Božieho (rozumej teologických klamstiev) – je kacír. Prvý na rad prišiel vynikajúci grécky kresťanský filozof a teológ Origenes (asi 185-254). Zanechal po sebe asi 2000 spisov, ktoré boli spálené a tie, ktoré sa uchovali, boli drasticky cenzurované. Cirkev z nich nielen odstránila fragmenty, ktoré sa jej nehodili (celú časť o putovaní duší – reinkarnácii), ale navyše do originálnych textov vpísali vety, ktoré autor nikdy nenapísal...

Z uvedeného teda jasne vyplýva, že Biblia nie je „Slovo Božie“, ani nebola inšpirovaná Duchom Svätým.

Veľký pokrok v Anglicku dosiahli tajní jezuiti vtedy, keď prostredníctvom dvoch mužov - vysväteného anglikánskeho biskupa B. F. Westcotta a jezuitského profesora F. J. A. Horta prepísali pôvodný grécky originál Nového Zákona - Textus receptus (Prijatý text) - do svojej vlastnej predstavy. Prepis sa uskutočnil podľa jezuitskej vierouky, a to práve za výdatnej podpory profesora hebrejčiny Puseyho.

Čo znamená pre biblickú cirkev tento grécky Nový Zákon? Tento kompletný novozákonný grécky text bol až takmer do konca 19. storočia najrozšírenejším podkladom pre preklady Nového Zákona, z ktorého sa robili preklady do všetkých európskych a neeurópskych jazykov.

Na základe starých gréckych východných rukopisov bol tento grécky text vydaný v roku 1516 a 1519 Desideriom Erazmom, v roku 1522 preložený Dr. Martinom Lutherom do nemčiny, v roku 1522, 1527 a 1535 bol Erazmom vydaný znova. Potom v rokoch 1571 až 1574, 1583 a 1584 bol šesťkrát vydaný Plantinom v Antverpách, v roku 1534 Colineausom v Paríži, kde ho znova v roku 1546, 1549, 1550 a 1551 vydal R. Stephenson. Aj Theodor Beza vydal tento pôvodný grécky text so svojim doprovodným latinským prekladom v Ženeve v rokoch 1565, 1582, 1588 a 1598, pretože prvé vydanie z roku 1551 bolo celkom rozobrané. Okrem toho vydal aj samotný grécky text, a to v rokoch 1565, 1567, 1580, 1590 a 1604.

Tento Textus Receptus v Stephansovom a Bezovom vydaní slúžil potom ako podklad pre vznik anglického prekladu Nového Zákona pre kráľa Jakuba (KJV), vydaného v roku 1611. Súčasne slúžil aj pre preklad do českej Biblie Kralickej od univerzitného profesora gréčtiny Jána Blahoslava. Jeho preklad vyšiel prvý raz v roku 1564 v Ivančiciach a potom ešte veľakrát ako šiesty diel Biblie Kralickej, ktorá bola naposledy pred „Bielou horou“ vydaná ucelene v roku 1613.

Jezuiti vedeli, že keď Textus Receptus nenápadne prispôsobia katolíckej viere a vierouke pod maskou “vedeckosti”, dostanú tým veľa protestantských cirkví vrátane anglikánskej pod moc Vatikánu. Skontaktovali preto profesora Puseyho z Oxfordu. Dohodli s ním, že prinúti Dr. anglikánskej cirkvi Westcotta, ktorý sa verejne prikláňal ku katolicizmu, aby nadviazal spoluprácu s profesorom Hortom a že oboch mužov potom Pusey pozve do týmu, ktorý bude prevádzať revíziu Biblie v hebrejskej a hlavne v gréckej časti.

Už dopredu bolo naplánované, že Hort pritom privedie Westcotta k mnohým západným a rímskym opisom gréckeho Nového Zákona, ktoré katolíckej cirkvi viac vyhovovali. Bolo dohovorené, že obaja “jazykovedci” protestantskému svetu “vedecky” opodstatnia zásah do gréckeho Textu Receptu Nového Zákona. Východzím rukopisom k práci sa mal stať Vatikánsky a Sinajský kódex ako základný kameň stavby nového, prokatolíckeho Textu Receptu.

Westcott ponuku k spolupráci prijal, lebo ho Sinajský kódex veľmi zaujímal a chcel ho dôkladne preskúmať už predtým. Sám totiž tajne inklinoval ku katolíckym obradom a rituálom, nachádzal v nich priamo záľubu a ľutoval, že anglikánska cirkev nič takého nemá alebo len vo veľmi chudobnej podobe. Jeho snom bola anglikánska cirkev plná práve všetkých týchto náboženských katolíckych ceremónií. V Hortovi našiel svojho veľkého priateľa a spolupracovníka.

Hort bol naviac jezuitský profesor pod zvláštnou, tajnou prísahou určený k infiltrácii anglikánskej cirkvi od samého základu až po jej najvyššie špičky. Spoločne s jezuitským profesorom Puseyom potom Westcotta usmerňovali tak, ako si to jezuitská rehoľa želala.

Všetci traja veľa rokov “vedecky” skúmali a pracovali na obrovskom diele. Dnes sa mu hovorí Westcott-Hortov grécky Nový Zákon. Z neho následne vzniklo Nestlé-Allandovo vydanie gréckeho Nového Zákona, ktorý sa každým novým vydaním stále viac a viac odchyľuje nielen od pôvodného Textu Receptu, ale aj od prvého vydania Westcott-Hortovho Nového Zákona, a to smerom k jezuitským doktrínam katolíckej vierouky.

Z Westcott-Hortovho vydania a neskôr z Nestlé-Allandovej úpravy vznikli revidované preklady Nového Zákona. V súčasnej dobe sú používané vo všetkých denomináciach, cirkvách, zboroch, kostoloch apod. pod rôznymi názvami a sú označované ako preklady medzinárodné, interdenominačné, nadnárodné, svetové, ekumenické, nadcirkevné, živé atď. Všetky tieto preklady majú však jedno spoločné: Vedú čitateľa od protestantskej viery do ekumenického vyznania a cez toto ekumenické chápanie Biblie nakoniec až k Vatikánu.

Jezuitský rád je prepojený s okultnými vedami. Jezuiti používajú tajné charizmatické hnutie, v ktorom využívajú montanistické metódy (učenie starokresťanskej asketickej sekty z 2. až 6. storočia, ktoré založil Frýg Montan), mystiku a Loyolove „Duchovné cvičenia“, ďalej filozofiu, metafyziku, psychoanalýzu, logiku, psychológiu, hypnózu, telepatiu, telekinézu, parapsychológiu (vedecké čarodejníctvo), psychiatriu a psychoterapiu. Dnes sa tieto vedy súhrnne nazývajú “Vedy o správnom ľudskom správaní v skupinách”. Všetkými týmito znalosťami okultných vied sa jezuiti zaoberajú. Používajú ich pre svoje úlohy. Vybavili nimi tiež svojich kňazov, aby získali vládu nad národmi.

Svoju okultnú organizáciu - organizáciu osvietencov - umiestil Ignác Loyola pod dáždnik rímskokatolíckej inštitúcie. A títo osvietenci sa tajne stali najdôležitejšou vetvou jezuitského rádu. Ignác Loyola vedel, že osvietenci budú môcť nakoniec vďaka svojmu hlbokému spojeniu s duchovným podsvetím ovládnuť ekonomiku, medzinárodné bankovníctvo, vojenské sily, všetky odvetvia čarodejníctva a náboženstva sveta tým, že zrazia ľudí na kolená, aby vedome aj nevedome, priamo aj nepriamo slúžili pápežovi.

Žiadna iná skupina sa nikdy nezaoberala okultizmom hlbšie než jezuiti. Intenzívne štúdium okultizmu ich privádzalo do stále tesnejšieho spojenia so Satanom. A k tomu používali aj transcendentálnu meditáciu zo všetkých druhov budhizmu. V dnešnej dobe napríklad spolupracujú s čarodejnými doktormi na celom svete a posielajú im napríklad svätú vodu. Jezuiti napomáhajú rozvíjať kulty pomocou financií a infiltrácií.

8. júla 1980 sa ukázalo, že pápež Ján Pavol II. vôbec nič nenamietal proti africkému čarodejníctvu založenému na duchovných kultoch, ktoré ovládajú katolicizmus, lebo prechovával nadej, že keď tieto kulty trochu očistí, môžu pomôcť šíriť »Kristovo« evanjelium.

Okultný systém“, ako píše ďalej Dr. Rivera, „nikdy nebol kresťanskou cirkvou. Preto i akákoľvek organizácia, ktorá je na okultizme založená, nie je kresťanskou, biblickou organizáciou. Staroveké satanské obrady používali pri obetiach detí bohu Baálovi soľ a olej. A bez toho, aby o tom katolícki rodičia mali v dnešnej dobe poňatia, používajú sa tieto symboly znova k tomu, aby ich nevinné deti boli opätovne zasvätené babylonským démonom. Počas obradu krstu sa dieťa zatiaľ nesmie stretnúť s rímskokatolíckym »Ježišom«, to je oplátkou, do ktorej kňaz počas omše magicky - transsubstanciaciou - premení Ježiša Krista. Potom tohto oplátkového boha (rímskokatolíckeho Ježiša) umiestni na oltár cirkvi. Kňazi prehlasujú, že musia dieťa zariekavať, aby ho uchránili pred mocou démonov. Kňaz urobí olejom na hlave dieťaťa okultný znak Tamuza - znamenie kríža. Potom vloží do úst dieťaťu soľ a pokrstí ho postriekaním alebo polievaním vodou. Tým sa dieťa stáva členom veľkého babylonského náboženstva Vatikánu. V tomto okamžiku je dieťa domnelo očistené od pôvodných hriechov a stáva sa dieťaťom boha a dedičom nebies. Dieťa je takto údajne znovuzrodené.

Avšak Biblia v skutočnosti krst malých detí vôbec nepozná. To nie je kresťanská záležitosť, krstiť novorodencov. Odkiaľ teda táto tradícia pochádza? Práve z pôvodného babylonského náboženstva ako rituál k očisteniu detských obetí tesne pred ich obetovaním. Na dušiach týchto »očistených« detí je potom nezmazateľné diablovo znamenie. Je to znamenie čarodejníc“.

Avšak vráťme sa opäť na začiatok, k podvrhu za pôvodný grécky Nový Zákon Textus Receptus. O tom, ako vznikol Westcott-Hortov “nový Textus Receptus”, ktorý svojou úpravou uprednostňuje katolicizmus, dopĺňa nasledujúca správa:

Na rozdiel od Erazma, ktorý zostavil svoj grécky Nový zákon podľa tradičnej textovej línii, siahajúcej od apoštolov až po cirkev na púšti, Westcott a Hort vychádzali z Eusebiovej gréckej biblii. Jeronym túto bibliu nahradil latinskou bibliou.

Dá sa preto logicky predpokladať, že z 50 opisov tejto biblie, ktorú nariadil Konstantin Veľký, sa do dnešnej doby zachovali dva. Že sa vôbec nejaké zachovali, za to môžeme vďačiť tomu, že boli napísané na trvanlivom jemnom pergamene z teľaciny, a tiež preto, že potom, čo rímskokatolícka cirkev prijala asi o šesťdesiat rokov neskôr Jeronymovu bibliu, prestali sa Eusebiove grécke biblie používať.

Jeden z týchto rukopisov pretrval celé stáročia zamknutý v hlbinách Vatikánu. Tam zostal v ústraní až do roku 1844, kedy bol »znovu náhle objavený«. Druhý rukopis vzdoroval zubom času pod ochranou suchého vzduchu na Sinaiské púšti. V roku 1859 bol znovu objavený medzi smetím v kláštore sv. Kataríny na hore Sinai. Vyhodil ho tam niektorý mních, ktorý ho zrejme považoval za bezcenné nezmysly.

Tieto dva Origenom presýtené rukopisy boli nazvané Vaticanus (alebo B) a Sinaiticus (alebo A, aj Alef). Pre prácu Westcotta a Horta boli tieto grécke rukopisy Nových zákonov ako východisko z veľmi dobrých dôvodov. Prvým dôvodom bolo to, že Origenove učenie, ktorým sú tieto rukopisy prestúpené, vyhovovalo ich modernistickej filozofii a rituálnym túžbam.

Ďalšou okolnosťou, ktorú mohli Westcott a Hort obrátiť vo svoj prospech, bola skutočnosť, že hoci sú tieto rukopisy pokladané za dva z päťdesiatich opisov, ktoré si Konstantin Veľký rozkázal urobiť, boli natoľko poškodené, že sa výrazne líšili na viac než troch tisíc miestach už len v samotných evanjeliách! Takže využitím eklektickej metódy (zo všetkého niečo) si mohli títo dvaja intrigáni vyberať z oboch rukopisov to znenie, ktoré sa najviac hodilo pre ich filozofiu. Naviac všade, kde nebola Rheims-Douayova biblia radikálne odlišná od verzie kráľa Jakuba, mohli teraz vytvoriť grécky Nový zákon ako »autoritatívne východisko« pre revidovanú bibliu. Ta by predstavovala celkom nový preklad, ktorý by sa zaľúbil nielen Rímu, ale zapôsobil aj na modernistických odpadlíkov protestantizmu, ktorí milujú rituály. Konečná biblia by bola ďalej z »prijatého textu« (Textu Receptu), a nie z Rheims-Douayovy biblie.

Používaním rukopisu Vaticanus a Sinaiticus mohli naďalej tiež tvrdiť, že vďaka tomu, že sa tieto rukopisy datujú približne k roku 331 n. l. (čo je zvlášť u Vatikánskeho rukopisu úplne spochybnené), získa revízia na vierohodnosti prijatím predpokladu, že čím starší je rukopis, tým je pravdepodobnejší, že to budú pravé rukopisy.

Ale ako vidíme, táto teória je nesprávna z dvoch dôvodov. Za prvé nemusí nutne znamenať čistejší text a za druhé, valdenské biblie pochádzali z antiochejsko-talianskej rodiny, ktorej pôvod spoľahlivo datuje historik Allix a Scrivener, jeden z popredných anglických kritikov, do roku 157 n. l.

Zatiaľ, čo Westcott a Hort mali veľa práce so svojim novým gréckym zákonom, narastala propagácia tejto revízie. Väčšina tejto propagácie vychádzala z oxfordského hnutia, ktoré bolo výplodom dr. Newmana.

Anglikánska cirkev sa v tej dobe skladala z dvoch synod - severnej a južnej. Ani jedna nemala o plánovanú revíziu záujem. Trojica biskupov pod vedením významného revizionistu, biskupa Ellicotta, sa snažila tento problém prekonať tým, že prehovárali kráľovnú Viktóriu, aby menovala kráľovskú komisiu pre revíziu, ale boli ňou rezolútne odmietnutí.

V južnej synode pôsobil veľmi vplyvný oxfordský biskup menom Samuel Wilberforce. Ellicott ho dokázal presvedčiť, že je potrebné previesť revíziu oddielov, kde sú zjavné chyby a zastaralé výrazy. V roku 1870 teda bola v južnej synode prijatá rezolúcia, ktorá vymedzovala rozsah, do akého je revízia dovolená. K Starému zákonu bol pridaný doplnok.

Šestnásťčlenný výbor potom hľadal podporu severnej synody. Ale táto synoda očividne rozumela pravým pohnútkam revizionistov, takže odmietli ho so slovami: »Nebola priaznivá doba pre revíziu a risk bol väčší než pravdepodobný zisk.« (viď W.F.Moulton: Anglická biblia, str. 215).

Južná synoda sa teda rozhodla pokračovať sama, ale s určitými preventívnymi pravidlami a opatreniami: »Táto revízia by sa mala týkať iba gréckeho textu, kde je to pokladené za nevyhnutné. Mala by tiež nahradiť jazykové výrazy jedine tam, kde je podľa tých najoprávnenejších vedcov taká zmena nutná, a v takých nevyhnutných prípadoch by mal zostať zachovaný štýl kráľa Jakuba.« (viď Wilkinson: Our Authorised Bible Vindicated, str. 164).

To je nepopierateľným dôkazom, že prijatý text (Textus Receptus), ktorý obsahoval grécky text, mal naprostú dôveru anglikánskej cirkvi. Stačí, keď si prečítame len úvod k Biblii kráľa Jakuba, aby sme si  uvedomili, že tento text bol považovaný za text, ktorý pravdivo odráža originál (alebo jazyk apoštolov).

V roku 1870 bol teda ustanovený revízny orgán, ktorý pozostával z osemnásť členov. Sedem z nich sa malo starať o Nový zákon a zvyšok o Starý zákon. Medzi Novozákonnou „sedmičkou“ mal význačné postavenie Dr. Moulton, ktorý bol vedúcim obhajcom revízie a bol otvoreným obdivovateľom jezuitského Rheimsovho Nového zákona. Odhalil svoj kritický sklon, keď prehlásil: »Rheimsov zákon sa zhoduje s najlepšími kritickými vydaniami súčasnej doby« (viď Moulton: Anglická biblia, str. 185).

„Sedmička“ rozoslala pozvánky, ktoré prijalo osemnásť ďalších. Týmto sa Novozákonní revízny výbor rozšíril na dvadsaťpäť členov. Nie je žiadnym prekvapením, že medzi pozvanými bol aj dr. Newman a jeho pokračovateľ v oxfordskom hnutí, dr. Pusey. Obaja síce protestovali, ale to bolo len tak na prvý pohľad, lebo títo muži v skutočnosti otvorene hlásali svoje odpadlícke stanoviská. Pri podrobnejšom pohľade sa ukázalo, že to boli vysoko diplomatické jednania, aby tak vďaka svojej úskočnosti nespôsobili žiadny poplach.

Vedeli, že anglikánski duchovní, dr. Westcott a dr. Hort mali teraz príležitosť zaniesť do »revidovanej« biblie svoj pokatolizovaný Nový zákon. Bolo preto nevyhnutné, aby boli zvolení. Naviac bolo oveľa vhodnejšie, aby túto prácu previedli samotní anglikánski protestanti. Nakoniec boli obaja zvolení, spolu s Moultonovými kolegami, dr. Lightfootom a Ellicottom - ktorí boli všetci zanietení ritualisti a kritickí revízori.

Jediným háčkom bol biskup Wilberforce. Ten bol presvedčený, aby podporoval revíziu s tým, že bude dohliadať, aby bolo na Autorizovanej biblii vykonaných čo možno najmenej zmien. Veď to bol práve jeho súhlas, ktorý viedol celú južnú synodu k zvoleniu, a tak nezostávalo nič iné, než aby bol zvolený za predsedu. Jeho zvoleniu sa nedalo obísť.

Starozákonný výbor, ktorý si tiež zvolil ďalších členov, dospel až k počtu dvadsaťsedem. Ale vzhľadom k jeho zámeru sa sústredíme len na záležitosti, ktoré sa týkajú revízorov Nového zákona a na taktiky, ktoré zvolili Westcott a Hort k tomu, aby zaistili úspech pre svoj zámer zničiť protestantskú bibliu.

Tesne predtým, než sa Westcott pustil do práce, naznačil svoje zradcovské zámery nedbať na podmienky, ktoré mu uložila synoda. Napísal: »Pravidla, aj keď liberálne, sú neurčité. A ich výklad bude najprv závisieť na rozhodnom čine.« (viď Hemphill: Historia revidovaného prekladu, str. 44).

Westcott nemal žiadne pochybnosti o Hortovej ochote zúčastniť sa tohto nepoctivého intrigánstva. Veď už v roku 1851, ešte predtým, než začali svoj grécky Nový zákon, vyjadril Hort svoju nenávisť k prijatému textu: »Pomysli len na ten mizerný Textus Receptus.« (viď Život Horta, sv. 1, str. 211).

Je celkom jasné, že Ellicott, biskup z Gloucesteru, s ním bol charakterovo spriaznený, lebo Westcott mohol Horta ubezpečovať: »Zdá sa, že biskup z Gloucesteru je celkom schopný bezo zbytku prijať a osobne prevziať celý plán.« (viď Život Horta, sv. 1, str. 393).

A pokiaľ ide o cieľ celého plánu, potom nás Westcott nenecháva na pochybách, keď svojmu priateľovi Bensonovi 7. novembra 1870 napísal: »Za niekoľko minút idem s Lightfootem do Westminsteru. Z týchto stretnutí vzíde, myslím, viac než len revidovaná verzia.«

Netrvalo to dlho a sprisahanci uviedli svoj plán do chodu. Už pri prvom stretnutí musel predseda Wilberforce pochopiť, čo bola väčšina členov výboru zač. V dopise svojmu kolegovi dal priechod svojmu zúfalstvu: »Čo sa dá robiť v tejto nešťastnej záležitosti?« (viď Hemphill: Historia, str. 36).

Niet divu! V revíznej skupine bol jeden nekresťan, významný unitár, dr. G. Vance Smith. Westcott nie dlho predtým rozzúril anglických kresťanov tým, že vyzval tohto človeka neveriaceho v Kristovo božstvo, aby sa zúčastnil sviatosti prijímania vo Westminsterskom opátstve !

Wilberforce poznal, že situácia je natoľko nebezpečná, že viac menej z funkcie predsedu odstúpil, a to tak, že sa všetkých ďalších pracovných jednaní a schôdzok prestal zúčastňovať. (O tri roky neskôr zomrel ako veľmi sklamaný človek). Intrigáni boli spokojní. Okamžite si zvolili za predsedu Ellicotta a »plán« mal úspech zaistený !

Pomerne malá menšina, ktorú zastupoval predovšetkým dr. Scrivener, bola teraz ponechaná svojmu osudu. Poctivosti revízie sa zastávala sama. Scrivener, jeden z z popredných vedcov v obore gréckeho Nového zákona, sa v spolupráci s iným zo svojich súčasníkov, Deanem Burgonom nevyhnutne stretol s dr. Hortom. Westcott a Hort neoblomne nahradzovali Textus Receptus svojim gréckym textom. O Scrivenerových námietkach Ellicott neskôr hovoril ako o »akomsi kritickom dueli medzi dr. Hortom a dr. Scrivenerom«. (viď Ellicottove prejavy, str. 61).

Netreba dodávať, že Scrivener a jeho menšinoví stúpenci boli systematicky a vytrvalo prehlasovaní. Aj vzdelaný biskup Gore nadobudol pevné presvedčenie, že grécky text, ktorý revízori používajú, vychádza z Vatikánskeho a Sinajského rukopisu.

Z dôvodov týchto všetkých udalostí teda nevyhnutne došlo k tomu, že na rozdiel od »niekoľko nutných zmien v záujme jasnosti« (ako pôvodného zámeru nič netušiacich revízorov) bol revidovaný Nový zákon pozmenený na mnoho tisíc miestach. V gréckom texte bolo prevedených v skutočnosti 5337 zmien !

Zrejme najsilnejší dôkaz toho, že tzv. revízia bola rímskokatolíckou intrigou, ktorá mala viesť k nahradeniu protestantskej Biblie katolíckou, pochádza od zákerného kardinála Wisemana, ktorý spolu s Newmanom tento celý podlý plán vymyslel. Keď už bolo isté, že »revízia« sa naozaj uskutoční, nemohol už ďalej potlačiť svoju nadradenosť a povedal: »Keď uvážime, akému pohŕdaniu vystavujú reformátori Vulgatu, a že sa kvôli tomu snažia nájsť riešenie v gréčtine (teraz podľa Vaticánu a Sinaiticu) ako v jedinom presnom merítku, potom môžeme iba jasať nad tichým víťazstvom, akého pravda dosiahla nad hlučným bludom. Lebo v skutočnosti hlavnými pisateľmi, ktorí sa mstia Vulgate a zaisťujú pre ňu kritické a výsadné postavenie, sú protestanti.« (viď Wiseman: Eseje, sv. 1, str. 104).

Hoci revízori pracovali vo veľkej tajnosti, je z vyššie uvedeného citátu jasné, že Wiseman bol v tesnom spojení so svojimi protestantskými otrokmi. On a Newman teraz plánovali, že uvidia úspešné zavŕšenie úlohy, ktorú im asi pred 33 rokmi uložil otec Benigno - predstavený františkánov.” (viď H. H. Meyers: Battle of the Bibles, Austrália, 1993, str.104-110).

Rím zaviedol tzv. kritický prístup k hebrejskému a gréckemu textu Biblie. Učenie o vyššej textovej kritike je pôvodne jezuitské učenie z roku 1678 od katolíckeho jezuitského teológa dr. Alexandra Gathese a o niečo neskôr od francúzskeho jezuita Richarda Simona. Útok na základ protestantizmu - na Bibliu zrealizoval Rím.

Jedným z prvých vedcov, ktorí sa začali zaoberať umením kritického výskumu, bol Richard Simon. Katolícka encyklopédia o ňom hrdo hovorí pod titulom »Otec biblickej kritiky« (Katolícka encyklopédia, sv. IV., str. 492-493). V rokoch 1689 až 1695 neustále napadal Božie Slovo tým, že publikoval celý rad komentárov o novozákonnom texte. Bol naklonený textu, ktorý používali jezuitskí prekladatelia Rheims-Douayovej Biblie, poangličtenej verzie Jeronýmovej latinskej Vulgaty. Zdiskreditovanie Biblie, ktorá vychádza z Textu Receptu otvorilo stavidla pochybností o samotnom základe protestantizmu. Veľa kritikov potom vystupovalo s teóriami a názormi, ktoré doslova roztrhali rôzne časti Biblie - zvlášť tie časti, ktoré pojednávajú o nadprirodzenosti.” (H. H. Meyers: Battle of the Bibles; NMP, Australia, 1993, str.89-90).

Vyššia kritika uviedla v pochybnosť všetko, o čom sa v Biblii dá pochybovať. Boli napadnuté a celkom spochybnené prvé tri kapitoly Biblie o stvorení a páde ľudí do hriechu, spochybnené boli všetky výroky Ježiša Krista, spochybnený bol popis jeho pozemského života a boli spochybnené aj iné historické udalosti, o ktorých sa v Biblii píše. Korunou všetkého bolo učenie, ktoré všetky biblické proroctvá začalo vykladať ako dávno naplnenú minulosť (préterizmus) alebo naopak, ako nejakú neurčitú a veľmi vzdialenú budúcnosť (futurismus).

Učenie textovej kritiky však bolo pre protestantov neprijateľné a ľahko odhaliteľné. Bolo preto potrebné vymyslieť ešte iný trik, aby reformácia textovú kritiku uznala. Jezuiti sa zišli v meste Douay a rozhodli sa, že preložia do angličtiny Jeronýmovu latinskú Bibliu, ktorú potom podstrčia anglikánskej cirkvi ako správny text Biblie.

Prvým útokom na Viclefovu a Tyndalovu anglikánsku Bibliu sa uskutočnil vlastne útok na samotnú anglikánsku cirkev. Jeronýmov latinský text bol jezuitmi preložený podľa plánu do angličtiny. Rozhodujúca bola pri preklade latinská predloha. Na hebrejský text Starého Zákona a grécky text Starého a Nového Zákona nebol braný ohľad. Mnohí historici a textoví kritici jezuitského prekladu pochybujú, či vôbec boli pôvodné biblické knihy pri preklade používané, lebo anglický preklad jezuitov vykazuje mnohé nedostatky, hrubé textové nepresnosti a preukazné chyby.

Tento preklad však v anglikánskej cirkvi spôsobil, že sa začali porovnávať anglikánske preklady s jezuitskou Rheims-Douayovou Bibliou. Tým bol jezuitom nepriamo podstrčený princíp vyššej kritiky do anglikánskej cirkvi, kde sa im tiež súčasne otvorili brány k pochybnostiam.

A potom bez toho, aby to duchovní a členovia anglikánskej cirkvi spozorovali, nastalo medzi nimi na základe rozdielnosti prekladov rozštiepenie. Pri štúdiu Biblie začali potom sami používať princíp kritického prístupu k textom Písma ako základný študijný spôsob k jeho pochopeniu. Duch protestantizmu tým však utrpel veľkú porážku a celkové oslabenie. Miesto pôvodnej anglikánskej viery nastúpila pochybnosť, zatemňovanie jasných výrokov Biblie a prijímanie vopred pripraveného filozoficko-teologického ľudského učenia rímskokatolíckej cirkvi.

Okrem tohto vysokého efektu dosiahli jezuiti ďalšieho víťazstva tým, že sa učenie o vyššej textovej kritike začalo prostredníctvom anglikánskej cirkvi dostávať postupne do ostatných reformačných prúdov. A protestantizmus textovú kritiku nakoniec bezo zbytku a bez výhrad prijal. O pár storočí neskôr urobili jezuiti ďalší útok na svetový protestantizmus. Znovu si k tomu vybrali anglikánsku cirkev a znovu to previedli prostredníctvom zmeny pôvodného biblického textu. Treba konštatovať, že protireformačné ťaženie bolo zase úspešné.

Všetky protestantské smery súčasne s textovou kritikou prevzali aj filozoficko-teologický pohanský chaos, aký má katolicizmus v celom svojom náboženskom systéme. Samy ho potom ešte viac rozšírili v rámci ekumenizmu.

Katolícka cirkev sa však k zmrzačenému učeniu protestantských smerov vôbec nehlási. Tvrdí, že ona sa nezmenila, ale zmenu, že previedli protestanti, a to dokonca sami, bez jej prispenia. Ovšem iniciáciu k zmene urobila na začiatku práve rímskokatolícka cirkev. Dnes všetci protestantskí teológovia zastávajú učenie buď préterizmu alebo futurizmu a ospevujú vyššiu textovú kritiku Písomností ako základné pravidlo štúdia Biblie. Protireformačné ťaženie jezuitov bolo teda prevedené dokonale.

Keď sa Rímu podarilo podmaniť si protestantstvo a dostať ho presne tam, kde ho pápežstvo chcelo mať, zahájil ťaženie za nové uchopenie svetovládnej moci. V roku 1864 pápež Pius IX. prehlásil slobodu za šialenosť, priznáva cirkvi stále ešte donucovacie právo, podľa ktorého boli kacíri inokedy popravení a označuje rovnoprávnosť kresťanských vyznaní za blud, ktorý si zasluhuje zatratenie.

V roku 1869 pápež Pius IX. zvolal 1. Vatikánsky koncil a na ňom vyhlásil dogmu o zvrchovanej moci rímskeho pontifa. Dogma bola za podpory jezuitov prijatá a pápež bol koncilom vyhlásený ako “zvrchovaný vládca celého sveta”.

Tým v podstate cirkev nadviazala na dogmu z prelomu 12. a 13. storočia, keď pápež Inocent III. vyhlásil dogmu, že “Rímsky pápež nezaujíma len miesto človeka, ale aj pravého Boha na tejto Zemi. ... Pápež je korunovaný trojitou korunou - ako kráľ neba, zeme a pekla. ... Všetky mena, ktoré Písmo sväté pripisuje Kristovi, skrz ktoré je On hlavou cirkvi, tie samé mená sú použité pre pápeža. ...  Ty si pastier, ty si lekár, ty si riaditeľ, ty si vinár; konečne, ty si Boh na Zemi.” Cirkev tiež nadviazala na dogmu z prelomu 13. a 14. storočia. Vtedy pápež Bonifác VIII. vydal bulu UNAM SANCTAM, v ktorej hovorí: “Rímsky pápež je sudcom všetkých ľudí, ale on nemôže byť súdený nikým.” O kúsok ďalej sa píše: “Každý, kto chce získať spasenie, musí sa podriadiť rímskemu pápežovi.” A ďalej v texte pápež hovorí: “Pokiaľ je reč o Kristovi »musí to byť potvrdené ešte mnou«. ... Ja mám autoritu Kráľa kráľov, som nad všetkými, takže Boh sám a ja, Zástupca Boží, tvoríme jednotu. A ja som schopný urobiť všetko, čo môže urobiť Boh.” A potom pápež hovorí: “A preto som Boh.”

Tento pápežský výrok, v ktorom v podstate hovorí: „Ja som to isté čo Boh” nebol nikdy žiadnym pápežom odvolaný. Nebol tiež nikdy zrušený ani spochybnený žiadny z predchádzajúcich výrokov. Bula Unam Sanctam ako aj ďalšie, ktoré pojednávajú o tejto téme, sú plne platné a záväzné dodnes !

To napokon tiež potvrdzuje ďalší krok pápežskej stolice, a to z roku 1870, keď bola 13. júla vyhlásená pápežská neomylnosť a pápež bol prehlásený za neomylného. To napríklad potvrdzuje tiež katechizmus kardinála Gibbonsa (vydaný v Olomouci roku 1876), v ktorom cirkvi rímskokatolíckej a pápežovi rovnako pripisuje Božskú moc a autoritu záväznú pre celý svet.

Výrokmi z druhej polovice 19. storočia zahájil pápež svoju vojnu proti celému svetu. Je to presne tak, ako keď v dobe reformácie zahájil pápež vojnu proti protestantom tým, že vyhlásil rímskokatolícku cirkev za Matku všetkých cirkví. Vtedy vyhlásil duchovný monopol, teraz vyhlasuje monopol svetovládnej moci nielen nad všetkými cirkvami, ale súčasne aj nad všetkými mocnosťami a národmi sveta.

Falzifikát Biblie je dnes východiskový bod viery

Pokladal som za potrebné poukázať podrobne na pravé zákulisie vzniku súčasnej gréckej verzie Nového Zákona. Pretože Westcott-Hortov text sa potom vplyvom neúnavného úsilia jezuitov dostal do celého sveta. Vďaka ich úsiliu bol tiež preložený do všetkých jazykov a v súčasnej dobe aj do jazykov rôznych exotických krajín.

Z tohto revidovaného gréckeho textu vychádzajú aj rôzne ekumenické, nadnárodné a interdenominačné preklady. Viac sa približujú katolíckej Vulgate než pôvodnému gréckemu Textu Receptu.A tak čo nemohli jezuiti dosiahnuť v Anglicku násilím, podarilo sa im dostať ľsťou, intrigami a zákulisnou diplomaciou. Dokonale infiltrovali revíznu komisiu Starého i Nového Zákona. Jezuitský rád znova slávil jedno zo svojich veľkých víťazstiev.

Vplyvom tohto podvodu anglikánska cirkev nakoniec splynula s katolicizmom, aj keď si to nepripúšťa alebo nechce priznať. Dnes môžeme napríklad sledovať veľké priateľstvo medzi tajným mužom Ríma - Tony Blairom a kráľovnou Alžbetou rovnako, ako medzi pápežom (bývalým J. P. II.) a ňou samotnou. Môžeme sledovať priateľské dialógy medzi jezuitskou teroristickou stranou Sinn Fein v čele s Gerry Adamsom a Tony Blairom (slobodomurár, má 33 stupeň zasvätenia) alebo veľké priateľstvo medzi pápežom (bývalým J. P. II.) a jeho biskupmi s anglikánskymi biskupmi.

Z rádia BBC zazneli aj tieto slová: “Pravdepodobne sa v Británii schyľuje k novej afére. Podľa tradičného výnosu Henricha VIII. smie byť predsedom vlády výlučne človek anglikánskeho vyznania. Tony Blair je však s najväčšou pravdepodobnosťou na ceste konverzie ku katolíctvu. Doposiaľ navštevoval katolícke bohoslužby s manželkou a svojimi deťmi, ktoré vychováva v katolíckej viere. Ale v poslednej dobe bol tiež niekoľkokrát videný na katolíckej omši už bez sprievodu svojej rodiny. Je tiež verejne známe, že sa o katolíckych bohoslužbách vyjadruje s neskrývanými sympatiami.” (Rozhlasová stanica BBC: „Volá Londýn“, 8.3.1998, o 15.45 hod.).

A ohľadom prepojenia svojej vlády s rímskokatolíckym projektom “Európska Únia” neváha predseda vlády Blair prehlásiť: Členovia vlády musia vedieť, že celú show riadim ja a nikto iný ... (Lidové noviny, 28.4.1998, str.9).

Prostredníctvom Westcott-Hortovy verzie sa potom postupne otupilo ostrie európskeho a amerického protestantstva a dnes postupne splýva s katolicizmom do stále väčšej jednoty a “porozumenia”. To je ďalšie celosvetové víťazstvo jezuitov !

Vatikán prostredníctvom jezuitov a ďalších rádov priamo pôsobí v rámci OSN pod hlavičkou ECOSOC (Hospodárska a sociálna rada Spojených národov s výborom pre technickú pomoc), UNICEF (Organizácia pre pomoc deťom), UNESCO (Organizácia pre výchovu, vedu a kultúru), FAO (Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo), WHO (Svetová organizácia zdravotníctva), ILO (Medzinárodná organizácia práce), UNREF (Fond pre pomoc utečencom).

Vplyvom politiky Vatikánu sú v organizácii OSN sekretariáty, ktoré podliehajú NCWC (National Catholic Welfare Conference), ktorá je vrcholnou organizáciou amerických katolíkov. V roku 1960 budoval Vatikán ďalšiu sieť svojich medzinárodných organizácií a výberom uvádza K. Molnau 21 medzinárodných katolíckych organizácií, zväzov, centier, únií, rad a združení, ktoré už vo vtedajšej dobe plne fungovali. Takmer všetky tieto organizácie boli prepojené s vyššie uvedenými organizáciami.

Jezuita Rousseau bol šesťkrát členom vatikánskej delegácie na každoročných valných zhromaždeniach OSN, zúčastňoval sa konferencií o oceánografii, o vedeckých informáciách a podieľal sa na celej rade diplomatických akcií Vatikánu. Jezuiti sú zastúpení aj v niektorých nevládnych medzinárodných inštitúciách. Napríklad. jezuita Higgins bol členom americkej delegácie na belehradskom stretnutí zástupcov vlád, ktoré podpísali Záverečný akt konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (Helsinky).(L. N. Velikovič: Čierna garda Vatikánu, str. 77).

Tam, kam sa jezuiti v politike, ekonómii, technike a v hospodárstve dostanú, obsadzujú potom tieto miesta znova svojimi ľuďmi. Takže vyššie uvedené miesta sú neustále v rukách Vatikánu.

V dnešnej dobe sú to ešte naviac rôzne organizácie s podpornými programami, ďalej s ekologickým, humanitným a lekárskym zameraním, ďalej ide o vedecké organizácie a združenia - hlavne v oblasti atómového výskumu a využitia vedeckých poznatkov, meteorologické organizácie, astronomické organizácie a združenia a pod. Pochopiteľne nemôžeme vynechať ani komisie pre udeľovanie Nobelovej ceny a iné podobné komisie udeľujúce rovnako významné (väčšinou politické) ocenenia.

Nesmieme zabudnúť, že neexistuje ani jedna jediná nadnárodná alebo monopolná organizácia, v ktorej by jezuiti alebo ich agenti chýbali.

S požehnaním Vatikánu majú tiež jezuiti pod svojou kontrolou všetky rímskokatolícke rády. V Českej a Slovenskej republike je napríklad predĺženou rukou jezuitov mužský rád saleziánov, ktorý združuje približne 200 oficiálnych členov rádu. Svojim počtom patrí k silným rádom. Ich činnosť sa dnes schováva za starostlivosť o rómske obyvateľstvo, zvlášť o rómske deti a mládež.

K ďalšej predĺženej ruke jezuitov patrí napríklad ešte rád Maltézskych rytierov, Opus Dei, Preláti svätého kríža, Katolícka akcia a ďalšie, ktoré takmer všetky pôsobia aj u nás.

Maltézski rytieri

Chápadla Vatikánu a jezuitského rádu sú teda naprosto nekonečné a nespočítateľné. Jednou z organizácií, ktorá je jezuitami infiltrovaná, sú Maltézski rytieri, ktorú dnes v Čechách a na Slovensku vidíme ako charitatívnu zdravotnú spoločnosť. Avšak ich skutočné zámery popisuje už literatúra 60. rokov takto:

Katolícki finanční magnáti sú politicky rozhodujúci silou katolicizmu, hoci nevykonávajú vždy navonok viditeľnú funkciu v katolíckej cirkvi. Zvlášť pápežsko-šľachtická skupina nevystupuje tak na svetlo verejnosti. Práve táto časť čiernej finančnej oligarchie hrá úlohu šedej eminencie v katolicizme. Členovia tejto skupiny sú organizovaní predovšetkým v ráde maltézskych rytierov. Je to organizácia medzinárodného rázu, ktorá vznikla z rádu Johanistov. ... Dnes udržuje asi 20 štátov diplomatické styky s rádom maltézskych rytierov. Rád má asi 6 000 členov. ... Maltézski rytieri ... snívajú o nastolení pápežsko-monarchistickej univerzálnej ríši, ktorej začiatky vidí v severoatlantických integračných snahách politikov NATO. Rád maltézskych rytierov skrýva svoje intrigy namierené proti národom a ľudstvu rozsiahlou charitatívnou činnosťou, ktorou vykonávajú hlavne v západoeurópskych krajinách. Vodca rytierov, tzv. veľmajster, je knieža Chigi, zástupca jedného z najstarších pápežských junkerských rodov.(Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 46-47).

Vysoká európska šľachta sa v máji 2002 tajne zišla v Bratislave, aby vzdala hold slávnostnej investitúre (pasovaniu) slovenského šľachtica Árpáda de Tarnóczy za rytiera cti a oddanosti rádu maltézskych rytierov. Táto výnimočná udalosť bola starostlivo utajená pred novinármi, prísne bezpečnostné opatrenia zodpovedali významu prítomnej nobility. Do lavíc Konkatedrály svätého Martina sa posadili aj Habsburgovci z Viedne a ďalší vysokopostavení hostia.

To bude asi nejaký starý tajný spolok, niečo ako templári, napadlo mi, keď som sa dozvedel o pripravovanej udalosti. Teraz prešľapujem na chladnom mramore konkatedrály a medzi desiatkami vyobliekaných šľachticov hľadám známe tváre. Vidím ministra Jána Čarnogurského - rytiera rádu nemeckých rytierov, fotografa a šľachtica Karola Kállaya, dokonca z Viedne pricestovali arcivojvoda Michael von Habsburg s manželkou...

Je to prvá investitúra na území Slovenska od roku 1570, keď maltézski rytieri odišli z Uhorska, - zdôrazňujú význam udalosti ceremoniár investitúry Denis gróf Pongrácz a tajomníčka maltézskeho veľvyslanectva na Slovensku Ivanka Muchová.

Začala sa sv. omša. Maďarčinu, nemčinu a slovenčinu vystrieda vznešená latinčina. Do chrámu vchádzajú maltézski rytieri v čiernych rúchach, vedie ich sám veľkokomtúr Ludwig Hoffmana von Rumerstein z Vatikánu, omšu celebruje náš biskup Vladimír Filo. Latinčina, Mozartova hudba, tajomné znaky a obrady rádu... Mám pocit, že som sa preniesol o niekoľko storočí späť.

Árpáda de Tarnóczy na znak prijatia odeli do rúcha a dekorovali insígniou člena rádu zo šľachtickej cti.

Stredobodom pozornosti je Árpád de Tarnóczy. Tento potomok starého šľachtického rodu, bývalý poslanec a veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku, sa stal po slávnostnej investitúre pätnástym maltézskym rytierom na Slovensku. Deň pred obradom si zlomil na dvoch miestach ruku, bolesť však zvláda bez mihnutia oka.

Splnil sa mi sen, dúfam, že to bude na prospech celému Slovensku, - prezradil nám neskôr. Investitúra Árpáda de Tarnóczy potvrdila, že slovenská aristokracia predsa len existuje a môže napĺňať staré heslo maltézskych rytierov pomáhať chorým, opusteným a chudobným ľuďom.

Arcivojvoda Michael von Habsburg-Lothringen, vnuk posledného rakúskeho cisára Karola VI., s novoprijatým rytierom pri slávnostnej čaši vína.

Korene rádu siahajú do 11. storočia, keď v Svätej zemi vzniklo mníšske bratstvo založené talianskymi kupcami, ktoré ošetrovalo chorých a zranených kresťanských pútnikov. Prišli však križiacke výpravy, v Palestíne museli zabezpečiť aj ozbrojenú ochranu pútnikov, a tak sa z bratstva stal vojenský rád. Jeho zakladateľom bol roku 1120 burgundský rytier Raymond du Puy a novozriadený rád dostal názov špitálníci alebo Johanisti, podľa rádovej nemocnice, ktorá stála v blízkosti kostola sv. Jána Krstiteľa v Jeruzaleme.

Členmi rádu bola vysokopostavená európska šľachta, ktorá zachovávala mníšske sľuby - napríklad aj sľub celibátu. Johanisti mali štatút a organizačnú štruktúru podľa vzoru templárov s tým rozdielom, že si aj naďalej ponechali vo svojich povinnostiach starostlivosť o chorých. V 13. storočí sa usadili aj na Slovensku, ich sídlom bola najmä Nitra. Johanisti sa postupne stali významnou vojenskou a politickou silou, ktorá bola podriadená iba pápežovi. Začiatkom 14. storočia dobyli ostrov Rodos, kde si zriadili nové sídlo a začali sa nazývať rodoskými rytiermi.

Ich najslávnejším obdobím je 15. storočie, keď úspešne prenikali do prednej Ázie, odrážali útoky Egypťanov aj Turkov. Roku 1530 dostali rodoskí rytieri od rímskeho cisára ako dar ostrov Malta a odvtedy sa im hovorí maltézski rytieri. Hoci rád si vplyv v Stredomorí zachoval, postupne strácal moc a majetky. Po Veľkej francúzskej revolúcii dokonca v roku 1798 stratil domovský ostrov Maltu. Až roku 1834 dostal rád povolenie natrvalo sa usadiť v Ríme, pápež zrušil niektoré mníšske sľuby a rád sa preorientoval na charitatívnu činnosť.

Na čele rádu stojí veľmajster Fra Andrew Bertie, pôvodom z Anglicka, zvolený spomedzi profesijných rytierov. Rád má medzinárodnú právnu subjektivitu a je členom OSN ako stály pozorovateľ. Maltézski rytieri dnes zabezpečujú charitu prostredníctvom vlastných nemocníc, domovov dôchodcov, útulkov pre bezdomovcov a malomocných, alkoholikov... (Radoslav Igaz, Život 5/2002).

Magnátmi medzi maltézskymi rytiermi sú znova tajní jezuiti, aj keď organizovaní dokonca v iných rádoch alebo organizáciách. Napríklad, Vladimír Mečiar bol vyznamenaný rádom Maltézskych rytierov priamo pri návšteve Jána Pavla II. vo Vatikáne v roku 1995 ako sám píše vo svojej knihe „Slovenské tabu“ (samozrejme, že to tabu platí pre slovenský národ – pozn. F. Š. ). V knihe hovorí: „V čase, keď cirkev dôraznejšie kritizovala vládu, vyhlásil som, že cirkev by mala postupovať tak, ako to bolo povedané v liste Svätého otca po návšteve Slovenska, ktorý poslal biskupom. Všetci spochybnili to, že existuje takýto list... , a opäť som bol klamárom. Tento list som dostal oficiálnou diplomatickou cestou priamo zo Svätej stolice, lebo išlo o vzťahy medzi dvoma štátmi. Jeden list je od pápeža Jána Pavla II. a druhý list od štátneho tajomníka, jeho eminencie kardinála Sodana. Ak som ho nezverejnil a zmieril sa s nálepkou podvodníka, tak len z úcty k cirkvi a pre vec cirkvi... (teda nie pre úctu k štátu ani k národu, vyznáva sa V. Mečiar – pozn. F. Š. ).

V rovnakom ráde bol dekorovaný aj bývalý prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster krátko po nástupe do funkcie. Boli azda takí naivní a vo svojej ješitnosti si neuvedomili, to príslovečné „niečo za niečo“? Skôr sa však dá povedať, že po návšteve vo Vatikáne obaja až pridobre vedeli o čo ide... Pretože, proces uzavretia zmluvy s Vatikánom rozbehol 19. 7. 1997 Vladimír Mečiar, vtedajší predseda Vlády Slovenskej republiky, keď sa stretol s členmi komisie Konferencie biskupov Slovenska (KBS) v Trenčianskych Tepliciach, kde vyšiel s iniciatívou prípravy tzv. Veľkej zmluvy... A základnú zmluvu neskôr podpísal vo Vatikáne 24. 11. 2000 Mikuláš Dzurinda a štátny sekretár Svätej stolice kardinál Angelo Sedano. Národná Rada SR vyslovila so zmluvou súhlas až 30. 11. 2000, teda po jej podpísaní...

Je tiež nutné uvedomiť si, že skutoční (tajní) členovia maltézskeho rádu, držia vo svojich rukách veľkú moc a disponujú obrovským finančným kapitálom. Sú šedou eminenciou nielen Vatikánu, ale aj celého bankového svetového systému.

Po páde komunizmu, o ktorý sa kresťanská cirkev markantným podielom pričinila, môžeme sledovať jej dvojakú propagandu - otvorenú a skrytú.

Otvorená mediálna propaganda sa týka všetkých kníh, časopisov a novinových článkov, ďalej všetkých relácií v rozhlase, v televízii alebo v kinách a na internete.

Tu všade je katolicizmus postavený na úroveň pravého kresťanského náboženstva, je mu prisudzovaná monopolná náboženská úloha v celej Európe a je neustále verejnosti predkladaná ako najstaršie kresťanské náboženstvo existujúce už od dôb narodenia Ježiša Krista alebo dokonca už od dôb Starého zákona... Táto otvorená propaganda katolicizmu je uspôsobená pre všetky vekové vrstvy obyvateľov postkomunistických krajín. Stretávame sa s ňou napríklad nielen v reláciách a knihách pre dospelých či pre mládež, ale tiež aj pre tú najmladšiu vekovú kategóriu, a to hlavne pre ňu !

So snahou katolizovať všetky vrstvy obyvateľstva sa k tejto cirkevnej snahe nemôže predchádzajúca marxisticko-leninská propaganda šírená zo strany komunistických úradov a ZSSR, vôbec rovnať. Katolícky nátlak v médiách je intenzívny a silný. Ovšem ľudia ho nevnímajú tak citlivo ako marxizmus-leninizmus, a to z toho dôvodu, že je v nich predchádzajúca skatolizovaná Európa ešte zakódovaná, čo sa u púheho štyridsaťročného obdobia komunizmu povedať nedá. Inými slovami sú ľudia na katolícku cirkev zvyknutí viac než na komunistickú stranu.

To však nijako neoprávňuje rímskokatolícky systém k tomu, aby to zneužíval vo svoj ideologický prospech a aby si robil mediálnu reklamu na to, že je obľúbeným a uznávaným náboženstvom celej Európy, a že má preto právo deformovať nekatolícke náboženské presvedčenie a slobodné rozhodnutie u všetkých ľudí a najviac už u tej najmladšej generácie ľudstva.

Pápež Ján Pavol II. ...vyzdvihol význam náboženských slobôd a ďalej povedal, že tieto náboženské slobody “musia cirkvi umožniť, aby ... mala prístup k mediálnym prostriedkom (rozhlas, televízia). ... je naliehavé umožniť cirkvi, aby bola prítomná v oblastiach prevažne duchovného rázu, ako je tomu už dlho v iných európskych krajinách. Mám na mysli vyučovanie náboženstva v štátnych školách, ktoré si zaslúžia, aby boli považované za zásadný prínos k budovaniu Európy, ktorá má základy v onom bohatstve kresťanskej kultúry, ktorá je spoločná národom európskeho Východu aj Západu. Myslím ďalej na pastoračnú starostlivosť v nemocniciach a vo väzniciach a hlavne na duchovnú službu v armáde vykonávanú dobre pripravenými vojenskými kaplánmi. ”(Prejav pápeža Jána Pavla II. v Českej republike, Apoštolská nunciatura, Stretnutie s členmi Českej biskupskej konferencie... To isté však platí aj pre Slovenskú republiku).

Monopolizácia katolicizmu nielen trvá, ale stále viac a viac silnie. A pokiaľ si to občania nechajú ľúbiť, môže nastať chvíľa, kedy bude zbytok slobodne uvažujúcich a ešte nezideologizovaných občanov vystavených krvavým represáliám tak, ako tomu bolo nedávno na Balkáne.

Nespoliehajme sa však na to, že nenávisť rímskokatolíckeho systému a jeho neznášanlivosť k inovercom už pominula. Dnes je iba skrývaná a pokiaľ to parlament tej či onej krajiny dovolí, potom nastane pri prevahe katolíkov násilná katolizácia zostávajúcich obyvateľov bez ohľadu na ich kultúrnu historickú tradíciu a postavenie v Európe. Ako sme poznali, Rím dokáže vyprovokovať ku krvavému povstaniu a prenasledovaniu akýkoľvek národ a v ktorejkoľvek dobe.

Skrytá propaganda rímskokatolíckeho systému sa premieta aj do novín a časopisov. Veľa novinárov, rozhlasových a televíznych pracovníkov sú rímskokatolícki prostredníci, väčšinou z jezuitského, františkánskeho, dominikánskeho či iného rádu (viď napr. Katolícky týždenník č.27, 5.7.1998, str.11). Ich jedinou úlohou je neustála a nenápadná prokatolícka mediálna propaganda. V televízii sú vyberané filmy s prokatolíckou tematikou alebo zápletkou, v rozhlase počúvame rôzne prokatolícke diskusné relácie, hry, súťaže atď. A v novinách sú rôzne rubriky vyvyšujúce katolícke rády, pútnické miesta, svätých, kláštory, katolícku európsku “kultúru”, v kostoloch stále častejšie zaznieva moderná hudba...

Na Slovensko prišiel na pozvanie prezidenta republiky, predsedu vlády a biskupov rímskokatolíckej cirkvi trikrát „Svätý Otec" - pápež Ján Pavol II., vraj pre väčšiu slávu Slovenskej republiky... Naši prominenti toto právo pozvania majú z Ústavy SR a zo zákona. Určite je však možné pochybovať, či to bolo pre väčšiu slávu SR, alebo iba pre upevnenie moci rímskokatolíckej cirkvi v politike nášho štátu a jeho premenách na cirkevný štát, ktorý bol na Slovensku odskúšaný v rokoch 1939 - 1945. Aby sme pochopili túto snahu našej rímskokatolíckej cirkvi (ďalej len RKC), pripomeňme si stručne dejiny:

V roku 325 v Nikai koncil stanovil základy kresťanského učenia. V roku 330 Konstantin Veľký preniesol hlavné mesto ríše z Ríma na východ do Byzancie, ktoré po sebe nazval Konstantinopol (neskôr dostal názov Carihrad a potom Istanbul), tým prakticky došlo k rozdeleniu kresťanstva na západné a východné. Okolo roku 386 sv. Jeroným napísal Vulgatu – latinskú verziu biblie. V roku 391 cisár Theodosius zakázal pohanské rituály po celej rímskej ríši a dal zatvoriť chrámy pohanských bohov.

Pápež Gregor I. (560 - 604) určil hranice v kresťanstve a tak stanovil prvú železnú oponu na svete... Avšak k definitívnemu rozchodu medzi východnou a západnou cirkvou došlo v roku 1054. Vo východnom kresťanstve bol najvyšším predstaviteľom cirkvi cisár, cár, patriarcha, ale cirkevnú politiku riadi štát. V západnom kresťanstve si pápež uzurpoval svetskú aj cirkevnú moc, a to sa snaží s väčším či menším úspechom za pomoci čierneho generála a jeho jezuitského rádu, aj keď skryto, presadzovať dodnes.

Celé obdobie kresťanstva je možné charakterizovať tým, že si cirkev udelila výnimku zo základného zákona - Desatora. Biskupské ekipy RKC, bojové i rehoľné rády a šľachta boli a sú oslobodené od rešpektovania štvrtého, piateho, šiesteho a siedmeho prikázania, čo dosvedčujú svetové dejiny, ako aj dejiny Uhorska a Slovenska, ktoré boli dlhý čas jeho súčasťou štátnou a cirkevnou. Nie je možné nespomenúť, že rímskokatolícka cirkev bola hlavnou hybnou silou maďarizácie slovanského a slovenského etnika od roku 1000 až do roku 1947 a tiež po „nežnej revolúcii“ doteraz, keďže podporuje maďarizáciu južného Slovenska aj výchovou kňazov a školstva. Tiež je potrebné pripomenúť, že od roku 1868 ustanovil Uhorský snem za štátny jazyk maďarčinu - všetky úradné veci sa mohli vybavovať len v maďarskom jazyku a v roku 1870 odovzdal školstvo rímskokatolíckemu rádu jezuitov, ktorí sa veľmi dôsledne venovali maďarizácii slovenského národa (viď rok 1907 Apponyiho zákony) tak, že už v roku 1875 Kálmán Tisza vyhlasuje, že v Uhorsku neexistuje žiaden slovenský národ ani etnikum... V roku 1879 vyhlásil bansko-bystrický podžupan na sneme v Pešti nasledujúce slová: „Ak chceme žiť, musíme vzrásť a zmocnieť asimiláciou cudzích živlov (rozumej – hlavne Slovákov)... Či môže byť krajšie poslanie, ako organizovať školy na taký spôsob, aby sa vzdelávaním cudzí živel maďarizoval a aby takto živel slovenský ak i veľká masa ľudu zostane slovenskou, pripojil sa k nám svojou zmaďarizovanou inteligenciou. Škola maďarská je ako veľký stroj – na jednom konci hádžeme doňho na stá slovenských detí, na druhom konci nám vracia Maďarov...“ (A. Denis, prof. na Sorbonne, „Otázka Rakúska – Slováci“).

Vráťme sa však do dnešných čias, porovnajme a uvažujme o uzavretých a schválených zmluvách medzi Vatikánom a Slovenskou republikou, ktoré predpokladali a vnútili Slovensku kresťansko-demokratické strany (KDH, KDS, SDKÚ) a spolu s biskupskou ekipou Slovenska (BES) – viď Zb. z. 326/2001.

Informácie o konkrétnom „rozbehu“ iniciatívy V. Mečiara a ďalších členov vlády z roku 1997 a tých neskorších z Dzurindovej vlády, prenikli až v roku 2003 na verejnosť.

V tejto zmluve s Vatikánom (konkordát) si môže po jej prečítaní uvedomiť radový občan (možno nie veriaci fanatik), že Slovenská republika vydala vlastných občanov na milosť a nemilosť Svätej stolice, aby na prepych a luxusný život kresťanskej cirkvi prispievali, platili odvody a dane... Zmluva obsahuje 25 článkov a každý z nich začína slovami: „Katolícka cirkev má právo alebo výlučné právo.- vykonávať, vlastniť, obsadzovať, zriaďovať, spravovať, užívať, vstupovať, organizovať, vychovávať... “, čím sa suverenita SR ako nezávislého subjektu medzinárodného práva vytratila! Slovenská republika má na svojom území (podľa predmetnej zmluvy) iba povinnosti voči cirkvi a Svätá stolica má v našom štáte všetky práva!? (Marián Baťala: Čierna má zelenú – Pohľad za zatvorené dvere cirkvi na Slovensku). 

Napríklad:

Čl. I.

Základná zmluva medzi SR a Svätou stolicou

Práva RKC: ČI. l a 2 - Sú všeobecné ustanovenia.

Dôsledky: Dávajú však rovnosť medzi právnym poriadkom SR a kanonickým právom.

Práva RKC: ČI. 3, ods. l - Katolícka cirkev má výlučné právo meniť svoj poriadok, zriaďovať, meniť a rušiť platné cirkevné štruktúry, provincie, diecézy atď.

Dôsledky: Tento článok zmluvy de facto ustanovuje štát v štáte a povyšuje kanonické právo nad štátnu Ústavu SR a jej zákony.

Práva RKC: ČI. 6 hovorí, že len rímskokatolícka cirkev rozhoduje o zložení biskupskej ekipy Slovenska, menovaní a odvolaní biskupov a toto nie je povinná prerokúvať so štátom.

Dôsledky: Viď realizáciu v odvolaní biskupa, ktorý vysvätil Bojnický oltár. Bol okamžite preradený do Bieloruska (stal sa nežiaduci). Ide o biskupa Dominika Hrušovského...

Práva RKC: ČI. 9 nariaďuje štátne cirkevné sviatky.

Dôsledky: Rešpektujú zvyklosti a len preto museli byť menované. Práva RKC: ČI. 17, ods. 2 - Charita.

Dôsledky: Toto sa uskutočňuje v cirkevných zariadeniach len za úplatu štátu, čiže z daní občanov.

Práva RKC: ČI. 19 má právo vlastniť majetok a... veci.

Dôsledky: Tento článok umožňuje RKC požadovať i návrat arizovaného majetku v roku 1938, 1945 (napríklad 16 tisíc ha pôdy a lesov, okrem pozemkov, záhrad, lúk, budov, kláštorov a iných nehnuteľností).

 Čl. II.

648/2002 Z. z. Zmluva medzi SR a Svätou  stolicou

0 duchovnej službe katolíckych veriacich v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR. Táto zmluva vlastne zakotvuje absolútne právo RKC na cirkevné obhospodarovanie všetkých príslušníkov ozbrojených a donucovacích zložiek v štáte. Čuduj sa svet, podlá článku č. 10 štát túto činnosť musí zabezpečovať tak materiálne, ako aj vecne finančne. Čiže nejde o žiadnu charitu, ale o obyčajný kšeft, ktorý je upieraný iným cirkvám v SR.

Čl. III.

Zmluva medzi SR a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní. (Bola schválená vládou SR.) ČI. I RKC môže kdekoľvek, kedykoľvek a ktokoľvek, kto patrí k Biskupskej ekipe Slovenska, alebo je ňou poverený, zriadiť si školu. Avšak vylučuje zriaďovanie škôl iným cirkevným inštitúciám.

ČI. 2, 3 Plány výučby a štatút vypracúva Biskupská ekipa Slovenska, ak bude rímskokatolícka cirkev chcieť, môže to maximálne štátu oznámiť. Finančne ich v plnej výške zabezpečuje štát. Tieto zákony teda povyšujú kanonické právo nad Ústavu SR a ústavné zákony...

Určite si mnohí z nás pamätajú udalosti po „nežnej revolúcii“ ako nasledovali za sebou, a kto nie, má šancu si osviežiť pamäť v archívoch vo vtedajšej tlači. Keď si prečítame správy ČTK od začiatku roku 1989, zarazí nás v prvom rade narastajúci počet diplomatických návštev cirkevných predstaviteľov Vatikánu u českých a slovenských politikov, ktorý sa v tomto roku prudko zvýšil... Za českú stranu viedol prijímanie delegácií väčšinou námestník ministra vlády ČSSR, riaditeľ Sekretariátu pre veci cirkevné, komunista a stúpenec cirkvi, Vladimír Janků. Rozhovory boli väčšinou niekoľkodenné a často pokračovali aj na Slovensku. (ČTK, 11. a 13. apríla 1989).

Došlo to tak ďaleko, že: V Prahe sa najvyšší duchovní predstavitelia zaujímali o plán Generali a o jeho realizáciu. Tento plán zahrňoval tiež cirkevné stavby...

Článok v ČTK: “Setkání s duchovními” informuje, že sa primátor Prahy stretol s predstaviteľmi cirkvi a náboženských spoločností v Prahe v Novej radnici. “Pražští duchovní získali informace o aktualizaci Generalu rozvoje hlavního města Prahy do roku 2005 i o přípravě dalších zásadních dokumentů, jež zakládají budoucnost města. ... Primátor “ je seznámil s ekologickým programem ... zejména pak s velkými stavbami ... v té souvislosti vyslovil podporu opravám historických objektů včetně církevních. Podrobně byly rozebrány i problémy výchovy mladé generace a podíl všech na tomto programu.” (ČTK, 17.5.1989)

Ako sme sa tiež mohli dozvedieť z Rádia Vatikán, zo Slobodnej Európy a z ČTK, došlo súčasne k prepusteniu Václava Havla z väzenia (vraj) na vlastnú žiadosť a na žiadosť jeho brata a manželky... Žiadosti bolo vyhovené s podmienkou na 18 mesiacov (ČTK, 18.5.1989).

“Ve dnech 19. a 20. května zasedalo v Praze církevní zastupitelstvo ... církve čs. husitské. ... Zastupitelstvo se zabývalo podmínkami přípravy církevního sněmu, který se má konat v roce 1991.” (ČTK, 22.5.1989) atď.

17.11.1989 hlási Slobodná Európa a Hlas Ameriky, že pri demonštrácii ľudí bol zabitý študent Martin Šmíd, čo bola, ako sa neskôr ukázalo, kamufláž. Od tohto dátumu sa stupňujú demonštrácie študentov zo 100 až na 200 tisíc.

To je na Václavské námestie a priľahlé ulice trochu moc. Sú to najväčšie demonštrácie od roku 1968. Poriadkové sily násilne zasahujú. (Viď tlač z tohto obdobia a vysielanie Slobodnej Európy, Rádia Vatikán, BBC, Hlasu Ameriky a ďalších západných staníc). Treba podotknúť, že v zástupe demonštrantov boli aj niektorí cirkevní hodnostári a farári a tiež nekonečné rady katolíckej a protestantskej mládeže. Pri týchto búrkach asistovala zvlášť rímskokatolícka cirkev. Nie náhodou sme sa potom dozvedeli z novín nasledujúce správy:

O poslání církví: Předseda vlády ČSSR Ladislav Adamec v úterý přijal ThDr. Josefa Hromádku, synodního seniora českobratrské církve evangelické a předsedu Ekumenické rady církví v ČSSR.. Během rozhovoru si vyměnili názory na současnou vnitropolitickou situaci v Československu a na poslání církví v této době.” (ČTK, Streda, 22.11.1989).

Ďalšia predlžená ruka Vatikánu - Českobratská cirkev na čele s provatikánskym agentom, ekumenikom ThDr. Josef Hromádka zoznamuje predsedu vlády s tým, že okolnosti sú plne na strane “občanov” - presnejšie však prostých Čechov a Slovákov vo vleku katolíkov z rímskokatolíckej mašinérie a vo vleku ekumenikov. Záujmy všetkých ľudí boli zmiešané so záujmami Vatikánu. Záujmy neveriacich sa stali plášťom pre záujmy Ríma. Veriaci boli premiešaní s neveriacimi a všetci boli zjednotení do kúzelného slova “občania”...

Z iných zdrojov než z ČTK, a to z cirkevných staníc Západnej Európy tiež vieme, že predsedovi vlády bolo navrhnuté ústami ekumenie (hnutie protestantských cirkví, ktoré chce zjednotiť všetky cirkvi sveta), aby odstúpil z vlády, s poukázaním na možnosť krvavých akcií pri demonštráciách. Predseda vlády vedel, že Vatikán je toho schopný a diplomaticky prisľúbil ďalšie kolo jednania a prešetrenia zásahov verejnej bezpečnosti a poriadkových síl zvláštnych jednotiek “baretov” ministerstva vnútra. (ČTK, 22.11.1989).

Vzniknuté „Občianske fórum“ (na Slovensku „Verejnosť proti násiliu“) sa stalo hniezdom Vatikánu. Jeho zakladatelia boli mimo iných “kresťanov” tiež Lobkowiczi (Lidové noviny, 5.1.1998). Bola to prvá “všeľudová” organizácia vyslaná k jednaniu s komunistickou vládou. Akcia tieňových jezuitov v pozadí začala vrcholiť. Demonštrácie prešli do štrajku študentov, boli založené štrajkové výbory, pridali sa herci, speváci a ďalší ľudia z kultúrneho života.

26.11.1989 o 11 hodine doobeda sa v salónku Obecného domu v Prahe odohralo stretnutie a jednanie medzi predsedom vlády Ladislavom Adamcom a medzi zástupcami Občianskeho fóra v čele s disidentom Václavom Havlom:

Občanské fórum zastupovali vedle Václava Havla, spisovatele a dramatika, prof. Zdeněk Jičínský, odborník na ústavní právo, Milan Hruška, horník, Václav Klaus, ekonom, Alexandr Vondra, mluvčí Charty 77, Petr Čepek, herec, Václav Malý, jezuita a mluvčí Občanského fóra, Michael Kocáb a Michal Horáček, představitelé iniciativy Most, Martin Mejstřík, představitel pražského koordinačního studentského stávkového výboru.” (ČTK, 27.11.1989)

Verejnosť si iste všimla suverénneho vystupovania hovorcu, kňaza Václava Malého, oproti nesmelým výstupom vyššie citovaných. Okrem iných disidentská delegácia požadovala prepustenie šéfredaktora Ľudových novín Jána Rumla. On, ako správny rímsky katolík a obdivovateľ jezuitov (viď napr. Příloha Lidových novin, PÁTEK, 6.2.1998) však tiež musel priniesť obeť utrpenia... Bol náhle uväznený, aby mohol mať Vatikán v ruke ďalší argument a dôvod k tlaku na vládu.

28.11.1989 sa odohralo ďalšie jednanie. Vedľa Václava Havla sedeli aj cirkevní predstavitelia. Jednanie sa týkalo zloženia novej vlády a úpravy budúceho zákona a ústavy ČSSR. (ČTK, 29.11.1989)

Jezuiti prešli do útoku a nasledovala jedna akcia za druhou v rýchlom slede. 18.12.1989 odletel senior synody Českobratskej cirkvi evanjelickej ThDr. Josef Hromádka do Ríma za pápežom. “Cieľom jeho návštevy je prejednanie návrhov na obsadenie biskupských stolcov v ČSSR a riešenie ďalších cirkevných otázok.” (ČTK, 19.12.1989).

19.12.1989 Federálne zhromaždenie schvaľuje novú vládu (ČTK, 20.12.1989). Teda vládu plnú prisluhovačov Ríma a jeho jezuitov.

28.12.1989 bol do čela parlamentu zvolený slovenský katolík Alexander Dubček a na čelo vlády zasadol M. Čalfa (ČTK, 29.12.1989).

Kardinál Tomášek sa vyjadruje, že cirkev zatiaľ neuvažuje o tom, že by mohla vznášať nároky na reštitúcie cirkevného majetku (ČTK, 30.12.1989), ale už hneď v Novom roku ČTK píše: “Otázky nové koncepce a zásad církevní politiky byly ve čtvrtek na programu porady představitelů všech církví v Československu, která se konala v Praze z podnětu místopředsedy federální vlády Josefa Hromádky. Účastníci porady se zabývali přípravou nového zákona o církvích a náboženských společnostech a o postavení bohosloveckých fakult. Na závěr jednání byly projednávány, kromě jiného, i otázky způsobu a rozsahu restituce některých církevních majetků.” (ČTK, 12.1.1990)

Ako vidieť, aj po prevrate teda hrá kardinál Tomášek dvojitú hru. Ako inak, keď to má vo svojej jezuitskej morálke...

1.1.1990 vstúpil v platnosť nový zákon o bankách, bankovníctve a sporiteľniach na základe trhového hospodárstva a peňažného trhu. Hlavnou, ústrednou bankou sa stala Štátna banka československá.

Na svojom prvom zasadaní rozhodla vláda ČSSR dňa 18.1.1990 “obnoviť diplomatické styky so Svätou stolicou na úrovni veľvyslanectva” a ďalej rozhodla, že “Urýchlene bude vypracovaná koncepcia prístupu ČSSR k európskej integrácii.” (ČTK, 19.1.1990)

Väčšiu rýchlosť vo všetkých vyššie uvedených krokoch už ani nemohla byť. Ďalšiu správu prináša ČTK o tri dni neskôr: Pápež Ján Pavol II. prisľúbil navštíviť Prahu, Velehrad a Bratislavu v druhej polovici apríla (ČTK, 22.1.1990). Návšteva bola síce ešte ďaleko, ale pápež už sondoval prístup českej vlády a majetkového úradu k nasledujúcej žiadosti:

Nezávislá iniciativa České děti se obrátila na vládu ČSSR dopisem, ve kterém žádá o navrácení státního zámku Orlík svému majiteli, knížeti Karlovi Janovi ze Schwarzenberga.” České děti nazývají tohoto habsburského knížete “Jeho Jasnost kníže Karel Jan ze Schwarzenberga.(ČTK, 23.1.1990)

A ďalší záujem cirkvi o majetok na seba nenechá dlho čakať. 23.1.1990 v Ostrave KNV rozhodol o navrátenie niektorého cirkevného majetku Saleziánom. Odovzdanie kostola bude prevedené vrátane úprav na štátne útraty. Týchto objektov bolo viac. (R.P., 24.1.1990).

Do pátku je hostem arcibiskupa olomouckého ... papežský nuncius se zvláštním posláním arcibiskup Francesco Colasuonno. Účelem vatikánské návštěvy je především bližší poznání olomoucké arcidiecéze, která má 731 farností a patří k největším v Evropě.” (ČTK, pátek, 26.1.1990).

Na Slovensku sa v januári formuje nadnárodná, nadnáboženská, nadpolitická a nadrezortná inštitúcia - Matica slovenská “integrujúca všetky zdravé sily slovenského národa doma i v zahraničí a upevňuje ich povedomie”. (ČTK, 31.1.1990)

Vidíme v tom ozvenu bývalého slovenského jezuitizmu? Dnes má už zafarbenie New Age presne tak, ako to žiada trend tajných jezuitských špičiek po celom svete.

V prvej časti svojho príspevku som písal konkrétne, čo všetko cirkev dostala od štátu vrátené. Teraz je veľmi užitočné pozrieť sa na presné znenie dvoch prvých zákonov, ktoré to umožnili a ktoré upravujú majetkový vzťah medzi cirkvou a štátom, aby sme videli, ako hlboko sa verejnosť a rímskokatolícky veriaci mýlia a ako sú stále zo strany cirkevných tvrdení všetci klamaní:

Strana 1070                    Sbírka zákonů č. 298/1990               Částka 47

298

Z Á K O N

ze dne 19. července 1990

o úpravě některých majetkových vztahů řeholních řádů a kongregací

 a arcibiskupství olomouckého

K nápravě křivd způsobených řeholním řádům a kongregacím v padesátých letech, zejména protiprávním odnětím jejich nemovitého majetku se Federální shromáždění České a Slovenské Federativní Republiky usneslo na tomto zákoně:

§ 1

(1) Nemovitý majetek uvedený v příloze č. 1 tohoto zákona se prohlašuje ke dni účinnosti tohoto zákona za vlastnictví jednotlivých řádů a kongregací.

(2) Nemovitý majetek uvedený v příloze č. 2 tohoto zákona se prohlašuje ke dni účinnosti tohoto zákona za vlastnictví arcibiskupství olomouckého.

§ 2

     Dnem účinnosti tohoto zákona zanikají nároky příslušných řádů a kongregací a arcibiskupství olomouckého vůči dosavadním vlastníkům a uživatelům majetku uvedeného v § 1 na náhradu škody a neoprávněného majetkového prospěchu, včetně nároků na úhradu nájemného, pokud vznikly v době od 1. ledna 1950 do dne účinnosti tohoto zákona.

§ 3

     (1) Spory z uplatňování tohoto zákona rozhodují soudy.

     (2) Orgány geodézie provedou zápisy změn vlastnických vztahů vyplývajících z tohoto zákona.

§ 4

     Vyklizení nemovitého majetku uvedeného v § 1, pokud slouží k poskytování služeb zdravotnických nebo sociálních anebo pro školství nebo kulturní či osvětovou činnost, se lze domáhat jen po předchozím souhlasu orgánu stanoveného zákony národních rad.

§ 5

     Tento zákon nabývá účinnosti dnem vyhlášení.

Havel v.r. Dubček v.r. Čalfa v.r.

strana 1554                   Sbírka zákonů č. 338/1991                       Částka 66

338

Z Á K O N

ze dne 18. července 1991,

kterým se mění a doplňuje zákon č. 298/1990 Sb., o úpravě některých majetkových vztahů řeholních řádů a kongregací a arcibiskupství olomouckého

      Federální shromáždění České a Slovenské Federativní Republiky se usneslo na tomto zákoně:

Čl. I     Zákon č. 298/1990 Sb., o úpravě některých majetkových vztahů řeholních řádů a kongregací a arcibiskupství olomouckého, se mění a doplňuje takto:

     1. § 1 se doplňuje o odstavce 3 a 4, které zní:

     “(3) Nemovitý majetek uvedený v příloze č. 3 tohoto zákona se prohlašuje ke dni 1. srpna 1991 za vlastnictví jednotlivých řádů a kongregací.

     (4) Za vlastnictví jednotlivých řádů a kongregací a arcibiskupství olomouckého se ke dni účinnosti tohoto zákona prohlašuje též movitý majetek, který byl ke dni 10.4.1950 umístěn v nemovitostech uvedených v přílohách č. 1 a 2 zákona č. 298/1990 Sb. a v příloze č. 3 tohoto zákona, pokud existuje a je známo, kde se uvedený movitý majetek nachází.”.

     2. Dosavadní text § 4 se označuje jako odstavec 1 a doplňuje se novými odstavci 2, 3 a 4, které zní:

     “(2) Ustanovení odstavce 1 platí obdobně pro nemovitý majetek uvedený v § 1 odst. 3, pokud slouží pro potřeby archivnictví.

     (3) O vyklizení nemovitého majetku uvedeného v § 1 uzavřou řeholní řády a kongregace s dosavadními uživateli nemovitostí, kteří je užívají k účelům uvedeným v odstavcích 1 a 2, dohodu. Nedojde-li k této dohodě, vzniká řeholním řádům a kongregacím nárok na vyklizení nemovitostí uvedených v přílohách č. 1 a 2 zákona č. 298/1990 Sb. a v příloze č. 3 tohoto zákona, které slouží k účelům uvedeným v odstavcích 1 a 2 tohoto zákona, po uplynutí deseti let ode dne účinnosti tohoto zákona. Uzavření dohody o užívání bytů a nebytových prostor se řídí ustanoveními občanského zákoníku, zákona o nájmu a podnájmu nebytových prostor a předpisy souvisejícími. Tento závazek přechází na všechny další vlastníky v uvedené době.

     (4) Nedojde-li k dohodě o výši nájemného a podmínkách jeho placení mezi dosavadními uživateli nemovitostí, kteří je užívají k účelům uvedeným v odstavcích 1 a 2 tohoto zákona, a řeholními řády, kongregacemi a arcibiskupstvím olomouckým, rozhodne o výši nájemného příslušný orgán státní správy podle obecně platných cenových předpisů.”.

Čl. II  V příloze č. 1 k zákonu č. 298/1990 Sb., o úpravě některých majetkových vztahů řeholních řádů a kongregací a arcibiskupství olomouckého,

 v části -                Mužské kláštery ve Slovenské republice

                            Společnost svatého Františka Saleského

                            (salesiánů) - slovenská inspektorie

 položka č. 44     Řeholní dům salesiánů Žilina

                           první řádek zní:

                           “pozemky č.k. 4437/4 stavební plocha”.

 Čl. III  Tento zákon nabývá účinnosti dnem 1. srpna 1991.

Havel v.r.  Dubček v.r. Čalfa v.r.

Nikto z politikov necíti voči národu žiadnu zodpovednosť

Po zamietnutí návrhu o odluke cirkvi od štátu, je táto čoraz arogantnejšia a od učenia Ježišovho stále vzdialenejšia. Český kardinál Vlk na otázku, prečo kňazi v ČR a SR nenasledujú svojho zakladateľa Ježiša Krista a nežijú v skromnosti a chudobe?, odpovedal: „Ježiš Kristus nekázal žiť v chudobe, ale v pokore...“! Táto jeho arogantná a cynická odpoveď, ale aj mnohých iných hodnostárov cirkvi priam bolí v srdci a volá o nápravu až do neba...

Mnohí ľudia sa pýtajú - dokedy ešte budeme tých ľudí platiť z našich mozoľov a daní? Ak by si však mali farárov „veriaci katolíci" platiť sami (vydržiavať), tak ich počet by rapídne klesol na celkom zanedbateľné množstvo. A toho sa všetci cirkevní hodnostári boja najviac. Preto sa všade usilujú uzatvoriť konkordát so štátom. Pritom katolíckej cirkvi vôbec nejde o blaho ľudstva, ale tak isto ako politikom, predovšetkým len o svoje vlastné blaho a korytá. Cirkev sa správa tak, ako v súčasnosti banky. Stavajú si kostoly za milióny zo štátnych a obecných peňazí. Osobujú si právo rozhodovať o všetkých občanoch bez ohľadu na ich slobodu vierovyznania. Veď ako inak sa dá nazvať nehorázna zmluva s Vatikánom, ktorú nikde nezverejnili v plnom znení len preto, aby si ju ľudia nemohli prečítať, ale to, čo bolo z nej uverejnené, stačí normálne rozmýšľajúcemu človeku, aby si uvedomil, že znovu ide o „nás, bez nás“ alebo „na večné časy a nikdy inak" – a to sme tu už mali ešte donedávna. Všetkým ľuďom, nielen mužom bol daný život a slobodná vôľa, ale napriek tomu si cirkev osobuje právo a obmedzuje tie najzákladnejšie práva žien... Kresťanská filozofia sa bohužiaľ, rozhodla ignorovať biologické pravdy. Akoby podľa katolíckej cirkvi ženy ani k ľuďom nepatrili. Je to paradox a znie to ako výsmech, keď si uvedomíme, že slovo „náboženstvo“ vzniklo vďaka ženám, veď tu ide o – odvolávanie sa na Boha a ženstvo... A faktom tiež je, že práve markantná väčšina žien navštevuje kostoly, odovzdáva milodary a neraz odkazuje cirkvi aj celý svoj majetok... Podľa tohto patriarchálneho vzoru sa správajú k ženám aj židovské a moslimské náboženstvá. Nič nové pod slnkom, keďže všetky tri stvoril ten istý mocensko-ideologický „duch“...

A čo majú povedať na tento „kšeft“ medzi cirkvou a štátom tí veriaci či ateisti, ktorí k svojej viere nepotrebujú žiadnych sprostredkovateľov, alebo tí, ktorí sú prívržencami iných vierovyznaní? Už od svojho vzniku sa katolícka cirkev správa ako „štát" medzi štátmi s mocenskými ambíciami, pachtí po majetku, vybudovala si vlastnú byrokraciu a mocenský aparát (čiernu légiu jezuitov). To, že súčasná rímskokatolícka cirkev sa absolútne nezhoduje s učením Ježiša – akoby veriacim unikalo a samotná cirkev sa k tomu nemieni vyjadrovať. V armáde už dnes máme vojenských hodnostárov, kňaz požehnáva vojakom odchádzajúcim so zbraňami do iného štátu bojovať (okupovať ho a prípadne aj zabíjať blížneho svojho) a ešte tieto zvrátenosti vysiela televízia a rôzne komentáre k tomu nehorázne klamú (o terorizme, nastolovaní demokracie a mieru...). To je v súčasnosti ďalšia absurdita.

Preto je namieste otázka: „Za akým účelom prišiel pápež trikrát navštíviť „veľmi bohaté Slovensko", kde je 20 % nezamestnanosť a väčšina obyčajných ľudí sa ocitla nie vlastnou vinou na hranici chudoby“?

Faktom zostáva, že mnohí rodičia si nemôžu dovoliť kupovať deťom ovocie, dopriať im zdravú výživu, riadne ošatenie, zaistiť dovolenku atď., keď chcú dajako vyžiť od výplaty k výplate - pokiaľ majú to šťastie a sú zamestnaní. A to už vôbec nerozvádzam ťažké životné pomery mladých ľudí, ktorí vyšli zo stredných a vysokých škôl, ktorí si chcú založiť rodiny alebo tých, čo boli prepustení po dovŕšení dospelosti z detských domovov, invalidov či dôchodcov. Avšak pre návštevu a okázalé ceremónie sa v štátnej kase (každej krajiny) vždy nájdu stovky miliónov na „privítanie" pápeža. Nikto z cirkevných predstaviteľov nikdy nemôže rozumne zdôvodniť tento vatikánsky luxus, egoizmus, cynizmus a chamtivosť na úkor chudobných ľudí sveta.

Žiadna zmena nenastala

Dovoľujem si preto položiť otázku – v čom sa zmenilo kresťanstvo za dvetisíc rokov vo svete a na Slovensku? Odpoveď znie - v ničom! Rímskokatolícka cirkev vlastní obrovské majetky, stavia si nové kostoly, nezamestnanosť svojich kňazov nepozná, majú kde bývať, aj platy majú stabilné (dokonca im boli na Slovensku zvýšené o 42 %) a k tomu dostatok nezdanených milodarov (od hlúpych veriacich) a ich práca v porovnaní s robotníkmi je priam zanedbateľná. Žijú ako mnoho iných obyčajných ľudí, sú medzi nimi tiež homosexuáli a pedofili, kňazi s vlastnými aj s nevlastnými deťmi. Vlastné deti, ktoré splodia nerešpektujúc celibát však nevychovávajú, starosti nezamestnanej matky pri výchove ani svojich detí nepoznajú, ani výchovu a život matky a detí tam, kde je v rodine otec alkoholik, drogovo závislý, gambler atď. Je preto len prirodzené, že, s takýmto stavom je cirkev až priveľmi spokojná a bodaj by chcela pripustiť nejakú zmenu...

Svet je rozdelený na mnoho náboženských skupín (a pribúdajú ďalšie - horšie aj lepšie odnože a sekty), každá skupina má svojho boha a pokladá ho za toho pravého, za ktorého sú členovia ochotní aj zomrieť. Preto budú na planéte Zem boje dovtedy, kým budú náboženstvá existovať v súčasnej dogmatickej doktríne. Teda nielen preto, že istú bojovnosť z dávnych vekov máme zakódovanú v génoch. Každá náboženská skupina chce naverbovať čo najviac členov, lebo čím má viac členov, tým má aj väčšiu moc, ktorá jej potom zaručuje trebárs aj totalitnú moc! Presne tak, ako politické strany... Cirkev tých ľudí, ktorí jej protirečia, bez ohľadu na to, či majú, alebo nemajú pravdu, dokáže veľmi kruto trestať, ak sa dostane k moci, a u nás (ako aj inde) sa o to vehementne snaží, využívajúc k tomu i nepravdivú štatistiku o veriacich kresťanoch.

Cirkev sa bojí odluky od štátu a ani nechce, aby tí, čo sa hlásia ku kresťanstvu - platili „členské“ ako je to zavedené stanovami v politických stranách. Prečo!? Asi by štatistika o veriacich katolíkoch dopadla inak...

Nie som ateista ani neveriaci, hoci po prečítaní mojich príspevkov si to môžu mnohí myslieť. Pravdou však je, že neverím v „kostolného“ Boha, ale v skutočného Stvoriteľa, ktorého síce nepoznám, avšak bytostne cítim, že existuje... A to mi v živote pomáha byť tolerantným, čestným a statočným.

Čo sa to deje okolo nás?

Rôzne kauzy a škandály zatieňujú „prípravy" na ďalšie a ďalšie úpravy, ktoré chystá skorumpovaná vláda, parlament a dobre zazobaní politici (v službách sionistov, illuminátov, slobodomurárov, jezuitov, cirkvi...) a zároveň veľkí podnikatelia, ktorí o obyčajného človeka vôbec nedbajú.

Pozrime sa na krátku rekapituláciu doterajších víťazstiev rímskokatolíckej cirkvi:

- vyvinula maximálnu snahu o zákaz interrupcií. (Vláda jednomyseľne schválila dlho pripravovanú zmluvu s Vatikánom. Do konca roka by ju mal ratifikovať parlament i prezident. Mala by sa tak uzavrieť jedna z trecích plôch súčasnej koalície, kde dosť ostro proti sebe vystupovali predstavy KDH a SDĽ. Odsúhlasenie zmluvy vo vláde je teda zrejme kompromisom. Zatiaľ nie je známe akým, keďže definitívne znenie zmluvy verejnosť nepozná. V zmluve nie je zakotvený spôsob financovania cirkvi, uplatňovanie výhrad svedomia, pastoračná činnosť v armáde a polícii a otázky školstva a školských zariadení, čo by sa malo stať obsahom štyroch čiastkových dohôd. K vypracovaniu týchto štyroch dohôd však zrejme tak skoro nepríde, pretože na to nie je v koalícii zatiaľ dostatok politickej vôle. PLUS 7 dní č. 35/2000.

Napriek tomu však hlavné slovo tu musí predsa patriť žene. Na jej pleciach je totiž ťarchavosť, pôrod, výchova a chod domácnosti. Akým právom potom rozhodujú o jej ľudských právach „polomuži“, ktorí sa dobrovoľne zriekli sexu so ženou a žijú v celibáte?! Celibát im vôbec neprikazuje učenie Ježiša Krista, ale chamtivý, finančne a materiálne nenásytný Vatikán. Jezuiti plne schvaľujú aj potrat plodu, zvlášť u slobodných alebo bohatých žien a schvaľujú tiež atentáty na “kacírov”, nekatolíckych kráľov a panovníkov!).

- dosiahla zavedenie náboženstva v školách. („Vatikán je vládou sám pre seba. Je to politický štát, ktorého členom sa stáva každý rímsky katolík pri krste. Jeho občianstvo je predovšetkým rímske, až potom tej krajiny, v ktorej sa narodil alebo v nej žije.” (A. Rivera: Double Cross, str. 30) Pápež konkrétne vyzval Tovarišstvo Ježišovo, aby vycvičilo kňazov pre východnú Európu, aby tak rímskokatolícka cirkev získala to, čo denník The European nazval »vedúcou úlohou v politickej reforme Východnej Európy.« (The European, 14.-16. decembra 1990).

Time Magazine v tom istom mesiaci oznamuje, že uprostred decembra 1990 sa v Ríme zišli jezuitskí experti, aby si túto prácu naplánovali. Jezuiti, ktorí v súčasnej dobe vychovávajú 1,8 miliónov študentov na univerzitách a školách po celom svete, sú považovaní za »intelektuálnu elitu«, ktorá vzdeláva smotánku katolíckej spoločnosti, a zároveň  za najväčší misijný útvar v katolíckej cirkvi).

- presadila si financovanie cirkví zo štátneho rozpočtu. (Pritom však tvrdí, že bez slobody viery, nemôže byť spoločnosť celkom humánna. Nestačí ak je ľuďom dovolené chodiť na omšu. Kresťania musia mať právo organizovať semináre, konferencie, útulky, dovážať zahraničnú teologickú literatúru. Náboženské rády je potrebné legalizovať, dať im možnosť náboženskej propagandy, rovnako je nutné umožniť kňazom prevádzať pastiersku činnosť bez štátneho zasahovania. Týmto spôsobom by cirkvi malo byť navrátené postavenie, ktoré zaujímala v buržoáznom Československu).

- zavádza svojich duchovných do štátnych orgánov - polícii, armády, väzenstva. (Kaplán je členom veliteľského zboru, jeho poradcom a konzultantom vo všetkých otázkach týkajúcich sa náboženstva, morálneho stavu a správania vojakov. V mnohých prípadoch je »očami« a »ušami« veliteľského dôstojníka, ktorého informuje o pomeroch vo vojenských oddieloch a ktorému dáva užitočné rady – v skutočnosti takto nahradili komunistických politrukov...).

samozrejmosťou je, že návštevy pápeža sú financované zo štátneho rozpočtu. (Návštevy pápeža si vyžadujú veľké finančné prostriedky, ktoré mohli byť použité tam, kde najviac chýbajú – v školstve, zdravotníctve, v sociálnej oblasti... Veriaci by si mali konečne uvedomiť, že Ježiš Kristus bol chudobný a viedol ľudí ku skromnosti a k pokore. Nevidia, že cirkevná pokora vlastne vôbec neexistuje? Veď sa o tom môžu presvedčiť v kostoloch alebo priamo vo Vatikáne, že katolíckej cirkvi v podstate ide len o mámenie peňazí od štátov a veriacich, o kľačanie na kolenách a ťahanie Pána Boha za nohy! Príchod pápeža nesprevádza žiadna pokora, ale honosná svetská sláva a manifestácia náboženskej moci, chytráčenie a hlavne biznis - a to nielen na Slovensku. Veriaci kresťania, myslíte si, že ak by ste sa venovali klasickej modlitbe pod krížom bez akejkoľvek cirkevnej pompy a mimo kostola, že by vás Boh menej miloval...?).

vyvolala parlamentnú krízu pri presadzovaní svojich záujmov, keď „násilím“ dosiahla súhlas parlamentu pri schválení zmluvy s Vatikánom. (Konkordát - zmluva s Vatikánom je v podstate uzatvorený spolok s diablom... Medzinárodné katolícke organizácie prostých veriacich sú rovnako riadené ústredňami podriadenými vatikánskym mocenským pokynom. Tieto organizácie sú predsunutými rozviedkami politického katolicizmu v rôznych krajinách, je to pápežské vojsko v civile. Činnosť týchto katolíckych organizácií je koordinovaná výročnou Konferenciou medzinárodných katolíckych organizácií.

Preto by sa veriaci mali zamyslieť nad tým, čo tým ako štát získame a o čo v skutočnosti prichádzame ?!).

- presadila si rozširovanie náboženského vysielania v rádiu a televízii. (Ak si ktorákoľvek súkromná televízia dá do svojho vysielania niekoľko hodín náboženstva, je to len a len jej vec, ale v štátnej STV by sa rozhodne nemalo posilňovať náboženské vysielanie... Hlavne by sa malo skvalitňovať vysielanie a to tak, aby mali všetci diváci pocit, že sa na nich nezabúda – nielen veriaci. Vplyvom nenápadných náboženských vsúvok do vysielania ľudia časom podvedome odmietajú analyzovať skutočnosť - napr. hrozbu z podpísania konkordátu a zo zavedenia katolíckych zákonov alebo ustanovenia rímskokatolíckej vlády a podobne, ako nebezpečnú situáciu. Vôbec si neuvedomujú, že také vysielanie bolo už spracované na základe princípu podprahovej sugescie. Prah ostražitosti veriacich, ich vedomie, ich inteligencia, ich svedomie a cit ich duše je systematicky odbúravaný a postupne likvidovaný práve obalom žánru filmov alebo rozhlasových hier či kníh, prípadne pomocou prvkov napätie, drámy atď. Potom nielen veriaci človek koná presne podľa želania, resp. podľa diktátu Vatikánu).

- neustále, hoci nebadane si cirkev posilňuje svoje pozície v štáte. (Náboženstvo je manipulácia s vierou a dušičkami. Vraciame sa ním do stredoveku. Chýbajú tu už len ohnivé hranice na pálenie kacírov a bosoriek. Občania, aj vy veriaci, nemyslite si, že ten stredovek je dnes iba nadsadené slovo! Otvorme si napríklad “Veľkú apologetiku” od abbého Jeana Vieujana, ktorá môže byť ťažko považovaná ako stredoveká, pretože jej vydanie je datované rokom “1937. Čo sa tam dočítame?

K prijatiu zásady inkvizície človek potrebuje iba kresťanské zmýšľanie, ale práve to mnohým kresťanom chýba.... Cirkev žiadnu bojazlivosť nepozná.” (Abbe Jean Vieujan: Grande Apologetique; Bloud et Gay, Paříž, 1937, str. 1316).

Výsledkem II. vatikánskeho koncilu je dnešný katechizmus, upravujúci vzťah rímskokatolíckej cirkvi k súčasnému svetu, v ktorom prevláda materializmus, ateizmus a celá plejáda nekatolíckych cirkví. Nový katechizmus je však vrchol skutočného pokrytectva a pretvárky celého rímskokatolíckeho systému. Je to iba oficiálna tvár toho, čím Rím v skutočnosti je. Keď sa pozrieme do skutočných rímskokatolíckych cirkevných doktrín, dogiem, učenia a vierouky spísaných od tzv. cirkevných učiteľov, ktorými boli a sú dodnes hlavne jezuiti, zistíme, že všetky “morálne” kódexy cirkvi sú platné až doteraz, pretože nikdy neboli odvolané. A sotva sa dá očakávať, že niekedy budú. Aj napriek tomu, že rímskokatolícky pápežský systém dnes nehovorí o takých témach ako cirkevné tresty (vrátane trestu smrti) alebo o moci cirkvi nad štátom, i napriek tomu, že o takých témach nikde v katechizme otvorene nepíše, zostávajú tieto témy naďalej v platnosti. Napríklad: “Cirkev môže kacírov odsúdiť k smrti, pretože akékoľvek práva, ktoré majú (rozumej - veriaci aj ateisti, či všeobecne ľudia), majú vďaka našej tolerancii a tieto práva sú zdanlivé, nie však skutočné.” Autorom týchto slov bol jezuitský generál Franz Wernz (1906-1915) a to, že bol Nemec, dodáva jeho prehláseniu ešte väčšiu váhu, keďže aj dnes je bývalý Veľký inkvizítor nielen Nemec, ale zároveň aj pápež...!

Počas 20. storočia tiež kardinál Lepicier - neslávne cirkevné knieža, napísal: “Keď niekto verejne prehlasuje, že je kacír, alebo sa snaží svojou rečou alebo príkladom zvádzať ku zlému ostatných, nemôže byť iba exkomunikovaný, ale tiež aj spravodlivo zabitý...”

- Vatikán dosiahol reštitúcie cirkevných majetkov. (Viď vyššie prijaté zákony a v predchádzajúcom článku konkrétne vrátenie majetkov).

- pravidelné ovplyvňuje cez kňazov v kostoloch voličov pred voľbami. (O tom sa po roku 1989 mohli veľakrát presvedčiť nielen veriaci, ale všetci občania Slovenskej republiky).

- pokúsila sa o zasahovanie do podnikateľských aktivít a snažila sa zakázať nedeľný predaj v obchodoch. (Keď to všetko zhrnieme, je jasné, že odluka cirkvi od štátu by bola celkom prijateľným riešením, ak by sme v skutočnosti chceli, resp. mohli žiť v demokratickom štáte, ako sa to verejne deklaruje. Avšak skutočnosť je celkom iná...).

Ak teda sledujeme činnosť a politiku Vatikánu po páde komunizmu vo všetkých krajinách bývalého socialistického bloku, súčasne sledujeme jezuitskú politiku a diplomaciu. Keď sledujeme pohyb, ideológiu a stanovisko dnešného Vatikánu, súčasne sledujeme jezuitské zákulisie pápežskej stolice.

V mene božom

Vlnu nevôle medzi slovenským ľudom zdvihla správa, že sa STV chystá rozšíriť náboženské vysielanie. Namiesto redakcie náboženského vysielania bude mať STV riaditeľstvo a hitom bude každý mesiac omša a denné správy zo života cirkvi. Vedenie STV chce poskytnúť viac priestoru cirkvám aj preto, že sa pri ostatnom sčítaní obyvateľstva veľká väčšina občanov prihlásila k jednotlivým cirkvám. Tu sa podľa mňa stal omyl. Ľudia pri vypĺňaní dotazníkov chceli zdôrazniť, že nie sú neveriaci, preto sa hlásili k svojej viere. Lenže viera je jedna vec a cirkev druhá. Kým viera je osobnou vecou každého z nás a je určitým postojom, cirkev je organizácia, a ak má mať na obrazovke svoj čas, mali by platiť pre ňu rovnaké zásady ako pre iné organizácie. Najmä ak máme v Ústave jasne zakotvené, že štát neuprednostňuje nijakú ideológiu. Argument, že cirkev potrebujú všetci, neobstojí, aj chlieb potrebujeme všetci a napriek tomu pekárne nemajú svoju reláciu - ani vodárne a elektrárne... Škoda, že sa pri sčítaní ľudu neevidovalo, koľko ľudí má rado futbal. Možno by bolo v STV viac priamych prenosov... Mám strach, aby sa v dobrej snahe nestalo to, že sa stúpajúci počet náboženských relácií prejaví na klesajúcom počte sledovanosti a ľudia sa opäť začnú pýtať, za čo platia zvýšené koncesionárske poplatky. Niežeby niekomu ublížila bohoslužba. Slová bohoslužby síce nikomu nič zlé neprinesú, len niektorých obozretnejších na smrť vyľakajú. Pretože cirkev v poslednom období je na Slovensku na víťaznom ťažení a niektorým sa jej činnosť javí ako nekresťanská drzosť.

Znovu zavedenie povinnej spovedi u všetkých ľudí je tak dôležitý plán a úloha, že rímskokatolícky systém dokonca neváha v Európe investovať do rôznych detských skautských oddielov, rôznych detských letných cirkevných táborov, do detských turistických atrakcií väčšinou súvisiacich s katolíckymi púťovými miestami a kláštormi, ďalej do rôznych športových a hudobných akcií pod organizáciami katolíckej mládeže alebo priamo pod Katolíckou akciou a tiež do armádnych kaplánov. Vojenskí kapláni “musia byť schopní poskytnúť útechu rovnako kresťanom ako napríklad moslimom, Židom či hinduistom. Kapláni musia byť pripravení na to, že sa ocitnú vo vojne kdekoľvek na Zemi...” Je to úloha ako stvorená práve pre rád jezuitov. Je to pochopiteľné, keď si uvedomíme, že to boli práve oni, ktorí túto úlohu v armáde zaviedli už v dobách stredoveku a udržiavali ju v každom režime, pokiaľ to bolo len trochu možné.

Všetky tieto organizácie kladú na kamarátstvo a na oporu v človeka veľký dôraz. Deti, mládež a vojsko je pritom postupne vedené k tomu, aby sa naučili čo najviac svojim “kamarátom” dôverovať a zverovať im čo najviac informácií osobného charakteru. Postupne ich vedú k tomu, aby sa svojim dospelým “kamarátom” zverovali úplne so všetkým a aby sa naučili spoliehať sa len na nich. To je základ budúcej spovedi. O preniknutí Ríma do skautingu nie je potrebné vôbec pochybovať... Katolícky týždenník, č. 23, 7. 6. 1998 nám ukazuje na titulnej strane pravé zákulisie oddielu Junák a síce, že ako skautský, mládežnícky oddiel má tiež svoju “ústrednú duchovnú radu” zasadajúcu v Prahe, kde za katolícku cirkev vystupuje biskup F. V. Lobkowicz alebo páter Gereon O´Praem. Ako z článku vyplýva, udržiavala katolícka cirkev tajne kontakt so skautmi aj v dobe komunizmu. Katolícky týždenník, č. 34, 23. 8. 1998 prináša reportáž o skautoch z pohľadu medzinárodného významu a Katolícky týždenník, č. 39, 27. 9. 1998, str. 5 hovorí o omši k 60. výročiu úmrtia zakladateľa československého skautingu v chráme sv. Petra a Pavla. Keď teda pochopíme prepojenie Vatikánu so skautmi, potom nás nemôže prekvapiť správa, že sa v bazilike sv. Petra a Pavla na Vyšehrade uskutočnilo udeľovanie skautských ľaliových krížov, ktoré dostalo viac ako dvadsať skautov a skautiek ...(Katolícky týždenník, č. 41, 11.10.1998, str. 5).

Po celej katolíckej Európe slúžia mládežnícke kluby k aktívnemu odpočinku mládeže, k nadväzovaniu rôznych známostí s protestantmi a s nekatolíkmi, k duchovnému vyžitiu a k rôznym akciám mladých ľudí. Tieto kluby sú zamerané hlavne na študentov rôznych škôl. Spomeňme si, ako sa jezuiti vždy usilovali o monopolnú výchovu mládeže v každej krajine, do ktorej sa infiltrovali. A dnes to robia prostredníctvom moderných katolíckych klubov. V nich sa snažia študentov podchytiť a urobiť z nich svojich prostredníkov alebo priamo členov.

Činnosť týchto klubov je sledovaná, podporovaná a navrhovaná rehoľníkmi z rôznych rádov. Táto záujmová činnosť klubov je tak široká, aby bola čo najviac lákavá, príťažlivá a zaujímavá pre čo najväčšiu sféru študentov. Tieto kluby majú okrem ďalšieho aj rôzne kempingy, prevádzajú skauting, tramping, vodáctvo a iné športy, poriadajú “kresťanské” stanové tábory, ekumenické zhromaždenia, misijné prednášky pod šírym nebom, country koncerty, turistiku, výlety, zájazdy, púte, tematicky zamerané putovné pochody a podobne.

Je to veľký psychologický ťah na mládež, ktorý vedú prevažne jezuiti. Napríklad: “P. Manuel Casanova, SJ, najvyšší predstaviteľ projektu »Evanjelizácia 2000« pre Európu, zavítal začiatkom júna na Slovensko. Navštívil Bratislavu, Turčianske Teplice, Trnavu, Brestovany, Zlaté Moravce a Topoľčany. Je to jeho už tretia návšteva, pri ktorej sa zoznámil s rôznymi formami evanjelizačnej a pastoračnej práce u nás.(Katolícky týždenník 2.8.1992, str. 4).

Kluby sú v skutočnosti moderné rehoľné domy. Nie sú uzatvorené nikomu. Môžu ich dokonca navštevovať aj neveriaci materialisti, ateisti, nihilisti a ďalší, pokiaľ svojimi názormi nebudú proti klubu priamo bojovať a vystupovať. A práve v tom je “čaro” týchto novodobých moderných rehoľných domov. Tu sa odohrávajú prvé kontakty nič netušiacej mládeže s rôznymi rehoľníkmi.

Všetky rehole sú však s jezuitským rádom rôzne prepletené. Na základe mnohých pápežských búl a príkazov musia byť tieto rehole jezuitom neustále ku všetkému nápomocné, kde si to len jezuiti budú želať. Tieto pápežské príkazy nikdy zrušené neboli a pochopiteľne nikdy ani nebudú.

Pre tak vysoké privilégium, ktorému sa jezuiti tešia dodnes, sú od ostatných rádov potajomky nenávidení. Avšak nie je im to nič platné a musia, či chcú alebo nechcú podľa rozkazov Vatikánu s tovarišmi spolupracovať.

To je dôležité si uvedomiť preto, že v týchto mládežníckych kluboch často ani jezuiti priamo a otvorene nevystupujú (maximálne len ako prizvaní hostia k rôznym besedám), a napriek tomu to sú práve oni, kto majú v zákulisí celý klub pod svojim patronátom.

Tu sa však stavia na mládežníckej naivite, priateľskosti a dôverčivosti, že práve ten klub, ktorý navštevujú, jezuitom nepatrí. Práve to sú atribúty, ktoré u mládeže najviac zneužívajú a využívajú jezuiti a ktoré potom v rukách jezuitov dokážu urobiť v konečnom dôsledku hrozné peklo stá tisícom ľudí (viď napr. Leon Degrell v Belgicku). Zvyšujúci sa počet týchto jezuitských spolkov a klubov alebo rôznych mládežníckych organizácií, hnutí, nadácií a aktivít v rámci katolíckej cirkvi je nielen viac než zarážajúci, ale je aj priamo varujúci.

V týchto kluboch sa formuje vedomie a poznávanie mládeže presne tak, ako to rímskokatolícky systém požaduje. Je tu utváraný svetový názor ľudí, ktorí v budúcnosti môžu zastávať rozhodujúce posty v politike, kultúre, umení, školstve, ekonomike a v hospodárstve krajiny.

Cirkev je veľmi trpezlivá a ide za svojim cieľom hoci aj celé stáročia. Ale nikdy sa svojho cieľa nevzdá. A pokiaľ tomu ľudia nevenujú pozornosť a rímskokatolíckemu systému všetko dovolia, potom sa tieto storočia skracujú len na desaťročia alebo len na púhe roky.

Ciele rímskokatolíckej cirkvi a jeho vojska (jezuitov) pod rúchom ekumenických spolkov sú teda jasné: Čo najviac zasahovať a do verejného politického, kultúrneho, ekonomického a vedeckého diania v Čechách, či na Slovensku všetky tieto roviny poprepájať s “kresťanskou”, resp. rímskokatolíckou Európou ako náboženským monopolom. Tomu sa pochopiteľne nevyhnú ani masmédia v oboch krajinách. Cieľom jezuitov v každom štáte je trvale ovplyvňovať a nakoniec ovládnuť pre svoju propagandu (okrem iného) aj všetky verejnoprávne média.

Na deti a mládež je vo všetkých krajinách vyvíjaný ten najväčší prokatolícky nátlak. Tento tlak cíti a vníma mládež pochopiteľne oveľa viac, než dospelí a bráni sa mu svojim spôsobom. Cíti znásilňovanie a spútavanie osobnej slobody svedomia. Nedefinovane a podvedome cíti, že ich indikátor slobody je v ohrození.

Kto je vinný, že mladí ľudia túžia po slobode bez nátlakov, bez propagandy, bez falošných cirkevných “kamarátov” a “priateľov” a bez obmedzovania zo strany duchovných a rôznych cirkevných “psychológov” alebo moderných spovedníkov?

Kto je vinný za to, že túto slobodu, ktorá rešpektuje človeka ako najvyššiu slobodnú bytosť na tejto Zemi - hľadajú mladí ľudia v nereálnom svete počítačových hier a virtuálnych svetov alebo v “uvoľňujúcom” a “oslobodzujúcom” drogovom opojení ducha, duše aj tela? Určite nie ich prirodzená mladosť alebo detstvo!

Nikdy tiež neprestane platiť pravidlo, že násilie plodí zasa len násilie. Ak je teda propaganda - znásilňujúca slobodné náboženské cítenie - oficiálne povolená a má dokonca aj podporu verejnosti a štátu, nedivme sa potom, že je mládež nervózna, traumatizovaná, v depresiách a v bezvýchodiskovej situácii. Nedivme sa, že je potom v podvedomej agresívnej obrane voči všetkému verejnému a štátnemu, že je vulgárna, zlá, sadistická a s teroristickými sklonmi. Je to odozva na okolie a na usporiadanie systému, odozva na poradie hodnôt a na požiadavky spoločnosti.

Každý kostol na celej zemeguli, vo všetkých štátoch, má Vatikánom centrálne a presne rozvrhnuté časy konania omší alebo dobu neustáleho obetovania katolíckeho Ježiša Krista v katolíckej oplátke - hostii pri omši. A tak, ako musia byť na našej Zemi konané omše každú minútu, tak je to aj s obetovaním Panne Márii, teda znova každý deň a každú chvíľu! Pripomeňme si, že napríklad Aztékovia bohu slnka obetovali viac, ako tisíc živých sŕdc týždenne! V súčasnosti však kríž aktu obetovania z veľkej časti nesú neeurópske alebo necivilizované oblasti na Zemi. Tam je celý rituál pred očami civilizovaných zákonov lepšie ukrytý... Dr. Rivera hovorí, že katolicizmus je natoľko ohavné a skazené náboženstvo, že keby sa ľudia dozvedeli celú pravdu, prinajmenšom by z toho ochoreli...

Memento:

V knihe Abbého Brugerettea si môžeme v kapitole s názvom Duchovenstvo za druhej Ríšiprečítať toto:

V dobe, keď romantizmus stále ešte prevyšoval zmysly na úkor triezveho rozumu, bola čím ďalej tým viac oceňovaná zvláštna zbožnosť, stará či nová. Uctievanie svätých a ich ostatkov, ktoré po dlhú dobu potlačoval studený dych racionalizmu, nabral novú silu. Uctievanie svätej Panny vďaka jej zjaveniu sa v La Salette a v Lurdach získalo nebývalú popularitu. Narastalo púti do týchto miest, ktoré mali vplyvom zázrakov zvláštne privilégiá.

Francúzske biskupstvo bolo tejto novej zbožnosti naklonené. Vrúcne a vďačne prijalo v roku 1854 encyklický dopis (určený všetkým) pápeža Pia IX., vyhlasujúci dogmu o nepoškvrnenom počatí... Tiež biskupstvo, ktoré sa zišlo v Paríži v roku 1865 ku krstu cisárskeho princa, požiadalo Pia IX, aby sa sviatok posvätného srdca... stal najdôležitejším sviatkom všeobecnej cirkvi.” (J. Brugerette: Le pretre francais et la societe contemporaine; Ed. Letjhielleux, Paříž, 1933, I., str. 183-184).

Pokiaľ ide o uctievanie Márie, ktoré bolo jezuitom vždy tak drahé, práve mu veľmi pomohlo presne načasované zjaveniePanny malej pastierke z Lurd. To sa stalo dva roky potom, čo Pius IX. vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí (1854) z podnetu Tovarišstva Ježišovho. Hlavné činy tohto pontifikátu boli všetky víťazstvá pre jezuitov, ktorých všemocný vplyv nad rímskou kúriou bolo poznať na verejnosti čím ďalej tým viac.

V roku 1864 - 8. decembra vydal pápež Pius IX. na naliehanie jezuitov encyklický dopis Quanta Cura spísaný od generála jezuitského rádu a spolu s ním Syllabus, complectens praecipous errores nostrae aetatis, ktorý preklial tie najlepšie politické zásady súčasných spoločností.

Preklial všetko, čo bolo modernému Francúzsku drahé! Moderné Francúzsko chcelo nezávislosť štátu - Syllabus učí, že cirkevná moc musí svoju autoritu presadzovať »bez súhlasu alebo povolenia svetskej moci«. Moderné Francúzsko si želalo slobodu svedomia a slobodu vyznania - Syllabus učí, že rímskokatolícka cirkev má právo použiť silu a znova nastoliť inkvizíciu (dnes je to “Sväté officium”, resp. “Kongregácia pre otázku viery.” Čitateľ nech si uvedomí, že vláda Slovenskej republiky podpísala s Vatikánom konkordát, preto všetko, čo tu číta o Francúzsku pred 140.-timi rokmi, sa v plnej miere týka aj občanov Slovenska dnes v 21. storočí!?). Moderné Francúzsko uznáva existenciu rozličných vierovyznaní - Syllabus hlása, že katolícke náboženstvo musí byť chápané ako jediné štátne náboženstvo a všetky ostatné musia byť zakázané. Moderné Francúzsko tvrdí, že ľudia sú naprosto nezávislí - Syllabus odsudzuje všeobecné hlasovacie právo. Moderné Francúzsko prehlasuje, že všetci Francúzi sú si pred zákonom rovní - Syllabus potvrdzuje, že duchovenstvo nepodlieha žiadnym bežným občianskym ani trestným súdnym tribunálom.”

Také učenie vyučujú jezuiti na svojich školách. Stoja v čele kontrarevolučnej armády. ... Ich poslanie spočíva v tom, aby mládež, ktorá im bola zverená, priviedli k nenávisti voči zásadám, na ktorých je založená francúzska(či iná) spoločnosť. Zásadám, za ktoré predchádzajúce generácie Francúzov draho zaplatili. Svojim učením sa jezuiti snažili rozdeliť Francúzsko na polovice a spochybniť všetko, čo sa udialo do roku 1789. My si želáme súlad, jezuiti boj, my chceme mier, jezuiti vojnu, my túžime, aby bolo Francúzsko slobodné, jezuiti ho chcú zotročiť. Jezuiti sú bojachtivá spoločnosť, ktorá prijíma rozkazy z vonku. Bojujú proti nám. Bráňme sa! Ohrozujú nás. Odzbrojme ich!(Adolphe Michel: Les Jesuites; Sandoz et Fischbacher, Paříž, 1879, str. 77)

Jezuitský rád obrátil svoju zbraň všade proti novovekej vzdelanosti a vedeckej slobode. ... v 80 článkoch preklial a zatratil akékoľvek aj tie mierne slobodnejšie novoveké názory o náboženstve a občianskej vzdelanosti. K tomuto obežníku bol pripojený zoznam všetkých bludov súčasnej doby, obsahujúci 80 bludných učení, týkajúcich sa náboženstva, vedy a občianskeho života. A tak sa pápež postavil za stredoveké stanovisko. Podriadil vedu a štát výhradne moci pápežskej stolice. Vyzval panovníkov k potlačeniu všetkých nekatolíkov, ktorým upieral aj večné spasenie.(T.V.Bílek: Dejiny rádu Tovarišstva Ježišovho, str. 315).

V článku pod názvom “Klerikálny liberalizmus” sa znova potvrdil večný zámer Svätej stolice ovládnuť občiansku spoločnosť, ako povedal už Renan v roku 1848: “Syllabus dal najavo, že suverenita národov, sloboda svedomia a všetky moderné slobody cirkev odsudzuje. Inkvizíciu vykladá ako »logický dôsledok celého ortodoxného systému«,ako »súhrn ducha cirkvi«.” A ešte dodáva: “Až jej to bude umožnené, znovu cirkev zavedie inkvizíciu. Keďže to ešte nerobí, je to len preto, že nemôže.”

(J. Brugerette: Le pretre francais et la societe contemporaine; I., str. 221, 223).

Na záver možno odcitovať slová N. Machiavelliho: „Kde je veľa vinníkov, netrestajú nikoho. Malé poklesky sa trestajú, veľké a ťažké zločiny sa veľa ráz odmeňujú. Keď mnohí trpia, málokto sa snaží o pomstu, lebo hromadné príkorie sa znáša trpezlivejšie, ako utrpenie jednotlivcov... Pozorujte konanie ľudí a uvidíte, že všetci, ktorí sa dostali k veľkému bohatstvu a k veľkej moci, dosiahli to násilím a podvodom. To, čo dosiahli, okrášľujú klamnými slovami, aby zakryli nepeknú tvár tohto prírastku. Verní a čestní ľudia ostávajú chudobní. Iba zradcovia a nebojácni lámu putá, iba zbojníci a podvodníci sa odpútajú od chudoby. Všetok ku šťastiu potrebný majetok, ktorý Boh a príroda rozhodili medzi ľudí, je skôr údelom lúpeží než usilovnosti a skôr špatnosti. Preto sa ľudia navzájom požierajú a preto je slabý vždy v nepráve. A do toho treba buchnúť, len čo sa naskytne príležitosť.

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.